[1]

Dvanásťročný Will býva v Oxforde v Anglicku.

Chce nájsť svojho otca, prieskumníka Johna Parryho, ktorý zmizol
počas expedície na severe. Cez čudesné okno sa Will dostane do mesta
Cittagazze v inom svete, kde sa stretáva s Lyrou a jej démonom Panta-
laimonom.
Lyra a jej alethiomer sa čoskoro stávajú súčasťou Willovho pátra-
nia, pričom Lyra pokračuje v hľadaní pravej podstaty tajomného pra-
chu, ktorý spôsobuje v jej svete prevraty.
Po tvrdom boji vo veži v Cittagazze získava Will nôž, ktorý má
mimoriadnu moc. Na svete nie je nič ostrejšie a nebezpečnejšie, lebo
jeho nositeľ môže vyrezávať okná do iných svetov. Magický nôž je však
lákavý aj pre iných.

Vyšlo: ZLATÝ KOMPAS (1. diel)

Pripravujeme: JANTÁROVÝ ĎALEKOHĽAD (3. diel)

[2]
PHILIP PULLMAN
MAGICKÝ NÔŽ
Pokračovanie príbehu
zo Zlatého kompasu

IKAR 2003
[3]
Philip Pullman
THE SUBTLE KNIFE

Copyright © 1997 by Philip Pullman

All rights reserved
Translation © 2003 by Oľga Kralovičová
Slovak edition © 2003 by Ikar

ISBN 80-551-0556-1

[4]
 1
Mačka a hraby

Will potiahol mamu za ruku: „Poď, no poď.“

Mama však váhala. Ešte stále sa bála. Will vo svetle končiaceho
sa dňa pozrel na jeden i druhý koniec ulice, na krátky rad domov za
malými predzáhradkami a hranatým ţivými plotmi. Na jednej strane sa
od okien odráţalo slnko a druhá bola v tieni. Nezostávalo veľa času.
Teraz asi ľudia jedia, no onedlho sa tu budú motať deti, zízať, trúsiť
poznámky a obzerať si ich. Bolo nebezpečné čakať, ale on nemohol
robiť nič, iba ju ako zvyčajne presviedčať.
„Mami, poďme, ideme k pani Cooperovej,“ hovoril jej. „Pozri, uţ
sme skoro tam.“
„K pani Cooperovej?“ zopakovala pochybovačne.
Ale on uţ zvonil. Musel pritom odloţiť tašku, lebo druhou rukou
stále drţal matku. Dvanásťročným chlapcom býva nepríjemné, keď ich
niekto vidí, ako sa drţia mamy za ruku, lenţe on vedel, čo by sa s ňou
stalo, keby to neurobil.
Dvere sa otvorili a stála v nich zhrbená staršia pani, jeho učiteľka
klavíra, a okolo nej sa vznášala vôňa levandule, ako si pamätal.
„Kto je to? To si ty, William?“ zvolala stará pani. „Nevidela som
ťa vyše roka. Čo potrebuješ, môj milý?“
„Mohol by som ísť, prosím, aj s mamou k vám?“ opýtal sa roz-
hodne.
Pani Cooperová pozrela na ţenu s neupravenými vlasmi a roztrţi-
tým úsmevom a na chlapca, ktorému v očiach videla odhodlaný ne-
šťastný pohľad, mal pevne stisnuté pery a vytŕčal bradu. Vtom si všim-
la, ţe pani Parryová, Willova matka, má namaľované iba jedno oko, na
druhé zabudla, a ani ona, ani Will to nezbadali. Niečo sa stalo.
„Nuţ...“ povedala a odstúpila, aby ich vpustila do úzkej predsie-
ne.
Will sa najprv pozrel na jednu i druhú stranu ulice a potom zavrel
dvere, pani Cooperová si vzápätí všimla, ako pevne sa pani Parryová
drţí synovej ruky a ako neţne ju chlapec vedie do obývačky, kde mala
klavír. Bola to jediná miestnosť, ktorú u nej poznal. Zo šiat pani Parry-
[5]
ovej zacítila slabý pach plesne, akoby boli pridlho v práčke, kým ich
dali sušiť. Keď tam tí dvaja sedeli s tvárami osvetlenými večerným sln-
kom, veľmi sa na seba podobali. Obaja mali široké lícne kosti, veľké
oči a rovné čierne obočie.
„Čo sa stalo, William?“ spýtala sa stará pani. „O čo ide?“
„Potrebujem, aby mama zopár dní u niekoho bývala. Nemôţe zos-
tať sama doma. Nemyslím tým, ţe je chorá. Je len trochu zmätená
a popletená, a trochu sa bojí. Nebude ťaţké sa o ňu postarať. Stačí, ak
k nej bude niekto milý, a ja si myslím, ţe vy by ste to celkom ľahko
zvládli.“
Pani Parryová hľadela na syna a zdalo sa, ţe vôbec nechápe, čo
hovorí. Pani Cooperová zbadala na jej líci modrinu. Will od bývalej
učiteľky neodtŕhal oči a na tvári sa mu zračilo zúfalstvo.
„Nebudete s ňou mať výdavky,“ pokračoval. „Priniesol som aj ba-
líčky s jedlom, myslím, ţe by malo vystačiť. Môţete si z neho brať aj
vy. Jej to nebude prekáţať.“
„Ale... ja neviem... či by som mala. Nepotrebuje lekára?“
„Nie! Ona nie je chorá.“
„Ale musí byť niekto, kto môţe... Nemáte nejakého suseda alebo
niekoho v rodine?“
„Nemáme nijakú rodinu. Sme sami. A susedia sú priveľmi zane-
prázdnení.“
„A čo sociálne sluţby? Nechcem ťa odmietnuť, môj milý, ale...“
„Nie! Nie. Veď potrebuje iba trochu pomoci. Ja sa jej nejaký čas
nemôţem venovať, ale nebudem dlho preč. Idem do... Musím niečo
vybaviť. Ale onedlho sa vrátim a vezmem ju zase domov, sľubujem.
Nezostane u vás dlho.“
Matka hľadela na syna s takou dôverou, a keď sa k nej otočil,
usmial sa na ňu s takou láskou a povzbudením, ţe pani Cooperová ne-
mohla povedať nie.
„Dobre,“ prikývla a obrátila sa k pani Parryovej, „tých pár dní to
určite pôjde. Môţete bývať v izbe mojej dcéry, je v Austrálii, nebude ju
potrebovať.“
„Ďakujem,“ povedal Will a vstal, akoby sa ponáhľal.
„Ale kde budeš?“ spýtala sa pani Cooperová.

[6]
 „U jedného kamaráta. Budem telefonovať tak často, ako sa bude
dať. Mám vaše číslo. Všetko bude v poriadku.“
Mama naňho hľadela vystrašene. Sklonil sa a nemotorne ju po-
bozkal.
„Neboj sa,“ upokojoval ju. „Pani Cooperová sa o teba postará lep-
šie neţ ja, naozaj. Zajtra ti zavolám a porozprávame sa.“
Pevne sa objali, potom ju Will znova pobozkal, jemne sa jej vy-
slobodil z objatia a zamieril k dverám. Pani Cooperová videla, ţe je
rozrušený, lebo oči sa mu leskli, no spomenul si, čo sa patrí, obrátil sa
a podal jej ruku.
„Dovidenia a veľmi pekne vám ďakujem.“
„William, nemohol by si mi povedať, o čo ide?“
„Je to trochu zloţité, ale ona vám naozaj nebude robiť problémy.“
Tak to nemyslela a obaja to vedeli, ale hlavné slovo mal napriek
všetkému Will, nech uţ išlo o čokoľvek. Stará pani si pomyslela, ţe ešte
nevidela také rozhodné dieťa.
Will sa otočil a myslel uţ len na prázdny dom.

Will s matkou bývali pri kruhovej ceste v modernej štvrti s tuctom

rovnakých domov, a ten ich bol spomedzi všetkých najošumelejší.
Predzáhradku tvoril iba kúsok zaburinenej trávy. Mama tam začiatkom
roka síce vysadila nejaké kríky, ale od nedostatku vlahy uschli a vyhy-
nuli. Keď Will vyšiel spoza rohu, jeho mačka Moxie vstala z obľúbené-
ho miesta pod ešte ţivou hortenziou, pretiahla sa a potom ho privítala
tichým zamňaukaním, pričom sa mu obtrela hlavou o nohu.
Zobral ju na ruky a zašepkal: „Vrátili sa, Moxie? Videla si ich?“
Dom bol tichý. V poslednom večernom svetle muţ na ulici oproti
umýval auto, ale Willovi nevenoval pozornosť a Will naňho ani nepo-
zrel. Čím menej si ho ľudia všímajú, tým lepšie.
S Moxie pritisnutou na hruď odomkol dvere a rýchlo vošiel dnu.
Najprv pozorne načúval, aţ potom ju zloţil. Nepočul nič, dom bol
prázdny.
Otvoril jej konzervu a nechal ju v kuchyni jesť. Ako dlho potrvá,
kým sa tí muţi vrátia? Nemohol to vedieť, a tak sa radšej ponáhľal. Vy-
šiel na poschodie a začal hľadať.

[7]
 Hľadal ošúchané zelené koţené puzdro na písacie potreby. Aj
v obyčajnom modernom dome sa nachádza prekvapujúce mnoţstvo
miest, kam sa dá niečo také schovať, netreba mať ani tajné panely
a rozľahlé pivnice, aby to nebolo ľahké nájsť. Will najprv prehľadal
maminu spálňu, pričom sa hanbil, ţe jej prezerá aj zásuvky so spodnou
bielizňou, a potom systematicky prezeral ostatné izby na poschodí, vrá-
tane vlastnej. Moxie sa prišla pozrieť, čo robí, sadla si neďaleko, umý-
vala sa a robila mu spoločnosť.
Nenašiel ho.
Medzitým sa zotmelo a vyhladol. Urobil si hrianku s pečenou fa-
zuľou, sadol si za kuchynský stôl a rozmýšľal, v akom poradí by bolo
najlepšie prehľadať prízemie.
Keď dojedal, zazvonil telefón.
Sedel úplne nehybne a srdce mu rýchlo tĺklo. Napočítal dvadsať-
šesť zvonení, potom telefón zmĺkol. Odloţil tanier do drezu a znova sa
pustil do hľadania.
Ani po štyroch hodinách zelené koţené puzdro nenašiel. Bolo pol
druhej a uţ ho zmáhala únava. Oblečený si ľahol na posteľ a ihneď za-
spal, sny mal nervózne a plné ľudí a stále v nich videl matkinu nešťast-
nú vyľakanú tvár.
Zrazu sa zobudil, zdalo sa mu, ţe takmer vzápätí (hoci v skutoč-
nosti spal skoro tri hodiny), a uvedomil si naraz dve veci.
Po prvé, vedel, kde je puzdro. A po druhé, vedel, ţe tí muţi sú do-
le a otvárajú dvere na kuchyni.
Odloţil Moxie nabok a potichu tíšil jej ospanlivý protest. Potom
zvesil nohy z postele, obul sa a napínal pozornosť, aby počul zvuky
zdola: boli to veľmi tiché zvuky – niekto zdvihol a preloţil stoličku,
čosi zašepkal, nato zavŕzgala podlahová doska.
Will vyšiel z izby, pohyboval sa tichšie neţ oni, a po prstoch pre-
šiel do hosťovskej izby pri schodisku. Nebola úplná tma a v strašidel-
nom sivom svetle pred úsvitom uvidel starý šliapací šijací stroj. Iba
pred niekoľkými hodinami túto miestnosť dôkladne prehľadal, ale za-
budol na priehradku naboku šijacieho stroja, kde boli odloţené všetky
strihy a cievky.
Jemne hmatal naboku stroja a pritom načúval. Muţi sa pohybova-
li po prízemí a Will v škáre dverí videl slabé záblesky, asi baterky.
[8]
 Konečne našiel úchytku priehradky a otvoril ju, a tam, ako pred-
pokladal, našiel koţené puzdro.
Čo mohol teraz urobiť?
Momentálne nič. Krčil sa v tme, srdce mu silno tĺklo a pozorne
načúval.
V hale boli dvaja muţi. Počul, ako jeden povedal: „Poď. Na ceste
počujem mliekara.“
„Tu to nie je, musíme hľadať hore,“ ozval sa druhý hlas.
„Tak choď. Nemotaj sa.“
Will sa pripravil, keď začul, ako potichu zavŕzgal najvyšší schod.
Muţ nenarobil nijaký hluk, ale keďţe zavŕzganie nečakal, nemohol mu
zabrániť. Chvíľu bolo ticho. Vonku sa po dláţke pohyboval tenký sve-
telný lúč z baterky. Will ho cez štrbinu videl.
Potom sa dvere začali posúvať. Will počkal, kým muţ nestál
v dokorán otvorených dverách, vybehol z tmy a vrazil votrelcovi do
brucha.
No ani jeden z nich nevidel mačku.
Keď muţ došiel po najvyšší schod, Moxie potichu vyšla zo spálne
a so zdvihnutým chvostom sa mu postavila tesne za nohy, aby sa mohla
o ne obtrieť. Muţ by bol Willa chytil, pretoţe bol trénovaný, vo forme
a silný, lenţe mačka mu zavádzala, a keď chcel ustúpiť, potkol sa o ňu.
Prudko vykríkol, zrútil sa dolu schodmi a rozbil si hlavu o stôl v hale.
Will počul zlovestné puknutie, ale nezastavil sa, vrhol sa dolu
schodmi, preskočil muţovo leţiace a mykajúce sa telo, schytil zo stola
ošúchanú nákupnú tašku a vybehol zo dverí, skôr ako stihol druhý muţ
vyjsť z obývačky.
Aj pri tom strachu a náhlení sa Will čudoval, prečo za ním druhý
muţ nekričí, ani ho nenaháňa. No onedlho ho určite začnú prenasledo-
vať, na autách a s mobilmi. Mohol urobiť len jedno – ujsť.
Videl, ako do dvora zabočil mliekar, v rannom svetle, ktoré sa za-
čalo šíriť po oblohe, svetlá jeho elektrického vozíka bledli. Will presko-
čil cez plot do susedovie záhrady, prebehol cestičkou popri dome, pre-
skočil ďalší záhradný múrik, prebehol po zarosenom trávniku, prešiel
cez ţivý plot, cez kríky a stromy medzi obytnou štvrťou a hlavnou ces-
tou, a tam zaliezol pod krík a zadychčaný a roztrasený si ľahol. Bolo

[9]
priskoro, aby vyšiel na cestu, musí počkať, kým nezačne dopravná
špička.

Nemohol si vymazať z pamäti to puknutie, keď muţ narazil hla-

vou do stola, a stále videl pred očami, ako neprirodzene mal vykrútený
krk a ako hrozne mu mykalo končatinami. Ten muţ bol mŕtvy. On ho
zabil.
Nevedel sa tej predstavy zbaviť, ale musí prestať na to myslieť. Je
toho veľa, o čom potrebuje premýšľať. Bude jeho mama naozaj v bez-
pečí tam, kde je? Pani Cooperová to asi nikomu nepovie. Ani keby sa
Will neukázal, ako sľúbil. Veď teraz uţ nemôţe – zabil človeka.
A Moxie. Kto nakŕmi Moxie? Bude sa Moxie báť, kde sú? Nepo-
kúsi sa ich sledovať?
Čoraz väčšmi sa rozvidnievalo. Bolo uţ dosť svetla, aby mohol
skontrolovať veci v nákupnej taške. Mal v nej maminu kabelku, posled-
ný list od právnika, automapu juţného Anglicka, čokolády, zubnú pas-
tu, rezervné ponoţky a bielizeň. A zelené koţené puzdro.
Bolo tam všetko. Vlastne všetko išlo podľa plánu.
Okrem toho, ţe niekoho zabil.

Will si prvý raz uvedomil, ţe jeho mama je iná ako ostatní ľudia
a ţe sa musí o ňu starať, keď mal sedem rokov. Boli v supermarkete
a hrali sa takú hru: smeli si niečo dať do košíka, iba keď sa nikto nepo-
zeral. Will mal za úlohu obzerať sa a zašepkať: „Teraz,“ a ona ukra-
domky vzala z regála konzervu alebo škatuľku a potichu ju poloţila do
košíka. Keď uţ mali veci v košíku, boli v bezpečí, lebo sa stali nevidi-
teľnými.
Bola to dobrá hra a hrali sa dlho, pretoţe bola sobota ráno a ob-
chod bol plný, ale boli šikovní a išlo im to spolu dobre. Verili si navzá-
jom. Will veľmi ľúbil svoju matku, často jej to hovoril a ona mu hovo-
rievala to isté.
A tak keď prišli k pokladnici, Will bol vzrušený a šťastný, lebo uţ
skoro vyhrali. Vtedy mama nemohla nájsť peňaţenku – aj to bola sú-
časť hry, hoci tvrdila, ţe jej ju ukradli nepriatelia; lenţe medzitým uţ
bol Will unavený a hladný a ani mama sa uţ netvárila tak šťastne, na-
opak, bola vyľakaná, keď chodili dookola a vracali veci na regály, lebo
[10]
teraz museli byť zvlášť opatrní, veď nepriatelia ich sledovali pomocou
čísla jej platobnej karty, ktoré sa dozvedeli, keď jej vzali peňaţenku.
Aj Will bol čoraz vystrašenejší. Uvedomoval si, aká je mama
múdra, ţe zo skutočného nebezpečenstva urobila hru, aby sa nebál, a ţe
aj teraz, keď pozná pravdu, musí predstierať, ţe sa nebojí, aby ju upo-
kojil.
A tak malý chlapec predstieral, ţe je to ešte stále hra, aby sa ma-
ma preňho netrápila, ţe sa bojí. Vrátili sa domov bez nákupu, ale bez-
peční pred nepriateľmi, a Will napokon našiel peňaţenku v hale na sto-
le. V pondelok išli do banky, pre istotu zrušili účet a otvorili si druhý
niekde inde. Aţ potom nebezpečenstvo pominulo.
Počas nasledujúcich mesiacov Will postupne, nevoľky prišiel na
to, ţe matkini nepriatelia sa nenachádzajú niekde vonku, ale v jej hlave.
Neboli však zato menej skutoční, menej strašidelní či nebezpeční. Zna-
menalo to iba, ţe ju musí chrániť ešte starostlivejšie. A od tej chvíle
v supermarkete, keď si uvedomil, ţe sa musí pretvarovať, aby mamu
neznepokojil, časť Willovej mysle stále citlivo vnímala jej pocity úz-
kosti. Tak veľmi ju ľúbil, ţe by bol dal aj ţivot, aby ju ochránil.

Willov otec zmizol oveľa skôr, neţ si ho Will mohol pamätať.

Will bol naňho nesmierne zvedavý a trápil matku otázkami, na ktoré mu
väčšinou nevedela odpovedať.
„Bol bohatý?“
„Kam išiel?“
„Prečo odišiel?“
„Je mŕtvy?“
„Vráti sa?“
„Aký je?“
Jedine na poslednú otázku mu vedela odpovedať. John Parry bol
príťaţlivý muţ, statočný a šikovný dôstojník Kráľovských námorných
síl, ktorý odišiel z armády, aby sa stal výskumníkom a viedol expedície
do vzdialených končín sveta. Will o tom počúval s nadšením. Nie je nič
vzrušujúcejšie neţ otec výskumník. Odvtedy mal vo všetkých hrách
neviditeľného spoločníka – spolu s otcom sa presekávali dţungľou,
zacláňali si oči, keď sa z paluby škunera rozhliadali po rozbúrenom
mori, baterkami svietili na tajomné nápisy v jaskyni plnej netopierov
[11]
a usilovali sa ich rozlúštiť. Boli najlepší priatelia, nespočetne ráz za-
chránili jeden druhému ţivot, smiali sa a dlho do noci sa rozprávali pri
táborových ohňoch.
Lenţe čím bol Will starší, tým väčšmi sa čudoval. Prečo nemajú
nijaké otcove fotografie, ani odtiaľto, ani s muţmi s bradami pokrytými
srieňom na polárnych saniach alebo ako skúma popínavými rastlinami
obrastené ruiny v dţungli? Naozaj sa nezachovalo nič z trofejí a zvláš-
tností, ktoré určite priniesol domov? Nepísalo sa o ňom v nejakej kni-
he?
Mama to nevedela. No jedna vec, ktorú povedala, mu utkvela
v pamäti.
„Jedného dňa pôjdeš v otcových šľapajach. Aj z teba bude veľký
človek. Prevezmeš jeho ţezlo.“
A hoci Will nevedel, čo to znamená, pochopil zmysel slov, napl-
nili ho hrdosťou a stali sa jeho cieľom. Všetky doterajšie hry sa zmenia
na skutočnosť. Jeho otec ţije, stratený niekde v divočine, a on ho za-
chráni a prevezme jeho ţezlo. Stálo za to mať ťaţký ţivot, ak je pred
ním taký veľký cieľ.
A tak tajil matkine problémy. Niekedy bývala pokojnejšia a mala
jasnejšiu myseľ a vtedy sa od nej usiloval dozvedieť, ako nakupovať,
variť a udrţiavať v dome poriadok, aby to mohol robiť, keď je mama
zmätená a vyľakaná. Naučil sa aj, ako sa utajiť, byť v škole nenápadný,
ako nepriťahovať pozornosť susedov, keď sa mama dostala do stavu
takého strachu a pomätenosti, ţe ledva rozprávala. Will sa najväčšmi
obával, ţe úrady to zistia, odvedú ju a jeho zveria nejakým cudzím ľu-
ďom. Akékoľvek ťaţkosti sú lepšie neţ to. Pretoţe boli chvíle, keď
mrak z jej mysle zmizol a znova bola veselá, smiala sa svojmu strachu
a ďakovala mu, ţe sa o ňu tak dobre stará. Bola k nemu taká láskavá
a milá, ţe si ani nevedel predstaviť lepšieho spoločníka, a po ničom
väčšmi netúţil, iba zostať s ňou naveky.

No vtedy prišli tí muţi.

Neboli od polície, neboli zo sociálneho odboru a neboli to ani
kriminálnici – aspoň pokiaľ to Will vedel posúdiť. Nepovedali mu, čo
chcú, a napriek jeho snahe odohnať ich, rozprávali sa iba s mamou.
A práve vtedy bola v chúlostivom stave.
[12]
 Lenţe Will načúval za dverami, počul, ţe sa spytujú na otca, a cí-
til, ako sa mu zrýchlil dych.
Muţi chceli vedieť, kam John Parry išiel, či jej niečo neposlal,
kedy sa naposledy ozval a či mal nejaké styky s cudzími veľvyslanec-
tvami. Will počul, ţe matka je čoraz rozrušenejšia, a tak napokon vbe-
hol do izby a povedal im, aby odišli.
Tváril sa tak zlostne, ţe ani jeden z muţov sa nezasmial, hoci bol
ešte malý. Ľahko by ho boli zrazili na zem alebo zdvihli do výšky jed-
nou rukou, ale on sa nebál, napĺňal ho vášnivý a smrteľný hnev.
A tak odišli. Prirodzene, táto príhoda posilnila Willovo presved-
čenie, ţe jeho otec má niekde problémy a iba on mu môţe pomôcť. Uţ
nešlo o detské hry, musel si dávať pozor. Premieňali sa totiţ na skutoč-
nosť a on jej musel byť hoden.
Onedlho nato sa muţi vrátili a trvali na tom, ţe mama im musí
niečo povedať. Prišli, keď Will bol v škole, a kým jeden sa s ňou dolu
rozprával, druhý zatiaľ prehľadával horné izby. Mama nevedela, čo
robia. Lenţe keď Will prišiel domov skôr a našiel ich, znovu sa na nich
oboril a oni znovu odišli.
Zrejme si domysleli, ţe Will nepôjde na políciu, lebo sa bojí, aby
mu neodviedli mamu, a tak boli čoraz dotieravejší. Napokon sa vlámali
do domu, keď Will išiel po matku do parku – stav sa jej teraz zhoršoval
a bola presvedčená, ţe sa musí dotknúť kaţdej doštičky na kaţdej la-
vičke v parku pri rybníku. Will jej pomáhal, aby to zvládla rýchlejšie.
Keď prišli domov, videli len miznúci zadok auta tých muţov, a keď
vošli dnu, zistili, ţe boli v dome a prehľadali väčšinu zásuviek a skríň.
Vedel, čo hľadajú. Zelené koţené puzdro bolo maminým naj-
vzácnejším pokladom. Nikdy by mu ani vo sne nezišlo na um, aby sa
doň pozrel, ba ani netušil, kam si ho odkladá. Vedel však, ţe sú v ňom
listy, a vedel, ţe mama si ich niekedy číta a plače, a vtedy mu rozpráva-
la o otcovi. Preto Will predpokladal, ţe muţom ide o tie listy, a uvedo-
mil si, ţe musí niečo podniknúť.
Rozhodol sa, ţe najprv nájde nejaké bezpečné miesto, kam by sa
mama mohla presťahovať. Lámal si nad tým hlavu, ale nemal nijakých
známych, ktorých by o to mohol poţiadať, a susedia uţ aj tak boli po-
dozrievaví. Jediná osoba, ktorú poznal a ktorej mohol dôverovať, bola
pani Cooperová. Aţ bude mama u nej v bezpečí, pohľadá zelené koţené
[13]
puzdro, pozrie sa, čo je v ňom, a potom pôjde do Oxfordu, kde nájde
odpovede na niektoré otázky. Lenţe muţi prišli priskoro.
A teraz jedného z nich zabil.
Bude ho hľadať aj polícia.
Vie však, ako zostať nenápadný. Bude musieť byť ešte neviditeľ-
nejší ako doteraz a vydrţať tak dlho, kým buď nenájde otca, alebo kým
oni nenájdu jeho. A ak ho nájdu prv, je mu jedno, koľkých ešte zabije.

Neskôr v ten deň, bola uţ vlastne takmer polnoc, Will mal za se-
bou asi šesťdesiat kilometrov a kráčal von z Oxfordu. Bol na smrť una-
vený. Stopoval, viezol sa dvoma autobusmi, kráčal peši a o šiestej večer
sa dostal do Oxfordu, prineskoro, aby urobil, čo potreboval. Zjedol veľ-
ký hamburger, išiel sa skryť do kina (hoci zabudol, aký film premietali,
aj keď sa naň pozeral), a teraz kráčal po nekonečnej ceste cez prímest-
ské štvrte a mieril na sever.
Doteraz si ho nik nevšimol. Uvedomoval si však, ţe onedlho si
bude musieť nájsť nejaké miesto, kde prespí, lebo čím neskôr to urobí,
tým bude nápadnejší. Problém bol v tom, ţe v záhradách luxusných
domov pri tejto ceste sa nemal kde skryť a otvorenú krajinu ešte stále
nebolo vidieť.
Prišiel k veľkému kruhovému objazdu, kde cestu na sever kriţo-
vala oxfordská okruţná trasa smerujúca na východ a na západ. V tomto
čase tam premávalo veľmi málo áut, cesta, na ktorej stál, bola tichá a za
rozľahlými trávnikmi na oboch stranách videl pohodlné domy. Na tráv-
niku pozdĺţ obrubníkov rástli dva rady hrabov. Tieto zvláštne stromy
s dokonale symetrickým korunami pripomínali skôr detské kresby neţ
skutočné stromy, a v pouličnom osvetlení vyzerali umelo ako divadelné
kulisy. Will bol otupený od vyčerpania a moţno by bol išiel ďalej na
sever alebo by zloţil hlavu do trávy pod niektorý strom a zaspal by, ale
keď zastal a usiloval sa prebrať, zbadal mačku.
Bola to samička ako Moxie. Vyšla zo záhrady na oxfordskej stra-
ne cesty, kde stál Will. Poloţil nákupnú tašku na zem, vystrel ruku
a mačka prišla k nemu, obtrela si mu hlavu o hánky, ako to robievala
Moxie. Samozrejme, kaţdá mačka sa tak správa, no Will aj tak zatúţil
vrátiť sa domov, aţ ho v očiach pálili slzy.

[14]
 Napokon sa mačka od neho odvrátila. Bola noc, musela stráţiť
svoje územie a loviť myši. Prešla po ceste ku kríkom hneď za hrabmi
a tam zastala.
Will ju sledoval, lebo videl, ţe mačka sa správa čudne.
Zdvihla labku a ťapla po niečom vo vzduchu, po niečom, čo Will
nevidel. Potom uskočila, nahrbila chrbát a zjeţila sa jej srsť. Chvost
drţala meravo vztýčený. Will poznal správanie mačiek. Sledoval ju
ostraţitejšie, keď sa znovu priblíţila k tomu miestu, k prázdnemu kúsku
trávnika medzi hrabmi a kríkmi ţivého plota, a znovu ťapla po vzduchu.
Znova uskočila, ale nie tak ďaleko a tentoraz menej vyľakane. Po
ďalšom oňuchávaní, dotykoch a hýbaní fúzmi jej zvedavosť prekonala
opatrnosť.
Mačka urobila krok dopredu a zmizla.
Will zaţmurkal. Potom znehybnel pri kmeni najbliţšieho stromu,
lebo po objazde prichádzal nákladiak a prešiel po ňom svetlami. Keď sa
vzdialil, Will prebehol cez cestu, nespúšťajúc z očí miesto, ktoré skú-
mala mačka. Nebolo to ľahké, lebo sa nemal čoho zachytiť, ale keď ta
prišiel a pozrel sa bliţšie, uvidel to.
Vlastne to videl iba z niektorých uhlov. Zdalo sa mu, akoby nie-
kto vyrezal otvor vo vzduchu asi dva metre od okraja cesty, zhruba
štvorcové okno, ani nie meter veľké. Keď stál zarovno s ním, skoro
vôbec ho nebolo vidieť, a zozadu bolo úplne neviditeľné. Mohli ste ho
zbadať aj z kraja cesty, ale veľmi dobre nie, pretoţe za ním bolo vidieť
presne to, čo leţalo pred ním na tejto strane – kus trávnika osvetleného
pouličným osvetlením.
Will však bez najmenších pochybností vedel, ţe ten kus trávnika
na druhej strane je v inom svete.
Ťaţko by vysvetlil prečo. No vedel to ihneď s takou istotou, ako
mu bolo jasné, ţe oheň páli a láskavosť je dobrá. Hľadel na niečo vy-
slovene neznáme.
A uţ len z tohto dôvodu neodolal, zohol sa a pozrel sa lepšie.
Z toho, čo uvidel, sa mu zatočila hlava a srdce sa roztĺklo prudšie, ale
neváhal. Prestrčil cez otvor nákupnú tašku a preliezol cez dieru v štruk-
túre tohto sveta do iného sveta.

[15]
 Will sa ocitol pod radom stromov. Lenţe toto neboli hraby. Boli
to vysoké palmy a tak ako stromy v Oxforde rástli pozdĺţ trávnika. Stál
však v strede širokého bulváru lemovaného kaviarňami a obchodíkmi,
všetky boli jasne osvetlené a otvorené a všetky úplne tiché a prázdne.
Pod oblohou posiatou hviezdami cítil v teplej noci vôňu kvetov a slaný
pach mora.
Will sa opatrne porozhliadal. Za ním mesiac v splne osvetľoval
vzdialené zelené kopce, na svahoch na úpätí videl domy s bohatými
záhradami, rozľahlý park so skupinkami stromov a snehobiely klasický
chrám.
Tesne vedľa seba mal otvor vo vzduchu, rovnako ťaţko viditeľný
z tejto strany ako z druhej, ale v kaţdom prípade tam bol. Will sa zohol,
aby sa cezeň pozrel, a uvidel ulicu v Oxforde, vo svojom svete. Odvrátil
sa a striaslo ho. Nech je tento nový svet akýkoľvek, určite bude lepší
neţ ten, ktorý práve opustil. So slabým závratom, s pocitom, ţe sa mu
to sníva, a zároveň bdie, sa rozhliadal a hľadal mačku, ktorá ho sem
priviedla.
Nebolo ju vidieť. Nepochybne uţ skúma úzke uličky a záhrady za
kaviarňami, ktorých svetlá tak lákali. Will zdvihol ošúchanú nákupnú
tašku a pomaly kráčal po ceste k nim, ale pohyboval sa opatrne, pre
prípad, ţe by to všetko zmizlo.
Prostredie malo stredozemskú alebo karibskú atmosféru. Will ni-
kdy neopustil Anglicko, a tak to nemal s čím porovnávať, ale bolo to
miesto, kam ľudia neskoro večer chodievajú jesť, piť, zatancovať si
a počúvať hudbu. Ibaţe nikde nebolo ani ţivej duše a ticho aţ zadúšalo.
Na prvom rohu, kam prišiel, bola kaviareň. S malými zelenými
stolíkmi na chodníku, barom so zinkovým pultom a presso kávovarom.
Na niektorých stolíkoch stáli poloprázdne poháre, v jednom popolníku
cigareta zhorela aţ po filter, pri košíku s tvrdými roţkami zostal tanier
rizota.
Will si z chladiaceho boxu za barom vybral fľašku citronády,
chvíľku rozmýšľal a potom do pokladnice hodil librovú mincu. Len čo
ju zavrel, otvoril ju znova, lebo si uvedomil, ţe peniaze by mu mohli
prezradiť, kam sa dostal. Peniaze sa nazývali koruna, ale viac nezistil.
Vrátil ich do pokladnice a otvoril si fľašku otváračom pripevne-
ným k pultu, potom vyšiel z kaviarne a pomaly kráčal po ulici vedúcej
[16]
od bulváru. Malé obchody s potravinami a pekárničky sa striedali s kle-
notníctvami a kvetinárstvami, dvere s korálkovými závesmi viedli do
súkromných domov, kde z balkónov z krúteného ţeleza viseli nad úzky
chodník kvety. A ticho tam bolo ešte výraznejšie, pretoţe to bol uzavre-
tejší priestor.
Uličky viedli nadol a onedlho vyústili na širokú ulicu, kde vysoko
do neba rástli ďalšie palmy a spodná strana listov sa im leskla v poulič-
nom osvetlení.
Na druhej strane bolo more.
Will zastal oproti prístavu, zľava uzavretému kamenným mólom
a sprava mysom, na ktorom medzi kvetmi a kríkmi stála veľká budova
s kamennými stĺpmi, širokým schodiskom a ozdobnými balkónmi, za-
liata svetlom. V prístave kotvili dve pramice a za mólom sa na pokoj-
nom mori ligotali hviezdy.
Medzitým Willa únava celkom opustila. Bol čulý a ţasol. Občas
cestou cez úzke uličky natiahol ruku a dotkol sa steny alebo dverí, kve-
tov na okne, či sú hmatateľné a naozajstné. Najradšej by sa bol dotkol
celej krajiny pred sebou, pretoţe bola prišíra, aby ju obsiahol iba očami.
Zastal, zhlboka dýchal a nevedel, či sa má báť.
Uvedomil si, ţe ešte stále drţí fľašku, ktorú si vzal v kaviarni.
Napil sa. Nápoj chutil celkom normálne ako ľadová citronáda a v teplej
noci to bolo príjemné osvieţenie.
Šiel ďalej doľava okolo hotelov s markízami nad jasne osvetle-
nými vchodmi, popri ktorých sa vinuli rozkvitnuté bugénviley, aţ pri-
šiel do záhrady na malom myse. V budove medzi stromami s vyzdobe-
nou fasádou osvetlenou reflektormi mohlo byť kasíno alebo aj opera.
Tu a tam k nej pomedzi oleandre ovešané ţiarovkami viedli chodníčky,
ale nebolo počuť nijaké zvuky, ani spev nočných vtákov, ani hmyz, nič
iba Willove kroky.
Jediný zvuk, ktorý Will počul, bolo tiché, pravidelné naráţanie
slabých vĺn na pláţ za palmami na kraji záhrady. Will ta zamieril. Príliv
bol práve v polovici a nad hranicou vody na mäkkom bielom piesku
leţalo niekoľko vodných bicyklov. Kaţdú sekundu sa ponad okraj mora
prehupla vlnka a úhľadne skĺzla naspäť popod ďalšiu. Asi päťdesiat
metrov od brehu sa na hladine vznášala doska na skákanie do vody.

[17]
 Will si sadol na kraj jedného vodného bicykla a odhodil topánky.
Lacné tenisky sa mu rozpadávali a v tom teple ho omínali. Ponoţky
hodil vedľa nich a zaboril si prsty hlboko do piesku. O chvíľu zhodil aj
ostatné oblečenie a vošiel do mora.
Voda bola príjemne vlaţná. Preplával k doske, vytiahol sa na
zmäknuté drevo a hľadel na mesto.
Napravo leţal mólom oddelený prístav. Asi kilometer za ním stál
červeno-biely pásikavý maják. Za majákom sa nejasne črtali vzdialené
útesy a za nimi široké zvlnené kopce, ktoré videl z miesta, odkiaľ pri-
šiel.
Pred sebou mal ţiarovkami ovešané stromy v záhrade kasína, uli-
ce mesta a nábreţie s hotelmi, kaviarňami, osvetlenými obchodmi, a to
všetko tiché, všetko prázdne.
A všetko bezpečné. Sem ho nikto nemôţe sledovať. Muţ, ktorý
prehľadával ich dom, sa nikdy nedozvie, kde je, ani polícia ho tu nená-
jde. Má celý svet, v ktorom sa môţe skryť.
Will sa po prvý raz, odkedy vybehol ráno z domu, začal cítiť isto.
Znova vysmädol a pocítil aj hlad, veď napokon naposledy jedol
ešte v druhom svete. Vkĺzol do vody a pomaly plával k pláţi, obliekol
si spodky a šatstvo s taškou niesol v ruke. Prázdnu fľašku hodil do naj-
bliţšieho odpadkového koša a bosý kráčal po chodníku k prístavu.
Keď vyschol, obliekol si dţínsy a začal sa obzerať, kde by našiel
jedlo. Hotely boli priveľmi veľkolepé. Nazrel do prvého, ale bol taký
veľký, ţe sa cítil nepríjemne, šiel teda po nábreţí ďalej, kým nenašiel
kaviarničku, ktorá sa mu pozdávala. Nevedel povedať prečo, veď sa
podobala desiatkam iných, tieţ mala na prvom poschodí balkónik ove-
šaný kvetmi a vonku na chodníku stolíky a stoličky, ale zdalo sa mu,
akoby ho pozývala dnu.
Na stene v bare viseli fotografie boxerov a podpísaný plagát širo-
ko sa usmievajúceho akordeonistu. Bola tam kuchyňa a dvere vedľa nej
viedli k úzkemu schodisku s jasno farebným kvetinovým kobercom.
Will pomaly kráčal úzkymi schodmi nahor a otvoril prvé dvere,
na ktoré natrafil. Bola to izba do ulice, horúca a dusná, a tak Will otvo-
ril sklené balkónové dvere a vpustil dnu nočný vzduch. Miestnosť bola
malá a zariadená priveľkými ošarpanými vecami, ale čistá a pohodlná.

[18]
Ţili tu pohostinní ľudia. Na poličke videl knihy, na stole časopis a nie-
koľko fotografií v rámikoch.
Will vyšiel z izby a nazrel do ostatných miestností – malá kúpeľ-
ňa, spálňa s manţelskou posteľou.
Pred poslednými dverami ho zrazu zamrazilo. Srdce sa mu rozbú-
šilo. Nebol si istý, či zvnútra počul nejaký zvuk, ale niečo mu hovorilo,
ţe izba nie je prázdna. Pomyslel si, aké je to zvláštne – dnešný deň sa
začal tým, ţe niekto stál pred tmavou izbou a on čakal vnútri, a teraz sa
situácia obrátila.
Kým tam stál a rozmýšľal, dvere sa prudko rozleteli a niečo sa
naňho vrhlo ako divé zviera.
Lenţe spomienka ho varovala a nestál tak blízko, aby spadol.
Zo všetkých síl sa bránil – koleno, hlavu, päsť a silu rúk pouţil
proti tej veci či človeku.
Útočníkom bolo nejaké dievča asi v jeho veku, zúrivé, vrčiace,
v otrhaných špinavých šatách a s chudými holými nohami.
V tej chvíli si aj útočníčka uvedomila, ţe bojuje s chlapcom, od-
tiahla sa mu od holej hrude a skrčila sa v kúte tmavej plošiny schodov
ako mačka, ktorú zahnali do kúta. Na Willovo prekvapenie vedľa nej
stála skutočná mačka – veľká divá mačka, jemu asi po kolená, s najeţe-
nou srsťou, vycerenými zubami a vztýčeným chvostom.
Dievča poloţilo ruku mačke na chrbát, oblizlo si suché pery a sle-
dovalo kaţdý Willov pohyb.
Will pomaly vstal.
„Kto si?“
„Lyra Zlatoústa,“ odvetila.
„Bývaš tu?“
„Nie,“ vyhlásila energicky.
„Tak čo je toto za miesto? Aké je to mesto?“
„Neviem.“
„Odkiaľ si prišla?“
„Z nášho sveta. Spojili sa. Kde máš démona?“
Will vyvalil oči. Zrazu videl, ţe s mačkou sa stalo čosi veľmi
zvláštne: vyskočila jej do náručia a vzápätí zmenila podobu. Teraz bola
červenohnedým hranostajom s krémovým hrdlom a bruškom, a ten
naňho zazeral rovnako zlostne ako dievča. No zmenilo sa ešte niečo,
[19]
lebo Will si uvedomil, ţe obaja, dievča i hranostaj, sa ho zjavne boja,
ako keby bol duch.
„Ja nemám démona,“ povedal. „Neviem, ako to myslíš.“ A potom
sa dovtípil: „Aha! To je tvoj démon?“
Dievča pomaly vstalo. Hranostaj sa jej ovinul okolo krku a ani na
chvíľku nespustil z Willovej tváre tmavé oči.
„Ale ty si ţivý,“ vydýchla skoro neveriacky. „Nie si... Nebol si...“
„Volám sa Will Parry,“ predstavil sa. „Neviem, ako to myslíš
s tými démonmi. V mojom svete démon znamená... Znamená to diabol,
niečo zlé.“
„V tvojom svete? Chceš povedať, ţe toto nie je tvoj svet?“
„Nie. Práve som našiel... cestu doň. Myslím, ţe tak ako tvoj svet
sa asi k nemu pripojil.“
Lyra sa trochu uvoľnila, no i tak ho uprene sledovala, a on zostal
pokojný a tichý, ako keby bola cudzia mačka, s ktorou nadväzuje pria-
teľstvo.
„Videla si v tomto meste ešte niekoho?“ pokračoval.
„Nie.“
„Ako dlho si tu?“
„Neviem. Pár dní. Nepamätám sa.“
„Tak prečo si sem prišla?“
„Hľadám prach.“
„Hľadáš prach? Čo? Zlatý prach? Aký prach?“
Priţmúrila oči a mlčala. Will sa otočil, ţe zíde dolu schodmi.
„Som hladný. Je v kuchyni nejaké jedlo?“
„Neviem.“ odvetilo dievča a v istej vzdialenosti ho sledovalo.
V kuchyni Will našiel kurča so zeleninou pripravené na dusenie,
no jedlo nebolo uvarené a v tom teple strašne smrdelo. Vyhodil to do
smetí.
„Jedla si niečo?“ spýtal sa a otvoril chladničku.
Lyra sa prišla pozrieť.
„Nevedela som, ţe to tu je,“ povedala. „Och! Aké studené.“
Jej démon sa tentoraz zmenil na veľkého jasno farebného motýľa,
na chvíľku vletel do chladničky a potom sa vrátil a sadol si jej na plece.
Motýľ pomaly dvíhal a spúšťal krídla. Will cítil, ţe by nemal na nich
civieť, ale aţ mu v hlave brnelo, aké to bolo všetko zvláštne.
[20]
 „Ešte si nevidela chladničku?“ spýtal sa.
Našiel plechovku kokakoly, podal jej ju a vytiahol obal s vajcami.
Dievča natešene stískalo plechovku v dlaniach.
„Napi sa.“
Zamračene hľadela na plechovku. Nevedela, ako ju otvoriť. Will
odtrhol uzáver vrchnáka a z plechovky vystúpila pena. Dievča ju podo-
zrievavo oblizlo a potom vyvalilo oči.
„Je to dobré,“ usúdila napoly s nádejou a napoly bojazlivo.
„Áno. Aj v tomto svete majú kolu. Pozri, napijem sa, aby si vide-
la, ţe to nie je jed.“
Otvoril ďalšiu plechovku. Keď ho videla piť, nasledovala jeho
príklad. Zjavne bola smädná. Pila tak rýchlo, aţ jej bublinky stúpli do
nosa, smrkla, nahlas si odgrgla a zamračila sa, keď na ňu Will pozrel.
„Urobím omeletu,“ povedal. „Dáš si?“
„Neviem, čo je omeleta.“
„Tak sa pozeraj a uvidíš. Alebo je tu konzerva pečenej fazule, ak
chceš.“
„Nepoznám pečenú fazuľu.“
Ukázal jej plechovku. Hľadala uzáver, ako mala kokakola.
„Nie, musíš ju otvoriť otváračom,“ vysvetľoval Will. „Vo vašom
svete nemáte otvárače na konzervy?“
„V mojom svete varia sluhovia.“
Prehrabávala sa v zásuvke s príborom a Will medzitým rozbil do
misky šesť vajec a šľahal ich vidličkou.
„To je on, ten s červenou rúčkou,“ povedal, lebo ju sledoval.
„Dones mi ho.“
Prepichol konzervu a ukázal jej, ako sa otvára.
„A teraz zves z háčika tú malú panvicu a vysyp to do nej.“ Lyra
ovoňala fazuľu a znovu sa jej v očiach zjavila radosť i podozrenie. Vy-
sypala obsah konzervy na panvicu, oblizovala si prsty a pritom hľadela,
ako Will vajíčka posolil, okorenil, z balíčka v chladničke odrezal kúsok
masla a hodil ho na liatinovú panvicu. Potom išiel do baru pohľadať
zápalky, a keď sa vrátil, videl, ţe dievča si namáča špinavé prsty do
vajec a lačne ich oblizuje. Aj jej démon, zase v podobe mačky, si ta
namočil labku, ale keď prišiel Will, cúvol.

[21]
 „Ešte to nie je uvarené,“ Will jej to vzal. „Kedy si jedla naposle-
dy?“
„V otcovom dome na Svalbarde,“ odvetila. „Odvtedy uţ prešli ce-
lé dni. Neviem. Našla som tu chlieb a iné veci, to som jedla.“
Will zapálil plyn, roztopil maslo, nalial na panvicu vajíčka, aby sa
roztiekli po celej ploche. Dievčatko všetko lačne sledovalo, hľadelo,
ako sa v strede vytvárajú mäkké hrbolčeky a ako Will nakláňa panvicu,
aby sa surové vajcia roztiekli. Hľadela pritom aj naňho, na jeho tvár,
holé plecia a bosé nohy.
Keď bola omeleta hotová, preloţil ju a varechou prekrojil na dve
časti.
„Nájdi dva taniere,“ povedal jej a Lyra poslúchla.
Zdalo sa, ţe je ochotná plniť príkazy, keď chápe ich zmysel, a tak
ju poslal upratať stôl pred kaviarňou. Will priniesol jedlo, noţe a vidlič-
ky zo zásuvky a trochu rozpačito si sadli za stôl.
Lyra zjedla svoju porciu ani nie za minútu a potom sa vrtela, hoj-
dala sa na stoličke dopredu a dozadu a poťahovala plastikové pásiky
prepletanej stoličky, kým Will nedojedol. Jej démon sa znova zmenil,
teraz bol stehlík a zobkal neviditeľné omrvinky zo stola.
Will jedol pomaly. Dal jej väčšinu fazule, ale aj tak mu to trvalo
dlhšie neţ jej. Prístav pred nimi, svetlá na prázdnom bulvári, hviezdy na
tmavej oblohe nad nimi, to všetko znehybnelo v ohromnom tichu, ako
keby nič iné neexistovalo.
Will si po celý čas veľmi intenzívne uvedomoval prítomnosť
dievčaťa. Bola drobná, ale húţevnatá, a bojovala ako tiger. Od jeho
päste sa jej na líci urobila modrina, ale nevšímala si ju. Výraz na tvári
mala detský – keď po prvý raz ochutnala kolu – a pritom prenikavo
smutný a ostraţitý. Oči mala svetlomodré a vlasy by boli tmavo plavé,
keby si ich umyla. Bola špinavá a smrdela, akoby sa celé dni neumýva-
la.
„Laura? Lara?“ oslovil ju Will.
„Lyra.“
„Lyra. Zlatoústa?“
„Áno.“
„Kde je tvoj svet? Ako si sa sem dostala?“

[22]
 Pokrčila plecami. „Kráčala som. Všetko bolo v hmle. Netušila
som, kam idem. Vedela som iba, ţe odchádzam z môjho sveta. Ale ten-
to som nevidela, aţ kým sa hmla nestratila. A potom som sa ocitla tu.“
„Čo si hovorila o tom prachu?“
„Ach, prach. Musím o ňom všeličo zistiť. Ibaţe tento svet sa mi
zdá prázdny. Niet sa tu koho spýtať. Som tu... neviem, tri dni, moţno
štyri. A nikto tu nie je.“
„Ale prečo sa chceš spytovať na prach?“
„To je zvláštny prach,“ povedala stručne. „Nie je to obyčajný
prach.“
Jej démon sa znova zmenil. Premenil sa v okamihu, zo stehlíka
bol teraz potkan, veľký čierny potkan s červenými očami. Will naň
ostraţito vyvaľoval oči a dievča zbadalo jeho pohľad.
„Ty máš démona, ale v sebe,“ vyhlásila rozhodne.
Nevedel, čo povedať.
„Určite máš,“ pokračovala. „Inak by si nebol človek. Bol by si...
napoly mŕtvy. Videli sme decko, ktorému odsekli démona. Ty nie si
taký. Hoci si neuvedomuješ, ţe máš démona, určite ho máš. Najprv sme
sa zľakli, keď sme ťa uvideli. Pripadal si nám ako nočný duch alebo
také čosi. Ale potom sme videli, ţe si iný.“
„My?“
„Ja a Pantalaimon. My. Tvoj démon nie je od teba oddelený. Je
v tebe. Je tvojou súčasťou. Ste súčasťou jeden druhého. V tvojom svete
nie je nikto taký ako my? Všetci sú ako ty a majú démonov skrytých?“
Will pozrel na tých dvoch, na chudé dievčatko so svetlými očami
s čiernym potkanom v náručí, a cítil sa zrazu nesmierne osamelo.
„Som unavený. Idem spať,“ povedal. „Zostaneš v tomto meste?“
„Neviem. Musím zistiť viac o tom, čo hľadám. V tomto svete sú
určite nejakí magistri. Musí tu byť niekto, kto o tom vie.“
„Moţno ho nenájdeš v tomto svete. No ja som sem prišiel z mes-
ta, ktoré sa volá Oxford. Tam je plno magistrov, ako ich voláš.“
„Oxford?“ zvolala. „Odtiaľ pochádzam ja!“
„Teda aj v tvojom svete je Oxford? Nemohla si prísť z môjho sve-
ta.“
„Nie,“ odvetila rozhodne. „Sú to odlišné svety. Ale aj v tom mo-
jom je Oxford. Obaja hovoríme po anglicky, či nie? To znamená, ţe aj
[23]
iné veci budú rovnaké. Ako si sa sem dostal? Cez nejaký most alebo
čo?“
„Iba cez také okno vo vzduchu.“
„Ukáţ mi ho.“
Bol to príkaz, nie ţiadosť. Will pokrútil hlavou.
„Teraz nie. Chcem ísť spať. A je noc.“
„Tak mi ho ukáţeš ráno!“
„Dobre, ukáţem ti ho. Ale aj ja si musím zariadiť nejaké veci.
Svojich magistrov si budeš musieť nájsť sama.“
„To je ľahké. O magistroch viem všetko.“
Will zobral taniere a vstal.
„Ja som varil, takţe ty môţeš umyť riad.“
Neveriacky naňho pozrela. „Umyť riad?“ zopakovala posmešne.
„Všade sa povaľujú milióny čistých tanierov! A navyše nie som slúţka.
Nebudem nič umývať.“
„Tak ti neukáţem priechod.“
„Nájdem si ho sama.“
„Nenájdeš ho, je skrytý. Nikdy ho nenájdeš. Počúvaj, neviem, ako
dlho tu môţeme zostať. Musíme niečo jesť, tak budeme jesť, čo tu je,
ale potom po sebe poupratujeme a budeme tu udrţiavať poriadok, lebo
sa to patrí. A teraz umy riad. Musíme sa tu správať slušne. Ja teraz idem
spať. Ľahnem si do druhej izby. Ráno sa uvidíme.“
Vošiel dnu, prstom a trochou pasty, ktorú vybral z ošúchanej taš-
ky, si umyl zuby, klesol na manţelskú posteľ a vzápätí zaspal.
Lyra počkala, kým si bola istá, ţe Will spí, potom odniesla riad do
kuchyne, strčila ho pod vodovod a šúchala handričkou, aţ kým nevyze-
ral čistý. To isté urobila aj s noţmi a vidličkami, ale pri panvici sa tento
postup neosvedčil, tak to skúsila s kúskom mydla a tvrdohlavo ním
panvicu šúchala, aţ kým to uţ podľa nej lepšie nešlo. Potom všetko
poutierala a úhľadne poukladala na pult.
Stále ju smädilo a znovu chcela otvoriť plechovku, preto odtrhla
uzáver na ďalšej kole a vzala si ju hore. Počúvala za Willovými dvera-
mi, a keď nič nepočula, po prstoch prešla do druhej izby a spod vankúša
vytiahla alethiomer.
Nemusela byť s Willom, aby sa naňho opýtala, ale aj tak ho chce-
la vidieť. Čo najtichšie otočila kľučkou a vošla do jeho izby.
[24]
 Svetlá z nábreţia svietili aţ dnu a Lyra sa v ţiare odráţajúcej sa
od stropu pozrela na spiaceho chlapca. Mračil sa a tvár sa mu leskla od
potu. Bol silný a zavalitý, a hoci, samozrejme, nemal ešte telo tvarova-
né ako dospelý, veď nebol oveľa starší od nej, jedného dňa bude mocný.
Bolo by to oveľa jednoduchšie, keby mal viditeľného démona. Lyra
rozmýšľala, akú by mal asi podobu a či by sa uţ nemenil. Akákoľvek
by tá podoba bola, vyjadrovala by prudkosť, zdvorilosť a smútok.
Lyra po prstoch prešla k oknu. Vo svetle z ulice opatrne nastavila
ručičky alethiomeru a uvoľnila si myseľ, aby sformulovala otázku.
Tenká ručička sa začala točiť po ciferníku, s niekoľkými prestávkami,
ale tak rýchlo, ţe sa to skoro ani nedalo sledovať.
Lyra sa spytovala: Kto je to? Priateľ alebo nepriateľ?
Alehtiomer odvetil: Je to vrah.
Keď uvidela odpoveď, ihneď sa upokojila. Vedel nájsť jedlo,
ukázať jej, ako sa dostane do Oxfordu, a to boli uţitočné schopnosti, no
aj tak mohol byť nespoľahlivý alebo zbabelý. Vrah je cenný spoločník.
Cítila sa s ním rovnako bezpečná ako s opancierovaným medveďom
Iorekom Byrnisonom.
Zatvorila okenicu, aby mu ranné slnko nesvietilo do tváre, a po
prstoch vyšla z izby.

2
Medzi bosorkami

Bosorka Serafina Pekkala, ktorá prednedávnom zachránila Lyru

a ostatné deti z experimentálnej stanice v Bolvangare a letela s ňou na
ostrov Svalbard, bola hlboko znepokojená.
V atmosférických poruchách, čo nastali po úteku lorda Asriela
z vyhnanstva na Svalbarde, ju aj s druţkami odvialo ďaleko od ostrova
nad zamrznuté more. Niektorým sa podarilo udrţať pri poškodenom
balóne texaského aviatika Leeho Scoresbyho, ale Serafinu vyhodilo
vysoko do hmly, ktorá sa privalila z otvoru, kde sa po experimente lor-
da Asriela pretrhla obloha.
[25]
 Keď zistila, ţe znova ovláda svoj let, v prvom rade myslela na
Lyru, pretoţe nevedela o súboji medzi falošným medvedím kráľom
a tým pravým, Iorekom Byrnisonom, ani čo sa stalo s Lyrou potom.
A tak ju začala hľadať, v sprievode démona gunára Kaisu lietala
na borovicovom konári v oblakoch zafarbených dozlatista. Vrátili sa na
Svalbard a trochu juţnejšie, niekoľko hodín krúţili po oblohe, na ktorej
vírili čudné svetlá a tiene. Podľa toho, ako znepokojujúco ju svetlo štek-
lilo na pokoţke, Serafina Pekkala vedela, ţe to svetlo pochádza z iného
sveta.
Po nejakom čase Kaisa povedal: „Pozri sa! Bosorkin démon, stra-
til sa.“
Serafina Pekkala hľadela cez hradby hmly a v prielomoch za-
hmleného svetla videla krúţiť kvíliaceho rybára. Obrátili sa a leteli
k nemu. Keď zbadal, ţe sa blíţia, vyplašene vystrelil nahor, ale Serafina
Pekkala mu naznačila, ţe má priateľské úmysly, a tak klesol k nej.
„Z akého si klanu?“ spýtala sa ho.
„Tajmyrského. Moju bosorku zajali. A všetky spoločníčky odvia-
lo! Stratil som sa.“
„Kto zajal tvoju bosorku?“
„Tá ţena s démonom opičiakom, z Bolvangaru. Pomôţ mi! Po-
môţ nám! Veľmi sa bojím!“
„Tvoj klan spolupracoval s odsekávačmi detí?“
„Áno, kým sme nezistili, čo robia. Po boji v Bolvangare nás odo-
hnali, ale moju bosorku zajali. Drţia ju na lodi. Čo mám urobiť? Volá
ma a ja ju nemôţem nájsť! Och, pomôţ mi, pomôţ!“
„Neboj sa,“ chlácholil ho gunár Kaisa. „Poďme počúvať niţšie.“
Klesli dolu, s natiahnutými ušami načúvali, a onedlho Serafina
Pekkala rozoznala hukot plynového motora tlmený hmlou.
„V takej hmle nemôţu loď navigovať,“ poznamenal Kaisa. „Čo
robia?“
„To je menší motor,“ poznamenala Serafina Pekkala, a keď to po-
vedala, z druhej strany sa ozval iný zvuk: nízky nepríjemný dunivý hu-
kot, akoby z hlbín mora kričalo nejaké obrovské zviera. Revalo to nie-
koľko sekúnd a potom zrazu stíchlo.
„Hmlová siréna lode,“ vysvetlila Serafina Pekkala.

[26]
 Zniesli sa ešte niţšie nad vodu a podľa zvuku motora hľadali ďa-
lej. Zrazu plavidlo našli, lebo hmla nebola rovnako hustá, a bosorka
prudko vzlietla práve včas, aby ju zdola nezbadali, keď sa vrčiaci moto-
rový čln pomaly vynoril zo závoja vlhkého vzduchu. Pomalé, olejnaté
vlny sa dvíhali lenivo, akoby sa im ani nechcelo.
Serafina lietala nad člnom a démon – rybár sa drţal nablízku ako
mláďa pri matke. Sledovali, ako kormidelník trochu upravil kurz, keď
lodná siréna znova zaburácala. Na prove bolo pripevnené svetlo, no
osvetľovalo iba pár metrov.
Serafina Pekkala sa obrátila k stratenému démonovi: „Vravel si,
ţe niektoré bosorky stále pomáhajú týmto ľuďom?“
„Myslím, ţe áno, niekoľko odpadlíčok z Volgorska – pokiaľ aj tie
neutiekli. Čo spravíte? Pôjdete hľadať moju bosorku?“
„Áno, ale ty zostaň s Kaisom.“
Serafina Pekkala letela k člnu a démoni sa jej stratili z dohľadu,
zostali hore vo vzduchu. Pristála hneď za kormidelníkom. Jeho démon
– čajka zaškriekal a muţ sa otočil.
„To ti trvalo,“ povedal. „Choď dopredu a veď nás k ľavoboku.“
Serafina znovu vzlietla. Vyšlo to – tak teda im stále nejaké bosor-
ky pomáhajú, a kormidelník si myslí, ţe Serafina patrí k nim. Vedela,
ţe ľavobok označuje červené svetielko. Obzerala sa v hmle, aţ zbadala
ani nie sto metrov od nich nejasnú ţiaru. Priletela naspäť, visela vo
vzduchu nad člnom a dávala pokyny kormidelníkovi, ktorý celkom
spomalil a priblíţil sa s člnom k boku lode, k rebríku, čo visel nad hla-
dinu. Kormidelník zakričal, námorník zhora hodil lano a ďalší sa poná-
hľal dolu po rebríku, aby ho priviazal k člnu.
Serafina Pekkala vyletela k zábradliu lode a ustúpila do tieňa pri
záchranných člnoch. Nijaké iné bosorky nevidela, zrejme hliadkujú na
oblohe. Kaisa uţ bude vedieť, čo robiť.
Z člna vystúpil nejaký cestujúci a vystupoval po rebríku. Nezná-
ma osoba bola zahalená v koţuchu s kapucňou. No keď prišla na palu-
bu, na zábradlie sa zľahka vyšvihol zlatý opičiak, rozhliadal sa okolo
seba a z očí mu vyţarovala zloba. Serafina zatajila dych – tá osoba bola
pani Coulterová.
Na palubu rýchlo vyšiel muţ v čiernom, privítal ju a obzeral sa,
akoby čakal ešte niekoho.
[27]
 „Lord Boreal...“ začal hovoriť, no pani Coulterová ho prerušila.
„Odišiel niekam inam. Uţ ju začali mučiť?“
„Áno, pani Coulterová, ale...“
„Kázala som, aby čakali,“ odsekla. „Rozhodli sa, ţe ma nepo-
slúchnu? Myslím, ţe na tejto lodi by sa zišla väčšia disciplína.“
Stiahla si kapucňu. V ţltom svetle Serafina Pekkala jasne videla
jej tvár: hrdú, vášnivú a podľa bosorky veľmi mladú.
„Kde sú ostatné bosorky?“ spýtala sa.
Muţ odpovedal: „Všetky zmizli, madam. Utiekli domov.“
„Ale nejaká bosorka naviedla náš čln. Kam odišla?“
Serafina cúvla. Kormidelník člna zrejme nevedel o súčasnej situá-
cii. Muţ sa začal zmätene obzerať, ale pani Coulterová bola netrpezlivá,
letmo prebehla pohľadom po palube, pokrútila hlavou a ponáhľala sa aj
s démonom do otvorených dverí, z ktorých vychádzala ţltá ţiara. Muţ
išiel za ňou.
Serafina Pekkala sa poobzerala, aby zistila, na čom je. Skrývala sa
za vetrákom v úzkej medzere medzi zábradlím a palubnou nadstavbou
v strede. V tejto časti, pod kapitánskym mostíkom a komínom, sa na-
chádzal salón, ktorý mal namiesto okrúhlych lodných okienok na troch
stranách okná. Tam tí ľudia vošli. Na zábradlie zarosené od hmly sa
z okien lialo svetlo a nejasne sa v ňom črtal aj predný sťaţeň a plátnom
prikrytý vchod. Všetko bolo premočené a zamrznuté. Nikto nemohol
Serafinu zbadať, no keby chcela vidieť viac, musela by úkryt opustiť.
To bolo zlé. Na borovicovom konári však ľahko unikne a pomo-
cou noţa a luku sa ubráni. Konár skryla za vetrák a prekĺzla po palube
k prvému oknu. Bolo zaparené a nebolo cezeň vidieť, Serafina ani nič
nepočula. Znova sa stiahla do tieňa.
Jednu vec však môţe urobiť. I keď je to nesmierne riskantné a vy-
čerpá ju to, zrejme nemá na výber. Pozná kúzlo, ktoré jej zaručí nevidi-
teľnosť. Úplne neviditeľná, pravdaţe, nebude, ale vďaka sústredeniu
a sile vôle zostane taká nenápadná, ţe si ju nikto nevšimne. Ak sa dos-
tatočne sústredí, mohla by prejsť cez plnú miestnosť, alebo popri osa-
melom pocestnom, a nikto ju nezbadá.
Tak sa teda sústredila a všetky myšlienky zamerala na to, aby od
seba úplne odvrátila pozornosť. Chvíľu trvalo, kým si bola istá. Overila

[28]
si to tak, ţe vystúpila z úkrytu rovno do cesty námorníkovi, ktorý niesol
tašku s náradím. Odstúpil, aby sa jej vyhol, ale ani na ňu nepozrel.
Bola pripravená. Šla k dverám do jasne osvetleného salóna a ot-
vorila ich, ale miestnosť bola prázdna. Dvere nechala pootvorené, aby
mohla v prípade nutnosti ujsť. Na druhej strane salóna uvidela ďalšie
dvere a za nimi schodisko, ktoré viedlo do útrob lode. Zišla dolu
schodmi a ocitla sa v úzkej chodbe plnej nabielo natretých potrubí. Po
celej dĺţke ju osvetľovali antarické svetlá a na oboch stranách Serafina
videla dvere.
Potichu šla po chodbe a načúvala, aţ kým nezačula hlasy. Znelo
to, akoby sa konalo nejaké zasadnutie.
Otvorila dvere a vošla dnu.
Okolo veľkého stola sedelo asi desať ľudí. Keď vošla, zo dvaja na
ňu pozreli, ale ich pohľad bol nevidomý a ihneď na ňu zabudli. Potichu
stála pri dverách a dívala sa. Schôdzku viedol starší muţ v kardinál-
skom rúchu a aj ostatní vyzerali ako rôzni duchovní, okrem pani Coul-
terovej, jedinej ţeny medzi prítomnými. Pani Coulterová si prehodila
koţuch cez operadlo stoličky a líca jej od horúčavy vo vnútri lode očer-
veneli.
Serafina Pekkala sa opatrne poobzerala a všimla si, ţe v miestnos-
ti je ešte ktosi. Bokom pri stole zaloţenom knihami viazanými v koţi
a kopami zaţltnutého papiera sedel muţ s chudou tvárou a démonom –
ţabou. Najprv si myslela, ţe je to nejaký úradník alebo tajomník, aţ
kým nevidela, čo robí: uprene hľadel na zlatý prístroj, ktorý vyzeral ako
veľké hodinky alebo kompas, a kaţdú chvíľu zaznamenával, čo zistil.
Potom otvoril niektorú z kníh, prácne hľadal v indexe, nato si prečítal
príslušné heslo, znovu niečo zapísal a vrátil sa k prístroju.
Serafina sa znova obrátila k diskutujúcim za stolom, pretoţe začu-
la slovo bosorka.
„Vie niečo o tom dieťati,“ tvrdil jeden z duchovných. „Priznala,
ţe niečo vie. Všetky bosorky o nej vedia niečo dôleţité.“
„Ja by som bol zvedavý, čo vie pani Coulterová,“ ozval sa kardi-
nál. „Ktovie, či nám nemala niečo povedať uţ prv.“
„Musíte sa vyjadriť jasnejšie,“ ľadovým tónom odvetila pani Co-
ulterová. „Zabúdate, ţe som ţena, vaša eminencia, a teda nie som taká
bystrá ako cirkevné knieţa. Čo by som mala vedieť o tom dieťati?“
[29]
 Kardinál sa tváril veľavýznamne, ale nepovedal nič. Chvíľu bolo
ticho a potom ďalší duchovný takmer ospravedlňujúco vysvetlil:
„Podľa všetkého existuje nejaké proroctvo. Viete, pani Coultero-
vá, týka sa práve toho dieťaťa. Všetky znamenia sa vyplnili. Počínajúc
okolnosťami jej narodenia. Aj cigojíni niečo vedia – hovoria o nej
v súvislosti s bosoráckym olejom a močiarnymi ohňami, je to záhada,
viete – preto sa jej podarilo doviesť cigojínov do Bolvangaru. A potom
ten ohromujúci čin, keď zvrhla medvedieho kráľa Iofura Raknisona –
toto nie je obyčajné dieťa. Moţno nám brat Pavel povie viac.“
Pozrel na muţa s chudou tvárou, ktorý čítal alethiomer, ten za-
ţmurkal, pretrel si oči a pozrel na pani Coulterovú.
„Moţno viete, ţe toto je jediný alethiomer, čo zostal, okrem toho,
čo vlastní dieťa,“ povedal. „Všetky ostatné získalo magistérium a dalo
ich zničiť. Pomocou svojho prístroja som sa dozvedel, ţe dievča ho
dostalo od magnifikusa Jordanského kolégia, samo sa ho naučilo čítať
a vie ho pouţívať bez kníh symbolov. Ak by prichádzalo do úvahy ne-
veriť alethiomeru, tak by som tomu neveril, pretoţe si neviem predsta-
viť, ako sa dá tento prístroj pouţívať bez kníh symbolov. Aby mu člo-
vek vôbec porozumel, musí desiatky rokov usilovne študovať. No ona
ho začala čítať pár týţdňov potom, ako ho získala, a teraz ho vie pouţí-
vať takmer dokonale. Nedá sa prirovnať k nijakému magistrovi.“
„Kde je teraz, brat Pavel?“ spýtal sa kardinál.
„V inom svete,“ odvetil brat Pavel. „Uţ je neskoro.“
„Tá bosorka to vie!“ vyhlásil iný muţ, ktorého démon – ondatra
neprestajne obhrýzal ceruzku. „Všetko do seba zapadá, chýba len bo-
sorkino svedectvo! Navrhujem, aby sme ju znova mučili.“
„Ako znie to proroctvo?“ doţadovala sa odpovede pani Coultero-
vá, ktorá sa čoraz väčšmi hnevala. „Ako sa opovaţujete tajiť ho predo
mnou?“
Bolo vidieť, akú má nad nimi moc. Zlatý opičiak zazeral na oko-
losediacich a nikto z nich sa mu nevládal pozrieť do tváre.
Iba kardinál neuhol pohľadom. Jeho démon – papagájica ara
zdvihla nohu a poškrabala sa na hlave.
„Bosorka naznačila čosi mimoriadne,“ povedal kardinál. „Netrú-
fam si uveriť tomu, čo to zrejme znamená. Ak je to pravda, na našich
pleciach leţí zodpovednosť, akú ešte nikdy nijaký človek nemal. Ale
[30]
pýtam sa vás znova, pani Coulterová – čo viete o tom dievčati a jej ot-
covi?“
Tvár pani Coulterovej obelela od zlosti ako krieda.
„Ako sa opovaţujete vypočúvať ma?“ odsekla. „Ako sa opovaţu-
jete tajiť predo mnou, čo ste sa dozvedeli od bosorky? A napokon, ako
sa opovaţujete predpokladať, ţe vám niečo zatajujem? Myslíte si, ţe
som na jej strane? Alebo si hádam myslíte, ţe som na strane jej otca?
Moţno sa nazdávate, ţe by ste ma mali mučiť ako tú bosorku. Nuţ,
spadáme pod vás, vaša eminencia. Stačí, ak lusknete prstami a môţete
ma dať roztrhať na kusy. Ale aj keby ste kaţdý ten kúsok prehľadali,
odpoveď by ste nenašli, lebo ja o tom proroctve neviem nič, vôbec nič.
A ţiadam, aby ste mi povedali, čo vlastne viete. Je to moje dieťa, moje
vlastné dieťa, počaté v hriechu a narodené v hanbe, ale napriek tomu je
to moje dieťa, a vy predo mnou tajíte, čo mám plné právo vedieť!“
„Prosím vás, pani Coulterová,“ nervózne ju chlácholil jeden du-
chovný, „bosorka ešte neprehovorila, dozvieme sa od nej viac. Veď aj
kardinál Sturrock povedal, ţe len niečo naznačila.“
„Predpokladajme, ţe to bosorka neprezradí,“ povedala pani Coul-
terová. „Potom čo? Budeme hádať? Budeme sa triasť, báť sa a len há-
dať?“
Ozval sa brat Pavel: „Nie, pretoţe práve teraz sa chystám poloţiť
tú otázku alethiomeru. Dozvieme sa odpoveď, či od bosorky alebo
z knihy symbolov.“
„Ako dlho to potrvá?“
Brat Pavel unavene nadvihol obočie: „Dosť dlho. Je to nesmierne
zloţitá otázka.“
„Ale bosorka by nám to povedala hneď,“ namietla pani Coultero-
vá.
Vstala. Akoby z úcty k nej vstali takmer všetci ostatní. Iba kardi-
nál a brat Pavel zostali sedieť. Serafina Pekkala cúvla a zo všetkých síl
sa usilovala zostať neviditeľná. Zlatý opičiak škrípal zubami a ligotavá
koţušina sa mu zjeţila.
Pani Coulterová si ho vyloţila na plece.
„Tak sa jej poďme spýtať.“

[31]
 Otočila sa a vyšla na chodbu. Muţi sa náhlili za ňou, sácali sa
a tlačili popri Serafine Pekkale, ktorá ledva stihla odstúpiť, lebo v hlave
mala zmätok. Posledný odchádzal kardinál.
Serafine chvíľu trvalo, kým sa ovládla, lebo pre rozrušenie ju za-
čalo byť vidieť. Potom šla za duchovnými po chodbe do menšej miest-
nosti, prázdnej a bielej, kde bolo veľmi teplo. Všetci sa zhromaţdili
okolo zúboţenej postavy v strede: bosorka bola pevne pripútaná k oce-
ľovej stoličke, na popolavej tvári sa jej zračilo utrpenie a nohy mala
pokrútené a dolámané.
Pani Coulterová sa postavila nad ňu. Serafina zaujala miesto pri
dverách, lebo vedela, ţe uţ dlho nevydrţí neviditeľná. Bolo to priťaţké.
„Povedz nám o tom dieťati, bosorka,“ vyzvala ju pani Coulterová.
„Nie!“
„Budeš trpieť!“
„Uţ som si vytrpela dosť.“
„Och, ďalšie utrpenie len príde. Naša cirkev má tisícročné skúse-
nosti. Môţeme tvoje utrpenie preťahovať donekonečna. Povedz nám
o tom dieťati,“ naliehala pani Coulterová a zlomila bosorke jeden prst.
Pukol ľahko.
Bosorka vykríkla a na sekundu sa Serafina Pekkala pred všetkými
zjavila a zo dvaja duchovní na ňu prekvapene a bojazlivo pozreli, no
vtedy sa znova ovládla a oni sa obrátili k mučenej.
Pani Coulterová pokračovala: „Ak neodpovieš, zlomím ti druhý
prst a potom ďalší. Čo vieš o tom dieťati? Hovor!“
„Dobre! Prosím, len ma nechajte!“
„Tak odpovedz.“
Ozvalo sa ďalšie nepríjemné puknutie a bosorka sa rozvzlykala.
Serafina Pekkala sa ledva ovládla. Zrazu bosorka škrekľavo spustila:
„Nie, nie! Poviem vám! Neubliţujte mi, prosím! Dieťa, ktoré ma-
lo prísť. Bosorky vedeli, kto to je, prv ako vy. Dozvedeli sme sa jej me-
no.“
„My jej meno poznáme. O akom mene to hovoríš?“
„O jej pravom mene. O mene jej osudu!“
,Aké je to meno? Hovor!“ naliehala pani Coulterová.
„Nie... nie.“
„Ako? Ako ste sa to dozvedeli?“
[32]
 „Vyskúšali sme ju. Keby dokázala vybrať jeden borovicový konár
spomedzi mnohých iných, bola by tým dieťaťom, ktoré malo prísť,
a naozaj sa to stalo v dome nášho konzula v Trollesunde, keď to dieťa
prišlo s cigojínmi. To dieťa s medveďom.“
Hlas jej zlyhal.
Pani Coulterová netrpezlivo vykríkla, ozvalo sa ďalšie hlasné
puknutie a nato zastonanie.
„Ale aké je to proroctvo o dieťati?“ pokračovala pani Coulterová
hlasom úplne kovovým, aţ jej rezonoval od vášne. „Aké meno objasní
jej osud?“
Serafina Pekkala podišla bliţšie, tesne za muţov okolo bosorky,
no nikto z nich necítil vedľa seba jej prítomnosť. Musí ukončiť bosor-
kino utrpenie, a to rýchlo, hoci vynakladala nesmiernu námahu, aby sa
udrţala neviditeľná. Celá sa triasla, keď spoza pása vytiahla nôţ.
Bosorka vzlykala: „Ona je tá, ktorá prišla uţ predtým, a vy ju od-
vtedy nenávidíte a obávate sa jej! A teraz prišla znova, no vy ste ju ne-
našli. Bola tam, na Svalbarde, bola s lordom Asrielom, ale vy ste ju
stratili. Utiekla a stane sa z nej...“
Nestihla dokončiť.
Cez otvorené dvere vletel vták – rybár, šialený od hrôzy, zmučene
mával krídlami, dopadol na zem, horko-ťaţko sa zdvihol a vrhol sa na
prsia mučenej bosorky, túlil sa k nej, hladkal ju, švitoril, plakal a bosor-
ka zmučene volala: „Yambe-Akka! Príď si po mňa, príď si po mňa!“
Nikto okrem Serafiny Pekkaly nerozumel. Yambe-Akka bola bo-
hyňa, ktorá prichádza, keď sa bosorka chystá na smrť.
Serafina bola pripravená. Odrazu sa stala viditeľnou, s úsmevom
podišla bliţšie, lebo Yambe-Akka je veselá a bezstarostná a jej návštevy
sú radostnými darmi. Bosorka ju uvidela, otočila k nej slzami zmáčanú
tvár a Serafina sa k nej sklonila, pobozkala ju a jemne zapichla nôţ do
bosorkinho srdca. Démon – rybár zakaleným zrakom pozrel na ňu
a zmizol.
Teraz sa Serafina Pekkala musela prebojovať von.
Muţov šok úplne ochromil, neverili vlastným očiam, ale pani Co-
ulterová sa takmer okamţite spamätala.

[33]
 „Chyťte ju! Nepustite ju!“ kričala, ale Serafina uţ bola vo dverách
a v tetive mala pripravený šíp. Zdvihla luk, vypustila šíp a kardinál vzá-
pätí dusiac sa a kopúc spadol na zem.
Beţala po chodbe ku schodom, otočila sa, natiahla tetivu, pustila
ju a ďalší muţ padol, no loď sa uţ otriasala hlasným rinčaním lodného
zvona.
Vybehla hore schodmi na palubu. Dvaja námorníci jej zahradili
cestu, no Serafina Pekkala im povedala: „Tam dolu! Uväznená sa vy-
slobodila! Zoţeňte pomoc!“
To stačilo, aby ich zmiatla, a kým chvíľku nerozhodne stáli, pre-
šmykla sa popri nich a vzala si z úkrytu za vetrákom borovicový konár.
„Zostreľte ju!“ kričala pani Coulterová a okamţite zarachotili tri
pušky, guľky narazili na kov a so svišťaním zmizli v hmle, keď Serafi-
na vyskočila na konár a letela rýchlo ako jej šípy. Vo chvíli uţ bola
v bezpečí hustej hmly a zo sivých chuchvalcov sa vynoril gunár a letel
jej po boku.
„Kam ideme?“ spýtal sa.
„Preč, Kaisa, preč. Nemôţem tých ľudí ani cítiť.“
Pravdu povediac nevedela, kam ísť, ani čo robiť. Jedno však ve-
dela naisto: v tulci má šíp, ktorý si raz nájde miesto v hrdle pani Coulte-
rovej.

Zamierili na juh, preč od znepokojivej ţiary iného sveta, ktorá

osvetľovala hmlu, a ako leteli, v Serafininej mysli sa čoraz jasnejšie
rodila otázka. Čo robí lord Asriel? Pretoţe všetky udalosti, ktoré prevrá-
tili svet, mali pôvod v jeho záhadnej činnosti.
Problém bol v tom, ţe svoje vedomosti zvyčajne čerpala z príro-
dy. Ľahko vystopovala akékoľvek zviera, chytila rybu, našla vzácne
lesné plody, vedela čítať z vnútorností kuny lesnej alebo rozšifrovať
šupiny ostrieţa, prečítala varovanie z peľu krokusov, lenţe to všetko
boli prírodné javy a hovorili jej prírodné pravdy.
Vedomosti o lordovi Asrielovi musela hľadať niekde inde. Kon-
zul doktor Lanselius v prístave v Trollesunde udrţiaval styky so svetom
ľudí a Serafina Pekkala sa v hmle náhlila za ním, aby si vypočula, čo jej
môţe povedať. Pred príchodom do jeho domu krúţila nad prístavom,
kde sa chuchvalce a špirály hmly vznášali nad ľadovou vodou ako du-
[34]
chovia, a pozorne sledovala, ako lodivod privádza do prístavu veľkú
loď pod africkou vlajkou. Mimo prístavu kotvili aj ďalšie lode. Nikdy
ich toľko nevidela.
Keď sa krátky deň chýlil ku koncu, zlietla dolu a pristála v záhra-
de za konzulovým domom. Zaklopala na okno. Otvoril jej sám doktor
Lanselius a priloţil si prst k perám.
„Zdravím ťa, Serafina Pekkala,“ povedal. „Pod rýchlo dnu a vitaj.
Ale nemala by si sa zdrţať dlho.“ Ponúkol jej stoličku pri ohni, no naj-
prv cez okno pozrel na ulicu a spýtal sa: „Dáš si trocha vína?“
Serafina popíjala zlaté tokajské a rozprávala mu, čo videla a poču-
la na palube lode.
„Myslíš, ţe pochopili, to o tom dieťati?“ spýtal sa konzul.
„Podľa mňa celkom nie. Ale vedia, ţe je to dôleţité. A pokiaľ ide
o tú ţenu, bojím sa jej, doktor Lanselius. Myslím, ţe ju zabijem, ale aj
tak sa jej bojím.“
„Áno. Ja tieţ.“
Serafina počúvala, čo jej rozprával o chýroch, ktoré sa šírili po
mestečku. Z tej spleti klebiet sa jasne začalo vynárať niekoľko faktov.
„Hovorí sa, ţe magistérium zhromaţďuje obrovskú armádu a toto
je predvoj. A počul som aj nepríjemné chýry o niektorých vojakoch,
Serafina Pekkala. Počul som o Bolvangare a o tom, čo tam robili – od-
sekávali deťom démonov. V ţivote som o ničom horšom neslýchal.
Podľa všetkého vytvorili regiment vojakov, ktorým urobili to isté. Po-
čula si uţ slovo zombie? Neboja sa ničoho, pretoţe nemajú myseľ.
V našom meste ich uţ niekoľko je. Úrady ich skrývajú, ale chýry sa
šíria a obyvatelia sa ich boja.“
„A čo ostatné klany bosoriek?“ spýtala sa Serafina Pekkala. „Aké
máte o nich správy?“
„Väčšina sa vrátila do svojich domovov. Všetky bosorky so stra-
chom v duši čakajú, čo bude ďalej.“
„A čo počuť o cirkvi?“
„Tam je úplný zmätok. Nevedia, čo zamýšľa lord Asriel.“
„To neviem ani ja,“ priznala Serafina Pekkala, „a ani si neviem
predstaviť, čo by to mohlo byť. Vy si čo myslíte, doktor Lanselius, čo
plánuje?“
Konzul neţne šúchal palcom hlavu svojho démona – hada.
[35]
 „Je to magister,“ povedal po chvíli, „ale veda nie je vášeň, ktorá
by ho ovládala. Ani túţba po politickej moci. Raz som sa s ním stretol
a pomyslel som si, ţe je to vášnivá a silná povaha, ale nie despotická.
Nemyslím si, ţe chce vládnuť. Ja neviem, Serafina Pekkala. Moţno by
ti to vedel povedať jeho sluha. Volá sa Thorold a uväznili ho s lordom
Asrielom v dome na Svalbarde. Moţno by stálo za to ho navštíviť, či by
ti niečo nepovedal, ak pravdaţe, neodišiel do druhého sveta so svojím
pánom.“
„Ďakujem. To je dobrý nápad. Urobím to. A pôjdem hneď.“
Rozlúčila sa s konzulom a vyletela do hustnúcej tmy ku Kaisovi
do oblakov.

Serafininu cestu na sever sťaţoval zmätok, ktorý vládol vo svete

okolo nej. Všetkých ľudí a zvierat v polárnej oblasti sa zmocnila pani-
ka, no nielen pre hmlu a magnetické výkyvy, ale hlavne na toto ročné
obdobie nezvyklé pukanie ľadu a pohyby pôdy. Zdalo sa, akoby sa aj
večne zamrznutá zem pomaly prebúdzala z dlhého mrazivého sna.
Vo všetkej tej haravare, keď lúče nezvyčajnej ţiary z ničoho nič
rozpárali kopce hmly a potom rovnako rýchlo zmizli, stáda piţmoňov
bezhlavo cválali na juh, a potom sa odrazu otočili na západ alebo na-
späť na sever, pevne stmelené formácie husí sa rozpŕchli v zmätenom
gagotajúcom chaose, lebo magnetické polia, podľa ktorých leteli, sa
pohybovali a striedavo sa vychyľovali na opačné strany, Serafina Pek-
kala mierila na svojom konári na sever do pustatiny Svalbardu k domu
na myse.
Tam našla sluhu lorda Asriela Thorolda, ako odráţa skupinu úte-
sových duchov.
Najprv uvidela nejaký pohyb, a keď priletela bliţšie, zistila, čo sa
deje. Nad zasneţeným dvorom sa prudko mihali koţovité krídla, ozýva-
lo sa zlovestné húkanie a osamelá postava zahalená v koţušinách strie-
ľala do nich puškou s vyziabnutým psom – démonom po boku. Ten
vrčal a chniapal okolo seba, vţdy keď niektorý špinavý tvor uletel dosť
nízko.
Nepoznala toho muţa, ale útesový duch je vţdy nepriateľ. Vylete-
la nad nich a pustila do tej haravary zo desať šípov. S vreskotom a bľa-
botom tlupa – priveľmi dezorganizovaná, aby sa dala nazvať oddielom
[36]
– zakrúţila, a keď uvidela nového protivníka, v zmätku utiekla.
O chvíľku bola obloha prázdna a zdesené húkanie útesových duchov sa
v diaľke odráţalo od kopcov, aţ stíchlo.
Serafina zlietla na dvor a pristála na podupanom, krvou postrie-
kanom snehu. Muţ si zloţil kapucňu, stále ostraţito drţiac pušku, pre-
toţe aj bosorka môţe byť nepriateľ, a ona uvidela staršieho prešedive-
ného muţa s pretiahnutou čeľusťou a priamym pohľadom.
„Som Lyrina priateľka,“ ozvala sa. „Dúfam, ţe sa môţeme poroz-
právať. Aha, odkladám luk.“
„Kde je to dieťa?“ spýtal sa Thorold.
„V inom svete. Bojím sa o jej bezpečnosť. A potrebujem vedieť,
čo robí lord Asriel.“
Sluha sklonil pušku a povedal: „Poďte teda ďalej. Aha! Odkladám
pušku.“
Po týchto formalitách vošli dnu. Kaisa kĺzal po oblohe nad do-
mom a stráţil, Thorold medzitým uvaril kávu a Serafina mu porozprá-
vala, čo zaţila s Lyrou.
„Vţdy to bolo svojhlavé dieťa,“ skonštatoval Thorold, keď sedeli
za dubovým stolom vo svetle kerosínovej lampy. „Vídal som ju tak raz
do roka, keď jeho lordstvo išlo na návštevu do kolégia. Viete, mal som
ju rád, vedela si človeka podmaniť. Ale akú úlohu hrala v širšom zmys-
le, to neviem.“
„Čo lord Asriel plánoval?“
„Serafina Pekkala, hádam si nemyslíte, ţe mi to povedal? Som len
jeho sluha, nič viac. Starám sa mu o šatstvo, varím, udrţiavam poriadok
v dome. Zopár vecí som sa za tie roky, čo som s jeho lordstvom, dozve-
del, ale zozbieral som ich iba náhodou. Zveril by sa mi rovnako ako
svojej nádobke na holenie.“
„Tak mi porozprávajte tých zopár náhodne zozbieraných vecí,“
naliehala.
Thorold bol starší človek, ale zdravý a čulý, a lichotila mu pozor-
nosť mladej bosorky, pôsobila naňho jej krása, tak ako na kaţdého mu-
ţa. Bol však aj rozumný a vedel, ţe v skutočnosti sa nezaujíma oňho,
ale o to, čo vie, a bol úprimný, preto nenaťahoval rozprávanie dlhšie,
neţ bolo potrebné.

[37]
 „Neviem vám presne povedať, čo robí, pretoţe nechápem tie filo-
zofické detaily, ale môţem vám povedať, čo jeho lordstvo motivuje,
hoci on netuší, ţe to viem. Videl som to v stovkách drobností. Opravte
ma, ak sa mýlim, ale bosorky majú iných bohov ako my, však?“
„Áno, to je pravda.“
„Ale viete o našom Bohu? O Bohu cirkvi, o tom, ktorého volajú
Vládca?“
„Áno, viem.“
„Nuţ, lord Asriel, stručne povedané, sa nikdy nevedel vyrovnať
s cirkevnými doktrínami, a všimol som si, ako sa mu tvár znechutene
vraštila, vţdy keď hovorili o sviatostiach, pokání, spáse a podobných
veciach. Spochybňovať cirkev, to pre našich ľudí znamená smrť, ale
lord Asriel prechovával vzburu v srdci, odkedy som mu slúţil, tým som
si istý.“
„Vzburu proti cirkvi?“
„Áno, čiastočne. Boli časy, keď uvaţoval, ţe to skúsi silou, ale
rozmyslel si to.“
„Prečo? Bola cirkev prisilná?“
„Nie,“ odpovedal starý sluha, „to by môjho pána nezastavilo.
Moţno sa vám to bude zdať čudné, Serafina Pekkala, ale poznám toho
muţa lepšie, neţ by ho mohla poznať manţelka, lepšie neţ matka. Bol
mojím pánom, mohol som ho pozorovať skoro štyridsať rokov. Nemô-
ţem ho nasledovať do výšin jeho myšlienok, tak ako nemôţem lietať,
ale vidím, kam mieri, aj keď ho nevládzem nasledovať. Nie, som pre-
svedčený, ţe od vzbury proti cirkvi neupustil preto, ţe by cirkev bola
prisilná, ale preto, ţe je prislabá, aby stálo za to bojovať s ňou.“
„Tak čo teda robí?“
„Myslím, ţe vedie vyššiu vojnu. Myslím, ţe jeho vzbura je na-
mierená proti najvyššej moci. Odišiel hľadať sídlo samotného Vládcu
a chce Ho zničiť. To si myslím. Trhá mi srdce, keď to hovorím nahlas,
madam. Neopovaţujem sa na to ani myslieť. Ale nijako inak si jeho
konanie neviem vysvetliť.“
Serafina chvíľu ticho sedela a uvaţovala o Thoroldových slovách.
No kým stihla niečo povedať, Thorold pokračoval:
„Samozrejme, kaţdý, kto by tvrdil, ţe chce urobiť takú neuveri-
teľnú vec, by sa stal terčom hnevu cirkvi. O tom niet pochýb. Bolo by
[38]
to nesmierne rúhanie sa, tak by to nazvali. Postavili by ho pred Cirkev-
ný disciplinárny súd a odsúdili na smrť, ani by nestihol okom mihnúť.
Doteraz som o tom nikdy nehovoril a viac ani nebudem, bál by som sa
vysloviť to nahlas aj pred vami, keby ste neboli bosorka, a preto mimo
dosahu cirkevnej moci, ale iba toto podľa mňa dáva zmysel, nič iné.
Nájde Vládcu a zabije Ho.“
„Je to moţné?“ spýtala sa Serafina.
„Ţivot lorda Asriela je plný činov, ktoré sa povaţovali za nemoţ-
né. Pokojne poviem, ţe nejestvuje nič, čo by nemohol urobiť. Ale záro-
veň je jasné, Serafina Pekkala, ţe je to úplný šialenec. Ak to nedosiahli
anjeli, ako sa človek môţe odváţiť čo len na to pomyslieť?“
„Anjeli? Čo sú to anjeli?“
„Čisto duchovné stvorenia, ako hovorí cirkev. Cirkev učí, ţe nie-
ktorí anjeli sa pred stvorením sveta vzbúrili a napokon odleteli z neba
do pekla. Zlyhali, chápete? O to ide. Nedosiahli svoj cieľ. A pritom
mali anjelskú moc. Lord Asriel je len človek s ľudskou mocou, viac
nemá. Lenţe jeho ambície sú neobmedzené. Opovaţuje sa trúfnuť si na
veci, na ktoré sa iní neodvaţujú ani pomyslieť. A pozrite sa, čo uţ do-
siahol. Roztrhol oblohu a otvoril cestu do iného sveta. Kto to kedy do-
kázal? Takţe na jednej strane hovorím, ţe je to šialenec, Serafina Pek-
kala, hriešny, choromyseľný človek. Lenţe na druhej strane si myslím,
je to lord Asriel, a on nie je ako ostatní. Moţno. Ak to raz bude moţné,
tak to dokáţe len on, nikto iný.“
„A čo urobíte vy, Thorold?“
„Zostanem tu a počkám. Budem stráţiť dom, kým sa nevráti a ne-
prikáţe mi niečo iné, alebo kým nezomriem. A teraz by som mohol
poloţiť tú istú otázku ja vám, madam.“
„Ja sa chcem presvedčiť, či je to dieťa v bezpečí,“ povedala.
„Moţno budem tadiaľto ešte prechádzať, Thorold. Som rada, ţe vás tu
nájdem.“
„Nepohnem sa odtiaľto.“
Odmietla Thoroldovu ponuku, aby sa najedla, a rozlúčila sa.

O chvíľku sa pripojila k démonovi – gunárovi, a kým lietali a krú-

ţili nad zahmlenými horami, obaja mlčali. Serafina bola hlboko znepo-
kojená a necítila potrebu niečo vysvetľovať: kaţdý kúsok machu, kaţdá
[39]
zamrznutá kaluţ, kaţdá muška z domoviny jej rozochvievali nervy
a volali ju k sebe. Bála sa o ne, ale bála sa aj o seba, lebo sa nechcela
zmeniť – toto sú ľudské záleţitosti, na ktoré sa vypytuje, je to vec ľudí;
boh lorda Asriela nie je jej bohom. Stáva sa človekom? Prestáva patriť
k bosorkám?
Ak áno, nezvládne všetko sama.
„Ideme domov,“ zavelila. „Musíme sa porozprávať s našimi ses-
trami, Kaisa. To, čo sa deje, je priveľké, aby sme na to stačili sami.“
Cez valiace sa chuchvalce hmly zamierili domov k jazeru Enara.
V jaskyniach skrytých v lese pri jazere našli ostatné príslušníčky
klanu i Leeho Scoresbyho. Aviatik sa po náraze na Svalbarde usiloval
udrţať balón vo vzduchu a bosorky ho zaviedli do svojho domova, kde
sa hneď pustil do opravy poškodeného koša a balóna.
„Madam, som veľmi rád, ţe vás vidím,“ privítal ju. „Máte nejaké
správy o tom dievčatku?“
„Nijaké, pán Scoresby. Prídete dnes na naše zhromaţdenie a po-
môţete nám rozhodnúť sa, čo ďalej?“
Texasan prekvapene zaţmurkal, lebo pokiaľ vedel, ešte nikdy sa
nijaký človek nezúčastnil na zhromaţdení bosoriek.
„Bola by to pre mňa veľká česť. Mám nejaké návrhy.“
Celý deň prilietali bosorky ako čierne snehové vločky na krídlach
víchrice, napĺňali oblohu mihajúcim sa trepotom hodvábu a bolo počuť
svišťanie vzduchu pomedzi ihličie ich borovicových konárov. Muţi,
ktorí poľovali v lese, kde zo stromov kvapkala voda, alebo lovili ryby
medzi roztápajúcimi sa ľadovými kryhami, cez hmlu počuli šepot na
celej oblohe, a keby bola jasná, videli by, ţe po nej lietajú bosorky ako
útrţky tmy vznášajúce sa na neviditeľných prúdoch vzduchu.
Večer borovice okolo jazera osvetľovali zospodu stovky ohňov
a najväčšia vatra horela pred hlavnou jaskyňou. Keď sa bosorky najedli,
zhromaţdili sa. Serafina Pekkala sedela uprostred a na plavých vlasoch
mala korunku z jasnočervených kvietkov. Po jej ľavici sedel Lee Sco-
resby a napravo návštevníčka – kráľovná lotyšských bosoriek Ruta
Skadi.
Prišla iba pred hodinou a Serafinu jej príchod prekvapil. Serafina
povaţovala pani Coulterovú za krásnu, hoci len na krátky čas jej ţivota,
no Ruta Skadi bola rovnako pekná a jej krása mala v sebe navyše čosi
[40]
tajomné, záhadné. Bola temperamentná a vášnivá, mala veľké čierne
oči, a povrávalo sa, ţe sám lord Asriel bol jej milencom. Z uší jej viseli
ťaţké zlaté náušnice a na korune nasadenej na čiernych kučeravých
vlasoch štrngotali tesáky sneţných tigrov. Serafinin démon Kaisa sa od
démona Ruty Skadi dozvedel, ţe tie tigre zabila sama, aby potrestala
tatársky kmeň, ktorý ich uctieval, lebo jeho členovia jej nevzdali úctu,
keď navštívila ich územie. Bez tigrích bohov kmeň upadol do strachu
a melanchólie a prosil ju, aby im dovolila uctievať namiesto tigrov ju,
ale ona to s opovrhnutím odmietla. Veď načo by jej bolo ich uctievanie?
Aj tigrom bolo nanič. Taká bola Ruta Skadi – krásna, hrdá a neľútostná.
Serafina nevedela, prečo prišla, ale privítala ju a etiketa vyţado-
vala, aby sedela po Serafininej pravici. Keď sa všetci zhromaţdili, Sera-
fina prehovorila.
„Sestry! Viete, prečo sme sa tu zišli: musíme rozhodnúť, ako sa
zachovať v novej situácii. Vesmír je narušený, lord Asriel otvoril cestu
z nášho sveta do druhého. Máme sa tým znepokojovať alebo ďalej ţiť
svojím ţivotom tak ako doteraz, starať sa o vlastné veci? Navyše ide
o to dieťa, o Lyru Belacqua, ktorú kráľ Iorek Byrnison nazval Lyra Zla-
toústa. V dome doktora Lanseliusa vybrala správny borovicový konár:
ona je to dieťa, ktoré uţ dávno očakávame, a teraz zmizla.
Máme tu dvoch hostí, ktorí nám odhalia svoje myšlienky. Najprv
vypočujeme kráľovnú Rutu Skadi.“
Ruta Skadi vstala. Ruky sa jej v odblesku ohňa leskli a oči ţiarili
tak jasne, ţe aj bosorka, ktorá sedela najďalej, videla hru výrazov na jej
temperamentnej tvári.
„Sestry,“ začala, „dovoľte mi, aby som vám povedala, čo sa robí
a proti čomu musíme bojovať. Určite sa schyľuje k vojne. Neviem, kto
sa k nám pripojí, ale viem, proti komu musíme bojovať. Je to magisté-
rium, cirkev. Počas celých jej dejín – v porovnaní s našimi ţivotmi to
nie je dlho, ale predstavuje to veľa, veľa ich ţivotov – sa usilovala po-
tláčať a ovládať kaţdé prirodzené hnutie mysle. A keď ho nemohla
ovládnuť, tak ho zničila. Niektoré z vás videli, čo robili v Bolvangare.
Bolo to síce hrozné, no nie je to jediné také miesto, podobné veci robili
aj inde. Vy poznáte len sever, sestry. Ja som precestovala juţné krajiny.
Aj tam sú cirkvi, verte mi, a aj tie odsekávajú deti, tak ako to robili ľu-
dia v Bolvangare – nie tým istým spôsobom, ale je to rovnako strašné –
[41]
odseknú im pohlavné orgány, áno, chlapcom i dievčatám – odreţú ich
noţmi tak, aby v nich stratili cit. To robí cirkev, a kaţdá cirkev je rov-
naká: ovláda, ničí, odstraňuje kaţdý dobrý pocit. Preto keď príde vojna
a cirkev bude na jednej strane, my musíme byť na tej druhej, bez ohľa-
du na to, s akými čudnými spojencami sa budeme musieť spojiť.
Navrhujem, aby sa naše klany spojili, šli na sever preskúmať nový
svet a zistili, ako to tam vyzerá. Ak to dieťa nenájdeme v našom svete,
bude to preto, ţe odišla za lordom Asrielom, verte mi. Kedysi bol mo-
jím milencom a ja by som s ním ochotne spojila svoje sily, pretoţe on
cirkev, i všetko to, čo robí, nenávidí.
Toľko som chcela povedať.“
Ruta Skadi hovorila oduševnene a Serafina obdivovala jej moc
a krásu. Keď si lotyšská kráľovná sadla, Serafina sa obrátila k Leemu
Scoresbymu.
„Pán Scoresby je priateľ toho dieťaťa a teda aj náš. Povedali by
ste nám, čo si o tom myslíte, pane?“
Texasan vstal, štíhly ako prútik a zdvorilý. Tváril sa, akoby ne-
vnímal, v akej čudnej situácii sa ocitol, ale veľmi dobre si to uvedomo-
val. Jeho démon – zajačica Hester čupela vedľa neho, uši mala zvesené
a oči napoly privreté.
„Madam, v prvom rade vám musím všetkým poďakovať za láska-
vosť, ktorú ste mi prejavili, a za pomoc, ktorú ste poskytli aviatikovi
zmietanému vetrami z iného sveta. Nebudem dlho skúšať vašu trpezli-
vosť.
Keď som s cigojínmi cestoval na sever do Bolvangaru, to dieťa,
Lyra, mi rozprávala o niečom, čo sa stalo v kolégiu v Oxforde, kde ţila.
Lord Asriel ukázal ostatným magistrom odseknutú hlavu muţa menom
Stanislaus Grumman, a to ich presvedčilo, aby mu dali peniaze na vý-
pravu na sever, vraj aby zistil, čo sa tam stalo.
To dieťa si bolo také isté tým, čo videlo, ţe som sa nechcel ďalej
priveľa vypytovať. Jej slová však vyvolali vo mne spomienku, ibaţe
som si ju nevedel vybaviť jasne. O doktorovi Grummanovi som uţ po-
čul, ale aţ pri lete zo Svalbardu sem som si spomenul, o čo išlo. Pove-
dal mi to jeden starý tunguzský lovec. Podľa všetkého Grumman vedel,
kde sa nachádza akýsi predmet ochraňujúci človeka, ktorý ho vlastní.
Nechcem znevaţovať čary, ktorými vládnete vy bosorky, ale tá vec,
[42]
nech uţ je to čokoľvek, má moc, čo prekonáva všetko, o čom som kedy
počul. A tak som si pomyslel, ţe hádam ešte odloţím svoj návrat do
Texasu, lebo mi na tom dieťati záleţí, a pôjdem hľadať doktora Grum-
mana. Viete, ja si nemyslím, ţe je mŕtvy. Myslím si, ţe lord Asriel ma-
gistrov oklamal.
Preto chcem odísť na Novú Zemblu, lebo som počul, ţe tam na-
posledy ţil, a budem ho hľadať. Budúcnosť nevidím, ale súčasnosť vi-
dím dosť jasne. V tejto vojne som s vami, ak moja puška za niečo stojí.
Najprv sa však podujmem na túto úlohu, madam,“ obrátil sa v závere
k Serafine Pekkale. „Pohľadám Stanislausa Grummana a zistím, čo vie,
a ak sa mi podarí nájsť ten predmet, odnesiem ho Lyre.“
Serafina sa ho spýtala: „Ste ţenatý, pán Scoresby? Máte deti?“
„Nie, madam, nemám deti, hoci rád by som bol otcom. Ale chá-
pem vašu otázku a nemýlite sa: to dievčatko nemalo šťastie na skutoč-
ných rodičov a moţno jej ich môţem nahradiť. Niekto to musí urobiť
a ja som ochotný.“
„Ďakujem, pán Scoresby.“
Serafina si zloţila korunu a vybrala jeden z jasnočervených kviet-
kov, ktoré zostali na jej hlave rovnako svieţe, akoby ich práve natrhala.
„Vezmite si ho so sebou,“ povedala, „a kedykoľvek budete potre-
bovať moju pomoc, chyťte ho do ruky a zavolajte ma. Budem vás po-
čuť, nech by ste boli kdekoľvek.“
„Och, ďakujem vám, madam,“ poďakoval prekvapene. Vzal si
malý kvietok a opatrne ho vloţil do náprsného vrecka.
„Privoláme vietor, ktorý vám pomôţe dostať sa na Novú Zem-
blu,“ sľúbila mu Serafina Pekkala. „A teraz, sestry, ktorá z vás chce
prehovoriť?“
Samotná porada sa začala. Bosorky boli do istej miery demokra-
tické. Kaţdá, aj tá najmladšia, mala právo na slovo, ale iba ich kráľov-
nej patrila právomoc rozhodnúť. Ich rozhovor trval celú noc, mnohé
hlasy vášnivo vyzývali začať vojnu ihneď, niektoré nabádali k opatrnos-
ti, a zopár tých najmúdrejších navrhovalo vyslať poslov ku všetkým
ostatným klanom s návrhom, aby sa po prvý raz spojili.
Ruta Skadi s tým súhlasila a Serafina ihneď vyslala poslov. Po-
kiaľ išlo o rozhodnutie, čo treba urobiť najprv, Serafina vybrala dvadsať

[43]
najlepších bojovníčok a prikázala im, aby sa pripravili odletieť s ňou na
sever do nového sveta, ktorý otvoril lord Asriel, aby hľadali Lyru.
„A čo ty, kráľovná Ruta Skadi?“ spýtala sa napokon Serafina.
„Aké máš plány?“
„Pôjdem hľadať lorda Asriela a z jeho vlastných úst si vypoču-
jem, čo chce urobiť. Zdá sa, ţe aj on išiel na sever. Môţem ísť prvú
etapu cesty s vami, sestra?“
„Môţeš, si vítaná,“ odvetila Serafina, lebo sa potešila, ţe zostane
v jej spoločnosti.
Na všetkom sa dohodli.
No krátko po skončení porady prišla za Serafinou staršia bosorka
a povedala jej: „Mala by si si vypočuť, čo vie Juta Kamainen, kráľovná.
Má tvrdú hlavu, ale mohlo by to byť dôleţité.“
Mladá bosorka Juta Kamainen – mladá podľa meradiel bosoriek,
lebo mala iba čosi vyše sto rokov – sa tvárila vzdorovito a rozpačito,
a jej démon – červienka bol rozrušený, poletoval jej z pleca na ruku,
krúţil nad ňou, aţ sa napokon znova nakrátko usadil na pleci. Bosorka
mala bucľaté červené líca a temperamentnú povahu. Serafina ju veľmi
dobre nepoznala.
„Kráľovná,“ oslovila ju mladá bosorka, ktorá nevydrţala pod Se-
rafininým pohľadom mlčať, „poznám toho muţa Stanislausa Grumma-
na. Kedysi som ho milovala. Ale teraz ho nenávidím tak strašne, ţe ke-
by som ho uvidela, zabijem ho. Nepovedala by som nič, ale sestra ma
donútila prehovoriť.“
S nenávisťou pozrela na starú bosorku, ktorá súcitne opätovala jej
pohľad – vedela, čo je láska.
„Nuţ, ak ešte ţije,“ povedala Serafina Pekkala, „tak musí zostať
naţive, kým ho nenájde pán Scoresby. Ty radšej poď s nami do nového
sveta, tam nebude hroziť, ţe by si ho predtým zabila. Zabudni naňho,
Juta Kamainen. Pre lásku trpíme. Ale úloha, ktorá nás čaká, je väčšia
neţ pomsta. Na to pamätaj.“
„Áno, kráľovná,“ pokorne odvetila mladá bosorka.
A tak sa Serafina Pekkala, jej dvadsaťjeden druţiek a kráľovná
Ruta Skadi z Lotyšska pripravili na let do nového sveta, kde nijaká bo-
sorka doposiaľ nelietala.

[44]
 3
Svet detí

Lyra sa zobudila zavčasu. Mala strašný sen – dostala vákuovú ná-

dobu, akú jej otec lord Asriel ukazoval magnifikusovi a magistrom Jor-
danského kolégia.
Vtedy sa Lyra skrývala v skrini a sledovala, ako lord Asriel nádo-
bu otvoril a ukázal magistrom odťatú hlavu strateného výskumníka Sta-
nislausa Grummana, lenţe vo sne mala Lyra otvoriť nádobu sama
a zdráhala sa to urobiť. V skutočnosti sa bála. Musela to však urobiť, či
chcela, alebo nie, a keď odopínala vrchnák a počula, ako sa do zamrz-
nutej komory valí vzduch, cítila, ako jej od strachu slabnú ruky. Potom
odloţila veko a skoro sa zadusila od strachu, no vedela, ţe jej nič iné
nezostáva. Vo vnútri však nebolo nič. Hlava bola preč. Nemala sa čoho
báť.
Napriek tomu sa zobudila s plačom a spotená v horúcej izbičke
oproti prístavu, do ktorej cez okno svietil mesiac. Leţala v cudzej pos-
teli, zvierala cudzí vankúš a Pantalaimon – hranostaj ju hladkal ňufá-
kom a upokojoval. Ach, ako sa bála! A pritom to bolo zvláštne, veď
v skutočnom ţivote tak veľmi túţila vidieť hlavu Stanislausa Grumma-
na a prosíkala lorda Asriela, aby nádobu znova otvoril a ukázal jej ju,
no vo sne preţívala zdesenie.
Keď prišlo ráno, spýtala sa alethiomeru, čo ten sen znamená, ale
odpovedal jej iba: Bol to sen o hlave.
Pomyslela si, ţe zobudí cudzieho chlapca, ale spal tak tvrdo, ţe si
to rozmyslela. Namiesto toho šla do kuchyne a pokúsila sa urobiť ome-
letu, o dvadsať minút uţ sedela za stolíkom na chodníku a s veľkou
hrdosťou jedla očernetú hrudkovitú hmotu, kým Pantalaimon – vrabec
zobkal škrupiny.
Vtom počula za sebou zvuky. Prišiel Will, viečka mal ešte ťaţké
od spánku.
„Viem urobiť omeletu,“ pochválila sa. „Aj tebe urobím, ak
chceš.“
Will pozrel na jej tanier a pokrútil hlavou: „Nie, ja si dám obilni-
ny. V chladničke ešte zostalo mlieko. Ľudia, čo tu ţili, neodišli dávno.“
[45]
 Sledovala ho, ako si nasypal do misky ovsené vločky a zalial ich
mliekom – ani to ešte v ţivote nevidela.
Will si doniesol misku von a spýtal sa: „Ak nie si z tohto sveta,
kde je tvoj svet? Ako si sa sem dostala?“
„Cez most. Môj otec ten most urobil a... A ja som šla po ňom za
ním. Lenţe odišiel niekam inam, a ja neviem, kam. Ale je mi to jedno.
Bola veľká hmla a zrejme som sa stratila. Celé dni som chodila v tej
hmle a jedla som len bobuľky a to, čo som našla. Potom sa jedného dňa
hmla vyjasnila a boli sme na tamtom útese.“
Ukázala za seba. Will pozrel na pobreţie za maják a videl, ako sa
breh dvíha do radu útesov, ktoré miznú v diaľke v opare.
„Potom sme uvideli mesto, tak sme prišli sem dole, ale nebolo tu
ani ţivej duše. Aspoňţe sme našli jedlo a postele. No nevedeli sme, čo
robiť.“
„Si si istá, ţe toto nie je iná časť tvojho sveta?“
„Pravdaţe. Toto nie je môj svet. Viem to naisto.“
Will si spomenul, ako si aj on sám bol celkom istý, keď sa pozrel
cez okno vo vzduchu, ţe vidí iný svet, a prikývol.
„Takţe sú spojené najmenej tri svety,“ skonštatoval.
„Sú ich milióny a milióny,“ tvrdila Lyra. „To mi povedal iný dé-
mon, bosorkin démon. Nikto tie svety nespočíta a všetky sú v jednom
priestore, ale kým môj otec neurobil ten most, nedalo sa prechádzať
z jedného do druhého.“
„A čo okno, ktoré som objavil ja?“
„O tom neviem. Moţno sa všetky svety začínajú presúvať jeden
do druhého.“
„A prečo hľadáš ten prach?“
Chladne naňho pozrela. „Moţno ti to niekedy poviem.“
„Dobre. Ale ako ho chceš vypátrať?“
„Nájdem magistra, ktorý o ňom vie.“
„Čo? Hocijakého magistra?“
„Nie. Experimentálneho teológa,“ odvetila. „V mojom Oxforde
o ňom vedeli. A preto si myslím, ţe v tvojom Oxforde to bude tak isto.
Najprv pôjdem do Jordanského kolégia, lebo to je najlepšie.“
„Nikdy som o experimentálnej teológii nepočul.“

[46]
 „Experimentálni teológovia vedia všetko o elementárnych časti-
ciach a základných silách,“ vysvetľovala. „Aj o antaromagnetizme
a takých veciach. O atómovej sile.“
„O akom magnetizme?“
„Antaromagnetizme. Od slova antarický. Vidíš tie svetlá,“ pove-
dala, ukazujúc na ozdobné pouličné lampy, „tieţ sú antarické.“
„My ich voláme elektrické.“
„Elektrické. To je ako elektrón. Je to taký druh kameňa, draho-
kam zo ţivice stromov. Niekedy je v ňom hmyz.“
„Ty myslíš jantár,“ povedal Will a potom obaja zvolali: „Antar.“
A obaja na tvári toho druhého videli vlastný výraz. Will si potom
dlho spomínal na ten okamih.
„Po našom elektromagnetizmus,“ pokračoval a odvrátil sa. „My
zrejme tú vašu experimentálnu teológiu voláme fyzika. Potrebuješ ved-
cov, nie teológov.“
„Áno,“ prikývla opatrne. „Ale ja si ich nájdem.“
Sedeli v jasnom ráne, slnko sa pokojne ligotalo na hladine prísta-
vu a obaja sa uţ-uţ chceli ozvať, lebo ich pálili na jazyku otázky, keď
sa od prístavu, odkiaľsi zo záhrady kasína, ozval hlas.
Obaja ta prekvapene pozreli. Bol to detský hlas, ale nikoho nevi-
deli.
Will sa šeptom spýtal Lýry: „Ako dlho si tu?“
„Tri dni, moţno štyri, stratila som prehľad. Vôbec nikoho som
nevidela. Nikto tu nie je. Prehľadala som skoro všetko.“
Lenţe niekto tam predsa len bol. Dve deti, dievča asi v Lyrinom
veku a mladší chlapec, vyšli z jednej z uličiek, čo viedli do prístavu.
Niesli koše a obaja mali červené vlasy. Boli asi sto metrov od nich, keď
v kaviarni pri stole zbadali Willa s Lyrou.
Pantalaimon sa zmenil zo stehlíka na myšku, vybehol Lyre po ru-
ke a vliezol do vrecka košele. Videl, ţe neznáme deti sú ako Will, ani
jedno nemalo viditeľného démona.
Deti prišli k nim a sadli si za susedný stôl.
„Ste z Ci'gazze?“ spýtalo sa dievča.
Will pokrútil hlavou.
„Zo Sant'Elia?“
„Nie,“ odvetila Lyra. „My sme odinakiaľ.“
[47]
 Dievča prikývlo. To bola rozumná odpoveď.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Will. „Kde sú dospelí?“
Dievčatko priţmúrilo oči. „Do vášho mesta neprišli fantómovia?“
„Nie,“ odvetil Will. „My tu nie sme dlho. O fantómoch nevieme
nič. Ako sa toto mesto volá?“
„Ci'gazze,“ podozrievavo odvetilo dievča. „Správne Cittagazze.“
„Cittagazze,“ zopakovala Lyra. „Ci'gazze. Prečo dospelí museli
odísť?“
„Kvôli fantómom,“ povedalo dievča a zatvárilo sa otrávene a po-
hŕdavo. „Ako sa voláte?“
„Ja som Lyra a on je Will. A vy?“
„Angelica. Môj brat Paolo.“
„Odkiaľ ste prišli?“
„Z vrchov. Bola veľká hmla a búrka a všetci sa báli, tak sme
utiekli do hôr. Potom, keď sa hmla vyjasnila, dospelí ďalekohľadmi
videli, ţe mesto je plné fantómov, takţe sa nemohli vrátiť. Ale my deti
sa fantómov nebojíme. Aj ďalšie deti idú dolu. Prídu neskôr, my sme
prví.“
„My a Tullio,“ povedal Paolo hrdo.
„Kto je Tullio?“
Angelica sa nahnevala – Paolo ho nemal spomínať, ale teraz bolo
tajomstvo vonku.
„Náš veľký brat,“ vysvetlila. „On nešiel s nami. Skrýva sa, dokiaľ
môţe. Skrátka sa skrýva.“
„Musí získať...“ začal Paolo, ale Angelica ho silno udrela, a tak
okamţite zavrel ústa a stisol trasúce sa pery.
„Čo si to povedala o meste?“ spýtal sa Will. „Ţe je plné fantó-
mov?“
„Áno, Ci'gazze, Sant'Elia, všetky mestá, lebo fantómovia chodia
za ľuďmi. Odkiaľ ste?“
„Z Winchestru,“ odvetil Will.
„O tom som nikdy nepočula. Tam nie sú fantómovia?“
„Nie, ani tu nijakého nevidím.“
„Samozrejme, ţe nevidíš!“ vykríkla. „Ty nie si dospelý! Keď do-
spejeme, uvidíme fantómov aj my.“

[48]
 „Ja sa fantómov nebojím,“ vyhlásil chlapček a vytrčil ušpinenú
bradu. „Zabijem tie potvory.“
„Dospelí sa vôbec nevrátia?“ spýtala sa Lyra.
„Aţ o pár dní,“ odpovedala Angelica. „Keď fantómovia odídu
niekam inam. Nám sa to páči, keď prídu, lebo môţeme behať po meste
a robiť si, čo chceme.“
„Prečo dospelí utekajú pred fantómami?“ zaujímal sa Will.
„Vieš, keď fantóm chytí nejakého dospelého, je to hrozný pohľad.
Na mieste z neho vycicia ţivot. Ja teda určite nechcem byť dospelá.
Najprv si človek neuvedomuje, čo sa robí, a bojí sa, hrozne kričí, potom
predstiera, ţe sa nič nedeje, ale uţ je neskoro. A nikto sa k nemu nepri-
blíţi. Je sám. Potom ten človek zbledne a prestane sa hýbať. Ešte ţije,
ale je to, ako keby ho niekto zvnútra vyţral. Pozrieš sa mu do očí a vi-
díš aţ dozadu do hlavy. Nič tam nemá.“
Dievča sa otočilo k bratovi a utrelo mu rukávom nos.
„Ideme s Paolom hľadať zmrzlinu. Chcete ísť s nami?“
„Nie, my máme inú prácu,“ odmietol Will.
„Tak sa majte,“ rozlúčila sa Angelica a Paolo povedal: „Zabite
fantómov!“
„Ahojte,“ pozdravila Lyra.
Len čo Angelica s bračekom odišli, Pantalaimon vyliezol z Lyrin-
ho vrecka, myšaciu hlavičku mal strapatú a oči mu svietili.
„Nevedia o tom okne, čo si našiel,“ povedal Willovi.
Will ho po prvý raz počul rozprávať, a to ho prekvapilo hádam
najväčšmi zo všetkého, čo doteraz videl. Lyra sa jeho údivu smiala.
„On... ale on rozprával... všetci démoni rozprávajú?“ ţasol Will.
„Samozrejme! Myslel si si, ţe je len zvieratko na hranie?“
Will si pošúchal hlavu a zaţmurkal. Potom pokrútil hlavou. „Ne-
vedia o ňom,“ povedal Pantalaimonovi. „Myslím, ţe máš pravdu. Netu-
šia, ţe tam je.“
„Takţe by sme si mali dávať pozor, keď budeme cezeň prechá-
dzať,“ pripomenul Pantalaimon.
Rozprávať sa s myšou bolo čudné iba chvíľu. Potom to Willovi
nepripadalo o nič čudnejšie neţ hovoriť do telefónu, lebo vlastne sa
rozprával s Lyrou. Lenţe myšiak bol samostatný tvor a vo výraze mal

[49]
čosi z Lyry, ale aj čosi navyše. Nevedel to určiť hneď, veď sa dialo toľ-
ko zvláštnych vecí odrazu. Will sa usiloval sústrediť.
„Kým pôjdeš do môjho Oxfordu, musíš si nájsť nejaké obleče-
nie,“ povedal Lyre.
„Prečo?“ spýtala sa vzdorovito.
„Pretoţe nemôţeš chodiť po mojom svete a rozprávať sa s ľuďmi,
keď vyzeráš takto. Ani by ti nedovolili priblíţiť sa k nim. Musíš vyze-
rať, ako keby si tam patrila. Musíš byť zamaskovaná. Viem, o čom ho-
vorím. Robím to uţ roky. Radšej ma poslúchni, inak ťa chytia, a keď
zistia, odkiaľ si, nájdu to okno a všetko odhalia. Tento svet je dobrá
skrýša. Vieš, ja... Ja sa musím skrývať pred určitými ľuďmi. Toto je
najlepší úkryt, o akom som mohol snívať, a nechcem, aby ho objavili.
Nesmieš ho prezradiť tým, ţe budeš priťahovať pozornosť a vyzerať, ţe
tam nepatríš. Potrebujem si v Oxforde vybaviť nejaké veci a ak ma pre-
zradíš, zabijem ťa.“
Lyra preglgla. Alethiomer nikdy neklamal: tento chlapec je vrah
a ak zabil predtým, mohol by zabiť aj ju. Váţne prikývla a myslela to
úprimne.
„Jasne.“
Pantalaimon sa premenil na lemura a znepokojujúco veľkými
očami hľadel na Willa. Will opätoval jeho pohľad, a démon sa znova
premenil na myš a zaliezol Lyre do vrecka.
„Dobre,“ povedal Will. „Kým sme tu, pred ostatnými deckami
budeme predstierať, ţe patríme do ich sveta. Dobre, ţe tu nie sú nijakí
dospelí. Môţeme chodiť hore-dolu, a nikto si to nevšimne. Ale v mo-
jom svete musíš robiť, čo ti poviem. V prvom rade sa musíš umyť. Mu-
síš byť čistá, inak budeš vytŕčať. Všade, kam pôjdeme, musíme zapad-
núť. Musíme vyzerať, akoby sme tam patrili tak prirodzene, ţe si nás
nikto ani nevšimne. V prvom rade si choď umyť vlasy. V kúpeľni je
šampón. Potom ti pôjdeme pohľadať nejaké oblečenie.“
„Ale ja to neviem. Nikdy som si vlasy neumývala. V Jordanskom
kolégiu mi ich umývala gazdiná a potom som to uţ nepotrebovala.“
„Budeš si musieť poradiť,“ vyhlásil Will. „Celá sa poumývaj.
V mojom svete sú ľudia čistí.“

[50]
 „Hmm,“ prikývla Lyra a šla hore. Ponad jej plece zazerala na
Willa zlostná potkania tvár, ale on Pantalaimonov pohľad chladne opä-
toval.
Na jednej strane ho lákalo túlať sa po tichých, slnkom zaliatych
uličkách a objavovať mesto, ale na druhej strane sa chvel obavami
o matku a doposiaľ bol čiastočne otupený zdesením, ţe spôsobil smrť
človeka. A to všetko ešte umocňovala úloha, ktorá ho čakala. Potrebo-
val sa niečím zamestnať, a tak kým čakal na Lýru, umyl pracovné dos-
ky v kuchyni i dláţku a vysypal odpadky do smetníka, ktorý našiel
v zadnej uličke.
Potom vytiahol z nákupnej tašky zelené koţené puzdro a túţobne
naň pozrel. Len čo ukáţe Lyre, ako sa cez okno vo vzduchu dostane do
jeho Oxfordu, vráti sa a preskúma jeho obsah, ale zatiaľ ho strčil pod
matrac postele, v ktorej spal.
V tomto svete je bezpečné.
Keď Lyra prišla dolu, čistá a mokrá, vybrali sa pohľadať nejaké
šaty. Našli obchodný dom, ošarpaný ako všetko ostatné, a šatstvo pri-
padalo Willovi trochu staromódne, ale vybrali Lyre kockovanú sukňu
a zelenú blúzku bez rukávov s vreckom pre Pantalaimona. Odmietla
obliecť si dţínsy, dokonca odmietla Willovi uveriť, ţe väčšina dievčat
ich nosí.
„Sú to nohavice. A ja som dievča,“ namietala. „Nebuď hlúpy!“
Pokrčil plecami. Kockovaná sukňa vyzerala nenápadne, a to bolo
hlavné. Kým odišli, Will hodil do pokladnice za pultom zopár mincí.
„Čo to robíš?“ spýtala sa Lyra.
„Platím. Musíš za veci platiť. V tvojom svete je všetko zadarmo?“
„V tomto sa neplatí! Stavím sa, ţe decká neplatia za nič.“
„Ony moţno nie, ale ja áno.“
„Ak sa začneš správať ako dospelí, dostanú ťa fantómovia,“ vy-
hlásila, ale nebola si istá, či si z neho môţe uťahovať, alebo sa ho má
báť.
V dennom svetle Will videl, aké sú budovy v centre mesta staré,
mnohé z nich spustli skoro na ruiny. Diery na cestách nikto neopravo-
val, okná boli rozbité, omietka sa olupovala. A predsa toto mesto býva-
lo kedysi krásne a veľkolepé, za vyrezávaným bránami videli priestran-
né dvory plné zelene, stáli tam veľké budovy, ktoré vyzerali ako paláce,
[51]
ibaţe schody mali popukané a dvere uvoľnené z pántov. Zdalo sa, ako-
by obyvatelia Ci'gazze radšej donekonečna budovy plátali, neţ by ich
mali zbúrať a postaviť nové.
Napokon prišli k akejsi osamotene stojacej veţi na malom námes-
tí. Bola to najstaršia budova zo všetkých, čo videli, jednoduchá štvor-
podlaţná veţa s cimburím. Jej nehybnosť v tom jasnom slnečnom svetle
pôsobila zvláštne a Willa s Lyrou to priťahovalo k pootvoreným dve-
rám, ku ktorým viedli široké schody, ale nič nepovedali a zdráhavo krá-
čali ďalej.
Keď prišli na široký bulvár s palmami, Will poţiadal Lyru, aby
hľadala malú kaviarničku na rohu, s kovovými stolíkmi natretými naze-
leno na chodníku pred ňou. Lyra ju o chvíľku našla. Za denného svetla
sa zdala menšia a spustnutejšia, ale bola to ona, s barovým pultom so
zinkového plechu, presso kávovarom a nedojedeným rizotom, ktoré uţ
v teple zapáchalo.
„Je to tu?“ spýtala sa Lyra.
„Nie. Na prostriedku cesty. Najprv zistime, či tu nie sú nejaké de-
ti.“
Boli však sami. Will ju zaviedol do stredu k palmám a rozhliadal
sa, aby sa zorientoval.
„Myslím, ţe to bolo niekde tu. Keď som prešiel, videl som veľký
kopec za tým bielym domom, tamtým smerom bola kaviareň, a...“
„Ako to vyzerá? Ja nič nevidím.“
„S ničím si to nepomýliš. Niečo také si ešte v ţivote nevidela.“
Hľadel hore, potom dolu. Ţeby zmizlo? Zavrelo sa to? Nikde ok-
no nevidel.
A potom ho odrazu zbadal. Odstúpil, znova pristúpil bliţšie a po-
zoroval okraj. Tak ako minulej noci na oxfordskej strane aj tu bolo ok-
no vidieť iba z jednej strany. Keď človek zašiel zaň, priechod zmizol.
Slnko na tráve na druhej strane bolo rovnaké ako tu, no zároveň nevy-
svetliteľne iné.
„Tu je to,“ povedal, keď si bol istý.
„Ach! Uţ to vidím!“
Lyra bola vzrušená a tvárila sa rovnako ohromene ako on, keď
počul Pantalaimona rozprávať. Jej démon nevydrţal vo vrecku, vyletel

[52]
ako osa a so bzukotom preletel niekoľkokrát k otvoru a naspäť, kým
Lyra si šúchala vlhké vlasy, aţ jej stáli.
„Drţ sa bokom,“ radil jej Will. „Ak budeš stáť pred otvorom, ľu-
dia uvidia iba nohy a vyvolá to ich zvedavosť. Nesmú si ho všimnúť.“
„Čo je to za hluk?“
„Pouličná premávka. Sme pri oxfordskej okruţnej trase. Bude tam
rušno. Čupni si a pozri sa zboku. Teraz nie je najlepší čas, aby sme pre-
šli, je tam priveľa ľudí. Lenţe keby sme išli v noci, všetko by bolo za-
tvorené. No keď prejdeme, ľahko splynieme s davom. Len sa rýchlo
prestrč a potom odstúp od okna.“
Lyra si z kaviarne niesla malý modrý plecniak. Teraz si ho zloţi-
la, chytila do rúk, čupla si a pozrela cez okno.
„Ach!“ zhíkla. „To je tvoj svet? Veď sa nepodobá na nijakú časť
Oxfordu. Si si istý, ţe si prišiel odtiaľ?“
„Pravdaţe som si istý. Keď prejdeš, priamo pred sebou uvidíš ces-
tu. Choď doľava, potom kúsok ďalej a pober sa cestou, čo zahýba do-
prava. Tá vedie do stredu mesta. Dobre si zapamätaj, kde je okno, jas-
né? Je to jediná cesta naspäť.“
„Dobre, nezabudnem.“
S plecniakom v náručí prešla cez okno vo vzduchu a zmizla. Will
sa prikrčil a pozeral, kam išla.
Lyra uţ bola na druhej strane, stála na tráve v jeho Oxforde a Pan,
stále ako osa, jej sedel na pleci. Pokiaľ Will videl, nikto si nevšimol,
ako ta prišla. Kúsok za ňou sa hnali autá a nákladiaky a nijaký vodič na
takom rušnom mieste nemá čas obzerať sa po nejakom čudne vyzerajú-
com kúsku vo vzduchu, a aj keby ho videl, autá okno zacláňali, takţe
z druhej strany cesty sa naň nedalo dovidieť.
Vtom sa ozvalo škrípanie bŕzd, krik a treskot. Will sa vrhol dolu,
aby videl, čo sa stalo.
Lyra leţala na tráve. Nejaké auto zabrzdilo tak prudko, ţe zozadu
doň narazila dodávka a posotila ho dopredu. Lyra tam nehybne leţala.
Will skočil na druhú stranu za ňou. Nikto ho nevidel prichádzať,
všetky oči sa upierali na auto, na pokrčený nárazník, na vystupujúceho
vodiča dodávky a na leţiace dievča.

[53]
 „Nemohla som tomu zabrániť – vybehla mi pred auto.“ hovorila
ţena v strednom veku. „Šli ste priveľmi blízko za mnou,“ obrátila sa
k vodičovi dodávky.
„Na tom teraz nezáleţí. Čo je tomu decku?“ spytoval sa vodič.
Adresoval to Willovi, ktorý kľačal vedľa Lyry. Will pozrel hore,
obzrel sa, ale nedalo sa nič robiť, on bol za všetko zodpovedný. Lyra na
tráve vedľa neho krútila hlavou a ţmurkala. Will videl, ako Pantalaimon
– osa omráčene lezie po steble trávy vedľa nej.
„Je ti niečo?“ spýtal sa Will. „Pohni rukami a nohami.“
„Hlupaňa!“ rozčuľovala sa ţena. „Vybehla mi pred auto, ani raz
sa neobzrela. Nemohla som nič robiť.“
„Počuješ ma, zlatko?“ prihováral sa jej vodič.
„Uhm,“ zahundrala Lyra.
„Nič ťa nebolí?“
„Pohýb nohami a rukami,“ naliehal Will.
Poslúchla. Nemala nič zlomené.
„Nič sa jej nestalo,“ povedal Will. „Postarám sa o ňu. Je v poriad-
ku.“
„Poznáš ju?“ spýtal sa šofér.
„Je to moja sestra,“ upresnil Will. „Nič sa jej nestalo. Bývame
hneď za rohom. Odvediem ju domov.“
Lyra uţ sedela, a pretoţe očividne nebola zranená, ţena upriamila
pozornosť na svoje auto. Ostatné vozidlá obchádzali stojace autá a vo-
diči sa ako zvyčajne zvedavo obzerali, čo sa stalo. Will pomohol Lyre
vstať. Čím skôr odídu, tým lepšie. Ţena a vodič dodávky si uvedomili,
ţe škodu budú musieť vybaviť poisťovne, a práve si vymieňali adresy,
keď ţena zbadala, ako Will odvádza krivkajúcu Lyru.
„Počkajte!“ zavolala. „Musíte svedčiť. Potrebujem vaše meno
a adresu.“
„Ja som Mark Ransom,“ otočil sa Will, „a moja sestra sa volá Li-
sa. Bývame na Bourne Close 26.“
„Smerové číslo?“
„To si nikdy nepamätám. Musím ju odviesť domov.“
„Nasadnite,“ ponúkol sa vodič dodávky, „odveziem vás.“
„Nerobte si starosti, peši to bude rýchlejšie. Váţne.“

[54]
 Lyra nepekne krívala. Odchádzali po trávniku pod hrabmi a zabo-
čili za prvý roh.
Tam si sadli na nízky záhradný múrik.
„Ublíţila si si?“ spýtal sa Will.
„Udrela som si nohu, a keď som spadla, buchla som si hlavu.“
Väčšmi sa však bála o to, čo niesla v plecniaku. Hrabala sa v ňom
a vytiahla niečo ťaţké, zabalené v čiernom zamate, ktorý odmotala.
Will vyvalenými očami hľadel na alethiomer: na drobné symboly na-
maľované na ciferníku, zlaté malé ručičky a tenkú dlhú, ten veľkolepý
prístroj mu vyrazil dych.
„Čo je to?“ spýtal sa.
„To je môj alethiomer. Vykladač pravdy. Prístroj na čítanie sym-
bolov. Dúfam, ţe sa nerozbil.“
Bol v poriadku. A hoci sa Lyre triasli ruky, veľká ručička sa po-
hybovala rovnomerne. Prístroj odloţila a povedala: „Nikdy som nevide-
la toľko vozov a tých vecí. Netušila som, ţe idú tak rýchlo.“
„Vo vašom Oxforde nemáte autá a dodávky?“
„Nie toľko. A iné ako tieto. Nie som na to zvyknutá. Ale uţ som
v poriadku.“
„Odteraz si dávaj pozor. Ak budeš takto skákať pod autá alebo sa
stratíš či čo, hneď prídu na to, ţe nie si z tohto sveta, a začnú hľadať
priechod.“
Hneval sa väčšmi, neţ bolo treba. Napokon povedal:
„Tak dobre, počúvaj: Keď budeš predstierať, ţe si moja sestra,
zabezpečíš maskovanie aj mne, lebo ten chlapec, ktorého hľadajú, nemá
sestru. A keď budeme spolu, môţem ti ukázať, ako prechádzať cez ces-
tu, aby ťa nezrazilo auto.“
„Dobre,“ súhlasila pokorne.
„A ešte peniaze. Stavím sa, ţe nijaké nemáš... vlastne, odkiaľ by
si mala peniaze? Ako tu chceš ţiť a jesť a tak ďalej?“
„Ja mám peniaze,“ namietla a vysypala z peňaţenky zopár zlatých
mincí.
Will neveriacky na ne pozeral.
„To je zlato? Je to zlato, však? Veď to by sa všetci hneď začali
vypytovať, odkiaľ ho máš, o tom nepochybuj. Je to nebezpečné. Dám ti

[55]
nejaké naše peniaze. Tie zlaté mince si odloţ a nikomu ich neukazuj.
A pamätaj, si moja sestra a voláš sa Lisa Ransomová.“
„Lizzie. Predtým som predstierala, ţe sa volám Lizzie. To si za-
pamätám.“
„Dobre, tak teda Lizzie. A ja som Mark. Nezabudni.“
„Jasné,“ odvetila krotko.
Noha ju bude bolieť. Na mieste, kde do nej vrazilo auto, jej uţ
očervenela a opuchla a začínala sa tvoriť veľká tmavá modrina. A navy-
še mala modrinu na líci, kde ju Will včera udrel – Lyra vyzerala, akoby
ju niekto poriadne zmlátil, a to Willa trápilo tieţ: čo keby sa nejaký
policajt začal vypytovať?
Usiloval sa nemyslieť na to, keď sa pobrali ďalej. Prešli cez kri-
ţovatku so semaformi a len raz sa obzreli na okno pod hrabmi. Vôbec
ho nevideli. Celkom sa stratilo a premávka znovu plynulo prúdila.
V Summertowne, desať minút cesty od Banbury Road, Will zastal
pred bankou.
„Čo robíš?“ spýtala sa Lyra.
„Vyberiem peniaze. Nemal by som to robiť pričasto, ale myslím,
ţe to zaevidujú aţ na konci pracovného dňa.“
Strčil do bankomatu maminu kartičku a vyťukal jej PIN. Zdalo sa,
ţe všetko je v poriadku, a tak vybral sto libier a stroj mu ich bez prob-
lémov vydal. Lyra to sledovala s otvorenými ústami. Dal jej dvadsaťlib-
rovú bankovku.
„Neskôr ňou zaplať,“ povedal jej. „Niečo si kúp, aby si mala
drobné. A teraz si nájdeme autobus do mesta.“
Lyra všetko nechala naňho, tichučko sedela a sledovala domy
a záhrady mesta, ktoré bolo jej, i nebolo. Cítila sa, akoby sa ocitla
v cudzom sne. Vystúpili v centre pri nejakom starom kamennom kosto-
le, ktorý jej bol známy, ale obchodný dom oproti nepoznala.
„Všetko sa zmenilo,“ povedala. „Napríklad... Nie je tamto Obilný
trh? A toto je Broad... A tamto Balliol. A tam dolu, to je Bodleyho
kniţnica. Ale kde je Jordanské kolégium?“
Celá sa roztriasla. Mohla to byť oneskorená reakcia na nehodu
alebo šok, keď namiesto Jordanského kolégia, ktoré bolo jej domovom,
uvidela celkom inú budovu.

[56]
 „To je hrozné,“ povedala. Hovorila potichu, lebo Will jej kázal,
aby neupozorňovala nahlas na veci, ktoré sú iné. „Toto je iný Oxford.“
„No ale to predsa vieme,“ prikývol Will.
Nebol pripravený na Lyrin bezmocný údiv. Nemal odkiaľ vedieť,
koľko času v detstve strávila behaním po uliciach takmer totoţných
s týmito, a aká hrdá bola na to, ţe patrí do Jordanského kolégia, ktorého
magistri boli najmúdrejší, pokladnice najbohatšie, krása najveľkolepej-
šia. Zrazu tu jednoducho nebolo, a ona uţ nebola Lyra z Jordanského
kolégia, ale stratené dievčatko v cudzom svete, ktoré nikam nepatrilo.
„Lenţe keď tu nie je...“ povedala roztrasene.
Potrvá to dlhšie, neţ si myslela, ale nemala na výber.

4
Trepanácia

Len čo sa Lyra pobrala svojou cestou, Will našiel telefónnu búdku

a vytočil číslo advokátskej kancelárie z listu, ktorý drţal v ruke.
„Haló? Chcel by som hovoriť s pánom Perkinsom.“
„Kto volá, prosím?“
„Ide o pána Johna Parryho. Som jeho syn.“
„Moment, prosím.“
Po chvíľke sa ozval muţský hlas. „Haló? Tu je Alan Perkins.
S kým hovorím?“
„Tu William Parry. Prepáčte, ţe obťaţujem. Ide o môjho otca
Johna Parryho. Štvrťročne posielate od neho peniaze na mamin banko-
vý účet.“
„Áno.“
„Chcel by som vedieť, kde môj otec je. Ţije alebo je mŕtvy?“
„Koľko máš rokov, William?“
„Dvanásť. Chcem sa to dozvedieť.“
„Rozumiem. Tvoja mama. vie, ţe mi telefonuješ?“
Will uvaţoval.

[57]
 „Nie,“ priznal. „Ale nie je na tom zdravotne dobre. Nemôţe mi
toho veľa povedať a ja to chcem vedieť.“
„Áno, chápem. Kde si teraz? Si doma?“
„Nie, som... som v Oxforde.“
„Sám?“
„Áno.“
„A hovoríš, ţe mama sa necíti dobre?“
,,Áno.“
„Je v nemocnici alebo čo?“
„Také niečo. Môţete mi to povedať?“
„Nuţ, niečo ti môţem povedať, ale nie je toho veľa a teraz sa mi
to nehodí, navyše nerád by som to hovoril do telefónu. O päť minút mi
príde klient. Nemohol by si prísť za mnou do kancelárie okolo pol tre-
tej?“
„Nie,“ povedal Will. Bolo to priveľmi riskantné, právnik by sa
dovtedy mohol dozvedieť, ţe ho hľadá polícia. Rýchlo premýšľal a po-
kračoval: „Musím chytiť autobus do Nottinghamu a nechcem ho zmeš-
kať. Ale to, čo chcem vedieť, mi môţete povedať aj do telefónu, nie?
Zaujíma ma iba to, či otec ţije, a ak áno, kde by som ho mohol nájsť.
To mi môţete povedať, však?“
„Nie je to také jednoduché. Nemal by som poskytovať súkromné
informácie o klientovi, kým nemám na to od neho súhlas. A potrebujem
si aj overiť tvoju totoţnosť.“
„Jasné, rozumiem, ale môţete mi aspoň povedať, či ţije?“
„Nuţ. To by nemala byť dôverná informácia. Nanešťastie ti to
však nemôţem povedať, lebo to neviem.“
„Čoţe?“
„Peniaze pochádzajú z rodinného zvereneckého fondu. Nechal mi
pokyn, aby som platil, pokiaľ mi neoznámi, ţe mám platby zastaviť.
Odvtedy sa neohlásil. Z toho by vyplývalo, ţe... Myslím, ţe zmizol.
Preto neviem odpovedať na tvoju otázku.“
„Zmizol? Jednoducho sa stratil?“
„Vlastne je to verejne dostupná informácia. Pozri, keď prídeš za
mnou do kancelárie, tak...“
„Nemôţem. Idem do Nottinghamu.“

[58]
 „Nuţ tak mi napíš, alebo nech mi napíše tvoja mama a dám vám
vedieť, čo môţem. Ale musíš pochopiť, ţe do telefónu sa toho nedá
veľa povedať.“
„Áno, chápem. Tak dobre. Ale môţete mi aspoň povedať, kde
zmizol?“
„Ako hovorím, je to verejne dostupná informácia. V tom čase vy-
šlo niekoľko novinových článkov. Vieš, ţe bol bádateľ?“
„Niečo mi mama povedala, áno.“
„Viedol expedíciu a tá jednoducho zmizla. Asi pred desiatimi
rokmi.“
„Kde?“
„Na ďalekom severe. Myslím, ţe na Aljaške. Môţeš si to vyhľa-
dať vo verejnej kniţnici. Mohol by si...“
V tej chvíli sa Willovi minul telefónny kredit a nemal nijaké min-
ce. V uchu mu znel oznamovací tón. Zloţil slúchadlo a poobzeral sa.
Veľmi túţil porozprávať sa s mamou. Nemohol si však dovoliť
vytočiť číslo pani Cooperovej, lebo keby počul matkin hlas, najradšej
by sa vrátil k nej, a tým by oboch vystavil nebezpečenstvu. Ale môţe
jej poslať pohľadnicu.
Vybral si pohľadnicu mesta a napísal: Milá mamička, som v po-
riadku a mám sa dobre. Onedlho sa uvidíme. Dúfam, ţe aj ty si v po-
riadku. Ľúbim ťa. Will. Potom napísal adresu, kúpil známku, chvíľu si
tisol pohľadnicu na hruď a potom ju hodil do poštovej schránky.
Bolo predpoludnie a on stál na hlavnej obchodnej ulici, kde si au-
tobusy razili cestu pomedzi davy chodcov. Uvedomil si, ţe je priveľmi
nápadný, pretoţe bol pracovný deň a dieťa v jeho veku má sedieť v ško-
le. Kam by mohol ísť?
Netrvalo mu dlho, kým sa skryl. Will vedel ľahko zmiznúť, bol
skúsený, dokonca bol na svoju schopnosť hrdý. Robil to podobne ako
Serafina Pekkala na lodi, keď sa stala neviditeľnou – sústredil sa na to,
aby bol úplne nenápadný. Splynul s prostredím.
Pretoţe poznal svet, v ktorom ţil, vošiel do papiernictva a kúpil si
pero, blok a podloţku. Školy často posielali deti zisťovať ceny alebo
kupovať podobné veci, a ak sa bude tváriť, ţe dostal takú úlohu, nebude
vyzerať podozrivo. Potom sa prechádzal, predstieral, ţe si robí po-
známky, a hľadal verejnú kniţnicu.
[59]
 Lyra medzitým pátrala po nejakom tichom miestečku, kde by sa
mohla poradiť s alethiomerom. V jej Oxforde boli desiatky takých miest
všade, ale tento Oxford bol znepokojivo odlišný, pričom niektoré mies-
ta jej boli aţ bolestne známe, ale ich okolie vyslovene cudzie. Prečo na
cestu namaľovali ţlté čiary? Čo sú tie malé biele fľaky na kaţdom
chodníku? (V jej svete o ţuvačkách nikdy nepočuli.) Čo môţu zname-
nať tie červené a zelené svetlá na rohoch pri ceste? To všetko bolo pre
ňu ťaţšie ako rozlúštiť alethiomer.
Ale tu je brána Kolégia sv. Jána, ktorú raz po zotmení s Rogerom
preliezli, aby do záhonov zastrčili ohňostroje, nechýba ani ošúchaný
kameň na rohu Catte Street – našla na ňom iniciály SP, ktoré tam vyryl
Simon Parslow, určite sú to ony! Videla ho, keď to robil! Niekto v tom-
to svete s rovnakými iniciálami musel z dlhej chvíle urobiť to isté.
Moţno aj v tomto svete ţije nejaký Simon Parslow.
Moţno aj nejaká Lyra.
Zamrazilo ju a Pantalaimon v podobe myšky sa jej vo vrecku za-
chvel. Striaslo ju – bolo tu dosť záhad aj bez toho, aby si predstavovala
ďalšie.
Tento Oxford sa líšil od jej mesta aj mnoţstvom ľudí, rojili sa po
všetkých chodníkoch, vchádzali do budov a vychádzali z nich. Všelijakí
ľudia, ţeny oblečené ako muţi, Afričania, ešte aj skupinka Tatárov po-
korne nasledujúca svojho vodcu, všetci boli pekne vyobliekaní a na
krkoch im viseli malé čierne škatuľky. Lyra na nich spočiatku bojazlivo
zazerala, lebo nemali démonov, a v jej svete by ich povaţovali za du-
chov, ak nie za niečo ešte horšie.
Najčudnejšie bolo, ţe všetci vyzerali úplne ţivo. Tieto tvory sa
pohybovali čulo ako ľudia, a Lyra musela pripustiť, ţe to pravdepodob-
ne aj sú ľudia a majú svojich démonov vo vnútri rovnako ako Will.
Keď sa asi hodinu potulovala a orientovala v tomto nepravom Ox-
forde, dostala hlad a kúpila si za dvadsaťlibrovku tabuľku chokolatla.
Predavač na ňu čudne pozrel, ale bol to Indijčan, preto moţno nerozu-
mel jej prízvuku, hoci si to pýtala celkom jasne. Za drobné si v trţnici
kúpila jablko – tam sa to uţ väčšmi podobalo na normálny Oxford,
a zamierila k parku. Ocitla sa pred veľkolepou budovou, ktorá vyzerala
naozaj oxfordsky, pred budovou, ktorá v jej svete chýbala, hoci by doň

[60]
úplne zapadla. Lyra si sadla na trávnik, jedla a spokojne si budovu ob-
zerala.
Zistila, ţe je to múzeum. Dvere boli otvorené a vo vnútri našla
vypchaté zvieratá, skamenené kostry a škatule s minerálmi, presne ako
v Kráľovskom geologickom múzeu, ktoré navštívila s pani Coulterovou
v Londýne. V zadnej časti veľkej sály zo ţeleza a skla bol vchod do inej
časti múzea, a pretoţe tá bola skoro prázdna, Lyra vošla dnu a obzerala
sa. Neprestala myslieť na alethiomer, ale v tejto druhej miestnosti sa
ocitla medzi vecami, ktoré dobre poznala – boli tam vitríny s polárnym
oblečením, rovnaké koţuchy, ako mala aj ona, sane, predmety vyrezá-
vané z mroţích klov, harpúny na lov tuleňov, mnoţstvo rôznorodých
trofejí, relikvií a magických predmetov, nástrojov a zbraní, a to nielen
z polárnej oblasti, ako videla, ale zo všetkých končín sveta.
Zvláštne. Koţuchy zo sobej koţe boli presne také, ako mala aj
ona, ale postroje na saniach uviazali zle. Bol tu však aj fotogram samo-
jedských lovcov. Vyzerali ako dvojníci tých, čo chytili Lyru a predali ju
do Bolvangaru. Aha! Veď sú to tí istí muţi! A tento povraz je rozstrap-
kaný a zviazaný na tom istom mieste. Lyra ho dobre poznala, veď
k takým saniam bola niekoľko mučivých hodín priviazaná. Čo sú to za
záhady? Ţeby napokon existoval len jeden svet, ktorému sa sníva
o druhom?
A potom natrafila na čosi, čo jej znovu pripomenulo alethiomer.
V starom sklenom puzdre s načierno natretým dreveným rámom leţalo
niekoľko ľudských lebiek a v niektorých boli diery: buď vpredu, nabo-
ku, alebo na temene. Prostredná lebka mala aţ dve diery. Na kartičke
bolo tenučkým písmom napísané, ţe tento postup sa volá trepanácia.
Ďalej tam stálo, ţe diery urobili týmto ľuďom zaţiva, lebo kosť sa za-
hojila a na okrajoch vyhladila. Na jednej však nie – lebku prepichol
bronzový hrot šípu, ktorý z nej ešte trčal, a diera bola na okrajoch ostrá
a polámaná, takţe bolo vidieť, ţe je iná.
Presne toto robia severní Tatári. A to si urobil aj Stanislaus
Grumman, ako tvrdili jordánski magistri, ktorí ho poznali. Lyra sa rých-
lo poobzerala, a keď nikoho nablízku nevidela, vytiahla alethiomer.
Sústredila myšlienky na lebku v strede a spýtala sa: Akému člo-
veku tá lebka patrila a prečo si dal do hlavy urobiť diery?

[61]
 Sústredená stála vo svetle, ktoré dopadalo cez sklenú strechu šik-
mo popri galériách na poschodí múzea a vírili sa v ňom zrnká prachu,
a nevšimla si, ţe ju niekto pozoruje..
Na galérii nad ňou stál asi šesťdesiatročný muţ v dokonale ušitom
ľanovom obleku a s panamským klobúkom v ruke, uţ na pohľad nejaký
významný človek, a ponad ţelezné zábradlie hľadel dolu.
Sivé vlasy si úhľadne začesal z hladkého, opáleného čela takmer
bez vrások. Oči mal veľké, tmavé, s dlhými mihalnicami, a kaţdú chví-
ľu sa mu z kútika úst vystrčil jazyk s tmavou špičkou a navlhčil si pery.
Snehobielu vreckovku v náprsnom vrecku mal navoňanú nejakou ťaţ-
kou kolínskou. Pripomínala bujné skleníkové rastliny, pri ktorých cítiť
hnilobu z ich koreňov.
Chvíľu Lyru sledoval. Prechádzal hore po galérii rovnobeţným
smerom ako ona dolu, a keď zastala pri vitríne s lebkami, obzrel si ju
pozornejšie, jej neupravené vlasy, modrinu na líci, nové šaty, holý krk
sklonený nad alethiomerom, holé nohy.
Vytiahol z náprsného vrecka vreckovku, utrel si čelo a potom za-
mieril ku schodom.
Lyra pohrúţená do čítania alethiomeru sa dozvedala čudné veci.
Tieto lebky boli nepredstaviteľne staré; na kartičkách vo vitríne stálo
iba „bronzová doba“, ale alethiomer, ktorý nikdy neklamal, povedal, ţe
človek, ktorému tá lebka patrila, ţil pred tridsaťtritisíc dvesto päťdesia-
timi štyrmi rokmi, bol to čarodejník a tú dieru mal v hlave preto, aby do
nej vpustil bohov. A potom alethiomer len tak mimochodom dodal, lebo
niekedy odpovedal aj na otázku, ktorú mu Lyra nepoloţila, ţe okolo
trepanovaných lebiek je oveľa viac prachu neţ okolo tej so šípom.
Čo to, prepánajána, malo znamenať? Lyra precitla zo sústredenia
nad alethiomerom, vrátila sa do prítomnosti a zistila, ţe uţ nie je sama.
Do susednej vitríny hľadel starší muţ v bledom obleku, ktorý sladkasto
voňal. Niekoho jej pripomínal, ale nevedela koho.
Zistil, ţe Lyra naňho hľadí, a s úsmevom na ňu pozrel.
„Dívaš sa na trepanované lebky?“ spýtal sa. „Aké čudné veci si
ľudia robia.“
,,Uhm,“ povedala bezvýrazne.
„Vieš, ţe ľudia to robia doteraz?“
„Áno,“ odvetila.
[62]
 „Hipisáci, vieš, a takí ľudia. Vlastne si primalá, aby si si pamätala
hipisákov. Hovoria, ţe to má väčší účinok neţ drogy.“
Lyra odloţila alethiomer do plecniaka a rozmýšľala, ako uniknúť.
Veď sa nespýtala na to hlavné a tento starý pán s ňou nad viazal rozho-
vor. Pripadal jej celkom milý a príjemne voňal. Pristúpil bliţšie. Keď sa
naklonil nad vitrínu, dotkol sa jej ruky.
„Človek sa čuduje, však? Robili to bez anestetík, dezinfekčných
prostriedkov a pravdepodobne kamennými nástrojmi. Museli byť tvrdí.
Myslím, ţe som ťa tu ešte nevidel, a chodím sem dosť často. Ako sa
voláš?“
„Lizzie,“ odvetila pokojne.
„Lizzie. Teší ma, Lizzie. Ja som Charles. Chodíš do školy v Ox-
forde?“
Nevedela, čo povedať.
„Nie,“ odvetila.
„Si tu len na návšteve? Vybrala si si skvelé miesto. A o čo sa
hlavne zaujímaš?“
Uţ dávno ju nik nezmiatol ako tento muţ. Na jednej strane bol
milý a priateľský, veľmi čistý a elegantne oblečený, ale na druhej strane
Pantalaimon ju vo vrecku poťahoval, aby upútal jej pozornosť a prosil
ju, aby bola opatrná, lebo aj on si na čosi nejasne spomínal, a odkiaľsi
Lyra cítila pach, vlastne ani nie pach, ale závan pachu, a bol to pach
hnoja, hniloby. Pripomenulo jej to palác Iofura Raknisona, kde bol
vzduch navoňaný, ale na dláţke vrstva špiny.
„O čo sa zaujímam? Vlastne o všeličo. Práve teraz ma zaujali tie
lebky. Nemyslela som si, ţe by si niekto dal urobiť čosi také. Je to
hrozné.“
„Ani mne by sa to nepáčilo, ale ver mi, ţe sa to robí. Mohol by
som ťa zoznámiť s niekým, kto to spravil,“ povedal a tváril sa tak pria-
teľsky a ochotne, ţe bola skoro v pokušení jeho pozvanie prijať. No
vtom muţovi vyskočil z úst tmavý konček jazyka, rýchlo ako hadovi,
navlhčil mu pery a ona pokrútila hlavou.
„Uţ pôjdem,“ povedala. „Ďakujem za vašu ponuku, ale radšej nie.
Musím ísť, lebo sa mám s niekým stretnúť. S priateľom, u ktorého bý-
vam,“ dodala.

[63]
 „Pravdaţe,“ prikývol muţ vľúdne. „Pekne sme sa porozprávali.
Dovidenia, Lizzie.“
„Dovidenia.“
„Och, len pre kaţdý prípad, tu je moje meno a adresa,“ podal jej
malú kartičku, „keby si sa chcela o takých veciach dozvedieť viac.“
„Ďakujem,“ povedala bezvýrazne, strčila si ju do vrecka v plec-
niaku a pobrala sa k východu. Pritom cítila, ţe muţ ju po celý čas sledu-
je.
Keď bola vonku, zabočila do parku, ktorý poznala ako ihrisko na
kriket a iné športy, našla si tiché miesto pod stromami a znova vybrala
alethiomer.
Tentoraz sa spýtala, kde by našla magistra, ktorý pozná prach.
Dostala jednoduchú odpoveď. Nasmerovala ju do jednej miestnosti vo
vysokej hranatej budove za ňou. V skutočnosti bola tá odpoveď taká
priamočiara a prišla tak náhle, aţ si Lyra bola istá, ţe jej alethiomer
chce povedať viac. Začínala si uvedomovať, ţe má nálady ako človek,
cítila, kedy jej chcel povedať ešte niečo.
A aj povedal. Prečítala si: Musíš sa venovať chlapcovi. Tvojou
úlohou je pomôcť mu, aby našiel otca. Sústreď sa na to.
Zaţmurkala. Úprimne ju to prekvapilo. Will sa zjavil z čista jasna,
aby jej pomohol, to bolo jasné. Predstava, ţe prešla celú tú cestu, aby
pomohla ona jemu, jej vyrazila dych.
No alethiomer ešte neskončil. Tenká ručička sa rozkrútila znova
a ona čítala:
Neklam tomu magistrovi.
Lyra zabalila alethiomer do zamatu a hodila ho do plecniaku. Po-
tom vstala a obzrela sa na budovu, kde mala nájsť magistra. Zamierila
k nej s čudným a vzdorovitým pocitom.
Will našiel kniţnicu pomerne ľahko. Knihovníčka mu uverila, ţe
hľadá niečo na projekt z geografie, a pomohla mu vybrať index novín
Times z roku jeho narodenia, lebo vtedy otec zmizol, Will sa posadil
a prezeral ich. A naozaj objavil niekoľko zmienok o Johnovi Parrym
v súvislosti s archeologickou expedíciou. Zistil, ţe kaţdý mesiac je na
osobitnom mikrofilme. Nasadil mikrofilm do premietačky a posúval ho,
aţ našiel tie články a veľmi pozorne si ich prečítal. V prvom sa písalo
o otcovom odchode na sever na Aljašku. Expedíciu sponzoroval Arche-
[64]
ologický ústav Oxfordskej univerzity a mala preskúmať oblasť, v ktorej
dúfali nájsť dôkazy o raných ľudských obydliach. Expedíciu sprevádzal
John Parry, bývalý príslušník Kráľovských námorných síl, profesionál-
ny bádateľ.
Druhý článok bol napísaný o šesť týţdňov neskôr. Krátko infor-
moval, ţe expedícia dorazila na severoamerickú stanicu pre polárny
výskum v Noataku na Aljaške.
Tretí článok uverejnili aţ o ďalšie dva mesiace. Písalo sa v ňom,
ţe na dohodnuté signály z výskumnej stanice nikto neodpovedá a Johna
Parryho so spoločníkmi vyhlásili za nezvestných.
Potom nasledovalo niekoľko článkov o skupinách, ktoré po nich
márne pátrali, o prieskumných letoch nad Beringovým morom, stanovi-
sko Archeologického ústavu, rozhovory s príbuznými.
Willovi sa rozbúšilo srdce, keď našiel fotografiu mamy s bábät-
kom v náručí. Bol to on.
Reportér napísal klasický článok o uplakanej utrápenej manţelke
čakajúcej na nejaké správy, ale Will bol sklamaný, ako málo faktov
v tom článku našiel. V krátkom odstavci sa písalo, ţe John Parry po
úspešnej kariére v Kráľovských námorných silách odišiel z armády, aby
sa špecializoval na organizovanie geografických a vedeckých expedícií,
a to bolo všetko.
Ďalšie zmienky v indexe nenašiel a Will vstal od mikrofilmu
zmätený. Musia byť predsa nejaké informácie aj niekde inde. Lenţe
kam by mal ísť? Keby mu hľadanie trvalo pridlho, vypátrali by ho.
Vrátil mikrofilmy knihovníčke a spýtal sa: „Neviete, prosím, ad-
resu Archeologického ústavu?“
„Mohla by som ju nájsť. Z ktorej si školy?“
„Zo svätého Petra.“
„To nie je v Oxforde, však?“
„Nie, je to v Hampshire. Sme s triedou na exkurzii. Učíme sa me-
tódy výskumu ţivotného prostredia.“
„Aha. Čo si to chcel. Archeologický ústav. Tu to máme.“ Will si
odpísal adresu a telefónne číslo, a pretoţe mohol priznať, ţe nepozná
Oxford, spýtal sa, kde ústav nájde. Nebolo to ďaleko. Poďakoval sa
knihovníčke a odišiel.

[65]
 V budove našla Lyra pred hlavným schodiskom veľkú recepciu
s vrátnikom.
„Kam ideš?“ spýtal sa jej.
Cítila sa ako doma. Uvedomila si, ţe aj Panovi vo vrecku sa to
páči.
„Mám odkaz pre niekoho na druhom poschodí,“ povedala.
„Pre koho?“
„Pre doktora Listera.“
„Doktor Lister je na treťom. Ak preňho niečo máš, môţeš to ne-
chať tu a ja mu dám vedieť.“
„Iste, ale on to potrebuje hneď. Práve po to poslal. Vlastne to nie
je nejaká vec, je to niečo, čo mu musím povedať.“
Vrátnik na ňu pozorne pozrel, ale keď Lyra chcela, vedela sa tvá-
riť tak zdvorilo a poslušne, ţe napokon prikývol a vrátil sa k novinám.
Alethiomer, pravdaţe, nehovoril Lyre mená. Meno doktora Liste-
ra si prečítala na schránke na stene za vrátnikom, lebo ak predstierate,
ţe niekoho poznáte, o to je pravdepodobnejšie, ţe vás za ním pustia. Po
istej stránke Lyra poznala Willov svet lepšie neţ on.
Na druhom poschodí našla dlhú chodbu, kde sa jednými dverami
vchádzalo do prázdnej posluchárne a druhými do menšej miestnosti,
v ktorej stáli dvaja magistri a o niečom sa pri tabuli rozprávali. Tieto
miestnosti i steny chodby boli rovné, holé a jednoduché a Lyra si po-
myslela, ţe patria chudobe, nie učenosti a nádhere Oxfordu, lenţe teh-
lové steny boli hladké a čisto vymaľované, dvere vyrobené z ťaţkého
dreva a zábradlie z leštenej ocele, takţe museli byť drahé. Bola to ďal-
šia vec, pre ktorú sa jej tento svet zdal čudný.
Onedlho našla dvere, o ktorých jej povedal alethiomer. Ceduľka
pripichnutá na nich oznamovala: „Jednotka pre výskum tmavej hmoty“
a pod to niekto načarbal R.I.P. Ďalšia ruka ceruzkou pripísala: Riaditeľ:
Lazár.
Lyra ničomu z toho nerozumela. Zaklopala a ţenský hlas zavolal:
„Ďalej.“
Videla malú miestnosť plnú vratkých kôp papiera a kníh, biele ta-
bule na stenách boli počmárané číslicami a rovnicami. Z vnútornej stra-
ny bola na dverách pripnutá kresba, ktorá vyzerala ako čínska. Cez

[66]
otvorené dvere Lyra dovidela do vedľajšej miestnosti, kde ticho stál
nejaký antarický stroj.
Lyru trochu prekvapilo, ţe magister, ktorého hľadá, je ţena, ale
alethiomer netvrdil, ţe je to muţ, a koniec koncov toto je čudný svet.
Ţena sedela pri stroji, ktorý na malej sklenej doske ukazoval čísla a
tvary, a pred ňou na bielom podnose leţali špinavé kocky so všetkými
písmenami abecedy. Magisterka do jednej ťukla a obraz zmizol.
„Kto si?“ spýtala sa.
Lyra zavrela za sebou dvere. Myslela na to, čo jej povedal alet-
hiomer, a preto sa veľmi usilovala, aby sa nesprávala ako zvyčajne,
a tentoraz povedala pravdu:
„Lyra Zlatoústa,“ odpovedala. „A vy sa ako voláte?“
Ţena zaţmurkala. Lyra odhadla, ţe nemá ešte štyridsať, moţno je
trochu staršia od pani Coulterovej. Mala krátke čierne vlasy a červené
líca. Na zelenej blúzke a modrých plátenných nohaviciach, aké v tomto
svete nosí veľa ľudí, mala rozopnutý biely plášť.
Pri Lyrinej otázke si ţena prešla rukou po vlasoch a povedala:
„Tvoj príchod je druhá nečakaná vec, čo sa dnes stala. Som doktorka
Mary Maloneová. Čo potrebuješ?“
„Aby ste mi povedali o prachu,“ odvetila Lyra, keď sa poobzerala
a presvedčila, ţe sú samy. „Viem, ţe o ňom viete. Môţem to dokázať.
Musíte mi to povedať.“
„Prach? O čom to hovoríš?“
„Vy to tak moţno nenazývate. Sú to elementárne častice. V mo-
jom svete ich magistri volajú Rusakovove častice, ale zvyčajne sa im
hovorí prach. Nie je ich ľahko vidieť, ale pochádzajú z vesmíru a viaţu
sa na ľudí. Na deti natoľko nie. Prevaţne na dospelých. A dnes som
zistila ešte niečo – bola som v múzeu tam oproti a videla som staré leb-
ky s dierami v hlavách, takými, ako robia Tatári, a okolo nich bolo ove-
ľa viac prachu neţ okolo tej, ktorá nemala takú dieru. Kedy bola bron-
zová doba?“
Ţena na ňu hľadela vyvalenými očami.
„Bronzová doba? Paneboţe, ja neviem, asi pred päťtisíc rokmi.“
„Tak potom to napísali na ceduľku zle. Tá lebka s dvoma dierami
je tridsaťtritisíc rokov stará.“

[67]
 Vtedy zmĺkla, lebo doktorka Maloneová vyzerala, akoby išla za-
mdlieť. Farba z líc sa jej úplne stratila, jednu ruku si poloţila na prsia,
druhou sa chytila operadla stoličky a otvorila ústa.
Lyra tam zanovito stála, bola na rozpakoch a čakala, kým sa ma-
gisterka spamätá.
„Kto si?“ napokon zo seba dostala tá ţena.
„Lyra Zlato...“
„Nie, myslím, odkiaľ si? Kto si? Ako vieš tieto veci?“
Lyra si unavene vzdychla. Zabudla, ako zdĺhavo idú niekedy ma-
gistri na vec. Bolo ťaţké hovoriť im pravdu, keď loţ by pochopili oveľa
rýchlejšie.
„Prichádzam z iného sveta,“ začala. „A v tom svete je Oxford ako
tento, ibaţe je iný, a odtiaľ pochádzam. A...“
„Počkaj, počkaj. Odkiaľţe pochádzaš?“
„Odinakiaľ,“ odvetila Lyra opatrnejšie. „Nie odtiaľto.“
,Ach, tak odinakiaľ,“ zopakovala ţena. „Aha. Myslím, ţe rozu-
miem.“
,A musím sa dozvedieť všetko o prachu, „vysvetľovala Lyra, „le-
bo v mojom svete sa ľudia z cirkvi prachu boja, myslia si, ţe je to pr-
votný hriech. Preto je to veľmi dôleţité. A môj otec. Nie,“ vyhŕkla
vzrušene a ešte si aj dupla, „to som nechcela povedať... Všetko robím
nesprávne.“
Doktorka Maloneová hľadela, ako zúfalo sa Lyra mračí a zviera
päste, všimla si modriny na jej líci a nohe a povedala: „Paneboţe, upo-
koj sa, dieťa.“
Zmĺkla a pošúchala si oči červené od únavy.
„Prečo ťa vlastne počúvam?“ pokračovala. „Musela som sa
zblázniť. Máš pravdu, toto je jediné miesto na svete, kde dostaneš od-
poveď, ktorú hľadáš, no chystajú sa nám to tu zavrieť. To, o čom hovo-
ríš, ten tvoj prach, vyzerá ako niečo, čo nejaký čas skúmam, a čo si po-
vedala o lebkách v múzeu, mi vyrazilo dych, lebo... Och nie, toto je
priveľa. Som priveľmi unavená. Chcem ťa vypočuť, ver mi, ale nie te-
raz, prosím. Povedala som, ţe nám to tu chcú zavrieť? Mám na to týţ-
deň, aby som pripravila návrh pre grantovú komisiu, ale nemáme ani
najmenšiu nádej.“
Zoširoka zazívala.
[68]
 „Čo bola tá prvá nečakaná vec, ktorá sa vám dnes stala?“ spýtala
sa Lyra.
„Ach. Áno. Ktosi, na koho som sa spoliehala, ţe podporí našu
ţiadosť o dotácie, si to rozmyslel. Vlastne, myslím, ţe to nebolo aţ také
nečakané.“
Znova zazívala.
„Uvarím kávu, lebo inak zaspím. Dáš si aj ty?“
Naplnila elektrickú kanvicu, a kým do dvoch šálok naberala in-
stantnú kávu, Lyra hľadela na čínsky vzor na dverách.
„Čo je to?“ spýtala sa.
„To je čínsky symbol I-ťingu. Vieš, čo je to? Máte to aj vo vašom
svete?“
Lyra pozrela na ňu priţmúrenými očami, či sa neposmieva.
„Niektoré veci sú také isté a niektoré sú iné. Neviem o svojom
svete všetko. Moţno tam máme aj ťing.“
„Prepáč,“ povedala doktorka Maloneová. „Jasné, moţno ho má-
te.“
„Čo je tmavá hmota?“ spýtala sa Lyra. „To máte napísané na líst-
ku na dverách.“
Doktorka Maloneová si znova sadla a členkom pritiahla druhú
stoličku pre Lýru.
„Tmavú hmotu hľadá môj výskumný tím. Nikto nevie, čo je to.
Ale vo vesmíre je toho viac, neţ vidíme. Vidíme hviezdy, galaxie a ve-
ci, ktoré svietia, ale aby to všetko drţalo pohromade a nerozletelo sa,
musí tam byť ešte niečo – vieš, aby fungovala príťaţlivosť. Ale nikto to
nevie odhaliť. Preto je mnoţstvo rôznych výskumných projektov, ktoré
sa pokúšajú zistiť, o čo ide, a náš je jeden z nich.“
Lyra ju sústredene počúvala. Konečne tá ţena hovorila váţne.
„A čo je to podľa vás?“ spýtala sa.
„My si myslíme, ţe...“ začala, no voda zovrela, a tak vstala, uro-
bila kávu a pokračovala: „My si myslíme, ţe je to nejaký druh elemen-
tárnych častíc. Niečo úplne iné ako všetko, čo bolo doteraz objavené.
Ale veľmi ťaţko sa dajú nájsť. Kam chodíš do školy? Študuješ fyziku?“
Lyra cítila, ako ju Pantalaimon ďobol do ruky a varoval, aby ne-
preháňala. Bolo pekné, keď jej alethiomer kázal, aby vravela pravdu,

[69]
ale vedela, čo by sa stalo, keby povedala celú pravdu. Musí postupovať
opatrne a vyhýbať sa len otvoreným klamstvám.
„Áno,“ odpovedala. „Niečo viem, ale nie o tmavej hmote.“
„Pokúšali sme sa objaviť túto takmer neobjaviteľnú vec v tom
zhluku častíc, ktoré sa okolo nej zráţali. Normálne sa dávajú detektory
stovky metrov pod zem, ale my sme namiesto toho vytvorili okolo de-
tektora elektromagnetické pole, vylučujúce veci, ktoré nechceme, a pre-
púšťa tie, čo chceme. Potom zosilníme signál a prenesieme ho na počí-
tač.“
Podala Lyre šálku kávy. Nemala mlieko ani cukor, ale v zásuvke
našla zopár ďumbierových keksov a Lyra si lačne jeden vzala.
„A našli sme časticu, ktorá sa nám hodí,“ pokračovala doktorka
Maloneová. „Myslíme si, ţe to je ona. Lenţe je to zvláštne. Prečo ti to
hovorím? Nemala by som. Nie je to zverejnené, nie je to odborne posú-
dené, dokonca to nie je ani napísané. Dnes popoludní som sa tuším
zbláznila.
Ale...“ pokračovala a zívala tak dlho, aţ sa Lyra obávala, ţe ne-
prestane, „naše častice sú nepochybne čudní diablici. Voláme ich tieňo-
vé častice, tiene. Vieš, čo ma skoro poloţilo? Keď si spomenula tie leb-
ky v múzeu, pretoţe jeden člen nášho tímu je tak trochu amatérsky ar-
cheológ a jedného dňa objavil niečo, čomu sme nemohli uveriť. Nedalo
sa to však ignorovať, lebo to súhlasilo s tou najšialenejšou vecou na
tieňoch. A vieš, o čo ide? Sú vedomé. Presne tak. Tiene sú častice ve-
domia. Počula si niekedy takú hlúposť? Nečudo, ţe nemôţeme dosiah-
nuť obnovenie grantu.“
Odpila si kávy. Lyra vpíjala kaţdé jej slovo ako smädná kvetina.
„Áno,“ pokračovala doktorka Maloneová, „ony vedia, ţe sme tu.
Odpovedajú. A teraz príde to šialené: nevidíš ich, pokiaľ to neočakávaš.
Kým neuvedieš svoju myseľ do určitého stavu. Musíš tomu veriť a zá-
roveň sa uvoľniť. Musíš byť schopná... kde je ten citát?“
Siahla do hŕby papierov na stole a našla zdrap papiera, na ktorý
niekto zeleným perom čosi napísal. Prečítala to:
„...schopná vnímať neurčitosti, záhady a pochybnosti bez rušivé-
ho upínania sa na fakty a logiku. Musíš sa dostať do takého stavu mys-
le. Mimochodom, to napísal básnik Keats. Minule som to našla. Takţe,
ak sa dostaneš do správneho stavu mysle a potom pozeráš na jaskyňu...“
[70]
 „Na jaskyňu?“ spýtala sa Lyra.
„Och, prepáč. Na počítač. My mu hovoríme „jaskyňa“. Tiene na
stene jaskyne, to je zase z Platóna, vieš? Môţe za to náš archeológ. Je
univerzálny intelektuál. Odišiel do Ţenevy na pohovor, hľadá si miesto,
a myslím, ţe sa tak rýchlo nevráti. Kde som to prestala? Aha, jaskyňa.
Keď si uţ pripojená a ak myslíš, tiene ti odpovedajú. To je nepochybné.
Tiene sa zlietajú na tvoje myšlienky ako vtáky.“
„A čo tie lebky?“
„Blíţim sa k tomu. Oliver Payne, ten môj kolega, sa jedného dňa
len tak hral a všeličo jaskyňou testoval. A bolo to zvláštne. Z hľadiska
fyzika to nedávalo nijaký zmysel. Zobral kus slonoviny, len taký úlo-
mok, a na tom neboli nijaké tiene. Nereagovalo to. No vyrezávaná ša-
chová figúrka zo slonoviny reagovala. Veľká odštiepená trieska nerea-
govala, ale drevené pravítko áno. A vyrezávaná drevená soška ešte viac.
Rozprávam tu o elementárnych časticiach, prekristapána. Malilinké
kúsky, skoro nič. Ony vedia, čo tieto predmety sú. Čokoľvek, čo je spo-
jené s ľudskou prácou a ľudským myslením, bolo obklopené tieňmi.
A potom Oliver Payne priniesol nejaké skamenené lebky od pria-
teľa z múzea a testoval ich, aby zistil, ako ďaleko do minulosti ten efekt
siaha. Asi pred tridsiatimi, štyridsiatimi tisícmi rokov bol bod zlomu.
Predtým sa nenašli nijaké tiene. Potom ich bolo veľa. A zhruba v tom
čase sa po prvý raz zjavila moderná ľudská bytosť. Vieš, myslím tým
našich vzdialených predkov, ale v skutočnosti tí ľudia boli ako my.“
„Je to prach, „vyhlásila Lyra rezolútne. „Je to ono.“
„Lenţe také čosi nemôţem povedať v ţiadosti o grant, ak chcem,
aby ma brali váţne. Je to nezmysel. To nemôţe existovať. Je to nemoţ-
né, a ak to nie je nemoţné, je to nepodstatné, a ak to nie je ani jedno, ani
druhé, je to trápne.“
„Chcem vidieť jaskyňu,“ vyhlásila Lyra.
Postavila sa.
Doktorka Maloneová si prešla rukami po vlasoch a silno ţmurka-
la, aby uľavila unaveným očiam.
„A prečo nie? Zajtra uţ jaskyňu moţno mať nebudeme. Poď.“
Zaviedla Lyru do vedľajšej miestnosti. Bola väčšia a plná elektro-
nických prístrojov.

[71]
 „Toto je ona. Tamto,“ ukázala na prázdnu sivú obrazovku. „Tam
je detektor, za všetkými tými drôtmi. Aby si videla tiene, musíš byť
pripojená na elektródy. Ako keď sa merajú mozgové vlny.“
„Chcem to skúsiť,“ poţiadala Lyra.
„Nič neuvidíš. A navyše aj tak som unavená. Je to priveľmi zloţi-
té.“
„Prosím! Ja viem, čo robím!“
„Tak ty to vieš. Keby som to vedela aj ja. Nie, prepánajána. Je to
drahý, náročný vedecký experiment. Nemôţeš sem vtrhnúť a očakávať,
ţe sa s ním môţeš hrať ako s hracím automatom. Odkiaľ si vlastne pri-
šla? Nemala by si byť v škole? Ako si sem trafila?“
A znova si pošúchala oči, akoby sa iba teraz zobúdzala.
Lyra sa triasla. Povedz pravdu, pomyslela si. „Ja som sa to nauči-
la s týmto,“ povedala a vytiahla alethiomer.
„Čo je to, preboha? Kompas?“
Lyra jej ho podala. Keď doktorka Maloneová pocítila jeho ťarchu,
vyvalila oči.
„Boţe dobrý, je zo zlata. Kde, preboha...“
„Myslím, ţe robí to isté, čo vaša jaskyňa. Chcem to zistiť. Ak
pravdivo odpoviem na nejakú otázku,“ zúfalo hovorila Lyra, „na niečo,
na čo poznáte odpoveď vy, ale ja nie, môţem potom vyskúšať vašu jas-
kyňu?“
„Čo, teraz budeme veštiť? Čo je to za vec?“
„Prosím vás! Poloţte mi nejakú otázku.“
Doktorka Maloneová pokrčila plecami. „Tak teda dobre. Povedz
mi... Povedz mi, čo som robila predtým, neţ som začala s týmto.“
Lyra jej dychtivo vzala alethiomer z rúk a otáčala kolieskami. Cí-
tila, ako sa jej myseľ upína k tým správnym obrázkom, ešte prv neţ
ručičky na ne ukazovali, a cítila, ako sa dlhá ručička myká, nedočkavá
odpovedať. Keď sa začala krútiť okolo ciferníka, Lyrine oči ju sledova-
li, domýšľali si, videli celé dlhé reťazce významov aţ po rovinu, kde
leţala pravda.
Potom Lyra zaţmurkala, vzdychla si a prebrala sa z chvíľkového
tranzu.
„Boli ste mníškou,“ povedala. „To by som nečakala. Mníšky mu-
sia predsa zostať v kláštore navţdy. Ale vy ste prestali veriť v cirkevné
[72]
veci a dovolili vám odísť. Toto vôbec nie je ako v mojom svete, ani
trochu.“
Doktorka Maloneová si sadla na jedinú stoličku, čo tam bola,
a nemo vyvaľovala oči.
„Je to pravda, však?“ spýtala sa Lyra.
„Áno. A ty si to zistila z toho...“
„Z môjho alethiomeru. Myslím, ţe funguje pomocou prachu. Pre-
šla som celú tú cestu, aby som sa o prachu dozvedela viac, a povedal
mi, ţe mám ísť za vami. A tak si myslím, ţe vaša tmavá hmota musí
byť to isté. Môţem teraz vyskúšať vašu jaskyňu?“
Doktorka Maloneová pokrútila hlavou, ale neznamenalo to od-
mietnutie, vyjadrovala tým iba bezmocnosť. Rozhodila rukami. „Dobre.
Ja tuším snívam. Takţe v tom pokojne môţem pokračovať.“
Otočila sa na stoličke, postláčala niekoľko gombíkov, ozvalo sa
bzučanie elektriny a zavrčal chladiaci ventilátor počítača. Lyra tlmene
zhíkla. Tie zvuky jej totiţ pripomenuli, čo počula v tej strašnej ligotavej
miestnosti v Bolvangare, kde ju strieborná gilotína skoro oddelila od
Pantalaimona. Cítila, ako sa jej vo vrecku zachvel, a neţne ho stisla,
aby sa upokojil.
Doktorka Maloneová si to nevšimla, nastavovala vypínače a ťuka-
la do písmeniek na slonovinovom podnose. Obrazovka pritom menila
farbu a ukazovali sa na nej malé písmenká a číslice.
„Sadni si,“ postrčila Lyre stoličku. Potom otvorila malú nádobku
a povedala: „Musím ti pokoţku natrieť gélom, aby sme zlepšili elek-
trický kontakt. Ľahko sa zmyje. Drţ.“
Doktorka Maloneová vytiahla šesť drôtov, kaţdý zakončený plo-
chou podloţkou, a pripojila ich na rôzne miesta na Lyrinej hlave. Lyra
sa usilovala sedieť nehybne, ale dýchala rýchlo a srdce jej silno tĺklo.
„Dobre, uţ si pripojená,“ povedala doktorka Maloneová. „Miest-
nosť je plná tieňov. Vlastne celý vesmír je plný tieňov. Toto je však
jediná cesta, ako ich môţeme vidieť, keď si vyprázdniš myseľ a budeš
hľadieť na obrazovku. Tak do toho.“
Lyra sa pozerala. Sklo bolo tmavé a prázdne. Nejasne videla iba
svoj odraz, ale to bolo všetko. Skúsila predstierať, ţe číta alethiomer,
a predstavovala si, ţe sa spytuje: Čo táto ţena vie o prachu Aké otázky
kladie ona?
[73]
 V duchu pohybovala ručičkami alethiomeru po ciferníku, a vtedy
začala obrazovka blikať. Prekvapená Lyra sa prestala sústreďovať
a blikanie zmizlo. Všimla si, ako sa doktorka Maloneová vzrušene vy-
strela na stoličke. Lyra sa zamračila a začala sa znova sústreďovať.
Tentoraz prišla reakcia okamţite. Na obrazovke ako trblietavé zá-
vesy aurory zaţiaril prúd tancujúcich svetielok. Nadobúdali tvary, ktoré
chvíľku zotrvali, potom sa rozpadli, vytvarovali sa znova do iných po-
dôb a v iných farbách; krútili sa a ohýbali, potom sa rozprskli na oslni-
vý ohňostroj, naklonili sa zrazu na jednu stranu, potom na druhú ako
kŕdeľ vtákov, ktoré menia smer letu po oblohe. A keď to Lyra sledova-
la, mala pocit, akoby sa kolísala na hrane pochopenia, bol to rovnaký
pocit, aký si pamätala z čias, keď sa učila čítať alethiomer.
Poloţila ďalšiu otázku: Je toto prach? Spôsobuje tieto vzory a po-
hyb ručičky to isté?
Odpoveď prišla v ďalších slučkách a víroch svetla. Lyra sa dom-
nievala, ţe to znamená áno. Potom jej zišlo voľačo na um, otočila sa
k doktorke Maloneovej a videla, ţe tá sa díva s otvorenými ústami
a drţí sa za hlavu.
„Čo je?“
Obrazovka zbledla. Doktorka Maloneová zaţmurkala.
„Čo je to?“ znova sa spýtala Lyra.
„Och, toto bolo najlepšie zobrazenie, aké som doteraz videla,“
uţasnuto povedala doktorka Maloneová. „Čo si robila? Čo si si mysle-
la?“
„Uvaţovala som, ţe by ste to mohli mať jasnejšie,“ povedala Ly-
ra.
„Jasnejšie? Veď takéto jasné to ešte nikdy nebolo!“
„Lenţe čo to znamená? Viete to čítať?“
„To sa predsa nedá čítať v takom zmysle ako nejaká správa,“ na-
mietla doktorka Maloneová, „tak to nefunguje. Tiene iba reagujú na
pozornosť, ktorú im venuješ. Aj to je dostatočne revolučné: vieš, oni
reagujú na naše vedomie.“
„Nie, myslela som tým tie tvary a farby,“ vysvetľovala Lyra.
„Tiene by mohli robiť aj iné veci. Mohli by vytvárať tvary, aké chcete
vy. Mohli by vytvárať obrázky, keby ste chceli. Pozrite sa.“

[74]
 Otočila sa a znova sa sústredila, ale tentoraz si v duchu predsta-
vovala, ţe obrazovka je alethiomer so všetkými tridsiatimi šiestimi
symbolmi po obvode. Poznala ich tak dobre, ţe prsty na kolenách sa jej
automaticky pohybovali, keď posúvala imaginárne ručičky, aby ukazo-
vali na sviečku (porozumenie), alfu a omegu (jazyk), mravca (pozor-
nosť), a to všetko zastrešila otázkou: Čo majú títo ľudia robiť, aby po-
rozumeli jazyku tieňov?
Obrazovka odpovedala rýchlo ako samotná myšlienka a zo spleti
čiar a zábleskov sa dokonale jasne vyformoval rad obrázkov: kompasy,
zase alfa a omega, blesk, anjel. Kaţdý obrázok sa zablysol niekoľkokrát
a potom sa zjavili tri iné obrázky: ťava, záhrada a mesiac.
Lyra videla významy jasne a uvoľnila sa, aby ich vysvetlila. Keď
sa otočila, zistila, ţe doktorka Maloneová je opretá na stoličke, biela
ako krieda, a drţí sa okraja stola.
„To, čo hovorí, hovorí v mojom jazyku, teda v jazyku obrázkov,“
vysvetľovala jej Lyra. „Tak ako alethiomer. Ale tvrdí, ţe by ste mohli
pouţiť aj obyčajný jazyk, slová, keby ste ho tak nastavili. Mohli by ste
to nastaviť tak, ţe bude na obrazovke ukazovať slová. Ale na to potre-
bujete veľmi dôkladne pracovať s číslami – to boli tie kompasy, viete,
a ten blesk znamenal antarickú, teda vlastne elektrickú energiu, viac
energie. A anjel – to súvisí so správami. Chce všeličo povedať. Ale ďa-
lej to pokračovalo, v tej druhej časti. Znamenalo to Ázia, skoro naj-
vzdialenejší východ, ale nie celkom. Neviem, ktorá krajina by to mohla
byť... moţno Čína. A v tej krajine poznajú spôsob, akým sa rozprávajú
s prachom, teda s tieňmi, tak ako vy máte toto a ja mám... ja mám ob-
rázky, ibaţe oni pouţívajú paličky. Myslím, ţe to označuje ten obrázok
na dverách, ale vlastne som tomu nerozumela. Keď som ho zbadala,
najprv mi zišlo na um, ţe je to niečo dôleţité, ibaţe som nevedela čo.
Takţe musí byť veľa spôsobov, ako sa dá rozprávať s tieňmi.“
Doktorke Maloneovej to vyrazilo dych.
„I-ťing,“ povedala. „Áno, to je čínske. Forma veštenia –
predpovedania budúcnosti. A áno, pouţívajú paličky. Tam je to len na
ozdobu,“ ukázala na dvere, akoby chcela Lyru ubezpečiť, ţe tomu neve-
rila. „Chceš mi povedať, ţe keď ľudia študujú I-ťing, dostávajú sa do
styku s tieňovými časticami? S tmavou hmotou?“

[75]
 „Áno. Ako som povedala, je veľa spôsobov. Predtým som o tom
nevedela. Myslela som si, ţe je iba jeden.“
„Tie obrázky na obrazovke...“ začala doktorka Maloneová.
Lyre sa v hlave mihla myšlienka a znova sa obrátila k obrazovke.
Sotva začala formulovať otázku, na obrazovke sa zamihali ďalšie ob-
rázky a nasledovali jeden za druhým tak rýchlo, ţe doktorka Maloneová
ich ledva stihla sledovať, ale Lyra vedela, čo hovoria, a znova sa otočila
k nej. „Hovorí, ţe aj vy ste dôleţitá,“ povedala vedkyni. „Hovorí, ţe
musíte urobiť niečo dôleţité. Neviem čo, ale nepovedal by mi to, keby
to nebola pravda. Asi by ste mali upraviť ten stroj tak, aby zobrazoval
slová, aby ste rozumeli, čo hovorí.“
Doktorka Maloneová mlčala. Potom povedala:
„Dobre, tak odkiaľ pochádzaš?“
Lyra vykrivila ústa. Uvedomila si, ţe doktorka Maloneová, ktorá
doteraz konala z vyčerpania a zúfalstva, by za normálnych okolností
nikdy neukázala svoju prácu cudziemu dieťaťu, ktoré sa u nej zjaví
z čista jasna, a ţe to začína ľutovať. No Lyra musela povedať pravdu.
„Prichádzam z iného sveta,“ povedala. „Je to pravda. Vošla som
do tohto sveta. Ja som... Musela som ujsť, pretoţe ľudia v mojom svete
ma prenasledovali, aby ma zabili. A alethiomer pochádza. z toho istého
miesta. Dal mi ho magnifikus Jordanského kolégia. V mojom Oxforde
existuje Jordanské kolégium, ale tu nie je. Hľadala som ho. A sama som
zistila, ako mám čítať alethiomer. Viem si vyprázdniť myseľ, preto
hneď vidím, čo chce povedať. Ako ste povedali o tých pochybnostiach
a záhadách a tak. Keď som pozrela na jaskyňu, urobila som to isté, čo
pri alethiomere, a funguje to presne tak isto, preto môj prach a vaše tie-
ne, to je jedno a to isté. Takţe...“
Teraz uţ bola doktorka Maloneová celkom čulá. Lyra zobrala
alethiomer a zabalila ho do čierneho zamatu ako matka, keď chráni svo-
je dieťa, a odloţila ho do plecniaka.
„V kaţdom prípade môţete nastaviť túto obrazovku tak, aby sa
s vami rozprávala slovami, ak chcete. Potom by ste sa mohli s tieňmi
rozprávať rovnako, ako sa ja rozprávam s alethiomerom. Ale ja teraz
chcem vedieť, prečo ľudia v mojom svete nenávidia prach. Teda tiene.
Tmavú hmotu. Chcú to zničiť. Myslia si, ţe je to zlé. Ale ja si myslím,

[76]
ţe zlé je to, čo robia oni. Videla som, čo robia. Takţe, čo sú tiene, sú
dobré, alebo zlé, alebo čo?“
Doktorka Maloneová si pošúchala tvár a líca jej ešte väčšmi očer-
veneli.
„Všetko je to veľmi čudné. Vieš, aké čudné je spomínať dobro
a zlo vo vedeckom laboratóriu? Máš o tom predstavu? Jednou z príčin,
prečo som sa stala vedkyňou, je to, ţe tu človek nemusí myslieť na také
veci.“
„Musíte na ne myslieť,“ namietla Lyra váţne. „Nemôţete skúmať
tiene, prach, či čo to je, a nerozmýšľať, či je to dobré alebo zlé. A neza-
budnite, povedal, ţe to musíte urobiť. Nemôţete odmietnuť. Kedy to tu
majú zatvoriť?“
„Grantová komisia rozhodne koncom týţdňa. Prečo?“
„Tak máte na to dnešok,“ odvetila Lyra, „mohli by ste tento stroj
nastaviť tak, aby na obrazovke ukazoval slová namiesto mojich obráz-
kov. Mohli by ste to urobiť ľahko. A potom by ste im dokázali, ţe vám
musia dať peniaze, aby ste mohli pokračovať. A zistili by ste o prachu,
o tieňoch všetko a povedali by ste mi to. Viete,“ pokračovala trochu
povýšenecky ako nejaká vojvodkyňa, keď hovorí o nešikovnej slúţke,
„alethiomer mi nepovie presne, čo potrebujem vedieť. Ale vy by ste mi
to mohli zistiť. Alebo by som moţno mohla čítať ten I-ťing paličkami.
Lenţe s obrázkami sa robí ľahšie. Aspoň ja si to myslím. A teraz si dám
toto dole,“ dodala a odlepovala si elektródy z hlavy.
Doktorka Maloneová jej dala papierovú vreckovku, aby si utrela
gél, a zvinula drôty.
„Takţe ideš? Musím priznať, ţe to bola pre mňa zvláštna hodina.“
„Prerobíte ho, aby ukazoval slová?“ spýtala sa Lyra berúc si plec-
niak.
„Dovoľujem si povedať, ţe by to malo asi rovnaký zmysel ako
vyplniť ţiadosť o grant. Nie, počuj. Chcem, aby si sa zajtra vrátila. Mô-
ţeš? O tomto čase. Chcem, aby si to ukázala ešte niekomu.“
Lyra priţmúrila oči. Je to pasca?
„No dobre,“ povedala. „Ale pamätajte, ţe sa potrebujem dozve-
dieť nejaké veci.“
„Samozrejme. Tak prídeš?“

[77]
 „Áno,“ prikývla Lyra. „Ak poviem, ţe prídem, tak prídem. Zrej-
me by som vám vedela pomôcť.“
A odišla. Vrátnik na recepcii na ňu iba letmo pozrel a ďalej čítal
noviny.

„Nuniatacké vykopávky,“ povedal archeológ a otočil sa na stolič-

ke. „Si tento mesiac uţ druhý, kto sa ma na to spytuje.“
„A kto bol ten prvý?“ Will okamţite spozornel.
„Myslím, ţe nejaký novinár, ale nie som si istý.“
„Prečo sa na ne spytoval?“
„V súvislosti s jedným z muţov, ktorí na tej výprave zmizli. Bolo
to v časoch, keď vrcholila studená vojna, vtedy tá expedícia zmizla.
Hviezdne vojny. Ty si asi primalý, aby si sa na to pamätal. Američania
a Rusi po celej polárnej oblasti budovali obrovské radarové zariadenia.
Čo vlastne pre teba môţem urobiť?“
Will sa usiloval upokojiť. „Len som sa chcel dozvedieť niečo o tej
expedícii. Na školský projekt o prehistorických ľuďoch. Čítal som o tej
expedícii, čo zmizla, a zaujalo ma to.“
„Ako vidíš, nie si jediný. V tom čase bol okolo toho veľký roz-
ruch. Všetko som tomu novinárovi vyhľadal. Bol to len predbeţný vý-
skum, nie samotné vykopávky. Nemôţeš začať s vykopávkami, kým si
nie si istý, či sa oplatí do nich investovať, preto tá skupina išla preskú-
mať niekoľko miest a mala podať správu. Dohromady bolo tých chla-
pov šesť. Niekedy sa na takej expedícii spoja sily s ľuďmi z iného ved-
ného odboru, napríklad s geológmi, aby sa rozdelili náklady. Oni si
hľadajú svoje a my zase svoje. V tomto prípade bol v tíme aj fyzik.
Myslím, ţe hľadal nejaké atmosférické častice vyššej úrovne. Auroru,
polárnu ţiaru, chápeš? Mal balóny s rádiovysielačmi.
A bol s nimi ešte jeden chlapík. Bývalý námorník, akýsi profesio-
nálny výskumník. Chystali sa do naozajstnej divočiny a v polárnej ob-
lasti sú ľadové medvede vţdy nebezpečné. Archeológovia si s niekto-
rými vecami vedia poradiť, ale nie sme naučení strieľať, a človek, ktorý
to vie, a navyše vie aj určovať polohu a smer, rozloţiť tábor a vyzná sa
v tom, ako preţiť v divočine, je veľmi uţitočný.
No odrazu všetci zmizli. Udrţiavali rádiové spojenie s miestnou
výskumnou stanicou, ale jedného dňa signál neprišiel a viac sa neozvali.
[78]
Bola búrka, lenţe to nebolo nič nezvyčajné. Pátracia výprava našla ich
posledný tábor, viac-menej nedotknutý, hoci medvede zoţrali zásoby,
ale po ľuďoch ani stopy.
Obávam sa, ţe viac ti neviem povedať.“
„Jasné. Ďakujem. Hmm. ten novinár,“ pokračoval Will, keď za-
stal pri dverách, „povedali ste, ţe sa zaujímal o jedného z tých muţov.
O ktorého?“
„O toho výskumníka Johna Parryho.“
„Ako vyzeral? Teda ten novinár.“
„Načo to chceš vedieť?“
„Lebo...“ Will si nevedel vymyslieť prijateľný dôvod. Nemal sa
na to spytovať. „Len tak. Som zvedavý.“
„Pokiaľ si pamätám, bol to vysoký blondín. Mal veľmi svetlé vla-
sy.“
„Jasné, ďakujem,“ povedal Will a odchádzal.
Muţ za ním hľadel, nevravel nič, len sa trochu mračil. Will videl,
ako chytil telefón, a rýchlo odišiel z budovy.
Uvedomil si, ţe sa trasie. Ten takzvaný novinár bol jedným z mu-
ţov, ktorí chodili k nim domov, vysoký muţ, taký svetlý typ, akoby
nemal ani obočie, ani mihalnice. Bol to ten, ktorý sa zjavil vo dverách
obývačky, keď Will beţal dolu a preskočil telo jeho partnera, ktorého
zhodil zo schodov.
Lenţe to nebol novinár.
Neďaleko Will zbadal veľké múzeum. Vošiel dnu, podloţku s pa-
pierom drţal v ruke, akoby pracoval, a sadol si v galérii, kde viselo plno
obrazov. Silno sa triasol a bolo mu na zvracanie, lebo ho ťaţilo vedo-
mie, ţe niekoho zabil, ţe je vrah. Doteraz to zatláčal do úzadia, ale vra-
calo sa to. Pripravil toho muţa o ţivot.
Pol hodiny sedel nepohnute, a bola to jedna z najhorších chvíľ je-
ho ţivota. Ľudia prichádzali a odchádzali, obzerali si obrazy, potichu sa
rozprávali, no nevšímali si ho. Dozorca chvíľku stál medzi dverami
s rukami za chrbtom a potom pomaly odišiel, pritom Will po celý čas
zápasil s hrôzou z činu, ktorý vykonal, no nepohol ani svalom.
Postupne sa upokojil. Ochraňoval predsa matku. Desili ju, prena-
sledovali, bez ohľadu na stav, v akom bola. Mal právo chrániť svoj do-
mov. Otec by to od neho očakával. Urobil to preto, lebo to bolo správ-
[79]
ne. Urobil to, aby zabránil krádeţi zeleného puzdra. Urobil to, aby na-
šiel otca, na to má predsa právo. Vybavili sa mu všetky detské hry, ako
s otcom zachraňujú jeden druhého z lavín alebo v boji proti pirátom.
Teraz to bola skutočnosť. „Nájdem ťa,“ povedal si Will v duchu. „Len
mi pomôţ, a ja ťa nájdem, postaráme sa o mamu a všetko bude dobré.“
Napokon, veď sa má kde skryť, má miesto, kde mu nič nehrozí,
nikto ho tam nenájde. A listy z puzdra (ktoré si ešte nemal kedy prečí-
tať) sú teraz v bezpečí pod matracom v Cittagazze.
Zrazu si všimol, ţe ľudia sa pohybujú akosi cieľavedomejšie
a kráčajú jedným smerom. Odchádzali, lebo dozorca všetkých upozor-
ňoval, ţe o desať minút sa múzeum zatvára. Will si pozbieral veci
a odišiel. Vybral sa na High Street, kde mal kanceláriu advokát, a uva-
ţoval, ţe ho navštívi, napriek tomu, čo povedal do telefónu. Pripadal
mu celkom prívetivý.
Práve sa odhodlával prejsť cez cestu, no odrazu zastal.
Z auta vystupoval vysoký muţ so svetlým obočím.
Will sa okamţite otočil, akoby mimochodom, a pozrel do výkladu
klenotníctva za sebou. Videl v ňom odraz toho muţa, ako si napráva
uzol viazanky a ide do advokátovej kancelárie. Len čo vošiel, Will sa
pobral preč a znova sa mu rozbúšilo srdce. Nikde nie je v bezpečí. Po-
maly šiel k univerzitnej kniţnici a čakal na Lyru.

5
Listy

„Will,“ oslovila ho Lyra. Hovorila ticho, no aj tak sa zľakol. Lyra

sedela na lavičke vedľa neho a on si ju ani nevšimol.
„Odkiaľ si prišla?“
„Našla som svojho magistra. Volá sa doktorka Maloneová. A má
stroj, ktorý vidí prach, a nastaví ho tak, aby rozprával.“
„Nevidel som ťa prichádzať.“
„Nepozeral si sa,“ povedala. „Asi si nad niečím rozmýšľal. Dobre,
ţe som ťa našla. Vieš, aké ľahké je oklamať ľudí? Pozri.“

[80]
 Kráčali k nim dvaja policajti na obchôdzke, muţ a ţena v bielych
letných košeliach s krátkymi rukávmi, s vysielačkami, obuškami a po-
dozrievavými pohľadmi. Prv neţ prišli k lavičke, Lyra vstala a oslovila
ich.
„Prosím vás, mohli by ste mi povedať, kde je múzeum? Mali sme
sa tam s bratom stretnúť s rodičmi a stratili sme sa.“
Policajt pozrel na Willa a ten, potláčajúc hnev, pokrčil plecami,
akoby hovoril, áno, má pravdu, stratili sme sa, a je to hlúpe. Muţ sa
usmial a ţena sa spýtala:
„Ktoré múzeum? Historické?“
„Áno,“ prikývla Lyra a predstierala, ţe pozorne načúva, keď jej
ţena vysvetľovala cestu.
Will vstal, poďakoval sa a hneď s Lyrou odišli. Neobzerali sa, no
policajtov uţ nezaujímali.
„Vidíš?“ povedala. ,Ak ťa hľadali, odpútala som ich. Nehľadajú
predsa niekoho, kto má sestru. Odteraz budem radšej stále s tebou,“
pokračovala karhavo, keď zašli za roh. „Sám nie si v bezpečí.“
Will mlčal. Srdce mu prudko bilo od zlosti. Kráčali ku kruhovej
budove s veľkou sivou kupolou na námestí obkolesenom univerzitnými
budovami z kameňa medovej farby, s kostolom a stromami so širokými
korunami nad vysokými záhradnými múrmi. Popoludňajšie slnko na
všetkom zvýraznilo teplé odtiene a zdalo sa, akoby farbou hustého zla-
tistého vína bol presýtený aj vzduch. Listy sa ani nepohli a na malom
námestí znel aj hukot áut pritlmene.
Napokon si Lyra uvedomila, ţe Will sa hnevá, a spýtala sa: „Čo
sa stalo?“
„Keď ľudí oslovíš, práve tým upútaš ich pozornosť,“ odvetil tra-
súcim sa hlasom. „Mala by si byť ticho, nevystrkovať sa a prehliadnu
ťa. Robím to celý ţivot. Viem, ako sa to robí. Lenţe podľa teba... upo-
zorňuješ na seba. To by si nemala. Nemala by si sa zahrávať. Neberieš
to váţne.“
„Myslíš?“ vyprskla nahnevane. „Ty si myslíš, ţe ja o klamaní vô-
bec nič neviem? Som najlepšia klamárka všetkých čias! No prisahám,
ţe tebe neklamem a nikdy nebudem. Hrozí ti nebezpečenstvo a keby
som to pred chvíľkou nebola urobila, boli by ťa chytili. Nevidel si, ako

[81]
na teba pozerali? Nie si dosť opatrný. Ak chceš vedieť, čo si myslím,
tak ty to neberieš váţne.“
„Keby som to nemyslel váţne, netrčal by som tu a nečakal na te-
ba, keď môţem byť na míle odtiaľto. Pokojne som sa uţ mohol skrývať
v bezpečí v tom druhom meste. Potrebujem si zariadiť vlastné veci, ale
trčím tu, aby som ti pomohol. Tak mi nehovor, ţe to neberiem váţne.“
„Ty si sem musel prísť,“ odvrkla nazlostene. Takto sa s ňou nikto
rozprávať nebude, ona je aristokratka! Je Lyra! „Musel si, inak by si sa
o otcovi nedozvedel nič. Urobil si to pre seba, nie pre mňa.“
Vášnivo sa hádali, ale tlmenými hlasmi, lebo na námestí bolo ti-
cho a nechceli, aby ich počuli okoloidúci. Keď to však povedala, Will
načisto zmĺkol. Musel sa oprieť o múr univerzity. Z tváre mu zmizla
farba.
„Čo vieš o mojom otcovi?“ spýtal sa úplne potichu.
Odvetila tieţ šeptom: „Neviem nič. Viem len toľko, ţe ho hľadáš.
Iba na to som sa pýtala.“
„Koho si sa pýtala?“
„Alethiomeru, samozrejme.“
Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, čo tým myslí. A potom sa zatvá-
ril tak nahnevane a podozrievavo, ţe vytiahla prístroj z plecniaka a po-
vedala: „Tak dobre, ukáţem ti to.“
Sadla si na kamenný obrubník pri trávniku uprostred námestia,
sklonila hlavu nad zlatý prístroj a začala otáčať ručičkami, prsty sa jej
pohybovali tak rýchlo, ţe sa to ani nedalo sledovať, potom na chvíľku
prestala a tenká ručička sa rozkmitala okolo ciferníka, len tu a tam na
okamih zastala. Potom Lyra rovnako rýchlo otáčala ručičky do novej
polohy. Will sa opatrne poobzeral, ale nablízku nebolo vidieť nikoho.
Skupinka turistov si obzerala budovu s kupolou a po chodníku tlačil
vozík predavač zmrzliny, nikto si ich však nevšímal.
Lyra zaţmurkala a vzdychla, akoby sa prebúdzala.
„Tvoja mama je chorá,“ povedala potichu. „Ale je v bezpečí. Sta-
rá sa o ňu jedna pani. Ty si vzal nejaké listy a utiekol. A bol tam nejaký
muţ, myslím, ţe zlodej, a ty si ho zabil. Hľadáš svojho otca a...“
„Dobre, uţ buď ticho,“ zahriakol ju Will. „To stačí. Nemáš právo
takto nazerať do môjho ţivota. Uţ to viac nerob. Je to obyčajné špeho-
vanie.“
[82]
 „Viem, kedy sa mám prestať spytovať,“ odvetila. „Chápeš, alet-
hiomer je ako človek. Takmer. Akosi viem, kedy sa nahnevá, alebo ke-
dy nechce, aby som sa niečo dozvedela. Vycítim to. Ale keď si sa včera
tak nečakane zjavil, musela som sa spýtať, kto si, lebo čo keby mi od
teba niečo hrozilo? Musela som to urobiť. A povedal mi.“ Ešte väčšmi
stíšila hlas. „Povedal mi, ţe si vrah, a ja som si pomyslela dobre, mô-
ţem ti veriť. Ale viac som sa nepýtala, aţ doteraz, a sľubujem, ţe sa ani
nebudem, keď nechceš. Nie je to ako nazeranie niekomu do súkromia.
Keby som ho vyuţívala na špehovanie ľudí, prestal by fungovať. Viem
to rovnako dobre, ako poznám svoj Oxford.“
„Mohla si sa spýtať mňa, a nie toho prístroja. Povedal, či môj otec
ţije, alebo je mŕtvy?“
„Nie, lebo som sa nepýtala.“
Medzitým si obaja sadli. Will si unavene chytil hlavu do dlaní.
„Dobre,“ rozhodol sa napokon, „zrejme si budeme musieť navzá-
jom veriť.“
„Presne tak. Ja ti verím.“
Will zamračene prikývol. Bol hrozne unavený, pritom za ţiadnu
cenu nesmel prespať v tomto svete. Lyra zvyčajne nebola taká vnímavá,
ale niečo v jeho postoji ju donútilo zamyslieť sa: bojí sa, ale ovláda svoj
strach. Aj Iorek Byrnison povedal, ţe to tak musíme robiť, sama som to
urobila v rybárni pri zamrznutom jazere.
„Will, nevyzradím ťa nikomu. Sľubujem,“ dodala.
„Dobre.“
„Uţ som to raz urobila. Niekoho som zradila. Bola to najhoršia
vec, akú som kedy zaţila. Vlastne som si myslela, ţe mu zachraňujem
ţivot, ibaţe som ho zobrala na to najnebezpečnejšie miesto. Sama seba
som nenávidela, ako som mohla byť taká hlúpa. Takţe sa budem veľmi
usilovať, aby som druhý raz nebola taká neopatrná, aby som na niečo
nezabudla a nezradila ťa.“
Will neodpovedal. Pošúchal si oči a silno ţmurkal, aby sa prebral.
„Cez okno sa môţeme vrátiť aţ oveľa neskôr,“ uvaţoval. „Vôbec
sme sem nemali chodiť za denného svetla. Nemôţeme riskovať, ţe nás
niekto uvidí. Teraz sa tu musíme ešte celé hodiny motať.“
„Som hladná,“ priznala sa Lyra.
„Uţ viem! Pôjdeme do kina!“ zvolal Will.
[83]
 „Do čoho?“
„Uvidíš. Kúpime si tam aj jedlo.“
Neďaleko centra, asi desať minút peši, našli kino. Will za oboch
zaplatil vstupné a kúpil párky v roţku, pukance a kolu, jedlo si zobrali
dnu a sadli si, práve keď sa začínal film.
Lyra bola očarená. Videla premietanie fotogramov, ale nič v jej
svete ju nepripravilo na kino. Zhltla párok v roţku i pukance, veľkými
dúškami vypila kolu a híkala a radostne sa smiala na postavách na plát-
ne. Našťastie bolo obecenstvo hlučné, v kine sedelo veľa detí, takţe jej
vzrušenie nebolo nikomu podozrivé. Will zavrel oči a okamţite zaspal.
Zobudil sa aţ na buchot sedadiel, keď ľudia vychádzali z kina,
a zaţmurkal vo svetle. Na hodinkách mal štvrť na deväť. Lyra odchá-
dzala nerada.
„Za celý ţivot som nič lepšie nevidela,“ vyhlásila. „Neviem, pre-
čo to nevynašli aj v mojom svete. Niektoré veci máme lepšie neţ vy, ale
toto prekonáva hocičo u nás.“
Will si nevedel ani spomenúť, aký film dávali. Vonku bolo ešte
svetlo a na uliciach rušno.
„Chceš vidieť ešte jeden?“
„Áno!“
A tak šli do ďalšieho kina pár sto metrov za rohom. Lyra sa usadi-
la s nohami vyloţenými na sedadle, objímajúc si kolená, a Will zase
celkom vypol. Keď po skončení vyšli von, bolo skoro jedenásť hodín –
to uţ bolo lepšie.
Lyra zasa vyhladla, a tak si v pouličnom stánku kúpili hamburger
a cestou ho jedli – aj to bolo pre ňu niečo nové.
„My keď jeme, vţdy si sadneme. Doteraz som nikdy nevidela, ţe
by ľudia jedli za chôdze. Tu je toľko vecí iných. Po prvé doprava. Mne
sa nepáči. Ale kino sa mi páči a hamburgery tieţ. Veľmi. A tá magister-
ka doktorka Maloneová nastaví stroj, aby sa dali pouţívať slová. Určite
to urobí. Zajtra sa ta vrátim a uvidím, ako pokračuje. Stavím sa, ţe by
som jej vedela pomôcť. Asi by som mohla aj zariadiť, aby jej magistri
dali peniaze, čo potrebuje. Vieš, ako to urobil môj otec, lord Asriel?
Podviedol ich.“
Keď kráčali po Banbury Road, Lyra Willovi rozprávala o tom ve-
čere, keď sa skrývala v skrini a sledovala lorda Asriela, ako ukazuje
[84]
jordanským magistrom odťatú hlavu Stanislausa Grummana vo vákuo-
vej nádobe. A pretoţe Will bol dobrý poslucháč, pokračovala a vyroz-
právala mu celý svoj príbeh odvtedy, ako utiekla z bytu pani Coultero-
vej aţ po tú hroznú chvíľu, keď si uvedomila, ţe priviedla Rogera do
náručia smrti na ľadových útesoch Svalbardu. Will počúval bez pozná-
mok, ale pozorne, so súcitom. Keď opisovala cestu balónom, opancie-
rované medvede, bosorky a pomstychtivú sekciu cirkvi, pripadalo mu to
rovnako fantastické ako jeho sen o krásnom meste pri mori, prázdnom,
tichom a bezpečnom – to jednoducho nemohla byť pravda.
Napokon prišli ku kruhovému objazdu a hrabom. Teraz tadiaľ
prechádzalo len málo áut – najviac jedno za minútu. Okno na nich čaka-
lo. Will cítil, ţe sa usmieva. Všetko dopadne dobre.
„Počkaj, kým nepôjde nijaké auto,“ povedal. „Ja idem.“
Vzápätí stál na trávniku pod palmami a krátko po ňom sa zjavila
aj Lyra.
Mali pocit, akoby sa vrátili domov. Teplá šíra noc, vôňa kvetov,
mora a ticho ich obklopovali ako upokojujúca voda.
Lyra sa natiahla a zazívala a Will mal pocit, akoby mu z pliec sňa-
li veľkú ťarchu. Nosil ju celý deň a ani si nevšimol, ţe ho takmer vtlači-
la do zeme, no konečne sa cítil ľahký, voľný a pokojný.
Vtedy ho Lyra chytila za ruku. Vzápätí pochopil prečo.
Kdesi z uličiek za kaviarňou sa ozýval krik.
Will sa okamţite pobral za zvukom a Lyra ho nasledovala, keď sa
rozbehol do úzkej uličky, kam nedopadalo mesačné svetlo.
Pri základoch veţe stálo v polkruhu asi dvadsať detí, niektoré ma-
li v rukách palice a iné hádzali kamene do čohosi pri stene. Lyra si naj-
prv myslela, ţe je to ďalšie dieťa, ale z polkruhu vychádzalo strašné,
piskľavé kvílenie, ktoré vôbec neznelo ako ľudské. A kričali aj všetky
deti, zo strachu aj z nenávisti.
Will sa k nim rozbehol a prvé dieťa odtiahol. Bol to chlapec asi
v jeho veku v pásikavom tričku. Keď sa obrátil, Lyra videla, ţe má divo
rozšírené bielka okolo zreníc, a vtom si ich všimli aj ostatné deti. Ne-
chýbali ani Angelica s bratom, drţali kamene a v mesačnom svetle sa
všetkým deťom zlostne leskli oči.
Deti stíchli, ale piskľavé kvílenie neprestávalo. Aţ vtedy Will
s Lyrou zistili, odkiaľ sa ozýva: pri múre veţe sa krčila mačka, ucho
[85]
mala roztrhnuté a chvost ohnutý. Bola to mačka, ktorú Will videl na
Sunderland Avenue, tá, čo sa tak podobala na Moxie a doviedla ho
k oknu.
Len čo ju zbadal, chlapca, ktorého drţal, odsotil nabok. Chlapec
spadol na zem, vzápätí rozzúrene vstal, ale ostatní ho zadrţali. Will uţ
kľačal pri mačke.
Zobral ju do náručia. Schúlila sa mu na hrudi a on si ju pritúlil,
vstal a otočil sa k deťom. Lyra si na bláznivý okamih pomyslela, ţe sa
konečne zjavil jeho démon.
„Prečo ubliţujete tej mačke?“ spýtal sa, no deti nevedeli, čo po-
vedať. Triasli sa pred Willovým hnevom, sťaţka dýchali, zvierali v ru-
kách palice a kamene a úplne stratili reč.
Vtom sa jasne ozval Angelikin hlas: „Vy nie ste odtiaľto! Vy nie
ste zo Ci'gazze! Nevedeli ste o fantómoch, a neviete nič ani o mačkách.
Vy nie ste ako my!“
Chlapec v pásikavom tričku, ktorého Will odsotil, sa chcel biť,
a nebyť mačky v jeho náručí, bol by sa na Willa vrhol päsťami, zubami
aj nohami. Will by sa ochotne pustil do bitky – medzi nimi ako elek-
trický prúd prúdila nenávisť, ktorú mohlo ukončiť iba násilie. Lenţe
chlapec sa bál mačky.
„Odkiaľ ste?“ spýtal sa pohŕdavo.
„Na tom nezáleţí, odkiaľ sme. Ak sa bojíte mačky, vezmem ju
preč. Ak vám prináša smolu, nám prinesie šťastie. A teraz zmiznite.“
Chvíľku sa Willovi zdalo, ţe ich nenávisť prekoná strach, a bol
pripravený odloţiť mačku a biť sa, no vtom sa spoza detí ozvalo dunivé
zavrčanie, a keď sa otočili, uvideli Lyru s rukou poloţenou na veľkom
škvrnitom vrčiacom leopardovi s odhalenými lesklými bielymi tesákmi.
Ešte aj Will, ktorý spoznal Pantalaimona, sa na chvíľku zľakol. Na deti
to malo obrovský účinok: obrátili sa a okamţite utiekli. O chvíľku bolo
námestie prázdne.
Prv ako odišli, Lyra pozrela hore na veţu, lebo Pantalaimon zavr-
čal, a na okamih niekoho navrchu zazrela. Hľadel ponad cimburie,
a nebolo to dieťa, ale mladík s kučeravými vlasmi.
O pol hodiny uţ boli v byte nad kaviarňou. Will našiel konzervu
kondenzovaného mlieka, mačka ju lačne vychlípala a potom si začala
oblizovať rany. Pantalaimon sa zo zvedavosti premenil na mačku a za-
[86]
chránené zviera naňho najprv podozrievavo zaprskalo, no rýchlo prišlo
na to, ţe nech uţ je Pantalaimon čokoľvek, nie je ani skutočná mačka,
ani ju neohrozí, a prestalo si ho všímať.
Lyra fascinovane hľadela, ako sa Will stará o mačku. Jediné zvie-
ratá, ktoré jej boli v jej svete blízke (okrem opancierovaných medve-
ďov), boli pracovné zvieratá – mačky mali zbavovať Jordanské kolé-
gium myší, neboli to domáci miláčikovia.
„Myslím, ţe má zlomený chvost,“ ozval sa Will. „Neviem, čo
s tým. Moţno sa zahojí sám od seba. Na ucho jej dám trochu medu.
Niekde som čítal, ţe je to antiseptikum.“
Dal mačke na ucho med, no hneď si ho začala oblizovať a aspoň
si vyčistila ranu.
„Si si istý, ţe je to tá istá?“
„Jasné. A keď sa všetci tak boja mačiek, zrejme ich v tomto svete
veľa nebude. Asi nenašla cestu späť.“
„Akoby úplne zošaleli,“ ţasla Lyra. „Boli by ju zabili. Nikdy som
nevidela deti takto sa správať.“
„Ja áno,“ odvetil Will.
Uzavrel sa však do seba, nechcel o tom hovoriť, a Lyra sa radšej
nepýtala. Vedela, ţe sa nespýta ani alethiomeru.
Bola veľmi unavená, išla si rovno ľahnúť a hneď zaspala.

O niečo neskôr, keď sa mačka zvinula do klbka a zadriemala,

Will si vzal šálku kávy, zelené koţené puzdro a sadol si na balkón.
Zvnútra cez okno dopadalo dosť svetla, aby mohol čítať, a chcel sa ko-
nečne pozrieť na tie papiere.
Nebolo ich veľa. Ako si aj myslel, boli to listy napísané čiernym
atramentom na leteckom listovom papieri. Písala ich ruka muţa, ktoré-
ho tak veľmi chcel nájsť. Prechádzal po papieri prstami a pritláčal si ho
na tvár, akoby sa usiloval priblíţiť si otca. Potom začal čítať.

Fairbanks, Aljaška
Streda 19. júna 1985
Moja drahá, ako zvyčajne sa tu stretá efektívnosť s chaosom –
všetky zásoby dodali, ale fyzik, geniálny truľo menom Nelson, nezaria-
dil odvoz svojich prekliatych balónov do hôr – a teraz tu musíme sedieť
[87]
so založenými rukami, kým on hľadá nejakú dopravu. Vďaka tomu som
však mal príležitosť porozprávať sa s jedným starým známym, ktorého
som spoznal minule, s istým zlatokopom Jakom Petersenom – vypátral
som ho v miestnej špinavej krčme a pri baseballovom zápase, ktorý
práve dávali v televízii, som sa ho spýtal na tú anomáliu. Nechcel tam
o tom hovoriť- zobral ma k sebe do bytu a pri fľaške whisky dlho roz-
prával. Nehovoril z vlastnej skúsenosti, ale stretol akéhosi Eskimáka,
ktorý to videl, a ten chlapík povedal, že ide o dvere do duchovného sve-
ta – vedia o nich celé stáročia. K iniciácii medicinmana patrí aj to, že
nimi prejde a prinesie nejakú trofej – hoci niektorí sa nikdy nevrátili.
Jake mal však mapu oblasti a zaznačil to miesto, o ktorom hovoril chla-
pík. (Len pre prípad: je to na 69° 02‘ 11‘‘ severnej šírky a 157° 12‘ 19“
západnej dĺžky na výbežku Lookout Ridge, asi míľu či dve severne od
rieky Colville.) Potom sme sa dostali k iným legendám Arktídy – k nór-
skej lodi, ktorá sa tu plaví šesťdesiat rokov bez posádky – a podobným
veciam. Archeológovia sú slušná partia, už sa nevedia dočkať, kedy
začnú pracovať, no držia na uzde netrpezlivosť, kým Nelson nevybaví
balóny. Nikto z nich nikdy o tej anomálii nepočul, a ver mi, že im to ani
nepoviem. Oboch vás čo najvrúcnejšie pozdravujem.
Johnny

Umiat, Aljaška
Sobota 22. júna 1985
Moja drahá, k tomu, ako som Nelsona nazval geniálny truľo, mu-
sím poznamenať, že nič také nie je, lebo mám podozrenie, že v skutoč-
nosti aj on hľadá tú anomáliu. Celé zdržanie vo Fairbankse zinsceno-
val, verila by si tomu? Vedel, že ostatní členovia tímu by čakali len pre
taký závažný dôvod, akým je nezabezpečená doprava, a tak osobne vo-
pred poslal a aj zrušil objednané vozidlá. Zistil som to náhodou a chcel
som sa ho spýtať, na čo sa to, doparoma, hrá, keď som vypočul, ako sa
s niekým rozpráva vysielačkou – predstav si, že dotyčnému opisoval
anomáliu, ibaže nepozná jej polohu – neskôr som ho pozval na pohárik,
blufoval som, hral som sa na starého skúseného znalca Arktídy, akože
sú veci medzi nebom a zemou. predstieral som, že si ho doberám, že
veda má obmedzené možnosti, stavte sa, že neviete vysvetliť Yettiho
atď., a pritom som ho pozorne sledoval. Potom som naňho vyskočil
[88]
s tou anomáliou – s eskimáckou legendou o neviditeľných dverách do
duchovného sveta niekde pri Lookout Ridge, predstavte si, práve tam,
kam máme namierené. Až to v ňom hrklo. Presne vedel, o čom hovorím.
Predstieral som, že som si nič nevšimol, a pokračoval som čarami, po-
rozprával som mu príbeh o leopardovi zo Zaire – a tak dúfam, že ma
považuje za poverčivého vojenského tupca. Ale mám pravdu, Elaine, aj
on ju hľadá. Otázka je, že neviem, či mu to mám povedať, alebo nie.
Musím zistiť, o čo mu ide. S láskou pozdravujem vás oboch.
Johnny

Bar Colville, Aljaška

24. júna 1985
Moja drahá, nejaký čas nebudem mať príležitosť poslať ti list –
toto je posledné mesto pred odchodom do hôr k Brooks Range – ar-
cheológovia sa už nevedia dočkať, kedy tam budú. Jeden chlapík je pre-
svedčený, že nájde dôkazy o oveľa skoršom osídlení, než by komu na-
padlo – spýtal som sa o koľko skoršom a prečo je o tom taký presvedče-
ný – porozprával mi o nejakých vyrezávaných narvalích kloch, ktoré
našiel pri predchádzajúcich vykopávkach – podľa testu uhlíka 14 sú
neuveriteľne staré, ďaleko za hranicami toho, čo sa doteraz predpokla-
dalo – až nenormálne. Nebolo by to zvláštne, keby sa sem dostali cez
moju anomáliu z nejakého iného sveta? A keď už o tom hovorím, ten
fyzik Nelson je teraz môj najbližší kamarát – skúša ma, naznačuje, že
vie, že ja viem, že vie, atď. – a ja sa ďalej hrám na drsného majora Par-
ryho, mocného chlapíka na riešenie každej krízy, ktorý však nemá nad-
bytok inteligencie – ale viem, o čo mu ide. Po prvé, hoci je naozaj ve-
dec, v skutočnosti ho financuje Ministerstvo obrany – poznám finančné
kódy, ktoré používajú, apo druhé, jeho takzvané meteorologické balóny
nemajú s počasím nič spoločné – pozrel som do debny – mal tam ra-
diačný oblek. Je to pekný vtáčik, moja drahá. Budem sa držať svojho
plánu – dovediem archeológov na ich miesto určenia a potom na nie-
koľko dní odídem sám hľadať anomáliu – ak pritom narazím na Nelso-
na, ako sa túla po Lookout Ridge, budem improvizovať.
Neskôr: Mal som fakt šťastie. Stretol som kamoša Jaka Petersena,
toho Eskimáka Matta Kigalika. Jake mi povedal, kde ho nájdem, ale
vôbec som nedúfal, že tam bude. Povedal mi, že aj Sovieti hľadali tú
[89]
anomáliu – začiatkom roka natrafil na jedného chlapíka vysoko v ho-
rách a pár dní ho potajme sledoval, lebo sa dovtípil, čo robí. A mal
pravdu, ten muž bol ruský špión. Viac mi nepovedal. Mám dojem, že ho
zlikvidoval. Ale tú vec mi opísal. Vyzerá ako diera vo vzduchu, ako ne-
jaké okno. Pozeráš cezeň a vidíš iný svet. Nie je ľahké ho nájsť, lebo
časť druhého sveta, čo je za ním, vyzerá presne tak isto – skaly, mach
a ostatné. Je to na severnej strane malej zátoky asi päťdesiat krokov na
západ od vysokej skaly v tvare stojaceho medveďa – bližšie k 12“ než
11“ severnej šírky.
Drž mi palce, moja drahá. Prinesiem ti niečo z duchovného sveta
– naveky ťa ľúbim, pobozkaj za mňa malého.
Johnny

Will si uvedomil, ţe mu hučí v hlave.

Otec opisoval to isté, čo sám našiel pod hrabmi. Aj on našiel okno
– do onca ho rovnako pomenoval! Will teda musí byť na správnej stope.
Toto teda hľadali tí muţi. Naozaj je to nebezpečné.
Will mal rok, keď otec písal tento list. O šesť rokov neskôr dopo-
ludnia v supermarkete zistil, ţe matke hrozí veľké nebezpečenstvo a on
ju musí chrániť. V nasledujúcich mesiacoch v ňom silnelo presvedče-
nie, ţe ju ohrozuje vlastná myseľ, no o to viac ju musel chrániť.
A odrazu odhalil, ţe nebezpečenstvo nebolo iba v jej hlave. Sku-
točne ju niekto prenasledoval. Niekomu išlo o tieto listy, o tieto infor-
mácie.
Netušil, čo to znamená. Cítil však hlboké uspokojenie, ţe ho s ot-
com spája niečo veľmi dôleţité, ţe John Parry a jeho syn Will, kaţdý
sám, objavili takú mimoriadnu vec. Keby sa stretli, mohli by sa o tom
rozprávať a otec by bol určite pyšný, ţe Will ide v jeho stopách.
Noc bola pokojná a more tiché. Will poskladal listy a zaspal.

[90]
 6
Svietiaci letci

Grumman?“ zopakoval obchodník s koţušinami s čiernou bradou.

„Z Berlínskej akadémie? Bezohľadný človek. Stretol som ho pred pia-
timi rokmi na severnom kraji Uralu. Myslel som si, ţe je mŕtvy.“
Sam Cansino, starý známy Leeho Scoresbyho a Texasan ako on,
sedel v kerosínom začmudenom bare hotela Samirsky a hodil do seba
kalištek ľadovej vodky. Posunul pred Leeho tanier s rybičkami nakla-
danými v octe a čiernym chlebom. Scoresby sa ponúkol a kývol Samo-
vi, aby pokračoval.
„Šliapol do pasce, ktorú poloţil ten hlupák Jakovlev,“ pokračoval
obchodník s koţušinami, „a preseklo mu nohu aţ po kosť. Trval na tom,
ţe namiesto normálneho lieku si dá na to mach krvistav, čo pouţívajú
medvede – je to akýsi druh lišajníka, nie skutočný mach; no skrátka
leţal na saniach a striedavo reval od bolesti a vykrikoval pokyny na
muţov – zameriavali hviezdy a museli to robiť správne, inak ich vyšľa-
hal jazykom, a ten ti mal, chlapče, jazyk ako ostnatý drôt. Hoci bol štíh-
ly, mal silu, a na všetko bol zvedavý. Vieš, ţe bol Tatár? Iniciovali ho.“
„Nehovor,“ povedal Lee Scoresby a znova nalial Samovi do po-
hárika vodku. Hester, jeho démon, mu čupela pri lakti na bare, mala
privreté oči ako zvyčajne a uši jej viseli na chrbát.
Lee prišiel v ten deň popoludní, na Novú Zemblu ho privial vie-
tor, ktorý privolali bosorky, a keď uskladnil výstroj, pobral sa rovno do
hotela Samirsky neďaleko baliarne rýb. Tu sa stretávali chlapi, čo sa
túlali po polárnej oblasti, aby si vymenili novinky alebo hľadali prácu,
občas tu jeden druhému nechávali odkazy a aj Lee Scoresby tu v minu-
losti strávil niekoľko dní, keď čakal na zmluvu alebo pasaţiera či priaz-
nivý vietor, preto nebolo nezvyčajné, ţe sa tu ukázal.
Vzhľadom na rozsiahle zmeny, ktoré všetci cítili, bolo prirodzené,
ţe sa tu ľudia stretávali a rozprávali. Kaţdý deň prichádzali ďalšie sprá-
vy – na rieke Jenisej uţ nie je ľad ani v tomto ročnom období. Časť
oceánu vyschla a odhalila čudné pravidelné kamenné útvary na mor-
skom dne; tridsaťmetrový kalmar stiahol troch rybárov z loďky a roztr-
hal ich.
[91]
 A zo severu sa neprestajne valila hmla, hustá a studená, občas
presýtená čudným, skoro nepredstaviteľným svetlom, v ktorom sa ne-
jasne črtali veľké obrysy a ozývali záhadné hlasy.
Celkove to bol zlý čas na prácu, a preto bol bar hotela Samirsky
plný.
„Spomínali ste Grummana?“ spýtal sa muţ, ktorý sedel pri bare
neďaleko nich. Bol to starší muţ v obleku lovca tuleňov, ktorému dé-
mon – lumík váţne vykúkal z vrecka. „Áno, bol Tatár. Bol som tam,
keď sa pridal ku kmeňu. Videl som, ako si dal prevŕtať lebku. Mal aj
iné meno, tatárske, o chvíľku si naň spomeniem.“
„To je zaujímavé,“ poznamenal Lee Scoresby. „Pozývam vás na
pohárik, priateľu. Zháňam správy o tom muţovi. K akému kmeňu sa to
pridal?“
„K jenisejským Pachtarom. Na úpätí Semionovových vrchov.
Neďaleko sútoku Jeniseja a jednej rieky, čo steká z vrchov, ale zabudol
som, ako sa volá. Je tam skala veľkosti domu, pri prístavisku.“
„Aha, jasné. Uţ si spomínam,“ povedal Lee. „Letel som nad ňou.
A hovoríte, ţe Grumman si dal prevŕtať lebku? A to prečo?“
„Bol šaman,“ vysvetľoval starý lovec tuleňov. „Myslím, ţe ten
kmeň v ňom videl šamana uţ predtým, neţ ho prijali. To vám je vec to
vŕtanie. Trvá to dve noci a celý deň. Pouţívajú ručný vrták, taký, akým
sa zapaľuje oheň.“
„Ach, preto ho tí chlapi tak poslúchali,“ podotkol Sam Cansino.
„Bola to banda drsných darebákov, akých som ešte nevidel, ale behali
okolo neho ako malé deti a robili, čo kázal. Myslel som, ţe ich zastrašu-
je nadávkami. No ak ho povaţovali za šamana, je to jasné. Ale viete,
zvedavosť toho chlapa bola ako vlčie čeľuste – nepopustil. Donútil ma,
aby som mu do poslednej bodky porozprával, čo viem o krajine a zvy-
koch rosomákov a líšok. Tá prekliata Jakovlevova pasca ho riadne do-
katovala, mal bolesti, otvorenú ranu, a pritom si zapisoval účinky ma-
chu krvistavu. Meral si teplotu, sledoval, ako sa mu tvorí jazva, o kaţ-
dej maličkosti si robil poznámky. Zvláštny človek. Jedna bosorka ho
chcela za milenca, ale odmietol ju.“
„Naozaj?“ povedal Lee a predstavil si krásnu Serafinu Pekkalu.
„To nemal robiť,“ pokračoval lovec tuleňov. „Keď vám bosorka
ponúkne svoju lásku, mali by ste ju prijať. Lebo ak nie, sami ste si na
[92]
vine, keď sa vám prihodí niečo zlé. Akoby ste si vyberali medzi poţeh-
naním a prekliatím. Nemáte na výber.“
„Moţno mal na to dôvod,“ usúdil Lee.
„Ak mal, tak musel byť veľmi dobrý.“
„Bol tvrdohlavý,“ dodal Sam Cansino.
„Moţno verný inej ţene,“ hádal Lee. „Počul som o ňom ešte čosi.
Vraj vie, kde sa nachádza nejaký čarovný predmet. Neviem, čo by to
mohlo byť, ale vraj ochráni kaţdého, kto ho vlastní. Nepočuli ste
o tom?“
„Ja áno,“ potvrdil lovec tuleňov. „On tú vec nemal, ale vedel, kde
je. Jeden muţ sa pokúsil donútiť ho, aby mu to prezradil, ale Grumman
ho zabil.“
„Mal veľmi zvláštneho démona,“ dodal Sam Cansino. „Orlicu,
čiernu orlicu s bielou hlavou a hruďou. Taký druh som ešte nevidel
a neviem ani, ako sa volá.“
„Je to kršiak,“ povedal barman, ktorý ich počúval. „Hovoríte
o Stanovi Grummanovi? Mal démona samicu kršiaka. Kršiaka rybára.“
„Čo sa s ním stalo?“ spýtal sa Lee Scoresby.
„Vraj sa zamiešal do vojen Skraelingov v Beringlande. Počul
som, ţe ho zastrelili,“ povedal lovec tuleňov. „Zabili ho.“
„A ja som počul, ţe mu odsekli hlavu,“ nadhodil Lee Scoresby.
„Obaja sa mýlite,“ vyhlásil barman. „Povedal mi to Inuit, ktorý
bol s ním. Utáborili sa vraj kdesi na Sachaline a spadla tam lavína.
Grummana pochovali tony kameňa. Ten Inuit to videl.“
„Nechápem, čo ten chlap robil,“ povedal Lee Scoresby a ponúkal
fľašku dookola. „Ţeby hľadal ropu? Alebo bol vojak? Alebo išlo o nie-
čo filozofické? Ty si spomínal nejaké merania, Sam. O čo išlo?“
„Merali svetlo hviezd. A auroru. Grumman mal vášnivú záľubu
v aurore. Ale myslím, ţe ho zaujímali hlavne zrúcaniny. Starobylé ve-
ci.“
„Viem, kto by vám mohol povedať viac,“ ozval sa lovec tuleňov.
„Hore na kopcoch je observatórium Moskovijskej cárskej akadémie.
Tam vám iste niečo povedia. Viem, ţe tam hore neraz bol.“
„Prečo ťa to vlastne zaujíma, Lee?“ spýtal sa Sam Cansino.
„Dlhuje mi nejaké peniaze,“ odvetil Lee Scoresby.

[93]
 Vysvetlenie ich uspokojilo a prestali sa o vec zaujímať. Rozhovor
sa zvrtol na tému, ktorá trápila všetkých – prebiehajúce katastrofické
zmeny okolo, ktorým nikto nerozumel.
„Rybári hovoria, ţe sa dá vplávať rovno do toho nového sveta,“
povedal lovec tuleňov.
„Je nejaký nový svet?“ spýtal sa Lee.
„Len čo sa táto prekliata hmla rozptýli, uvidíme rovno doň,“ s is-
totou tvrdil lovec. „Keď sa to stalo, sedel som v kajaku a čisto náhodou
som hľadel na sever. Nikdy nezabudnem, čo som videl. Namiesto toho,
aby sa zem na obzore zaobľovala nadol, pokračovala rovno ďalej. Po-
kiaľ som aţ dovidel, bola zem, videl som pobreţie, hory, prístavy, zele-
né stromy, obilné polia, a to všetko hore na oblohe. Poviem vám, kama-
ráti, ţe vidieť čosi také stálo za tých päťdesiat rokov lopotenia. To bol
pohľad! Bol by som prevesloval aţ na oblohu do toho pokojného mora,
ani by som sa neobzrel, lenţe vtedy sa privalila tá hmla.“
„Nikdy som takú hmlu nevidel,“ zahundral Sam Cansino. „Pove-
dal by som, ţe padla tak na mesiac, a moţno aj na dlhšie. Ale ak chceš
od Stanislausa Grummana peniaze, Lee, máš smolu, ten chlap je mŕt-
vy.“
„Á! Uţ som si spomenul na jeho tatárske meno!“ zvolal lovec tu-
leňov. „Práve som si spomenul, ako ho volali pri tom vŕtaní. Znelo to
ako Jopari.“
„Jopari? Také meno som nikdy nepočul,“ vyhlásil Lee. „Mohlo
by to byť niponské meno. Mal by som asi naháňať jeho dedičov, ak
chcem peniaze. Alebo by ten dlh mohla vyrovnať Berlínska akadémia.
Pôjdem sa spýtať do observatória, či nemajú nejakú adresu, kam by som
sa mohol obrátiť.“

Observatórium bolo ďalej na severe a Lee Scoresby si najal sane

so psím záprahom a pohoničom. Nebolo ľahké nájsť niekoho, kto by
riskoval a podujal sa na cestu v takej hmle, no Lee vedel presviedčať, či
skôr jeho peniaze presviedčali, a napokon jeden starý Tatár z obskej
oblasti po búrlivom handrkovaní súhlasil, ţe ho ta odvezie.
Pohonič sa nespoliehal na kompas, aj tak by mu nepomohol. Ria-
dil sa inými znakmi, napríklad podľa svojho démona – polárnej líšky,
ktorá sedela vpredu na saniach a usilovne ňuchala. Lee, ktorý nosil
[94]
kompas všade so sebou, rýchlo zistil, ţe ako všetko ostatné, aj magne-
tické pole zeme je narušené.
Keď sa zastavili, aby si uvarili kávu, starý pohonič povedal: „Toto
uţ raz bolo.“
„Čo? Ţe sa otvorila obloha? Uţ sa to raz stalo?“
„Mnoho tisíc generácií. Môj ľud pamätala. Moc dávno, veľa tisíc
generácií.“
„Čo sa o tom hovorí?“
„Obloha otvorila a duchovia cestovala medzi tento svet a druhý
svet. Všetky zeme sa hýbala. Ľad sa topila, potom znova zamrzla. Du-
chovia potom dieru zatvorila. Zapečatila. No bosorky hovorila, ţe oblo-
ha tam tenká, tam za polárne svetlo.“
„Čo sa stane, Umaq?“
„To isté, čo predtým. Urobila to isté. Ale po veľký problém, veľ-
ká vojna. Duchovná vojna.“
Viac mu pohonič nepovedal a onedlho sa pobrali ďalej, pomaly
napredovali po nerovnom povrchu s dierami, okolo osamelých skál,
nejasných, ale tmavých na pozadí bledej hmly, aţ kým sa starec neoz-
val:
„Observatórium tam hore. Ty teraz išla. Chodník pre sane krivý.
Ak chcela vrátiť, ja tu počkala.“
„Áno, Umaq, chcem sa vrátiť, keď tam skončím. Urob si oheň,
priateľu, sadni si a odpočívaj. Budem hore tri, moţno štyri hodiny.“
Lee Scoresby sa ďalej pobral peši a Hester si zastrčil za kabát na
hruď. Po polhodine strmého stúpania sa pred ním zrazu vynorila sku-
pinka budov, akoby ju tam práve poloţila nejaká obria ruka. Pôsobilo to
tak iba preto, ţe hmla sa na okamih zdvihla, ale po chvíľke znova všet-
ko zahalila. Lee videl veľkú kupolu hlavného observatória, potom men-
šiu o kúsok ďalej, a medzi nimi skupinku administratívnych budov a
ubytovní. Nebolo vidieť nijaké svetlá, lebo okná mali zastreté, aby svet-
lo nenarušilo tmu, ktorú potrebovali pri práci s ďalekohľadmi.
Krátko po príchode sa uţ Lee zhováral so skupinkou astronómov
zvedavých na správy, ktoré im mohol priniesť, veď máloktorí prírodofi-
lozofi sú takí roztrpčení hmlou ako astronómovia. Porozprával im
o všetkom, čo videl, a keď tému dôkladne vyčerpal, spýtal sa na Stanis-

[95]
lausa Grummana. Astronómovia uţ týţdne nemali nijakú návštevu
a veľmi ochotne sa rozhovorili.
„Grumman? Áno, niečo vám o ňom poviem,“ začal riaditeľ. „Bol
to Angličan, napriek tomu menu. Pamätám sa.“
„To určite nie,“ namietol jeho zástupca. „Bol členom Nemeckej
cisárskej akadémie. Stretol som sa s ním v Berlíne. Určite bol Nemec.“
„Nie, musel byť Angličan. V kaţdom prípade hovoril po anglicky
bezchybne,“ nedal sa riaditeľ. „Ale súhlasím, ţe bol členom Berlínskej
akadémie. Bol to geológ.“
„Nie, nie, mýlite sa,“ namietol ktosi ďalší, „skúmal síce zem, ale
nie ako geológ. Raz som s ním mal dlhý rozhovor. Myslím, ţe by sa dal
nazvať paleoarcheológom.“
Piati muţi sedeli okolo stola v miestnosti, ktorá im slúţila ako
klubovňa, obývačka, jedáleň, bar, odpočiváreň a viac-menej aj všetko
ostatné. Dvaja z nich boli Moskovijčania, jeden Poliak, jeden Joruba
a jeden Skraeling. Lee Scoresby cítil, ţe malá spoločnosť sa teší z jeho
návštevy, hoci len preto, ţe môţu zmeniť témy rozhovorov. Posledný
hovoril Poliak a potom ho prerušil Joruba:
„Ako to myslíš, ţe paleoarcheológ? Archeológovia predsa všetci
študujú staré veci, načo potrebuješ pred to dávať ešte ďalšie slovo, ktoré
tieţ znamená starý?“
„Len preto, ţe jeho oblasť záujmu siahala do oveľa vzdialenejšej
minulosti, ako by si čakal. Hľadal pozostatky civilizácie spred dvadsia-
tich, tridsiatich tisícov rokov,“ odvetil Poliak.
„Nezmysel!“ vyhŕkol riaditeľ. „Absolútny nezmysel! Ten človek
si z teba uťahoval. Civilizácia tridsaťtisíc rokov stará? Ha! Kde je dô-
kaz?“
„Pod ľadom,“ odvetil Poliak. „O to ide. Podľa Grummana sa
v rôznych obdobiach v minulosti magnetické pole zeme dramaticky
menilo, a pritom sa pohybovala aj zemská os, takţe oblasti s miernym
podnebím zamrzli.“
„Ako?“ spýtal sa Joruba.
„Och, na to mal nejakú zloţitú teóriu. Tvrdil, ţe všetky dôkazy
o veľmi starej civilizácii sú dávno pochované pod ľadom. Spomínal, ţe
má fotogramy nezvyčajných skalných útvarov.“
„Pch! A to je všetko?“ nedal sa riaditeľ.
[96]
 „Ja len opakujem, neobhajujem ho,“ namietol Poliak.
„Ako dlho ste Grummana poznali, páni?“ spýtal sa Lee Scoresby.
„No počkajte,“ začal riaditeľ, „prvý raz som sa s ním stretol pred
siedmimi rokmi.“
„Rok či dva predtým si urobil meno prednáškou o zmenách mag-
netického poľa,“ dodal Joruba. „Lenţe akoby spadol z neba. Nikto ho
nepoznal ako študenta, ani nevidel jeho predchádzajúce práce.“
Chvíľu sa ešte rozprávali, spomínali, vyslovovali domnienky, čo
sa asi mohlo s Grummanom stať, no väčšina z nich si myslela, ţe je
najskôr mŕtvy. Kým šiel Poliak uvariť novú kávu, Leeho démon – zaja-
čica Hester pošepkala:
„Spýtaj sa Skraelinga, Lee.“
Skraeling hovoril veľmi málo. Lee si myslel, ţe je od prírody má-
lovravný, ale na Hesterin podnet pri najbliţšej odmlke v rozhovore ne-
nútene pozrel na muţovho démona – sneţnú sovu, ktorá naňho zazerala
jasnými oranţovými očami. Sovy tak vyzerajú a majú taký pohľad, ale
Hester sa nemýlila, z démona vyţarovalo nepriateľstvo a tváril sa podo-
zrievavo, hoci muţova tvár to vôbec neprezrádzala.
Vtom si Lee všimol ešte čosi: Skraeling mal na ruke prsteň so
symbolom cirkvi. Odrazu si uvedomil, prečo mlčal. Počul, ţe kaţdá
filozofická výskumná inštitúcia musí medzi svojich pracovníkov prijať
predstaviteľa magistéria, ktorý pôsobí ako cenzor a potláča správy
o akýchkoľvek kacírskych objavoch.
Keď si to Lee uvedomil, spomenul si na jednu vec, čo počul od
Lyry, a spýtal sa:
„Povedzte, páni, neviete náhodou, či sa Grumman niekedy zaobe-
ral otázkou prachu?“
V dusnej malej miestnosti okamţite zavládlo ticho a pozornosť
všetkých sa sústredila na Skraelinga, hoci nikto nehľadel priamo naňho.
Lee vedel, ţe Hester sa neprezradí, zostane s poloprivretými očami
a ušami ovisnutými na chrbte, a on vystrúhal veselú nevinnú tvár a pre-
chádzal pohľadom z jedného astronóma na druhého.
Napokon sa zastavil na Skraelingovi a povedal: „Prepáčte, spýtal
som sa vari niečo, čo je zakázané vedieť?“
Skraeling mu poloţil otázku: „Kde ste počuli spomínať túto vec,
pán Scoresby?“
[97]
 „Od pasaţierov, ktorých som pred časom preváţal cez more,“ ne-
nútene odvetil Lee. „Nepovedali mi, čo to je, ale podľa toho, čo spomí-
nali, som si domyslel, ţe sa o to asi zaujímal Grumman. Predpokladal
som, ţe je to nejaká vesmírna vec, ako aurora. Ale zmiatlo ma to, preto-
ţe ako aviatik poznám oblohu dosť dobre a nikdy som sa s tým nestre-
tol. Čo je to vlastne?“
„Ako hovoríte, vesmírny jav,“ povedal Skraeling. „Nemá nijaký
praktický význam.“
Napokon sa Lee rozhodol, ţe je načase odísť. Nedozvedel viac
a nechcel nechať Umaqa čakať. Opustil astronómov v ich hmlou zaha-
lenom observatóriu a pobral sa chodníkom dole. Cestu nevidel, ale na-
sledoval démona, ktorý mal oči bliţšie pri zemi.
Išli asi desať minút, keď mu v hmle niečo preletelo okolo hlavy,
preto sa vrhol dolu k Hester. Bol to Skraelingov démon – sova.
Lenţe Hester cítila, ţe sa blíţi, a včas sa prikrčila, takţe sovie pa-
zúry ju minuli. Hester sa vedela brániť, aj ona mala ostré pazúry a bola
húţevnatá a statočná. Lee vedel, ţe Skraeling musí byť niekde nablízku,
a siahol na revolver za opaskom.
„Za tebou, Lee,“ upozornila ho Hester, načo sa zvrtol a zohol,
a ponad plece mu zasvišťal šíp.
Okamţite vystrelil. Skraeling stonajúc padol, lebo guľka mu vle-
tela do nohy. Vzápätí sova potichu zakrúţila a chabo sa zniesla k nemu,
leţala na boku na snehu a usilovala sa zloţiť krídla.
Lee Scoresby natiahol zbraň a priloţil ju muţovi k hlave.
„Ty prekliaty hlupák. Načo to robíš? Nevidíš, ţe po tom, čo sa
stalo na oblohe, sme všetci v rovnakej kaši?“
„Je prineskoro,“ odvetil Skraeling.
„Prineskoro na čo?“
„Nezastavíš ma. Uţ som poslal správu po vtákovi. Magistérium sa
dozvie, na čo si sa vyzvedal, potešia sa správe o Grummanovi.“
„A čo je s ním?“
„Dozvedia sa, ţe aj iní ho hľadajú. Potvrdzuje to náš predpoklad.
Aj iní vedia o prachu. Si nepriateľ cirkvi, Lee Scoresby. Po ich ovocí
ich poznáte. Podľa ich otázok uvidíte hada, ktorý poţiera ich srdce.“

[98]
 Sova potichu húkala a kŕčovito dvíhala a skladala krídla. Veľké
oranţové oči mala zastreté od bolesti. V snehu okolo Skraelinga sa roz-
širovala červená škvrna: Lee aj v hustej hmle videl, ţe muţ umiera.
„Guľka ti zrejme zasiahla tepnu,“ povedal. „Odtrhnem si rukáv
a pouţijem ho ako škrtidlo.“
„Nie!“ zvolal Skraeling drsne. „Som rád, ţe zomriem! Dostanem
palmu mučeníka! O to ma nepripravíš!“
„Tak si zomri, keď chceš. Len mi povedz...“
Nestihol však dokončiť otázku, lebo démon – sova sa zrazu bezú-
tešne zachvela a zmizla. Skraelingova duša odišla. Lee raz videl obraz
zobrazujúci svätca, ktorého napadli vrahovia. Kým palicami tĺkli jeho
umierajúce telo, svätcovho démona vynášali cherubíni nahor a podávali
mu palmovú ratolesť, symbol mučeníctva. Na Skraelingovej tvári sa
zjavil rovnaký výraz, ako mal svätec na obraze – extaticky sa upínal
k neznámu. Lee ho znechutene pustil.
Hester tľoskla jazykom.
„Malo mi napadnúť, ţe pošle správu,“ povedala. „Vezmi si jeho
prsteň.“
„Načo, doparoma? Nie sme predsa zlodeji.“
„Sme odpadlíci. Nie z vlastného rozhodnutia, ale pre jeho zlobu.
Keď sa o tom cirkev dozvie, je s nami naveky amen. Medzitým musíme
vyuţiť všetko, čo sa dá. No tak, vezmi ten prsteň a schovaj si ho, moţno
sa nám raz zíde.“
Leemu sa to zdalo rozumné, a tak prsteň stiahol mŕtvemu muţovi
z prsta. Uprene hľadel do šera a videl, ţe chodník vedie popri strmom
zráze, pod ktorým bola iba skalná tma, a prevalil Skraelingovo telo ta.
Padalo dlho, kým počul náraz na dno. Lee nikdy nemal rád násilie
a nenávidel zabíjanie, hoci uţ tri razy musel zabiť.
„Nemá zmysel na to myslieť,“ dohovárala mu Hester. „Nedal nám
na výber a my sme ho nechceli zabiť. Doparoma, Lee, on chcel zo-
mrieť. Títo ľudia sú šialení.“
„Asi máš pravdu,“ prikývol aviatik a odloţil pištoľ.
Na konci chodníka našli pohoniča so zapriahnutými psami, pri-
praveného na odchod.
„Povedz, Umaq,“ obrátil sa naňho Lee, keď sa vydali na spiatoč-
nú cestu k baliarni rýb, „počul si niekedy o muţovi menom Grumman?“
[99]
 „Pravdaţe,“ odvetil pohonič. „Kaţdý poznala doktor Grumman.“
„Vieš, ţe má aj tatárske meno?“
„Nie tatárske. Ty myslela Jopari? Nie tatárske.“
„Čo sa s ním stalo? Je mŕtvy?“
„Ty mňa pýtala a ja musela povedať, ţe nevedela. Ty odo mňa
nepoznala pravdu.“
„Chápem. Koho sa na to môţem spýtať?“
„Ty radšej spýtala jeho kmeň. Radšej išla k Jenisej a spýtala ich.“
„Jeho kmeň. Myslíš tých, čo ho iniciovali? Tých, čo mu prevŕtali
lebku?“
„Áno. Ty radšej spýtala ich. Moţno on nebola mŕtvy, moţno bola.
Moţno ani mŕtvy, ani ţivý.“
„Ako môţe byť ani mŕtvy, ani ţivý?“
„Duchovný svet. On moţno bola v duchovný svet. Ja uţ hovorila
veľa. Uţ viac nepovedala.“
A ani nepovedal.

Keď sa vrátili na stanicu, Lee ihneď zašiel do dokov a vyhľadal

loď, ktorá by ho mohla dopraviť k ústiu Jeniseja.
Medzitým hľadali aj bosorky. Lotyšská kráľovná Ruta Skadi lete-
la so spoločníčkami Serafiny Pekkaly mnoho dní a nocí cez hmlu
a vzdušné víry ponad oblasti zničené záplavami alebo zosuvmi pôdy.
Nepochybne sa nachádzali vo svete, ktorý ani jedna z nich doteraz ne-
poznala, duli tu nezvyčajné vetry a vo vzduchu cítili čudné vône. Zaú-
točili na ne veľké neznáme vtáky, ktoré museli odohnať daţďom šípov.
A keď našli zem, kde si mohli odpočinúť, rástli tam neznáme rastliny.
Niektoré však boli jedlé, pobehovali tam aj malé tvory podobné
králikom, z ktorých si pripravili chutné jedlo, a nechýbala im ani voda.
Moţno by sa v tej krajine ţilo dobre, nebyť priezračných tvarov, ktoré
sa ako opar vznášali nad lúkami a zhromaţďovali sa pri potokoch
a nízko poloţených vodách. Pri určitom svetle ich takmer nebolo vidieť,
pripomínali len mihotavé svetlo, akési rytmické vlnenie svetla, priesvit-
né závoje krútiace sa pred zrkadlom. Bosorky nikdy nič podobné nevi-
deli a hneď ich premkla nedôvera.

[100]
 „Myslíš, ţe sú ţivé, Serafina Pekkala?“ spýtala sa Ruta Skadi,
keď krúţili vysoko nad skupinkou tvarov, ktorá nehybne stála na kraji
lesa.
„Ţivé či mŕtve, sú plné zloby,“ odvetila Serafina. „Cítim to aj od-
tiaľto. A pokiaľ neviem, aká zbraň by im mohla ublíţiť, nepriblíţim sa
k nim.“
Zdalo sa, ţe fantómovia sú pripútaní k zemi a nemôţu lietať, na-
šťastie pre bosorky. Neskôr v ten deň však uvideli, čoho sú schopní.
Stalo sa to na prechode cez rieku, kde prašná cesta pokračovala
nízkym kamenným mostom vedľa skupinky stromov. Neskoré popo-
ludňajšie slnko šikmo dopadalo na lúčiny, zvýrazňovalo sýtozelenú
farbu zeme a zlatistý prach vo vzduchu, a v tom intenzívnom šikmom
svetle bosorky videli skupinku cestovateľov, ktorá mierila k mostu,
niektorí peši, iní na vozíkoch ťahaných koňmi, a dvaja ľudia sedeli na
koňoch. Bosorky nezbadali, lebo nemali dôvod hľadieť hore, a boli to
prví ľudia, ktorých bosorky v tomto svete videli. Serafina uţ chcela
zletieť dolu, aby sa s nimi porozprávala, keď začula poplašný výkrik.
Kričal jazdec na vedúcom koni. Ukazoval na stromy, a keď ta bo-
sorky pozreli, videli, ako sa prúd priezračných tvarov prelieva po tráve,
bez námahy prúdi k ľuďom, k svojej koristi.
Ľudia sa rozpŕchli. Serafina zdesene hľadela, ţe vedúci jazdec sa
obrátil a cvála preč, nepomohol ostatným. Druhý jazdec ho nasledoval
a čo najrýchlejšie zmizol iným smerom.
„Zleťte niţšie, sestry, a dávajte pozor,“ prikázala Serafina spoloč-
níčkam. „Ale nezasahujte, kým vám nedám povel.“
Videli, ţe v malej skupinke sú aj deti, niektoré sa viezli na vozí-
koch, iné kráčali vedľa nich. Bolo jasné, ţe deti fantómov nevidia, a ani
fantómovia o ne nejavili záujem, no okamţite zamierili k dospelým.
Akási stará ţena na vozíku drţala na kolenách dve malé deti a Rutu
Skadi nahnevala jej zbabelosť, lebo starena sa pokúsila za ne skryť,
strčila ich pred fantóma, ktorý sa k nej blíţil, akoby mu ich ponúkala,
aby si zachránila vlastný ţivot.
Deti sa starene vymanili, zoskočili z voza a pridali sa k ostatným
deťom, ktoré vystrašene pobehovali sem a ta, alebo stáli, drţiac sa jed-
no druhého a plakali, keď fantómovia zaútočili na dospelých, okrem
tých dvoch, čo na koňoch od skupiny utiekli.
[101]
 Fascinovaná a zdesená Serafina Pekkala zletela bliţšie. Jeden otec
s dieťaťom sa pokúsil prebrodiť rieku a ujsť, ale fantóm ich dohonil.
Plačúce dieťa sa drţalo otcovho chrbta, no muţ zrazu spomalil, zastal
po pás vo vode a nemohol sa pohnúť, bol bezmocný.
Čo sa to s ním deje? Serafina sa vznášala nad vodou len kúsok od-
tiaľ a zdesená naňho hľadela. Vo svojom svete počula od pútnikov le-
gendy o upíroch a spomenula si na ne, keď videla, ako fantómovia čosi
hlcú, niečo, čo ten muţ mal, jeho dušu, moţno démona, lebo v tomto
svete boli démoni očividne vo vnútri, nie vonku. Ruky mu pod stehna-
mi dieťaťa ochabli a dieťa spadlo do vody. Márne sa ho chytalo za ru-
ku, dusilo sa a kričalo, muţ iba otočil hlavu a ľahostajne pozrel na syna,
ktorý sa vedľa neho topil.
To bolo na Serafinu priveľa. Zniesla sa niţšie a vytiahla dieťa
z vody, no vtom Ruta Skadi vykríkla: „Pozor, sestra! Za tebou.“
Serafina na okamih pocítila nepríjemnú otupenosť a načiahla sa
za rukou Ruty Skadi, ktorá ju odtiahla do bezpečia. Vyleteli vyššie,
dieťa vrieskalo a tenkými prstami sa jej drţalo drieku. Serafina uvidela
za sebou fantóma, obláčik hmly víriaci na vode, ako sliedi po stratenej
koristi. Ruta Skadi do jeho stredu vystrelila šíp, ale bez účinku.
Keď Serafina videla, ţe dieťaťu od fantómov nehrozí nebezpe-
čenstvo, zloţila ho na breh rieky a znova vyletela hore. Skupinka cesto-
vateľov sa uţ zastavila nadobro, kone sa pásli alebo potriasali hlavami
a odháňali muchy, deti nariekali a drţali sa jedno druhého, a len z diaľ-
ky sa prizerali, ako všetci dospelí znehybneli. Oči mali otvorené, nie-
ktorí stáli, hoci väčšina si sadla a nad nimi zavislo hrozné ticho. Keď
poslední fantómovia odtiahli, Serafina zlietla dolu a zosadla pred ţenou
sediacou na tráve. Bola to silná, zdravo vyzerajúca ţena s červenými
lícami a lesklými svetlými vlasmi.
„Ţena?“ oslovila ju Serafina. Odpovede sa nedočkala. „Počuješ
ma? Vidíš ma?“
Zatriasla ju za plece. S nesmiernym úsilím ţena zdvihla pohľad.
Zrejme sotva vnímala. Oči mala prázdne, a keď ju Serafina uštipla do
predlaktia, iba pomaly pozrela dolu a nato sa zase odvrátila.
Ostatné bosorky chodili pomedzi roztrúsené vozy a vydesene
hľadeli na obete. Deti sa medzitým zhromaţdili obďaleč na malom pa-
horku, nespúšťali oči z bosoriek a niečo si prestrašene šepkali.
[102]
 „Ten jazdec nás pozoruje,“ upozornila jedna bosorka.
Ukázala na priesmyk medzi vŕškami, kade viedla cesta. Jazdec,
ktorý utiekol, zastavil koňa, obrátil sa a zacláňal si oči, aby videl, čo sa
deje.
„Porozprávame sa s ním,“ navrhla Serafina a vzlietla.
Nech sa muţ zachoval akokoľvek pri útoku fantómov, nebol zba-
belec. Keď videl, ţe bosorky sa blíţia, zvesil z chrbta pušku a popchol
koňa na lúku, kde sa mohol voľne obracať a strieľať, mal dosť miesta,
aby sa im mohol postaviť zoči-voči na otvorenom priestranstve. Serafi-
na Pekkala pomaly zosadla, ukázala mu luk a poloţila ho na zem pred
seba.
Nevedno, či tu také gesto pouţívali, ale jeho význam bol jasný.
Muţ zloţil pušku z pleca a čakal, pozoroval Serafinu a ostatné bosorky
s démonmi, ktorí zatiaľ krúţili na oblohe. Mladé, dravé ţeny oblečené
v pásoch čierneho hodvábu jazdili vo vzduchu na borovicových koná-
roch – vo svojom svete nič také nepoznal, ale stál pred nimi pokojne
a ostraţito. Keď sa Serafina priblíţila, uvidela mu na tvári ţiaľ, ale aj
silu. Ťaţko sa však zmierovala so spomienkou, ako sa otočil a utiekol,
kým jeho spoločníci hynuli.
„Kto ste?“ spýtal sa.
„Volám sa Serafina Pekkala. Som kráľovná bosoriek z jazera
Enara, ktoré je v inom svete. A vy sa ako voláte?“
„Joachim Lorenz. Hovoríte, ţe ste bosorky? Teda sa stýkate
s diablom?“
„Keby áno, boli by sme vaše nepriateľky?“
Muţ sa na chvíľu zamyslel a oprel si pušku o stehná. „Moţno ke-
dysi by ste boli,“ odvetil, „ale časy sa zmenili. Prečo ste prišli do tohto
sveta?“
„Pretoţe časy sa zmenili. Kto sú tie tvory, čo napadli tvojich spo-
ločníkov?“
„To sú fantómovia.“ odvetil a prekvapene pokrčil plecami. „Vy
nepoznáte fantómov?“
„V našom svete sme ich nikdy nestretli. Videli sme, ako utekáš,
a nevedeli sme, čo si máme myslieť. Teraz to chápeme.“
„Nejestvuje pred nimi nijaká obrana,“ vysvetľoval Joachim Lo-
renz. „Iba detí sa nedotknú. V kaţdej skupine cestovateľov musí byť
[103]
podľa zákona jeden muţ a jedna ţena na koni a musia urobiť to, čo sme
urobili my, lebo inak by sa nemal kto postarať o deti. Lenţe časy sú
čoraz horšie, mestá sa priam hemţia fantómami, hoci kedysi ich nebý-
valo viac ako tucet na jednom mieste.“
Ruta Skadi sa obzerala. Videla, ţe aj druhý jazdec sa vracia k vo-
zom, a skutočne to bola ţena. Deti sa k nej rozbehli.
„Ale povedzte mi, čo hľadáte,“ pokračoval Joachim Lorenz. „Ne-
odpovedali ste mi na otázku. Neprišli by ste sem len tak pre nič za nič.
Odpovedzte mi.“
„Hľadáme jedno dieťa,“ vysvetlila Serafina, „dievčatko z nášho
sveta. Volá sa Lyra Belacqua, no hovoria jej aj Lyra Zlatoústa. Netuší-
me, kde v tomto šírom svete môţe byť. Nevideli ste osamelé cudzie
dieťa?“
„Nie. Ale minulej noci sme videli anjelov, ako mieria k pólu.“
„Anjelov?“
„Vo vzduchu ich boli celé húfy, v plnej nablýskanej zbroji. V po-
sledných rokoch nebývali beţným zjavom, hoci za čias môjho starého
otca často prechádzali naším svetom. Aspoň to hovorieval.“
Zaclonil si oči a hľadel dolu na roztrúsené vozy, na zastavených
pútnikov. Jazdkyňa medzitým zosadla a upokojovala deti.
Serafina sledovala jeho pohľad a navrhla: „Ak sa dnes v noci utá-
boríme s vami a postráţime vás pred fantómami, porozprávaš nám viac
o tomto svete, a anjeloch, ktorých ste videli?“
„Pravdaţe. Poďte so mnou.“
Bosorky im pomohli prejsť s vozmi cez most, ďalej od stromov,
odkiaľ prišli fantómovia. Postihnutí dospelí museli zostať tam, kde boli,
hoci to bol ţalostný pohľad, keď sa malé deti drţali matky, ktorá uţ
nereagovala, alebo poťahovali za rukáv otca, ktorý nič nehovoril, len
hľadel do prázdna, lebo aj v očiach mal prázdno. Menšie deti nechápali,
prečo musia opustiť rodičov. Tie staršie, z ktorých niektoré uţ stratili
rodičov, alebo to zaţili, len bezútešne mlčali. Serafina vzala na ruky
chlapčeka, ktorý spadol do vody a teraz plakal za ockom, a ponad jej
plece sa načahoval za tichou postavou vo vode. Serafina na pokoţke
cítila jeho slzy.
Jazdkyňa, ktorá mala oblečené drsné plátenné nohavice a jazdila
ako muţ, nepovedala bosorkám nič. Tvárila sa zachmúrene. Prísne po-
[104]
háňala deti a nevšímala si ich slzy. Večerné slnko zalievalo vzduch zla-
tistým svetlom, v ktorom bolo jasne vidieť kaţdý detail, a tváre detí,
muţa a ţeny sa zdali nesmrteľné, silné a krásne.
Neskôr, keď v kruhu kameňov pokrytých popolom ţiarili uhlíky a
veľké kopce pokojne leţali v mesačnom svite, Joachim Lorenz poroz-
prával Serafine a Rute Skadi históriu svojho sveta.

Kedysi sa tu ţilo šťastne, vysvetľoval. Mestá boli rozľahlé a ele-

gantné, polia dobre obrábané a úrodné. Po modrých oceánoch sa sem
a ta plavili obchodné lode, rybári vyťahovali siete po okraj plné tresiek,
tuniakov, ostrieţov a parmíc, lesy boli plné zveri a nijaké dieťa nehla-
dovalo. Na dvoroch a námestiach veľkých miest sa veľvyslanci z Brasi-
lie, Beninu, Irlandu a Corey stýkali s predavačmi tabaku, komediantmi
z Bergama a predavačmi papierikov s veštbami. V noci sa maskovaní
milenci stretávali na kolonádach obrastených ruţami alebo v záhradách
osvetlených lampami, vo vzduchu sa vznášala vôňa jazmínu a zneli
rozochvené melódie, ktoré vyludzovali struny mandarone.
Bosorky počúvali s rozšírenými očami jeho rozprávanie o svete
takom podobnom ich svetu, a predsa takom odlišnom.
„Lenţe všetko sa zmenilo k horšiemu. Pred tristo rokmi. Niektorí
ľudia hovoria, ţe na vine je Spolok filozofov z Torre degli Angeli,
z Anjelskej veţe v meste, ktoré sme práve opustili. Iní vravia, ţe je to
náš trest za nejaký veľký hriech, hoci nikdy som nepočul, ţe by ľudia
vedeli, aký je to hriech. Odrazu sa tu zjavili fantómovia a odvtedy nás
prenasledujú. Videli ste, čo robia. Skúste si predstaviť, ako sa ţije vo
svete, kde sú fantómovia. Ako sa nám môţe dariť, keď sa nemôţeme
spoľahnúť, či niečo pretrvá. Kedykoľvek môţu vziať otca alebo matku
a rodina sa rozpadne, môţu napadnúť kupca a jeho podnik zanikne,
všetci úradníci a pracovníci stratia zamestnanie, a ako majú milenci
veriť svojim prísahám? Keď prišli fantómovia, z tohto sveta sa stratila
všetka viera a poriadok.“
„Kto sú tí filozofi?“ spýtala sa Serafina. „A kde je veţa, o ktorej
hovoríte?“
„Je v meste, z ktorého sme odišli – Cittagazze. Znamená to Mesto
strák. Viete, prečo sa tak volá? Lebo straky kradnú, a nám uţ nič iné
nezostáva. Nič nevytvoríme, stovky rokov sme nič nepostavili, nerobí-
[105]
me nič, iba kradneme z iných svetov. Ach, áno, my vieme o iných sve-
toch. Tí filozofi z Torre degli Angeli objavili všetko, čo o tom potrebu-
jeme vedieť. Majú zaklínadlo, a ak ho poviete, môţete prejsť cez dvere,
ktoré tam inak nie sú, a ocitnete sa v inom svete. Niektorí hovoria, ţe to
nie je zaklínadlo, ale kľúč, ktorý otvára tam, kde nie je zámka. Ktovie?
Nech je to čokoľvek, vpustilo nám to sem fantómov. A pokiaľ viem,
filozofi to stále pouţívajú. Prechádzajú do iných svetov, kradnú a priná-
šajú, čo nájdu. Zlato a šperky, samozrejme, ale aj iné veci ako nápady,
vrecia zrna či ceruzky. Sú zdrojom nášho bohatstva,“ dodal zatrpknuto,
„ten spolok zlodejov.“
„Ako to, ţe fantómovia neubliţujú deťom?“ spýtala sa Ruta Ska-
di.
„To je tá najväčšia záhada zo všetkých. V nevinnosti detí je neja-
ká sila, ktorá odpudzuje fantómov apatie. Ale je v tom aj niečo iné. Deti
ich jednoducho nevidia, hoci my nechápeme, prečo. Nikdy sme to ne-
pochopili. Ale fantómových sirôt je veľa, ako iste chápete, detí rodičov,
ktorých vzali fantómovia. Zoskupujú sa do bánd, potulujú sa po krajine
a niekedy sa dávajú najímať dospelými, aby hľadali jedlo a zásoby
v oblastiach zamorených fantómami, no väčšinou sa len túlajú a rabujú.
Taký je náš svet. Naučili sme sa ţiť aj s touto kliatbou. Fantómo-
via sú skutoční paraziti – nezabijú svojho hostiteľa, hoci z neho vysajú
skoro celý ţivot. Donedávna však existovala aká-taká rovnováha, aţ do
tej veľkej búrky. Bola to strašná búrka, znelo to, akoby sa lámal a pukal
celý svet. Nikto si takú búrku nepamätal.
A potom prišla hmla, ktorá trvala celé dni a pokiaľ viem, pokryla
kaţdučkú časť sveta, nikto nemohol cestovať. Keď sa hmla napokon
zdvihla, mestá boli plné fantómov, boli ich stovky, tisíce. Tak sme
utiekli do hôr a na more, ale tentoraz sa pred nimi nedá uniknúť, kam-
koľvek by sme šli. Samy ste to videli.
A teraz ste na rade vy. Porozprávajte mi o svojom svete a prečo
ste z neho odišli a prišli do nášho.“
Serafina mu popravde rozpovedala všetko, čo vedela. Bol to čest-
ný muţ a nemusela pred ním nič skrývať. Počúval pozorne, udivene
krútil hlavou, a keď skončila, povedal:
„Hovoril som vám o moci, ktorú vraj majú naši filozofi, o tom, ţe
otvárajú cesty do iných svetov. Niektorí ľudia si myslia, ţe občas za-
[106]
budnú na nejaké dvere a nechajú ich otvorené. Neprekvapilo by ma,
keby cestovatelia z iných svetov občas našli cestu aj sem. Napokon,
anjeli tadiaľto prechádzajú.“
„Anjeli?“ zopakovala Serafina. „Uţ si ich raz spomínal. Nikdy
sme o anjeloch nepočuli. Čo je to?“
„Zaujímajú vás anjeli? Tak dobre. Počul som, ţe si hovoria aj be-
ne elim. Niektorí ich volajú aj stráţcovia. Nie sú to tvory z mäsa a kostí
ako my, sú to duchovné stvorenia, jednoducho ich telá sú jemnejšie ako
naše, ľahšie a jasnejšie, čo ja viem. Skrátka nie sú ako my. Nosia posol-
stvá z neba, to je ich poslanie. Niekedy ich vídame na oblohe, ako pre-
chádzajú cez náš svet do iného, vysoko hore svietia ako svätojánske
mušky. Za tichých nocí dokonca počuť mávanie ich krídel. Majú iné
záujmy ako my, hoci za dávnych čias prichádzali dolu a stýkali sa
s ľuďmi, a vraví sa, ţe dokonca s nimi plodili deti.
Keď po tej veľkej búrke nastala hmla, bol som v kopcoch za mes-
tom Sant'Elia a vracal som sa domov. Uchýlil som sa do pastierskej
chatky pri prameni neďaleko brezového lesa a celú noc som v hmle nad
sebou počul hlasy, nahnevané a poplašné výkriky, aj trepot krídel, ove-
ľa bliţšie neţ kedykoľvek predtým, a nadránom bolo počuť rachot
zbraní, svišťanie šípov a rinčanie mečov. Neopováţil som sa vyjsť von
a pozrieť sa, hoci som bol veľmi zvedavý. Bál som sa. Bol som na smrť
vydesený, priznám sa vám. Keď obloha v tej hmle trochu zosvetlela,
odváţil som sa vyzrieť von a zbadal som, ţe pri prameni leţí zranená
veľká postava. Mal som pocit, akoby som videl veci, ktoré nemám prá-
vo vidieť – posvätné veci. Musel som sa odvrátiť, a keď som sa pozrel
znova, tá postava bola preč.
Vtedy som sa ocitol v ţivote najbliţšie k anjelovi. Ale ako som uţ
povedal, videli sme ich minulej noci vysoko medzi hviezdami, mierili
k pólu ako flotila mohutných lodí s roztiahnutými plachtami. Niečo sa
deje, ale my tu dole nevieme, čo by to mohlo byť. Moţno vypukla voj-
na. Raz bola na nebi vojna, pred tisíckami rokov, nesmierne dávno, ale
neviem, ako dopadla. Nie je preto vylúčené, ţe sa môţe rozpútať ďalšia.
Ale bola by nesmierne ničivá a jej dôsledky pre nás... Neviem si to ani
predstaviť. Hoci,“ pokračoval a vystrel sa, aby prehrabal oheň, „jej ko-
niec by nemusel byť zlý a zbytočne sa obávam. Vojna na nebi by mohla
vymiesť fantómov z tohto sveta nadobro, naspäť do jamy, z ktorej pri-
[107]
šli. Aké by to bolo poţehnanie! Konečne by sme mohli ţiť nový
a šťastný ţivot bez tej strašnej kliatby!
Joachim Lorenz hľadel do ohňa a netváril sa pritom veľmi nádej-
ne. Mihotavé svetlo mu poskakovalo po tvári, ale silné črty mal meravé,
bol zachmúrený a smutný.
Ozvala sa Ruta Skadi: „Ten pól. Povedal si, ţe anjeli mierili k pó-
lu. Nevieš prečo? Tam je nebo?“
„To neviem. Nie som vzdelaný človek, ako iste vidíte. Ale v na-
šom svete vraj majú na severe príbytok duchovia. Keby sa anjeli zhro-
maţďovali, išli by ta, a keby sa chystali zaútočiť na nebo, odvaţujem sa
predpokladať, ţe práve tam by si vybudovali pevnosť a odtiaľ by robili
výpady.“
Pozrel hore a bosorky sledovali jeho pohľad. Hviezdy v tomto
svete boli rovnaké ako u nich doma: na kupole oblohy sa tiahla Mliečna
cesta, nespočetné body hviezdneho svetla rozprášeného v tme, ktoré sa
jasnosťou skoro vyrovnali mesiacu.
„Počul si niekedy o prachu?“ oslovila ho Serafina.
„O prachu? Zrejme myslíte iný prach ako ten na cestách. Nie. Ni-
kdy som o ňom nepočul. Ale pozrite, tamto je húf anjelov.“
Ukázal na súhvezdie Hadonosa. Celkom jasne bolo vidieť, ţe sa
tam niečo hýbe, malý chumáč osvetlených bytostí. Nevznášali sa len
tak, leteli cielene ako husi alebo labute.
Ruta Skadi vstala.
„Sestra, je čas sa rozlúčiť,“ povedala Serafine. „Idem hore a po-
rozprávam sa s tými anjelmi, nech sú čokoľvek. Ak idú za lordom As-
rielom, pôjdem s nimi. Ak nie, budem ho ďalej hľadať sama. Ďakujem
vám za spoločnosť a majte sa dobre.“
Pobozkali sa, Ruta Skadi si vzala borovicový konár a vyletela na
ňom do vzduchu. Jej démon Sergi – slávik modrák, priletel z tmy a pri-
dal sa k nej.
„Ideme vysoko?“ spýtal sa.
„Tak vysoko ako tí osvetlení letci pri Hadonose. Letia rýchlo,
Sergi. Dohoňme ich!“
Ruta s démonom sa rútili nahor, leteli rýchlejšie neţ iskry z ohňa
a vzduch svištiaci pomedzi vetvičky konára jej nadvihol vlasy, aţ vyze-
rali ako čierny prúd vinúci sa za ňou. Neobzrela sa na malý oheň v šírej
[108]
tme, spiace deti, ani na svoje spoločníčky bosorky. Jednu časť cesty
mala za sebou a tie ţiariace tvory pred ňou boli ešte stále malé, keby ich
spustila z očí, ľahko by sa jej medzi mnoţstvom hviezd stratili.

Letela vpred, nespúšťajúc oči z anjelov, a ako sa k nim postupne

pribliţovala, nadobúdali jasnejší tvar.
Ţiarili, ale nie ako keby horeli, skôr akoby sa od nich odráţalo sl-
nečné svetlo, hoci bola tmavá noc. Podobali sa ľuďom, ibaţe mali kríd-
la a boli oveľa vyšší, a keďţe boli nahí, bosorka videla, ţe traja sú muţi
a dve ţeny. Krídla im vyrastali z lopatiek a chrbty i hrude mali svalnaté.
Ruta Skadi sa drţala kúsok za nimi, sledovala ich, zvaţovala ich silu
pre prípad, ţe by musela proti nim bojovať. Neboli ozbrojení, ale na
druhej strane vlastnými silami bez námahy leteli, a keby prišlo na to,
ľahko by jej utiekli.
Pre kaţdý prípad si pripravila luk, zrýchlila a letiac zarovno s ni-
mi zavolala:
„Anjeli! Zastavte a vypočujte ma! Som bosorka Ruta Skadi
a chcem s vami hovoriť.“
Anjeli sa obrátili. Veľkými krídlami zamávali tak, ţe spomalili
a vzpriamili sa, akoby stáli vo vzduchu, a polohu udrţiavali mávaním
krídel. Rutu obklopilo päť mohutných postáv svietiacich v tmavom
vzduchu, osvetlených neviditeľným slnkom.
Obzerala sa. Sedela na konári hrdo a nebojácne, hoci srdce jej
prudko tĺklo, lebo sa ocitla v nezvyčajnej situácii, a démon si prisadol
blízko k jej teplému telu.
Kaţdé anjelské stvorenie bolo viditeľne výrazným jedincom,
a predsa mali viac spoločného navzájom neţ s ktorýmkoľvek človekom.
Zo všetkých vyţarovala akási mihotavá rýchla hra inteligencie a všet-
kých akoby spájal jednotný pocit. Boli nahí, ale pred ich pohľadom sa
Ruta cítila ako nahá, taký bol prenikavý a tak hlboko zasahoval do jej
vnútra.
Napriek tomu sa nehanbila za to, čím je, a opätovala ich pohľad
s hrdo vztýčenou hlavou.
„Takţe vy ste anjeli,“ povedala, „alebo stráţcovia či bene elim.
Kam idete?“
„Za volaním,“ odvetil jeden z nich.
[109]
 Nebola si istá, ktorý prehovoril. Mohol to byť ktorýkoľvek alebo
aj všetci naraz.
„Za čím volaním?“
„Volaním jedného muţa.“
„Lorda Asriela?“
„Je to moţné.“
„Prečo počúvate jeho výzvu?“
„Pretoţe sme ochotní,“ prišla odpoveď.
„Tak môţete k nemu zaviesť aj mňa,“ prikázala im.
Ruta Skadi mala štyristošestnásť rokov a hrdosť a vedomosti dos-
pelej kráľovnej bosoriek. Bola oveľa múdrejšia neţ ktorýkoľvek človek,
čo má nadelený len krátky ţivot, ale vôbec netušila, ako veľmi pri tých-
to starobylých tvoroch pripomína dieťa. Nevedela ani to, ţe ich vedo-
mie ako nitkovité chápadlá siaha aţ do najvzdialenejších končín vesmí-
ru, o akých sa jej ani nesníva, a ani to, ţe ich vidí v ľudskej podobe iba
preto, ţe to jej oči očakávajú. Keby mohla vnímať ich skutočnú podobu,
videla by skôr stavbu neţ organizmus, obrovské stavby zloţené z inteli-
gencie a citu.
Lenţe oni nič iné neočakávali – bola primladá.
Okamţite zamávali krídlami a leteli vpred a Ruta uháňala s nimi
a niesla sa vo víre, ktorý vytvorili ich perute. Vychutnávala rýchlosť
a silu, ktorú to dodalo jej letu.
Leteli nočnou oblohou a hviezdy sa krútili okolo nich, bledli
a mizli, keď z východu začal prenikať jas úsvitu. Svet sa prudko rozţia-
ril, len čo sa zjavil okraj slnečného kotúča, ďalej leteli po modrej oblo-
he v jasnom, svieţom, sladkom a vlhkom vzduchu.
Za denného svetla bolo anjelov vidieť horšie, hoci kaţdé oko po-
strehlo, akí sú zvláštni. Ţiara, v ktorej ich Ruta Skadi videla, nepochá-
dzala zo slnka stúpajúceho na oblohu, ale vychádzala nevedno odkiaľ.
Neúnavne leteli ďalej a neúnavne udrţiavali tempo. Ruta pocítila,
ako sa jej zmocnila prudká radosť, ţe velí takým nesmrteľným bytos-
tiam. Vnímala tú radosť celým telom, v dotyku drsnej borovicovej kôry,
v tlkote srdca, všetkými zmyslami, i v hlade, ktorý uţ pociťovala,
v prítomnosti svojho démona – slávika modráka s krásnym hlasom,
tešila sa zo zeme pod sebou, zo ţivota kaţdého tvora, rastlinky, zvierat-
ka, a bolo jej príjemné, ţe je takou istou hmotou ako oni, a keď zomrie,
[110]
jej telo sa stane potravou pre iné ţivé tvory, tak ako ony ţivili ju. A teši-
la sa aj z toho, ţe znova uvidí lorda Asriela.
Prišla ďalšia noc a anjeli stále leteli ďalej. V jednej chvíli sa zlo-
ţenie vzduchu zmenilo, ani k horšiemu ani k lepšiemu, no napriek tomu
sa zmenilo a Ruta Skadi vedela, ţe prešli z jedného sveta do druhého.
Nevedela však, ako sa to stalo.
„Anjeli!“ zvolala, keď pocítila zmenu. „Ako sme opustili svet,
v ktorom som vás našla? Kde bola hranica?“
„Vo vzduchu sú neviditeľné miesta,“ dostala odpoveď, „priecho-
dy do iných svetov. My ich vidíme, ale ty nie.“
Ruta Skadi nevidela ten utajený priechod, ale ani to nepotrebova-
la: bosorky sa orientujú lepšie neţ vtáky. Len čo anjel prehovoril,
upriamila pozornosť na tri špicaté vrcholy pod sebou a vrývala si do
pamäti ich presné usporiadanie. Odteraz by ich vedela nájsť vţdy, keby
potrebovala, nech si anjeli myslia čokoľvek.
Leteli ďalej a napokon počula anjelský hlas.
„Lord Asriel je v tomto svete a tam je pevnosť, ktorú stavia.“
Spomalili a ako orly krúţili vo vzduchu. Ruta Skadi hľadela, kam anjel
ukazoval. Východnú oblohu sfarbili prvé slabé odblesky svetla, hoci
hviezdy na zamatovo čiernom vysokom nebi nad nimi ešte jasne ţiarili.
Na samom kraji sveta, kde svetlo kaţdým okamihom silnelo, čneli vr-
cholky veľkého pohoria – špicaté kopije čiernych skál, mohutné rozo-
klané bralá a zubaté hrebene sa tam hromadili ako trosky po nejakej
svetovej katastrofe. Na najvyššom bode, ktorého sa dotkli prvé lúče
ranného slnka, práve keď ta Ruta hľadela, sa jasne črtala pravidelná
stavba – obrovská pevnosť, ktorej cimburie tvorili jednotlivé kusy čadi-
ča, vysoké ako pol kopca, a jej rozloha sa dala zmerať iba podľa dĺţky
preletu.
Pod kolosálnou pevnosťou v tme skorého rána blčali ohne a dymi-
li pece, a aj z veľkej diaľky niekoľkých míľ Ruta Skadi počula buchot
kladív a hukot tovární. Videla tieţ, ţe z kaţdého smeru ta letia anjeli, no
nielen anjeli, ale aj stroje: vzducholoď s oceľovými krídlami, čo plach-
tila ako albatros, sklené kabíny pod krídlami mihajúcimi sa ako váţky,
bzučiace zepelíny ako obrovské čmeliaky – to všetko letelo k pevnosti,
ktorú lord Asriel staval v horách na kraji sveta.
„Lord Asriel je tam?“ spýtala sa.
[111]
 „Áno, je tam,“ odvetili anjeli.
„Tak leťme za ním. A vy musíte byť moja čestná stráţ.“
Anjeli poslušne rozprestreli krídla a zamierili k zlatom obrúbenej
pevnosti za nedočkavou bosorkou, ktorá ich predbehla.

7
Rolls-Royce

Lyra sa zobudila zavčasu do tichého teplého rána, ako keby

v meste nikdy nebolo iné počasie iba takéto pokojné leto. Vyliezla
z postele a zišla dolu, a keď počula z vody detské hlasy, išla sa pozrieť,
čo tam deti robia.
V slnkom zaliatom prístave traja chlapci a jedno dievča čľapotali
na dvoch vodných bicykloch a pretekali sa ku schodom. Keď zbadali
Lyru, na chvíľu spomalili, ale potom ich zase ovládla súťaţivosť. Víťa-
zi tak silno vrazili do schodov, ţe jeden z nich spadol do vody, a keď sa
pokúsil vyliezť na druhé plavidlo, aj to sa prevrátilo, a tak sa všetci na-
vzájom špliechali, akoby na strach zo včerajšej noci zabudli. Sú mladší
ako väčšina detí pri veţi, pomyslela si Lyra a vošla za nimi do vody
a Pantalaimon ako strieborná jagavá rybka plával vedľa nej. Vţdy sa
bez ťaţkostí pustila do reči s cudzími deťmi a onedlho sa všetky zhŕkli
okolo nej, sedeli v plytkej teplej vode na zohriatom kameni a košele im
na slnku rýchlo schli. Chudák Pantalaimon jej ako ţabka musel vliezť
do vrecka z chladivej mokrej bavlny.
„Čo urobíte s tou mačkou?“
„Naozaj môţete odniesť smolu?“
„Odkiaľ ste?“
„Ten tvoj kamarát sa nebojí fantómov?“
„Will sa nebojí ničoho,“ vyhlásila Lyra. „Ani ja. A vy sa prečo
bojíte mačiek?“
„Ty to o mačkách nevieš?“ neveriacky sa spýtal najstarší chlapec.
„V mačkách je diabol. Musíš zabiť kaţdú mačku, ktorú vidíš. Uhryznú
ťa a prenesú diabla aj do teba. A čo si urobila s tým veľkým pardom?“
[112]
 Lyra sa dovtípila, ţe myslia Pantalaimona v leopardej podobe,
a nevinne pokrútila hlavou.
„To sa vám asi snívalo,“ povedala. „V mesačnom svetle všetko
vyzerá inak. Tam, odkiaľ s Willom pochádzame, nemáme fantómov,
takţe o nich veľa nevieme.“
„Ak ich nevidíte, ste v bezpečí,“ vysvetľoval jej chlapec. „Keď
ich vidíte, viete, ţe vás môţu dostať. To povedal môj ocko a potom ho
dostali. Vtedy ich nezbadal.“
„Aj teraz sú tu, všade okolo nás?“
„Áno,“ odvetilo dievča. Načiahla sa, nabrala hrsť vzduchu
a zvýskla: „Jedného mám!“
„Nemôţu nám ublíţiť,“ ubezpečoval ju jeden chlapec, „a preto
nemôţeme ublíţiť ani my im.“
„A vţdy boli v tomto svete fantómovia?“ spýtala sa Lyra.
„Áno,“ odvetil jeden chlapec, ale druhý namietol: „Nie. Nie, ale
prišli dávno. Pred stovkami rokov.“
„Prišli vinou Spolku,“ dodal tretí.
„Vinou čoho?“
„Ale vôbec nie!“ zahriaklo ho dievča. „Moja stará mama poveda-
la, ţe prišli preto, lebo ľudia boli zlí, a poslal ich Boh, aby nás potres-
tal.“
„Tvoja stará mama vie figu,“ vyhlásil jeden z chlapcov. „Tvoja
stará mama má bradu. Je to koza.“
„Čo je Spolok?“ vyzvedala Lyra.
„Poznáš Torre degli Angeli,“ odvetil chlapec, „tú kamennú veţu.
Tak tá patrí Spolku. Je to ich tajné miesto. Spolok tvoria muţi, ktorí
vedia všelijaké veci. Filozofiu, alchýmiu, všeličo. A oni sem vpustili
fantómov.“
„To nie je pravda,“ nesúhlasil ďalší. „Prišli z hviezd.“
„Ale kdeţe! Stalo sa to takto: Ten muţ zo spolku pred stovkami
rokov rozkladal nejaký kov. Olovo. Chcel z neho urobiť zlato. A tak ho
rezal a rezal na čoraz menšie kúsky, aţ získal najmenší kúsok, aký ve-
del urobiť. Nič menšie ani neexistuje. Bol taký malý, ţe ho ani nebolo
vidieť. No on rozrezal aj ten a v jeho vnútri boli natlačení všetci fantó-
movia, poskladaní a skrútení tak, aby nezaberali nijaký priestor. Ale

[113]
keď ten kúsok rozrezal – bam! Vyleteli von a odvtedy sú tu. To povedal
môj tatko.“
„Je teraz vo veţi niekto zo Spolku?“ spýtala sa Lyra.
„Nie! Utiekli ako všetci ostatní,“ povedalo dievča.
„Vo veţi nie je nikto. Straší tam,“ vysvetľoval chlapec. „A tá
mačka prišla odtiaľ. Ani my ta nepôjdeme. Nijaké decká ta nechodia. Je
to tam strašné.“
„Muţi zo Spolku sa ta neboja ísť,“ dodal iný.
„Majú nejaké špeciálne kúzlo alebo čo. Sú chamtiví, vyuţívajú
chudobných,“ vykladalo dievča. „Chudobní robia všetku robotu a tí
muţi zo Spolku si tam len tak ţijú.“
„Ale teraz vo veţi uţ nikto nie je? Nijaký dospelý?“ uisťovala sa
Lyra.
„V meste nie je nijaký dospelý!“
„Neopováţili by sa sem prísť.“
No ona tam predsa videla nejakého mladého muţa. Bola o tom
presvedčená. A niečo sa jej nepozdávalo ani na spôsobe, akým deti ho-
vorili. Ako skúsená klamárka poznala, keď iní klamú, a tieto deti jej
klamali.
Odrazu si spomenula: malý Paolo začal hovoriť, ţe s Angelicou
majú staršieho brata Tullia, ktorý je tieţ v meste, no Angelica ho za-
hriakla. Ţeby ten mladík, ktorého videla, bol ich brat?
Nechala deti rasovať bicykle, doplávala na pláţ a šla uvariť kávu
a pozrieť sa, či Will uţ vstal. On však ešte stále spal s mačkou stúlenou
pri nohách, no Lyra sa uţ nevedela dočkať, kedy sa zase stretne s ma-
gisterkou, a tak mu napísala lístok, nechala ho na zemi pri posteli, vzala
si plecniak a odišla hľadať okno.
Prechádzala cez malé námestie, kde boli včera večer. Teraz bolo
prázdne, prednú stenu starobylej veţe osvetľovalo slnko a zvýraznilo
nezreteľné plastiky pri dverách: postavy podobné človeku, so zloţený-
mi krídlami. Črty uţ mali stáročným pôsobením počasia nejasné, ale
napriek tomu ich nehybnosť vyjadrovala moc, súcit a intelektuálnu silu.
„Anjeli,“ povedal Pantalaimon, ktorý jej v podobe svrčka sedel na
pleci.
„Moţno fantómovia,“ poznamenala Lyra.

[114]
 „Nie! Hovorili, ţe sa to tu volá nejako... neviem ako, ale v tom
názve bolo angeli“ tvrdil. „Stavím sa, ţe sú to anjeli.“
„Pôjdeme dnu?“
Pozreli na veľké dubové dvere na ozdobných čiernych pántoch.
Viedlo k nim šesť veľmi vyšúchaných schodov a dvere boli pootvorené.
Lyru nemohlo zastaviť nič, iba strach.
Po prstoch vyšla po schodoch a pozrela cez škáru. Videla iba
tmavú chodbu vydláţdenú kameňom. A aj to len kúsok, lebo Pantalai-
mon sa jej nervózne trepotal na pleci ako vtedy, keď sa hrali s lebkami
v krypte Jordanského kolégia, a ona uţ bola o trochu múdrejšia. Toto je
zlé miesto. Zbehla dolu schodmi na námestie a v jasnom slnečnom svet-
le zamierila k bulváru s palmami. Len čo si bola istá, ţe sa nikto nepo-
zerá, prešla cez okno do Willovho Oxfordu.
O štyridsať minút uţ stála v budove fyzikov a hádala sa s vrátni-
kom, ale tentoraz mala v ruke tromf.
„Len sa spýtajte doktorky Maloneovej,“ povedala milo. „Len sa
jej spýtajte. Ona vám povie.“
Vrátnik sa otočil k telefónu a Lyra spokojne hľadela, ako vyťuká-
va čísla a hovorí do slúchadla. Nedali mu ani vrátnicu ako v poriadnom
Oxfordskom kolégiu, len taký drevený pult, akoby to bol obchod.
„Dobre,“ povedal, keď sa znova obrátil k nej. „Hovorí, aby si šla
hore. Ale nieţe pôjdeš niekam inam.“
„Nie, nepôjdem,“ odpovedala pokorne ako poslušné dievčatko,
ktoré robí, čo jej káţu.
Na konci schodov ju však čakalo prekvapenie, lebo keď prechá-
dzala okolo dverí, na ktorých bola namaľovaná figúrka ţeny, dvere sa
otvorili a doktorka Maloneová ju mlčky volala dnu.
Zmätená vošla. Toto nebolo laboratórium, boli to toalety a dok-
torka Maloneová vyzerala rozrušená.
„Lyra... v laboratóriu je ešte niekto... policajti alebo čo... vedia, ţe
si tu včera bola... neviem, o čo im ide, ale nepáči sa mi to... čo sa deje?“
„Odkiaľ vedia, ţe som bola u vás?“
„Neviem. Nepoznali tvoje meno, ale vedela som, koho myslia.“
„Dobre, tak im môţem klamať. To je ľahké.“
„Ale čo sa vlastne deje?“
Z chodby sa ozval ţenský hlas:
[115]
 „Doktorka Maloneová? Videli ste to dieťa?“
„Áno,“ zavolala, „práve som jej ukazovala, kde sú toalety.“
Lyra si pomyslela, ţe doktorka nemá dôvod sa báť, ale moţno len
nie je zvyknutá na nebezpečenstvo.
Ţena na chodbe bola mladá a oblečená veľmi elegantne, a keď
Lyra vyšla von, pokúsila sa o úsmev, no výraz v očiach mala tvrdý a
podozrievavý.
„Dobrý deň. Ty si Lyra, však?“
„Áno. A vy sa ako voláte?“
„Som serţantka Cliffordová. Poď ďalej.“
Lyra si pomyslela, ţe táto mladá ţena je bezočivá, keď sa správa,
akoby laboratórium patrilo jej, ale pokorne prikývla.
V tej chvíli po prvý raz oľutovala, ţe prišla. Vedela, ţe by tu ne-
mala byť, vedela, čo chcel od nej alethiomer. Toto určite nie. Pochybo-
vačne zastala vo dverách.
V miestnosti bol aj vysoký mocný muţ s bielym obočím. Lyra
vedela, ako vyzerajú magistri, no ani jeden z týchto dvoch magister
určite nebol.
„Poď ďalej, Lyra,“ zopakovala serţantka Cliffordová. „Nemáš sa
čoho báť. Toto je inšpektor Walters.“
„Vitaj, Lyra,“ pozdravil ju. „Všetko som o tebe počul tuto od dok-
torky Maloneovej. Rád by som sa s tebou zoznámil a poloţil ti zopár
otázok, ak dovolíš.“
„Akých otázok?“
„Nič ťaţké,“ usmial sa. „Poď, sadni si, Lyra.“
Potisol k nej stoličku. Lyra si opatrne sadla a počula, ţe dvere sa
zavreli. Doktorka Maloneová stála pri nej. Pantalaimon v podobe svrč-
ka sedel v Lyrinom náprsnom vrecku a bol rozrušený, cítila to na pr-
siach a dúfala, ţe nevidieť, ako sa trasie.
V duchu mu kázala byť ticho.
„Odkiaľ pochádzaš, Lyra?“ spýtal sa inšpektor Walters. Keby po-
vedala, ţe z Oxfordu, ľahko by si to preverili. Ale nemohla ani povedať,
ţe z iného sveta. Títo ľudia sú nebezpeční, chceli by vedieť viac. Spo-
menula si na jediné miesto, ktorého názov poznala – to, odkiaľ pochá-
dzal Will.
„Z Winchestru.“
[116]
 „Bola si na bojovom chodníčku, Lyra?“ spýtal sa inšpektor „Od-
kiaľ máš tie modriny? Jednu na líci, ďalšiu na nohe – niekto ťa bil?“
„Nie.“
„Chodíš do školy, Lyra?“
„Áno. Niekedy,“ dodala.
„Nemala by si byť dnes v škole?“
Mlčala. Cítila sa čoraz nepríjemnejšie. Pozrela na doktorku Malo-
neovú, ktorá mala na tvári napätý a nespokojný výraz.
„Prišla som za doktorkou Maloneovou.“
„Si v Oxforde na návšteve, Lyra? Kde bývaš?“
„U jedných ľudí. U známych.“
„Na akej adrese?“
„Neviem presne, ako sa to tam volá, ale ľahko to nájdem, lenţe si
neviem spomenúť na názov ulice.“
„Kto sú tí ľudia?“
„Známi môjho otca.“
„Aha, chápem. A ako si našla doktorku Maloneovú?“
„Môj otec je fyzik a pozná ju.“
Uţ to ide ľahšie, pomyslela si. Začala sa uvoľňovať a klamať ply-
nulejšie.
„A ona ti ukázala, na čom pracuje, však?“
„Áno. Ten stroj s obrazovkou. Áno, len to.“
„Také veci ťa zaujímajú? Veda a tak?“
„Áno. Najmä fyzika.“
„Keď vyrastieš, budeš vedkyňa?“
Tá otázka si zasluhovala prázdny pohľad a Lyra ním aj odpoveda-
la. Muţa to nevyviedlo z miery. Bledými očami letmo pozrel na mladú
ţenu a potom zase na Lýru.
„Prekvapilo ťa, čo ti doktorka Maloneová ukázala?“
„No trochu, ale vedela som, čo mám asi čakať.“
„Lebo máš otca fyzika?“
„Áno. Lebo on robí to isté.“
„Áno, iste. Rozumieš tomu?“
„Niečomu.“
„Tvoj otec teda tieţ skúma tmavú hmotu?“
„Áno.“
[117]
 „Dostal sa tak ďaleko ako doktorka Maloneová?“
„Nie tým istým spôsobom. Niektoré veci robí lepšie, ale ten stroj
so slovami na obrazovke, to nemá.“
„Will tieţ býva u tvojich známych?“
„Áno, on...“
Vtom zmĺkla. Okamţite vedela, ţe urobila hroznú chybu.
A oni tieţ, lebo odrazu vstali, aby jej zabránili v úteku, ale dok-
torka Maloneová sa im akosi priplietla do cesty, serţantka sa potkla
a spadla a zablokovala cestu inšpektorovi. Lyra tak získala čas, aby vy-
letela von, tresla za sebou dvermi a ozlomkrky beţala ku schodom.
Z jedných dverí vyšli dvaja muţi v bielych plášťoch a ona do nich
vrazila, ale Pantalaimon sa zrazu premenil na vranu, krákal, trepotal
krídlami, a tak ich prekvapil, ţe odskočili. Lyra sa im vytrhla a zbehla
posledným schodiskom do haly, práve keď vrátnik zloţil slúchadlo
a knísavo vychádzal spoza pultu a kričal: „Hej! Ty! Stoj!“
Lenţe dvierka na pulte boli z druhej strany a ona dobehla k otáča-
vým dverám, skôr ako stihol vyjsť a chytiť ju.
Za ňou sa otvorili dvere výťahu a vybehol z neho svetlovlasý
muţ, rýchly a silný.
No dvere sa nie a nie otočiť! Pantalaimon zaškriekal – tlačila na
opačnej strane!
Lyra vyľakane vykríkla, prebehla k druhej časti dverí, z celej sily
sa zaprela do ťaţkého skla a pohla dvermi práve včas, aby sa vyhla ruke
vrátnika, ten však stál v ceste svetlovlasému muţovi, a Lyre sa podarilo
vybehnúť von, prv ako sa k dverám dostali oni.
Rozbehla sa kríţom cez cestu, ignorovala autá, škrípanie bŕzd
a pišťanie pneumatík, vletela do medzery medzi vysokými budovami
a potom prebehla cez druhú cestu, kde autá išli v oboch smeroch. Bola
rýchla, vyhýbala sa bicyklom, no stále mala svetlovlasého muţa za pä-
tami – och, bol strašný!
Do záhrady, cez plot, cez nejaké kríky – Pantalaimon letel nad
ňou a rýchlo jej dával pokyny, kadiaľ má ísť. V jednej chvíli sa prikrči-
la za sklad na uhlie a kroky svetlovlasého muţa prebehli okolo. Počula,
ako dychčí, bol veľmi rýchly a vo forme. Pantalaimon zavelil: „Teraz
naspäť – naspäť k ceste.“

[118]
 Vyliezla z úkrytu, cez trávnik prebehla naspäť a potom cez zá-
hradnú bránu na otvorené priestranstvo na Banbury Road, znova pre-
behla kríţom cez cestu a znova pískali pneumatiky. Potom beţala cez
Norham Gardens, tichú, stromami lemovanú ulicu s vysokými vikto-
riánskymi domami neďaleko Parku.
Na chvíľu zastala, aby nabrala dych. Pred nejakou záhradou uvi-
dela vysoký ţivý plot s nízkym múrikom vpredu a tam sa učupila, vliez-
la pod vtáčí zob.
„Pomohla nám!“ povedal Pantalaimon. „Doktorka Maloneová sa
im postavila do cesty. Je na našej strane, nie na ich.“
„Och, Pan,“ vzdychla Lyra. „Nemala som to povedať, to o Willo-
vi, mala som byť opatrnejšia.“
„Nemali sme tam chodiť,“ vyčítal jej prísne.
„Ja viem. Ani to.“
Nemala však kedy robiť si výčitky, lebo Pantalaimon jej vyletel
na plece a povedal: „Pozor, za tebou.“ a okamţite sa znovu zmenil na
svrčka a skočil jej do vrecka.
Lyra vstala, ţe sa znova rozbehne, keď videla, ako sa k chodníku
pomaly blíţi veľké tmavomodré auto. Uţ chcela vyraziť na jednu alebo
druhú stranu, ale zadné okienko sa stiahlo a vykukla z neho známa tvár.
„Lizzie,“ oslovil ju starý pán z múzea. „Som rád, ţe ťa zase vi-
dím. Môţem ťa niekam zviezť?“
Keď otvoril dvere a posunul sa, aby jej urobil miesto vedľa seba,
Pantalaimon ju cez tenkú bavlnu uštipol do pŕs, no ona nastúpila zviera-
júc plecniak v ruke, a muţ sa naklonil ponad ňu a zavrel dvere.
„Vyzeráš, akoby si mala naponáhlo. Kam chceš ísť?“
„Do Summertownu,“ povedala, „prosím.“
Vodič mal na hlave čiapku so šiltom. Všetko v aute bolo hladké,
mäkké a solídne a v uzavretom priestore silne voňala pánova kolínska.
Auto sa takmer nehlučne pohlo.
„Čo máš nové, Lizzie?“ spýtal sa starý pán. „Dozvedela si sa
o tých lebkách niečo viac?“
„Áno,“ Lyra sa vrtela a pozerala cez zadné okno. Svetlovlasého
muţa však nevidela. Ušla mu! V mohutnom aute s takým bohatým pá-
nom ju nenájde. Aţ sa jej zaštikútalo od pocitu víťazstva.

[119]
 „Aj ja som voľačo zisťoval,“ povedal starý pán. „Známy antropo-
lóg mi povedal, ţe majú v zbierke niekoľko ďalších lebiek okrem tých,
čo sú vystavené. Niektoré sú naozaj veľmi staré. Neandertálske, vieš?“
„Áno, aj ja som to počula,“ prikývla Lyra, netušiac, o čom hovorí.
„A ako sa majú tvoji známi?“
„Akí známi?“ spýtala sa Lyra vyplašene. Aj jemu povedala o Wil-
lovi?
„Tí, u ktorých bývaš.“
„Ach! Áno. Moja známa sa má dobre, ďakujem.“
„Čo robí? Je archeologička?“
„Nie. Je fyzička. Študuje tmavú hmotu,“ povedala Lyra, ktorá ešte
stále nebola celkom vo svojej koţi. V tomto svete sa klame ťaţšie, neţ
si myslela. A ešte čosi jej nedávalo pokoja. Ten starý pán sa jej zdal
známy, niekoho jej pripomínal, ibaţe nevedela prísť na to, koho.
„Tmavú hmotu? No to je zaujímavé! Dnes ráno o tom čosi písali
v Times. Svet je tej záhady plný a nikto nevie, čo to je. A tvoja známa
je tomu na stope?“
„Áno. Vie o tom veľa.“
„A čo sa chystáš robiť, Lizzie? Aj ty sa budeš venovať fyzike?“
„Moţno. Uvidíme,“ odvetila Lyra.
Šofér si odkašlal a spomalil.
„Tak, a sme v Summertowne,“ povedal starý pán. „Kde ťa máme
vysadiť?“
„Tamto pri tých obchodoch, odtiaľ uţ prejdem peši. Ďakujem.“
„Allan, zabočte doľava na South Parade a zastaňte, prosím, vpra-
vo,“ prikázal starý pán.
„Dobre, pane,“ odvetil šofér.
O chvíľu auto ticho zastalo pred verejnou kniţnicou. Starý pán
otvoril dvere na svojej strane, takţe Lyra mu musela preliezť okolo ko-
lien, keď chcela vystúpiť. Bolo tam dosť miesta, ale aj tak sa cítila tráp-
ne a nechcela sa ho dotknúť, napriek tomu, aký bol milý.
„Nezabudni si plecniak,“ podával jej ho.
„Ďakujem.“
„Dúfam, ţe sa ešte uvidíme, Lizzie,“ povedal. „Pozdravuj svoju
známu.“

[120]
 „Dovidenia,“ pozdravila a zastala na chodníku, kým auto nezabo-
čilo za roh a nezmizlo z dohľadu, aţ potom zamierila k hrabom. Niečo
sa jej na tom svetlovlasom muţovi nezdalo a chcela sa na to spýtať
alethiomeru.

Will znovu čítal otcove listy. Sedel na terase a doliehal k nemu

vzdialený krik detí, ktoré v prístave skákali do vody. Čítal zreteľný ru-
kopis na priesvitnom leteckom listovom papieri a usiloval sa predstaviť
si muţa, ktorý to písal, stále znovu sa vracal k zmienke o maličkom,
teda o sebe.
Z diaľky počul Lyrine beţiace kroky. Odloţil listy do vrecka,
vstal a takmer vzápätí stála pred ním Lyra s blčiacim pohľadom a Pan-
talaimon ako nasrdená divá mačka vrčal. Obaja boli takí rozrušení, ţe sa
to nedalo skryť. Lyra, ktorá zriedka plakala, sa otriasala vzlykmi, hruď
sa jej prudko dvíhala a škrípala zubami, vrhla sa k Willovi, schmatla ho
za plece a kričala: „Zabi ho! Zabi ho! Chcem, aby bol mŕtvy! Keby tu
tak bol Iorek. och, Will, urobila som chybu, tak ma to mrzí.“
„Čo? Čo sa stalo?“
„Ten starec. je to obyčajný zlodej... ukradol ho, Will! Ukradol mi
alethiomer! Ten smradľavý starec v boháčskych šatách so sluhom, čo
mu šoféruje auto – och, dnes som urobila toľko chýb... och, ja...“
A rozvzlykala sa tak prudko, aţ si Will pomyslel, ţe srdce môţe
človeku naozaj puknúť, a to jej práve puká, lebo klesla na zem, kvílila
a triasla sa, kým Pantalaimon vedľa nej sa zmenil na vlka a ţalostne
zavýjal.
Deti vo vode stíchli a zacláňali si oči, aby videli, čo sa deje. Will
si sadol vedľa nej a zatriasol ju za plece.
„Prestaň! Prestaň plakať!“ povedal. „Porozprávaj mi to od začiat-
ku Aký starec? Čo sa stalo?“
„Budeš sa hnevať – sľúbila som, ţe ťa nezradím, sľúbila som to
a potom...“ vzlykala a Pantalaimon sa hneď zmenil na malé nemotorné
šteňa so stiahnutými ušami, kýval chvostom a pokorne sa vrtel. A Will
pochopil, ţe Lyra urobila niečo, čo sa mu hanbí povedať, a tak oslovil
démona.
„Čo sa stalo? Povedz mi to.“

[121]
 Pantalaimon vysvetľoval: „Išli sme k tej magisterke a tam bol ešte
niekto, muţ a ţena – a oklamali nás – kládli nám mnoţstvo otázok
a potom sa spýtali na teba, a kým sme tomu stihli zabrániť, vyzradili
sme, ţe ťa poznáme, a potom sme utiekli.“
Lyra si skrývala tvár v dlaniach a hlavu sklonila aţ k dláţke. Pan-
talaimon rozrušene menil podobu: zo psa na vtáka, mačku a bieleho
hranostaja.
„Ako ten muţ vyzeral?“ spýtal sa Will.
„Bol veľký,“ ozvala sa Lyra tlmene, „silný a mal svetlé oči.“
„Videl ťa, ako sa vraciaš cez okno?“
„Nie, ale...“
„Dobre, tak teda nevie, kde sme.“
„Ale alethiomer!“ zvolala, prudko sa posadila a tvár sa jej od roz-
rušenia zvraštila ako grécka divadelná maska.
„Tak hovor,“ poţiadal ju Will.
Medzi vzlykmi a škrípaním zubov mu povedala, čo sa stalo: ako
ju deň predtým starec videl v múzeu s alethiomerom a ako dnes zastal
s autom, ona nastúpila, aby utiekla tomu svetlookému muţovi, no auto
zastavilo na druhej strane, takţe musela preliezť popri ňom, aby mohla
vystúpiť, a pritom zrejme rýchlo vytiahol alethiomer, keď jej podával
plecniak.
Will chápal, aká je z toho zničená, ale nevedel, prečo by sa mala
cítiť previnilo. Vtedy mu povedala:
„Will, urobila som niečo veľmi zlé. Alethiomer mi povedal, ţe
mám prestať hľadať prach a mám ti pomáhať. Musím ti pomôcť nájsť
otca. A mohla som, mohla som ťa odviesť ta, kde je, keby som ho mala.
Lenţe ja som neposlúchla. Urobila som, čo som chcela, a to som nema-
la.“
Will videl, ako Lyra pouţíva alethiomer, a vedel, ţe by jej prístroj
povedal pravdu. Otočil sa. Lyra ho chytila za zápästie, ale on sa jej vy-
trhol a pobral sa k vode. Deti sa oproti v prístave zase hrali. Lyra sa
rozbehla za ním: „Will, mrzí ma to.“
„Čo z toho? Je mi jedno, či ťa to mrzí, alebo nie. Urobila si to.“
„Ale, Will, musíme si navzájom pomáhať, ty a ja, lebo nikoho
iného nemáme!“
„Ale ja neviem ako.“
[122]
 „Ani ja, ale...“
Zmĺkla v polovici vety a oči jej zasvietili. Otočila sa, beţala na-
späť k plecniaku, ktorý nechala na chodníku, a horúčkovito sa v ňom
prehrabávala.
„Viem, kto to je! A viem, kde býva! Pozri!“ podávala mu kúsok
bieleho tvrdého papiera. „Toto mi dal v múzeu. Môţem ta ísť a vziať si
ho!“
Will zobral vizitku a čítal:
Sir Charles Latrom
rytier rádu Britskej ríše druhého stupňa
Limefield House
Old Headington
Oxford
„Je sir a navyše rytier. To znamená, ţe ľudia budú automaticky
veriť jemu, a nie nám,“ povedal Will. „A čo vlastne odo mňa chceš?
Aby som išiel na políciu? Polícia ma predsa hľadá! Alebo ak ma aj ne-
hľadala včera, bude ma hľadať dnes. A keby si ta išla ty, teraz uţ vedia,
kto si, vedia, ţe ma poznáš, takţe ani to sa nedá.“
„Mohli by sme ho ukradnúť. Pôjdeme do jeho domu a ukradneme
ho. Viem, kde je Headington. Aj v mojom Oxforde je Headington. Nie
je to ďaleko. Za hodinu by sme ta ľahko došli.“
„Si hlúpa.“
„Iorek Byrnison by ta rovno išiel a odtrhol mu hlavu. Keby tak
bol tu. On by...“
Zmĺkla. Will na ňu iba hľadel a ona sa zľakla. Bola by sa bála
rovnako, keby tak na ňu pozrel opancierovaný medveď, lebo Will mal
v očiach čosi podobné ako Iorek, napriek tomu, aký bol mladý.
„Nikdy v ţivote som nepočul takú hlúposť,“ vyhlásil. „Myslíš si,
ţe môţeme len tak vojsť do jeho domu a ukradnúť ho? Rozmýšľaj. Po-
uţi ten svoj prekliaty mozog. Bude tam mať plno všelijakých poplaš-
ných zariadení proti zlodejom, keď je bohatý, začne vyzváňať zvonec,
automaticky sa zamknú zámky a rozsvietia infračervené svetlá.“
„O takých veciach som nikdy nepočula,“ ospravedlňovala sa Ly-
ra. „My ich v našom svete nemáme, nemohla som to vedieť, Will.“
„Dobre, tak uvaţuj: má celý dom, kde to môţe skryť, a ako dlho
by lupičovi trvalo, kým by prehľadal všetky skrine, zásuvky a úkryty
[123]
v takom dome? Chlapom, čo prišli k nám, trvalo hľadanie celé hodiny
a vôbec nenašli, čo hľadali, a ja sa stavím, ţe on má dom oveľa väčší
neţ my. A asi aj dobre zabezpečený. Takţe aj keby sme sa dostali dnu,
v ţiadnom prípade by sme alethiomer nenašli do príchodu polície.“
Lyra zvesila hlavu. Vedela, ţe má pravdu.
„Tak čo spravíme?“
Will neodpovedal. No celkom isto uţ boli my. Teraz s ňou bol
spútaný, či sa mu to páčilo, alebo nie.
Kráčal k vode, potom naspäť k terase a zase k vode. Tleskol ru-
kami, hľadal odpoveď, ale nijakú nenachádzal, a nahnevane krútil hla-
vou.
„Jednoducho. pôjdeme ta,“ povedal napokon. „Jednoducho pôj-
deme k nemu. Nemá zmysel ţiadať tvoju magisterku, aby nám pomoh-
la, najmä keď u nej bola polícia. Určite verí im, a nie nám. Keď sa do-
staneme do jeho domu, aspoň uvidíme, kde sú hlavné miestnosti. To
bude začiatok.“
Bez ďalšieho slova šiel dnu a strčil listy pod vankúš v izbe, kde
spal. Keby ho aj chytili, nikdy ich nedostanú do rúk.
Lyra čakala na terase a Pantalaimon jej ako vrabec sedel na pleci.
Tvárila sa uţ veselšie.
„Určite ho získame,“ vyhlásila. „Cítim to.“
Will na to nepovedal nič. Zamierili k oknu.

Cesta do Headingtonu im trvala pol druha hodiny. Lyra ich vied-

la, vyhýbajúc sa centru mesta, a Will len striehol naokolo a mlčal. Pre
Lyru to bolo oveľa ťaţšie neţ v Arktíde cestou k Bolvangaru, pretoţe
vtedy mala pri sebe cigojínov a Ioreka Byrnisona, a hoci tundra bola
plná nebezpečenstiev, tam človek nebezpečenstvo spoznal, keď naň
natrafil. Tu, v meste, ktoré bolo a zároveň nebolo jej, mohlo nebezpe-
čenstvo vyzerať priateľsky a zrada sa usmievala a pekne voňala, a hoci
ju nechceli zabiť, ani oddeliť od Pantalaimona, olúpili ju o jediného
sprievodcu. Bez alethiomeru bola iba... iba malé stratené dievčatko.
Limefield House mal teplú medovú farbu a vpredu bol spolovice
obrastený popínavými rastlinami. Stál vo veľkej, dobre udrţiavanej
záhrade, kde rástli na jednej strane kríky a aţ k vchodovým dverám
viedla štrková príjazdová cesta. Rolls-Royce parkoval vľavo pred dvoj-
[124]
garáţou. Všetko, čo Will videl, svedčilo o bohatstve a moci, o istej ne-
formálnej nadradenosti, ktorú niektorí predstavitelia anglických vyšších
vrstiev stále povaţujú za samozrejmosť. Zo všetkého vyţarovalo čosi,
čo v ňom vyvolávalo nutkanie škrípať zubami, a nevedel prečo, aţ kým
si zrazu nespomenul, ako raz, keď bol ešte veľmi malý, ho matka vzala
do domu ako tento – obliekli si najlepšie šaty, musel sa správať čo naj-
slušnejšie a jeden starý muţ a stará ţena jeho matku rozplakali. Plakala,
ešte aj keď z toho domu odišli.
Lyra videla, ţe Will dýcha zrýchlene a zatína päste, ale bola ro-
zumná a nepýtala sa prečo – súviselo to s ním, nie s ňou. Napokon sa
zhlboka nadýchol.
„Dobre, tak to skúsime,“ rozhodol sa.
Vykročil po cestičke k domu a Lyra šla za ním. Cítili sa ako nahí.
Na dverách bol staromódny ťahací zvonec ako v Lyrinom svete
a Will na ňom nevedel zazvoniť, tak mu to Lyra ukázala. Keď ho po-
tiahli, zvonenie sa ozvalo hlboko v útrobách domu.
Otvoril im ten istý muţ, čo šoféroval auto, ibaţe teraz nemal
čiapku so šiltom. Najprv pozrel na Willa, potom na Lyru, a výraz sa mu
trochu zmenil.
„Chceme navštíviť sira Charlesa Latroma,“ povedal Will.
Vytrčil bradu ako včera, keď sa postavil zoči-voči deťom, ktoré
hádzali kamene do mačky pri veţi. Sluha prikývol.
„Počkajte tu. Oznámim to sirovi Charlesovi.“
Zavrel dvere. Boli z masívneho duba s dvoma ťaţkými zámkami
a závorami hore i dolu, no Will si pomyslel, ţe nijaký rozumný lupič by
sa aj tak nepokúšal vlámať do domu hlavným vchodom. Vpredu bolo
viditeľne umiestnené poplašné zariadenie a na kaţdom rohu veľký re-
flektor. Nikdy by sa nedostali ani do blízkosti domu, nieto sa doň vlá-
mali.
Ku dverám sa blíţili rovnomerné kroky a potom sa dvere otvorili.
Will hľadel do tváre muţa, ktorý mal toho toľko, ţe chcel ešte viac,
a zistil, ţe je znepokojujúco uhladený, pokojný a mocný, a ani najmenej
sa necíti previnilo, ani sa nehanbí.
Cítil, ţe Lyra vedľa neho je netrpezlivá a nahnevaná, a preto rých-
lo povedal:

[125]
 „Prepáčte, ale Lyra si myslí, ţe keď ste ju viezli v aute, omylom si
tam niečo nechala.“
„Lyra? Ja nepoznám nijakú Lýru. Aké nezvyčajné meno. Poznám
len Lizzie. A ty si kto?“
Will sa v duchu preklínal, ţe sa tak pozabudol: „Som jej brat.
Mark.“
„Rozumiem. Vitaj, Lizzie, či Lyra. Radšej poďte ďalej.“
A odstúpil. Ani Will, ani Lyra to nečakali a neisto vošli dnu.
V hale bolo šero a voňalo tam leštidlo na drevo a kvety. Všetko bolo
čisté a nablýskané a v mahagónovej skrinke pri stene stáli malé porce-
lánové figúrky. Will videl, ţe sluha stojí obďaleč, akoby čakal na poky-
ny.
„Poďte do mojej pracovne,“ pozval ich sir Charles a otvoril dvere.
Správal sa zdvorilo, dokonca akoby ich vítal, ale vo vystupovaní
mal čosi, prečo Will zostával v strehu. Pracovňa bola veľká a pohodlná,
v štýle pánov fajčiacich cigary, pohodlne usadených v koţených kres-
lách, a bolo v nej plno políc s knihami, obrazov a loveckých trofejí.
Stáli tam tri či štyri zasklené skrinky so staroţitnými vedeckými prí-
strojmi – mosadzný mikroskop, ďalekohľad obtiahnutý zelenou koţou,
sextanty, kompasy. Bolo jasné, prečo chcel aj alethiomer.
„Sadnite si,“ vyzval ich sir Charles a ukázal na koţenú pohovku.
Sám si sadol do kresla za stôl a pokračoval: „Tak? Čo mi chcete pove-
dať?“
„Ukradli ste...“ prudko začala Lyra, ale Will pozrel na ňu a zmĺk-
la.
„Lyra si myslí, ţe si niečo nechala vo vašom aute,“ zopakoval.
„Prišli sme po to.“
„Je to tento predmet?“ spýtal sa a vytiahol zo zásuvky stola zama-
tový obal. Lyra vstala. Sir Charles ju ignoroval, rozbalil látku a odhalil
zlatú nádheru alethiomeru, ktorý mu leţal na dlani.
„Áno!“ vyhŕkla Lyra a načiahla sa za ním.
No on zavrel dlaň. Stôl bol široký, Lyra nedočiahla, a kým stihla
niečo urobiť, starý pán sa zvrtol, poloţil alethiomer do zasklenej skrin-
ky, zamkol ju a kľúč si vloţil do vrecka na veste.
„Ale to nie je tvoje, Lizzie,“ povedal. „Och, vlastne Lyra, ak sa
tak voláš.“
[126]
 „Je môj! To je môj alethiomer!“
Sir Charles smutne, no rozhodne pokrútil hlavou, akoby ju hrešil
a bolo mu to ľúto, ale robí to len pre jej dobro. „Myslím, ţe o tom sa dá
prinajmenšom značne pochybovať,“ poznamenal.
„Naozaj patrí jej!“ ozval sa Will. „Čestné slovo! Ukazovala mi
ho! Viem, ţe je jej!“
„Podľa mňa to musíte dokázať,“ pokračoval muţ. „Ja nemusím
dokazovať nič, pretoţe je v mojom vlastníctve. Preto, sa predpokladá,
ţe patrí mne. Tak ako všetky ostatné veci v mojej zbierke. Musím po-
vedať, Lyra, prekvapuje ma, ţe si taká nečestná.“
„Ja nie som nečestná!“ vykríkla Lyra.
„Ó, ale si. Povedala si mi, ţe sa voláš Lizzie. Teraz sa dozvedám
niečo iné. Úprimne povedané, nemáte nádej niekoho presvedčiť, ţe taká
vzácna vec, ako je táto, patrí tebe. Niečo ti navrhnem. Zavolajme polí-
ciu.“
A otočil sa, ţe zavolá sluhu.
„Nie, počkajte.“ ozval sa Will, prv ako sir Charles stihol niečo
povedať, ale Lyra obehla stôl a zrazu mala v rukách Pantalaimona, vr-
čiacu mačku s vycerenými zubami, ktorá syčala na starca. Sir Charles
pri tom náhlom zjavení zaţmurkal, ale ani to ním nepohlo.
„Ani neviete, čo ste ukradli,“ burácala Lyra. „Videli ste ma, ako
ho pouţívam, pomysleli ste si, ţe ho ukradnete, a urobili ste to. Ale vy
ste horší neţ moja matka – tá aspoň vie, ţe je dôleţitý – no vy si ho len
strčíte do skrinky a nič s ním nebudete robiť! Mali by ste zomrieť! Ak
budem môcť, zariadim, aby vás niekto zabil. Nie ste hoden ţiť. Ste...“
Nemohla ďalej rozprávať. Vládala mu iba napľuť do tváre, a aj to
urobila, z celej sily.
Sir Charles si pokojne vytiahol hodvábnu vreckovku a utrel sa.
„Ty sa naozaj vôbec nevieš ovládať?“ poznamenal. „Uţ aj si sad-
ni, ty špinavá frkanka.“
Lyra sa roztriasla, a keď pocítila, ţe jej vyhŕkli slzy, hodila sa na
pohovku. Pantalaimon jej stál na kolenách so vztýčeným chvostom
a blčiace mačacie oči upieral na starca.
Will sedel mlčky a zmätene. Sir Charles ich predsa mohol dávno
vyhodiť. Akú hru to s nimi hrá?

[127]
 A potom uvidel čosi také nezvyčajné, aţ si pomyslel, ţe fantazíru-
je. Z rukáva plátenného saka sira Charlesa sa popri snehobielej manţete
košele vystrčila smaragdovozelená hlava hada. Jeho čierny jazyk sa
mihal sem a ta a šupinatá hlava s čiernymi očami obrúbenými zlatým
krúţkom sa otáčala raz k Willovi, raz k Lyre. Lyra bola taká nahnevaná,
ţe ho nevidela, a iba Will hlavu na chvíľku zazrel, kým sa znova ne-
stiahla do starcovho rukáva. Zdesene vyvalil oči.
Sir Charles prešiel k sedadlu pri okne, pokojne si sadol a napravil
si puky na nohaviciach.
„Myslím, ţe by ste ma mali najprv vypočuť a nesprávať sa tak
nekontrolovane. Skutočne nemáte na výber. Tento prístroj je v mojom
vlastníctve a aj zostane. Chcem ho. Som zberateľ. Môţete si pľuť, du-
pať a kričať, koľko chcete, ale kým by ste niekoho presvedčili, aby vás
vypočul, zoţeniem si mnoţstvo dokumentov, ktoré dokáţu, ţe som ho
kúpil. To môţem veľmi ľahko zariadiť. A potom ho uţ nikdy nedosta-
nete naspäť.“
Všetci mlčali. No ešte neskončil. Lyre sa od ohromenia spomalil
tep a v izbe zavládlo ticho.
„Po niečom však túţim ešte viac,“ pokračoval. „Pretoţe sám si to
nemôţem zaobstarať, som ochotný sa s vami dohodnúť. Vy mi prinesie-
te predmet, ktorý chcem, a ja vám vrátim ten... ako si to nazvala?“
„Alethiomer,“ povedala Lyra zachrípnuto.
„Alethiomer. Zaujímavé. Aletheia, pravda – tie symboly, áno,
chápem.“
„Čo je tá vec, čo chcete?“ spýtal sa Will. „A kde je?“
„Je niekde, kam ja nemôţem ísť, ale vy áno. Dobre viem, ţe ste
našli nejaký priechod. Myslím, ţe nebude ďaleko od Summertownu,
kde som Lizzie, či Lýru, dnes ráno vysadil. A ţe za tým priechodom je
iný svet, v ktorom nie sú nijakí dospelí. Mám zatiaľ pravdu? Takţe člo-
vek, ktorý urobil ten priechod, mal nôţ. Práve teraz sa skrýva v druhom
svete a veľmi sa bojí. Má na to aj dôvod. Ak je tam, kde si myslím, tak
ho nájdete v kamennej veţi, ktorá má okolo dverí plastiky anjelov. Tor-
re degli Angeli.
Musíte ta ísť a je mi jedno, ako to urobíte, ale chcem ten nôţ. Pri-
neste mi ho a môţete si vziať alethiomer. Nerád oň prídem, ale slovo
dodrţím. Prineste mi ten nôţ.“
[128]
 8
Anjelská veža

„Kto je ten muţ, čo má nôţ?“ spýtal sa Will. Sedeli v Rolls-

Royce a viezli sa cez Oxford. Sir Charles sedel vpredu pootočený k nim
a Will s Lyrou vzadu. Pantalaimon ako myška sa teraz usalašil v Lyri-
ných dlaniach.
„Niekto, kto naň nemá o nič väčšie právo neţ ja na alethiomer,“
odpovedal sir Charles. „Nanešťastie pre nás všetkých je alethiomer
v mojom vlastníctve a nôţ má on.“
„Odkiaľ viete o druhom svete?“
„Viem veľa vecí, ktoré vy neviete. A čo ste čakali? Som oveľa
starší a oveľa lepšie informovaný. Medzi týmto svetom a tamtým exis-
tuje niekoľko priechodov, a tí, čo o nich vedia, môţu ľahko prechádzať
z jedného do druhého. Tam v Cittagazze je Spolok takzvaných učených
muţov, ktorí to robili stále.“
„Vy nie ste z tohto sveta!“ vyhŕkla Lyra odrazu. „Vy ste odtiaľ,
však?“
A znova ju trápila nejasná spomienka. Bola si takmer celkom istá,
ţe ho uţ niekedy videla.
„Nie, nie som,“ povedal.
„Ak máme získať nôţ od toho muţa,“ ozval sa Will, „potrebuje-
me o ňom vedieť viac. Len tak nám ho nedá, však?“
„Určite nie. Je to jediná vec, ktorá odpudzuje fantómov. Vôbec to
nebude ľahké.“
„Fantómovia sa boja toho noţa?“
„Veľmi.“
„Prečo napádajú iba dospelých?“
„To zatiaľ nemusíte vedieť. Na tom nezáleţí. Lyra,“ sir Charles sa
obrátil k nej, „porozprávaj mi o svojom pozoruhodnom priateľovi.“
Myslel tým Pantalaimona. A len čo to povedal, Will si uvedomil,
ţe had, ktorého videl v muţovom rukáve, je tieţ démon a sir Charles
pochádza z Lyrinho sveta. Spytoval sa na Pantalaimona, aby ich odpútal
– takţe nevie, ţe Will videl jeho démona.
[129]
 Lyra si pritisla Pantalaimona k prsiam a ten sa zmenil na čierneho
potkana, omotával si chvost okolo jej zápästia a gánil na sira Charlesa
červenými očami.
„Nemali ste ho vidieť,“ povedala. „Je to môj démon. Vy si myslí-
te, ţe v tomto svete nemáte démonov, ale máte ich. Váš by bol hovni-
vál.“
„Ak boli egyptskí faraóni spokojní, keď ich zobrazovali ako ska-
rabeov, tak som aj ja. Takţe ty si z úplne iného sveta. To je zaujímavé.
Odtiaľ pochádza tvoj alethiomer, alebo si ho ukradla na svojich ces-
tách?“
„Dostala som ho,“ zúrivo odvetila Lyra. „Od magnifikusa Jordan-
ského kolégia v mojom Oxforde. Patrí mi právom. A vy aj tak neviete,
čo s ním, vy hlúpy smradľavý starec, ani za sto rokov by ste ho neprečí-
tali. Pre vás je to len hračka. Ale ja ho potrebujem a Will tieţ. Dosta-
neme ho naspäť, nemajte obavy.“
„Uvidíme,“ poznamenal sir Charles. „Tu som ťa vysadil minule.
Vysadíme vás zase tu?“
„Nie,“ odmietol Will, lebo ďalej pri ceste uvidel policajné auto.
„Vy nemôţete ísť do Ci'gazze kvôli fantómom, takţe nezáleţí na tom,
či viete, kde je okno. Vezmite nás ďalej ku kruhovému objazdu.“
„Ako si ţeláte,“ odvetil sir Charles a auto šlo ďalej. „Keď, alebo
ak budete mať nôţ, zavolajte na moje číslo a Allan príde po vás.“
Nepovedal uţ ani slovo, aţ kým šofér nezastavil. Keď vystúpili,
sir Charles stiahol okienko a povedal Willovi:
„Mimochodom, ak nezískate ten nôţ, ani sa nenamáhajte vracať.
Ak prídete za mnou bez neho, zavolám políciu. Viem si predstaviť, ţe
pribehnú ihneď, keď im poviem tvoje pravé meno. Voláš sa William
Parry, všakţe? Áno, myslel som si to. V dnešných novinách je tvoja
veľmi vydarená fotografia.“
A auto odišlo. Will stratil reč.
Lyra ho potiahla za ruku. „To je v poriadku. Nikomu to nepovie.
Keby chcel, bol by to uţ urobil. Poďme.“

O desať minút stáli na malom námestí pri Anjelskej veţi. Will

povedal Lyre o hadovi – démonovi, ona zastala a znovu ju trápila ne-

[130]
jasná spomienka. Kto je ten starec? Kde ho videla? Bolo to zbytočné –
tá spomienka sa nie a nie vyjasniť.
„Jemu som to nechcela povedať,“ zašepkala Lyra, „ale včera ve-
čer som tam videla nejakého muţa. Pozeral dolu, keď decká robili
krik.“
„Ako vyzeral?“
„Mladý, s kučeravými vlasmi. Vôbec nebol starý. Ale videla som
ho iba na okamih, celkom navrchu za cimburím. Myslela som si, ţe by
to mohol byť... pamätáš sa na Angelicu a Paola? Paolo povedal, ţe majú
staršieho brata a tieţ prišiel do mesta, ale Angelica ho umlčala, ako ke-
by to bolo tajomstvo. Tak si myslím, ţe by to mohol byť on. Moţno aj
on chcel ten nôţ. Zrejme o ňom vedia všetky decká. Myslím, ţe to je
skutočný dôvod, prečo sa vrátili.“
„Hm, moţno,“ prikývol Will.
Lyra si spomenula, ako sa deti ráno rozprávali: nijaké dieťa by sa
neodváţilo vojsť do veţe, povedali, vraj sú tam strašidelné veci, a spo-
menula si, ako sa sama cítila nesvoja, keď s Pantalaimonom pred od-
chodom z mesta nakukli do pootvorených dverí. Moţno preto potrebo-
vali dospelého, aby ta išiel. Démon jej v jasnom slnečnom svetle pole-
toval okolo hlavy v podobe nočného motýľa a nervózne šepkal.
„Pst,“ zahriakla ho tieţ šeptom. „Nemáme na výber, Pan. Je to na-
ša chyba. Musíme ju napraviť a toto je jediná cesta.“
Will šiel doprava popri múre veţe. Za rohom úzka kamenná ulič-
ka viedla pomedzi ňu a susednú budovu a Will šiel aj ta, pozeral hore,
akoby meral, aká je veţa vysoká. Lyra šla za ním. Keď zastal pod ok-
nom na úrovni druhého podlaţia, poţiadal Pantalaimona:
„Môţeš ta vyletieť a nazrieť dnu?“
Pan sa zmenil na vrabca a vzlietol. Len čo sa ta dostal, Lyra zhík-
la a potichu vykríkla. Pan chvíľočku sedel na podokenici a zletel dolu.
Lyra si vzdychla a hlboko sa nadýchla ako niekto, koho zachránili pred
utopením. Will sa zmätene zamračil.
„Je to ťaţké, keď sa tvoj démon vzdiali, bolí to,“ vysvetľovala.
„Prepáč. Videl si niečo?“
„Schody,“ povedal Pantalaimon, „schody a tmavé miestnosti. Na
stene visia meče, kopije a štíty ako v múzeu. A videl som nejakého mu-
ţa. Tancoval.“
[131]
 „Tancoval?“
„Pohyboval sa sem a ta a mával okolo seba rukami. Ako keby bo-
joval s niekým neviditeľným. Videl som ho iba cez otvorené dvere.
Nejasne.“
„Ţeby bojoval s fantómom?“ hádala Lyra.
Nič lepšie však nevymysleli, a tak išli ďalej. Za veţou vysoký
kamenný múr s črepinami navrchu obkolesoval záhradku s rovnomer-
nými záhonmi byliniek okolo fontány (Pantalaimon znova vyletel hore
pozrieť sa), a potom ich ulička z opačnej strany priviedla naspäť na
námestie. Okná na veţi boli malé a hlboko vsadené ako zamračené oči.
„Musíme vojsť spredu,“ povedal Will.
Vyšiel po schodoch a potisol dvere, aţ sa otvorili dokorán. Dnu sa
vlialo slnečné svetlo a ťaţké pánty zaškrípali. Will urobil dva kroky,
a keď nikoho nevidel, šiel ďalej. Lyra sa drţala tesne za ním. Dláţku
tvorili kamenné dlaţdice, za stáročia dohladka vyšúchané, a vzduch vo
vnútri bol chladný.
Will zamieril po schodoch dolu a zašiel dosť ďaleko, kým zistil,
ţe vedú do širokej miestnosti s nízkym stropom a obrovským studeným
kozubom naboku, kde bola omietka na stenách začadená od sadzí. Ni-
kto tam nebol, a tak sa vrátil do vstupnej haly za Lyrou. Stála s prstom
na perách a hľadela hore.
„Počujem ho,“ zašepkala. „Myslím, ţe sa zhovára sám so sebou.“
Will pozorne načúval a aj on to začul: tiché šomranie, občas pre-
rušované drsným smiechom alebo krátkym nahnevaným výkrikom.
Znelo to ako hlas šialenca.
Will sa nadýchol a pobral sa hore schodmi. Boli z očernetého du-
ba, velikánske a široké, a stupienky boli rovnako ošúchané ako kamen-
ná dlaţba, aj rovnako pevné, takţe pod nohami nevŕzgali. Ako po nich
stúpali, svetla ubúdalo, pretoţe jediné svetlo dopadalo z malého, hlboko
vsadeného okienka na kaţdom odpočívadle. Vyšli na prvé poschodie,
zastali a načúvali, vyšli na ďalšie a muţov hlas sa teraz miešal s preru-
šovanými rytmickými krokmi. Ozývali sa z miestnosti na druhej strane
odpočívadla, kde boli dvere pootvorené.
Will po špičkách prešiel k nim a kúsok ich potisol, aby videl dnu.
Bola to veľká miestnosť so stropom husto obvešaným pavučina-
mi. Steny lemovali kniţné police s poškodenými zväzkami, ktorým sa
[132]
väzby rozpadávali, odlupovali a krútili od vlhkosti. Niekoľko kníh bolo
vybratých, leţali pohodené na podlahe a širokých zaprášených stoloch,
ostatné boli ledabolo pozastrkované do políc.
Uprostred miestnosti tancoval mladý muţ. Pantalaimon mal prav-
du – presne tak to vyzeralo. Bol otočený chrbtom k dverám, šuchol sa
raz na jednu stranu, potom na druhú, a po celý ten čas pohyboval pra-
vou rukou pred sebou, akoby si kliesnil cestu pomedzi nejaké nevidi-
teľné prekáţky. V ruke drţal nôţ. Nebol to nezvyčajne vyzerajúci nôţ,
len matná, asi dvadsaťcentimetrová čepeľ, a robil ňou výpady dopredu,
sekal nabok, čosi skúšal pred sebou, bodal hore a dolu do prázdneho
vzduchu.
Vtom urobil pohyb, akoby sa chcel otočiť, a Will sa stiahol. Prilo-
ţil si prst k perám, privolal Lyru a odviedol ju ku schodom na ďalšie
poschodie.
„Čo robí?“ zašepkala.
Šeptom jej to opísal.
„To vyzerá, akoby bol blázon,“ skonštatovala Lyra. „Je chudý
a má kučeravé vlasy?“
„Áno. Má ryšavé vlasy ako Angelica. Rozhodne vyzerá ako blá-
zon. Neviem, ale pripadá mi to ešte čudnejšie, neţ hovoril sir Charles.
Poďme sa pozrieť ďalej, kým ho oslovíme.“
Lyra sa na nič nepýtala, dala sa viesť hore schodmi na najvyššie
poschodie. Tam bolo oveľa svetlejšie, pretoţe nabielo natreté schody
viedli na strechu – či konštrukciu z dreva a skla, ktorá vyzerala ako
skleník. Uţ na prvom schode cítili, aká je tam veľká horúčava.
Zastali a zrazu zhora začuli zastonanie.
Strhli sa. Boli si istí, ţe vo veţi je iba jeden človek. Pantalaimon
sa tak zľakol, ţe sa vzápätí zmenil z mačky na vtáka a letel k Lyriným
prsiam. Will s Lyrou si pritom uvedomili, ţe sa chytili za ruky, a poma-
ly sa pustili.
„Poďme sa radšej pozrieť,“ zašepkal Will. „Idem prvý.“
„Ja by som mala ísť prvá, veď je to moja chyba,“ šeptom nástojila
Lyra.
„Keď to berieš ako svoju chybu, musíš robiť, čo ti poviem.“
Vykrivila pery, ale nasledovala ho.

[133]
 Will stúpal hore k slnku. Svetlo v sklenej stavbe oslepovalo. Bolo
tam horúco ako v skleníku, Willovi sa ťaţko dýchalo a ani dobre nevi-
del. Našiel kľučku dverí, otočil ju a rýchlo vyšiel von zacláňajúc si oči
pred slnkom.
Ocitol sa na olovenej streche, ohradenej nízkou kamennou hrad-
bou s cimburím. Sklená stavba bola umiestnená v strede a olovený kryt
sa zvaţoval mierne nadol k odkvapu po celom obvode nízkej hradby so
štvorcovými odtokmi na daţďovú vodu.
Na olovenom kryte leţal na slnku nejaký bielovlasý starec. Tvár
mal doškriabanú a doudieranú, jedno oko zavreté, a keď podišli bliţšie,
videli, ţe ruky má zviazané za chrbtom.
Keď ich počul prichádzať, znova zastonal a pokúsil sa obrátiť,
aby sa chránil.
„Nebojte sa,“ ticho povedal Will, „my vám nechceme ublíţiť. To
urobil ten muţ s noţom?“
„Hmm,“ zamrmlal muţ.
„Rozviaţeme vám povraz. Neuviazal ho dobre.“
Povraz bol nešikovne a narýchlo zauzlený a rýchlo sa uvoľnil,
keď Will zistil, ako zaň potiahnuť. Pomohli starcovi vstať a odviedli ho
do tieňa múrika.
„Kto ste?“ spýtal sa Will. „Nevedeli sme, ţe sú tu dvaja ľudia.
Mysleli sme, ţe iba jeden.“
„Giacomo Paradisi,“ zamrmlal starec pomedzi polámané zuby.
„Ja som nositeľ. Nikto iný. Ten mladík mi ho ukradol. Vţdy sa nájdu
blázni, ktorí podstúpia pre nôţ také riziko. Ale tento je zúfalec. Zabije
ma.“
„Nie, nezabije,“ upokojovala ho Lyra. „Čo je to nositeľ? Čo to
znamená?“
„Uchovávam magický nôţ v mene Spolku. Kam išiel?“
„Je dolu,“ povedal Will. „Prešli sme okolo. Nevidel nás. Mával
noţom vo vzduchu.“
„Pokúšal sa urobiť otvor. Nepodarí sa mu to. Keď...“
„Pozor!“ upozornila Lyra.
Will sa obrátil. Mladík vyliezal do dreveného prístrešku. Ešte ich
nevidel, ale nebolo sa kde skryť, a keď vstali, zbadal pohyb a zvrtol sa
k nim.
[134]
 Pantalaimon sa okamţite zmenil na medveďa a postavil sa na
zadné. Iba Lyra vedela, ţe by sa nedotkol iného človeka, ale mladík
zaţmurkal a chvíľu na nich uprene hľadel. Will však videl, ţe medveďa
nevníma. Ten muţ bol šialený. Kučeravé ryšavé vlasy mal pochlpené,
bradu plnú slín a bielka okolo zreníc červené. V ruke drţal nôţ, a oni
neboli ozbrojení.
Will vykročil po olovenom kryte, ďalej od starca, prikrčený, pri-
pravený skočiť, biť sa alebo uskočiť.
Mladík sa vrhol dopredu a zaháňal sa naňho noţom, doľava – do-
prava – doľava, bol čoraz bliţšie a nútil Willa cúvať, aţ ho zatlačil do
rohu, kde sa stretali dva múry veţe.
Lyra zozadu štvornoţky liezla k mladíkovi s povrazom v ruke.
Will sa odrazu vrhol dopredu, tak ako to urobil doma proti tomu votrel-
covi, a s rovnakým výsledkom: jeho protivník sa nečakane potkol, pre-
padol cez Lýru a spadol na olovený kryt strechy. Všetko sa to udialo
prirýchlo, aby sa Will naľakal. Zbadal však, ţe muţovi vyletel nôţ
z ruky a kúsok od neho sa špičkou zaboril do olova, akoby padol do
masla. Vnoril sa doň aţ po rukoväť a zastavil sa.
Mladík sa zvrtol a ihneď sa za ním načiahol, ale Will mu skočil na
chrbát a chytil ho za vlasy. V škole sa naučil biť – mal na to plno príle-
ţitostí, keď deti vycítili, ţe s jeho matkou nie je čosi v poriadku. A nau-
čil sa aj, ţe cieľom školských bitiek nie je získať body za štýl, ale donú-
tiť nepriateľa, aby sa vzdal, a to znamenalo ublíţiť mu viac, ako on ub-
liţuje tebe. Vedel, ţe človek musí byť ochotný ublíţiť druhému, a zistil,
ţe mnohí ľudia to nedokáţu, no presvedčil sa, ţe on áno.
Neocitol sa v neznámej situácii, lenţe teraz bojoval proti skoro
dospelému muţovi, ktorý bol predtým vyzbrojený noţom, a za kaţdú
cenu mu musel zabrániť, aby sa ho znova zmocnil. Obmotal si mladí-
kovu hustú vlhkú šticu okolo prstov a z celej sily šklbol. Muţ zastonal
a vrhol sa nabok, ale Will ho zovrel ešte pevnejšie a jeho protivník zre-
val od bolesti a hnevu. Zdvihol sa a hodil sa dozadu, pritlačil Willa na
nízky múrik a dosiahol svoje: Willovi vyrazilo dych a v tom šoku uvoľ-
nil zovretie. Muţ sa vyslobodil.
Will klesol v odtokovom ţľabe na kolená, no hneď sa pokúsil
vstať, ale noha mu prepadla do jednej z odtokových dier. Na okamih ho
ochromila hrôza, lebo si pomyslel, ţe za sebou nič nemá. Zúfalo sa za-
[135]
drapil prstami do teplého olova. Nič sa však nestalo. Noha mu síce trča-
la do prázdna, ale inak bol v bezpečí.
Vytiahol nohu a horko-ťaţko vstal. Mladík medzitým dočiahol
nôţ, ale nemal kedy vytiahnuť ho z olova, lebo Lyra mu skočila na chr-
bát, škriabala ho, kopala a hrýzla ako divá mačka, no nepodarilo sa jej
zdrapiť ho za vlasy a on ju zhodil. Keď vstal, nôţ drţal v ruke.
Lyra spadla na jednu stranu aj s Pantalaimonom, ktorý bol teraz
divá mačka, jeţil srsť a ceril zuby. Will stál priamo pred muţom a po
prvý raz ho videl jasne. Nebolo pochýb, ţe je to Angelikin brat a je zú-
rivý. Sústredil sa iba na Willa a na nôţ v ruke.
No ani Will nebol bezmocný.
Zobral povraz, ktorý Lyra pustila, a omotal si ho okolo ľavej ru-
ky, aby sa chránil pred noţom. Bokom sa posúval medzi mladého muţa
a slnko, aby jeho protivník musel ţmúriť. Navyše sa mu do očí odráţalo
aj slnko zo sklenej konštrukcie a Will videl, ţe na okamih ho skoro
oslepilo.
Skočil na ľavú stranu, ďalej od noţa, zdvihol do výšky ľavú ruku
a silno mladíka kopol do kolena. Mieril starostlivo a trafil dobre. Muţ
so zastonaním klesol a čudne sa skrútil.
Will skočil za ním, mlátil ho oboma rukami a kopal, kam zasia-
hol, zatláčal ho k sklenému domčeku. Keby sa mu podarilo dostať ho aţ
ku schodom.
Tentoraz muţ dopadol ťaţšie a pravá ruka s noţom sa ocitla na
olovenej streche pri Willových nohách. Will na ňu okamţite tvrdo sko-
čil a drvil muţovi prsty medzi olovom a rukoväťou, potom si povraz
omotal okolo ruky pevnejšie a dupol znovu. Muţ vykríkol a pustil nôţ.
Will ho ihneď odkopol – našťastie topánka zasiahla rukoväť – nôţ sa
vrtel po olovenom kryte strechy a zastavil sa v odkvape tesne pri odto-
kovej diere. Povraz okolo zápästia sa mu znova uvoľnil a odkiaľsi vy-
streklo na olovenú strechu a jeho topánky prekvapujúce mnoţstvo krvi.
Mladík sa dvíhal.
„Pozor!“ vykríkla Lyra, ale Will bol pripravený.
Muţ ešte nenadobudol rovnováhu, a Will mu z celej sily vrazil do
brucha. Spadol dozadu na sklo, ktoré sa okamţite rozbilo, a poddal sa aj
tenký drevený rám. Zvalil sa medzi trosky nad šachtou schodiska a za-

[136]
chytil sa o rám dverí, lenţe ani ten uţ nič nedrţalo, a tak sa odlomil.
Muţ padol dolu a okolo neho sa sypalo ďalšie sklo.
Will sa vrhol k odkvapu, zdvihol nôţ a bitka sa skončila. Doreza-
ný a dobitý mladík sa plazil hore schodmi, a keď videl Willa stáť nad
sebou s noţom v ruke, nenávistne naňho pozrel, otočil sa a utiekol.
„Ach,“ zastonal Will a sadol si. „Ach.“
Stalo sa niečo strašné, a on si to ani nevšimol. Pustil nôţ a pritia-
hol si ľavú ruku k telu. Zmotaný povraz bol nasiaknutý krvou, a keď
ruku odtiahol...
„Tvoje prsty!“ zhíkla Lyra. „Och, Will.“
Malíček a prstenník mu odpadli spolu s povrazom.
Zakrútila sa mu hlava. Z kýpťov prstov sa mu valila krv, dţínsy
s topánkami uţ mal presiaknuté. Na chvíľku si musel ľahnúť a zavrieť
oči. Bolesť nebola aţ taká silná, čo jeho myseľ prekvapene a omámene
zaregistrovala – mal skôr pocit, akoby ho niekto neprestajne udieral
kladivom, necítil ostrú bolesť, ako keď sa človek poreţe.
Ešte nikdy nezaţil takú slabosť. Zdalo sa mu, ţe o chvíľku zaspí.
Lyra mu robila niečo s rukou. Sadol si, aby sa pozrel na ranu, a prišlo
mu zle. Starec bol niekde nablízku, ale Will nevidel, čo robí, a medzi-
tým sa Lyra s ním rozprávala.
„Keby sme tak mali mach krvistav, aký pouţívajú medvede,“ ho-
vorila, „urobila by som to lepšie, Will, mohla by som... pozri, uviaţem
ti povraz okolo ruky, aby som zastavila krvácanie, lebo ti ho nemôţem
uviazať tam, kde boli prsty, nemám ti to o čo uviazať – nehýb sa.“
Nechal ju, nech urobí, čo vie, a obzeral sa po prstoch. Leţali na
olovenej streche skrútené ako krvavé otázniky. Zasmial sa.
„Hej, prestaň,“ zahriakla ho Lyra. „A teraz vstaň. Pán Paradisi má
nejaký liek, hojivú masť, neviem, čo je to. Musíš zísť dolu. Ten mladík
odišiel – videli sme ho vybehnúť zo dverí. Uţ je preč. Porazil si ho.
Poď, Will, poď.“
Prehovárala ho a pobádala, aby ho dostala dolu schodmi, a opatr-
ne zišli pomedzi rozbité sklo a rozštiepené drevo do malej chladnej
miestnosti vedľa odpočívadla. Pri stenách stáli police s fľaškami, po-
hármi, hrncami, maţiarmi s paličkami a chemickými váhami. Pod špi-
navým oknom bola kamenná výlevka, kde starec trasúcou sa rukou nie-
čo prelieval z veľkej fľašky do menšej.
[137]
 „Sadni si a toto vypi,“ povedal a do malého pohárika nalial tmavú
tekutinu.
Will si sadol a zobral pohár. Prvý dúšok ho pálil v hrdle ako oheň.
Lyra chytila pohár, aby mu nevypadol, keď zalapal po dychu.
„Vypi všetko,“ prikazoval starec.
„Čo je to?“
„Slivovica. Vypi to.“
Will sŕkal opatrnejšie. Teraz ho ruka naozaj začínala bolieť.
„Môţete mu to vyliečiť?“ zúfalo sa spýtala Lyra.
„O, áno, máme medicínu na všetko. Dievča, otvor zásuvku stola
a vyber obväz.“
Will videl nôţ leţať na stole v strede miestnosti, ale kým ho stihol
vziať, starec krivkal k nemu s miskou vody.
„Ešte sa napi.“
Will pevne drţal pohár a zavrel oči, kým mu starec čosi robil
s rukou. Strašne to štípalo, ale zrazu pocítil na zápästí drsný útrţok ute-
ráka a niečím mu jemne natierali rany. Na chvíľku pocítil chlad a potom
to znovu rozbolelo.
„Je to vzácna masť,“ hovoril starec. „Veľmi ťaţko sa dá získať.
A je veľmi dobrá na rany.“
Drţal zaprášenú, ošúchanú nádobku s obyčajným antiseptikom,
aké si mohol Will vo svojom svete kúpiť v hociktorej lekárni. Starec
s ním nakladal, akoby bolo z myrhy. Will sa odvrátil.
Kým muţ obväzoval ranu, Lyra pocítila, ţe Pantalaimon ju mlčky
volá, aby sa pozrela von. Ako pustovka sedel na ráme otvoreného okna
a hľadel na niečo, čo sa dialo dolu. Lyra sa k nemu pripojila a uvidela
známu postavu – Angelica beţala k staršiemu bratovi Tulliovi, ktorý
stál na druhej strane úzkej uličky chrbtom opretý o stenu a mával vo
vzduchu rukami, akoby si odháňal od tváre kŕdeľ netopierov. Potom sa
otočil a prechádzal rukami po kameňoch v múre, kaţdý si zblízka obze-
ral, počítal ich, ohmatával okraje a hrbil plecia, akoby odráţal čosi za
sebou, a pritom krútil hlavou.
Angelica bola zúfalá, aj braček Paolo za ňou, prišli k bratovi, chy-
tili ho za ruky a pokúšali sa ho odtiahnuť od toho, čo mu nedalo pokoja.
A vtedy Lyre prišlo aţ zle, lebo si uvedomila, čo sa deje – zaúto-
čili naňho fantómovia. Angelica to vedela, hoci ich, pravdaţe, nevidela,
[138]
a malý Paolo plakal a mlátil naprázdno do vzduchu, pokúšal sa ich odo-
hnať, no Tullio bol stratený. Pohyby mal čoraz pomalšie a napokon
celkom ustali. Angelica sa doňho zavesila a triasla mu rukou, ale nič ho
neprebudilo, Paolo kričal bratovo meno, akoby ho tým mohol vrátiť.
Vtedy Angelica pocítila, ţe ju Lyra sleduje, a pozrela hore. Na
okamih sa im pohľady stretli. Lýru myklo, akoby ju dievča fyzicky ud-
relo, taká silná nenávisť vyţarovala z jej očí, a vtedy si Paolo všimol,
kam hľadí, tieţ ta pozrel a detským hlasom vykríkol: „Zabijeme vás!
Vy ste to Tulliovi urobili! Zabijeme vás!“
Obe deti sa otočili a rozbehli, nechali nemohúceho brata tam,
a Lyra, vyľakaná a s pocitom viny, sa stiahla do miestnosti a zavrela
okno. Ostatní to nepočuli. Giacomo Paradisi dával na rany masť a Lyra
sa usilovala zabudnúť na to, čo videla, radšej sa sústredila na Willa.
„Musíte mu niečím stiahnuť ruku,“ povedala, „aby sa zastavilo
krvácanie. Inak neprestane.“
„Áno, áno, ja viem,“ pritakal starec, ale smutne.
Will sa nepozeral, kým mu obväzovali ruku, a po dúškoch pil sli-
vovicu. Napokon ho to upokojilo a cítil sa, akoby bol kdesi inde, hoci
ruka ho nepríjemne bolela.
„Tu máš, vezmi si nôţ,“ povedal Giacomo Paradisi, „je tvoj.“
„Nechcem ho,“ odmietol Will. „Nechcem s ním nič mať.“
„Nemáš na výber,“ vysvetľoval starec. „Teraz si nositeľom ty.“
„Povedali ste predsa, ţe ste ním vy,“ čudovala sa Lyra.
„Môj čas vypršal,“ odvetil starec. „Nôţ vie, kedy má opustiť jed-
nu ruku a prejsť do druhej, a ja viem, ako sa to pozná. Neveríte mi?
Pozrite!“
Zdvihol ľavú ruku. Malíček a prstenník mu chýbali, tak ako Wil-
lovi.
„Áno, aj mne sa to stalo. Bojoval som a stratil som tie isté prsty,
a to je znamenie nositeľa. Ani ja som to vopred nevedel.“
Lyra si s vyvalenými očami sadla. Will sa zdravou rukou drţal
zaprášeného stola. Nenachádzal slov.
„Ale ja... my sme sem prišli iba preto... jeden muţ Lyre niečo
ukradol, chce tento nôţ a povedal, ţe ak mu ho prinesieme, tak...“

[139]
 „Poznám toho muţa. Je to klamár a podvodník. Nedal by vám nič,
nemýľte sa. Chce nôţ, a keď ho bude mať, zradí vás. On nikdy nebude
nositeľ. Nôţ je podľa práva tvoj.“
Veľmi neochotne sa Will obrátil k noţu. Pritiahol ho k sebe. Bola
to na pohľad obyčajná dýka s obojstrannou, asi dvadsaťcentimetrovou
čepeľou z matného kovu, s krátkym priečnym chráničom z toho istého
kovu a palisandrovou rukoväťou. Keď sa prizrel lepšie, uvidel, ţe pali-
sander je vykladaný zlatými drôtmi, ktoré vytvárajú vzor. Najprv ho
nerozoznal, no keď nôţ otočil, uvidel anjela so zloţenými krídlami. Na
druhej strane bol tieţ anjel, ale s rozprestretými krídlami. Drôty trochu
vyčnievali nad povrch, aby sa rukoväť v dlani nešmýkala. Keď nôţ chy-
til, zistil, ţe je ľahký, pevný, krásne vyváţený a čepeľ vôbec nie je mat-
ná. Pod povrchom kovu akoby oţili zahmlené farby: modrofialová,
morská modrá, zemitá hnedá, sivá ako oblaky a tmavozelená ako pod
husto olistenými stromami, vytvárajúcimi tiene na hrobe, keď na opus-
tený cintorín padá súmrak – ak existuje niečo také ako tieňové sfarbe-
nie, tak práve takými odtieňmi hrala čepeľ magického noţa.
Ostrie však bolo iné. Vlastne obe ostria sa od seba líšili. Jedno bo-
lo z jasnej čistej ocele, ktorá prechádzala do tieňových farieb, ale oceľ
bola taká ostrá, ţe sa to s ničím nedalo porovnať. Will aţ zaškúlil pri
pohľade naň, také bolo naostrené. Druhé ostrie bolo rovnako ostré, ale
striebristej farby, a Lyra, ktorá hľadela Willovi cez plece, povedala:
„Ja uţ som tú farbu videla! Je taká istá ako na čepeli, ktorá nás
mala s Panom oddeliť – je presne taká istá!“
„Toto ostrie,“ vysvetľoval Giacomo Paradisi a dotýkal sa ocele
rúčkou lyţice, „prereţe akýkoľvek materiál na svete. Pozrite.“ A pritisol
naň striebornú lyţicu. Will, ktorý nôţ drţal, pocítil iba jemný odpor
a odrezaná rúčka lyţice odpadla na stôl.
„Druhé ostrie,“ pokračoval starec, „je ešte jemnejšie. Ním môţeš
vyrezať otvor z tohto sveta. Skús to. Rob, čo ti poviem – si nositeľ. Mu-
síš to vedieť. Nikto okrem mňa ťa to nemôţe naučiť, a mne uţ veľa
času nezostáva. Postav sa a počúvaj.“
Will odtisol stoličku a vstal, voľne drţiac nôţ v ruke. Krútila sa
mu hlava, bolo mu zle, cítil vzdor.
„Ja nechcem...“ začal, ale Giacomo Paradisi pokrútil hlavou.

[140]
 „Mlč! Nechceš... nechceš... nemáš na výber! Počúvaj ma, lebo ča-
su je málo. Teraz drţ nôţ pred sebou – takto. Reţe nielen nôţ, ale aj
tvoja myseľ. Musíš na to stále myslieť. Urob to takto: sústreď sa v du-
chu na špičku noţa. Sústreď sa, chlapče. Zameraj na ňu svoju myseľ.
Nemysli na ranu. Zahojí sa. Mysli na špičku noţa. Ty si tam. A teraz
jemne hmataj. Hľadáš štrbinu takú maličkú, ţe okom by si ju nevidel,
ale konček noţa ju nájde, ak naň sústredíš myseľ. Hmataj vo vzduchu,
kým nepocítiš malilinkú medzierku vo svete.“
Will sa o to pokúsil. Lenţe v hlave mu zunelo, v ľavej ruke cítil
strašnú pulzujúcu bolesť a znova mal pred očami svoje dva prsty, ako
leţia na streche, potom si spomenul na matku, na chuderu matku. Čo by
povedala? Ako by ju utešil? Ako ju vôbec niekedy uteší? Poloţil nôţ na
stôl, skrčil sa, znova si objal zranenú ruku a rozplakal sa. Toto je prive-
ľa, neznesie to. Z hrdla a hrude sa mu vydrali trhané vzlyky a oslepili
ho slzy. Plakal pre ňu, pre chuderku vyľakanú, nešťastnú milovanú
matku, ktorú opustil, opustil ju.
Bol zničený. Vtom však pocítil čosi zvláštne, chrbtom pravej ruky
si pretrel oči a na kolene uvidel Pantalaimonovu hlavu. Démon v podo-
be vlčiaka upieral naňho neţný smutný pohľad, potom jemne Willovi
oblízal zranenú ruku a znova si mu poloţil hlavu na koleno.
Will nemal ani tušenia o tabu v Lyrinom svete, ktoré zabraňovalo
človeku, aby sa dotýkal cudzieho démona, a ak sa doteraz Pantalaimona
nedotkol, zdrţiavala ho len zdvorilosť.
Lyre to vyrazilo dych. Jej démon to urobil z vlastnej iniciatívy,
a teraz sa stiahol, zaletel jej na plece ako maličký nočný motýľ. Starec
to sledoval so záujmom, ale nie prekvapene. Uţ v ţivote videl démo-
nov, aj on cestoval do iných svetov.
Pantalaimonovo gesto zapôsobilo. Will sťaţka preglgol a znova
vstal, utierajúc si slzy.
„Dobre,“ povedal. „Skúsim to znova. Povedzte mi, čo mám ro-
biť.“
Tentoraz nútil myseľ robiť to, čo hovoril Giacomo Paradisi, zatí-
nal zuby, chvel sa od námahy, potil sa. Lyra sa nemohla dočkať, aby ho
prerušila, lebo to poznala. Poznala to aj doktorka Maloneová, aj básnik
Keats, nech uţ to bol ktokoľvek. Vedeli, ţe človek nič nedosiahne, ak

[141]
sa na to bude upínať s vypätím všetkých síl. Drţala však jazyk za zu-
bami a len zopla ruky.
„Počkaj,“ opatrne ho vyrušil starec. „Uvoľni sa. Nerob to nasilu.
Toto je jemný nôţ, nie ťaţký meč. Zvieraš ho prisilno. Uvoľni si prsty.
Nech tvoja myseľ sklzne po ruke k zápästiu a potom do rukoväte a do
čepele, neponáhľaj sa, opatrne, nie nasilu. Len nech ta voľne prejde.
Potom po ostrí aţ celkom na špičku, kde je okraj najostrejší. Staň sa
špičkou noţa. Urob to teraz, pocíť to a potom sa vráť.“
Will to skúsil znova. Lyra videla, aké napäté má telo, ako sa mu
pohybuje čeľusť, a zrazu uvidela, ako naňho zostúpila akási sila, upoko-
jujúca, uvoľňujúca a vyjasňujúca. Bola to jeho vlastná sila alebo moţno
sila jeho démona. Ako veľmi mu musí chýbať démon! Tá osamelosť.
Nečudo, ţe plakal, a bolo správne, čo Pantalaimon urobil, hoci mala
z toho čudný pocit. Poloţila si ruku na démona, ktorý mal teraz podobu
bieleho hranostaja a leţal jej na kolenách.
Spolu hľadeli, ako sa Willovo telo prestalo chvieť. Zostalo napä-
té, ale teraz sa sústredil inak a aj nôţ vyzeral inak. Moţno to spôsobili
zahmlené farby čepele alebo to, ako prirodzene sedel vo Willovej ruke,
ale malý pohyb, ktorý teraz opisovala špička noţa, vyzeral cielene, nie
náhodne. Hmatal ním na jednom mieste, potom nôţ pretočil a hmatal na
druhom, stále tou striebristou stranou, a zrazu akoby našiel nejakú trh-
linku v prázdnom vzduchu.
„Čo je to? Je to ono?“ spýtal sa zachrípnuto.
„Áno. Len nie nasilu. Teraz sa vráť. Vráť sa k sebe.“
Lyre sa zdalo, ţe vidí, ako Willova duša prechádza po čepeli na-
späť do ruky a k srdcu. Odstúpil, ruka mu ovisla a zaţmurkal.
„Niečo som tam cítil,“ povedal Giacomovi Paradisimu. „Najprv
sa nôţ len kĺzal vo vzduchu a potom som to cítil.“
„Dobre. Teraz to urob znova. Tentoraz, keď to pocítiš, vkĺzni no-
ţom dnu. Urob rez. Neváhaj. A nebuď prekvapený. Nepusti nôţ.“
Will si musel čupnúť, dva či tri razy sa zhlboka nadýchol a zastr-
čil si ľavú ruku pod pravú, kým mohol pokračovať. Bol však odhodla-
ný. Znovu vstal a po chvíľke vysunul nôţ pred seba.
Tentoraz to išlo ľahšie. Keď uţ to raz cítil, vedel, čo má hľadať,
a ani nie o minútu nahmatal zvláštnu malú puklinu. Bolo to, akoby jem-
ne hľadal špičkou skalpela medzeru medzi stehmi. Dotkol sa jej, stiahol
[142]
sa a dotkol sa jej znova, aby si bol istý, a potom urobil, čo mu kázal
starec, rezal striebristým ostrím.
Dobre, ţe mu Giacomo Paradisi pripomenul, aby nebol prekvape-
ný. Opatrne drţal nôţ, potom ho poloţil na stôl a aţ vtedy podľahol
údivu. Lyra uţ stála, bez slova, pretoţe uprostred zaprášenej malej
miestnosti sa zjavilo okno ako pod hrabmi, diera vo vzduchu, cez ktorú
bolo vidieť do druhého sveta.
A pretoţe boli vysoko na veţi, boli aj vysoko nad Oxfordom.
Vlastne nad cintorínom a hľadeli na mesto. Kúsok pred sebou mali hra-
by, boli tam aj domy, stromy, cesty a v diaľke veţe mesta.
Keby takéto okno neboli videli uţ predtým, najprv by si mysleli,
ţe je to optický klam. Ibaţe toto okno nebolo iba optické – prúdil cezeň
vzduch a cítili výfukové plyny, ktoré vo svete Cittagazze neexistovali.
Pantalaimon sa zmenil na lastovičku a preletel cez dieru, vychutnával
otvorené priestranstvo, chytil si chrobáka a vrátil sa na Lyrino plece.
Giacomo Paradisi ich sledoval so zvláštnym, smutným úsmevom.
Potom povedal: „To by bolo otváranie. Teraz sa musíš naučiť zatvárať.“
Lyra odstúpila, aby mal Will miesto, a starec sa postavil vedľa
neho.
„Na to potrebuješ prsty. Jedna ruka postačí. Nahmatáš okraj, tak
ako si na začiatku hmatal noţom. Nenájdeš ho, kým do končekov prs-
tov nevloţíš svoju dušu. Hmataj veľmi opatrne, znova a znova, aţ kým
nenájdeš okraj. Potom ho prstami zoštipneš. To je všetko. Skús to.“
No Will sa triasol. Nemohol v mysli obnoviť krehkú rovnováhu,
ktorú na to potreboval, a bol čoraz znechutenejší. Lyra videla, čo sa
deje.
Vstala, chytila mu pravú ruku a povedala: „Will, sadni si. Poviem
ti, ako sa to robí. Na chvíľku si iba sadni, lebo ruka ťa bolí a odpútava
ťa. Ovplyvňuje ti myseľ. Po chvíľke to trochu prejde.“
Starec zdvihol obe ruky, ale potom si to rozmyslel, pokrčil ple-
cami a znova si sadol.
Will si sadol tieţ a pozrel na Lyru. „Čo robím zle?“ spýtal sa.
Bol celý od krvi, triasol sa a oči mal plné hrôzy. Dostal sa na po-
kraj nervového vypätia, zatínal zuby, klopkal nohou a rýchlo dýchal.

[143]
 „To tvoja rana,“ povedala Lyra. „Ideš na to dobre. Robíš to
správne, ale ruka ti nedovolí sústrediť sa. Nepoznám ľahšiu cestu, ako
to prekonať, ale moţno keby si dal tomu voľný priebeh.“
„Ako to myslíš?“
„No vieš, v duchu si sa usiloval robiť dve veci naraz. Usiluješ sa
potlačiť bolesť a zároveň zavrieť okno. Pamätám sa, raz som čítala
alethiomer, keď som bola vyľakaná, a moţno som uţ vtedy naň bola
zvyknutá, neviem, no aj tak som bola po celý čas pri čítaní vyľakaná.
Pozri, trochu sa uvoľni a povedz si, áno, bolí to, viem. Nepokúšaj sa
potlačiť ten pocit.“
Will na chvíľku zavrel oči. Dych sa mu trochu spomalil.
„Dobre. Skúsim to.“
Tentoraz to bolo oveľa ľahšie. Nahmatal okraj, našiel ho za
chvíľku, a urobil, čo mu kázal Giacomo Paradisi, zoštipol okraje doko-
py. Bolo to celkom ľahké. Na okamih sa ho zmocnil pokojný povznáša-
júci pocit a okno zmizlo. Druhý svet bol zatvorený.
Starec mu podal koţené puzdro s rohovinovou výstuţou a spona-
mi, ktoré nôţ pridrţiavali, lebo pri najmenšom pohybe by čepeľ prere-
zala aj najhrubšiu koţu. Will doň vloţil nôţ a čo najpevnejšie, ako mu
to nešikovnou rukou išlo, spony zapol.
„Mal by to byť slávnostný okamih,“ ozval sa Giacomo Paradisi.
„Keby sme mali dni a týţdne času, mohol by som ti porozprávať príbeh
magického noţa a Spolku z Torre degli Angeli, i celú ţalostnú históriu
tohto skazeného a bezohľadného sveta. Fantómovia sú naša chyba, iba
naša. Prišli preto, lebo moji predchodcovia, alchymisti, filozofi a učení
muţi skúmali najhlbšiu podstatu vecí. Boli zvedaví na zväzky, ktoré
drţia pohromade najmenšie čiastočky hmoty. Vieš, čo myslím zväz-
kom. Niečo, čo zväzuje.
Toto bolo obchodnícke mesto. Mesto obchodníkov a bankárov.
Mysleli sme si, ţe vieme o zväzkoch všetko. Mysleli sme si, ţe je to
niečo, s čím sa dá obchodovať, niečo, čo môţeš kúpiť a predať, vyme-
niť. Lenţe v tom sme sa zmýlili. Rozviazali sme ich a vpustili dnu fan-
tómov.“
„Odkiaľ prišli fantómovia?“ spýtal sa Will. „Prečo to okno pod
stromami, cez ktoré som prišiel, zostalo otvorené? Sú v tomto svete aj
iné okná?“
[144]
 „Je záhadou, odkiaľ prišli fantómovia. Z iného sveta, z temnoty
vesmíru, ktovie? Dôleţité je, ţe sú tu a zničili nás. A či sú v tomto svete
aj iné okná? Áno, zopár ich je, lebo občas bol nositeľ noţa neopatrný
alebo zábudlivý, nemal čas zastaviť sa, aby ho zavrel, ako mal. A okno,
cez ktoré ste prišli, to pod hrabmi... to som nechal otvorené ja sám, vo
chvíľke neodpustiteľnej hlúposti. Muţ, ktorého si spomínal – myslel
som, ţe ho prilákam do mesta, kde by sa stal obeťou fantómov. Ale je
priveľmi prefíkaný, aby sa dal takto nachytať. Chce nôţ. Prosím ťa,
nikdy nedopusť, aby ho dostal.“
Will s Lyrou pozreli na seba.
„Dobre,“ dohovoril starec a roztiahol ruky, „nemôţem urobiť nič
iné iba odovzdať nôţ a ukázať ti, ako funguje, a to som uţ urobil, no
ešte ti poviem, aké boli pravidlá Spolku, kým sa nerozpadol. Po prvé,
nikdy neotváraj to, čo potom nezatvoríš. Po druhé, nikdy nedovoľ, aby
ten nôţ pouţil niekto iný. Je iba tvoj. Po tretie, nikdy ho nepouţi na zlé
účely. Po štvrté, uchovaj ho v tajnosti. Ak existujú aj iné pravidlá, za-
budol som ich, a ak som ich zabudol, asi neboli dôleţité. Máš nôţ. Ty si
nositeľ. Nemal by si byť dieťa. Lenţe náš svet sa rúca a znamenie nosi-
teľa je nesporné. Dokonca ani nepoznám tvoje meno. A teraz choď. Ja
onedlho zomriem, lebo viem, kde sú jedy, a nemám v úmysle čakať,
kým prídu fantómovia, a tí prídu, keď uţ nemám nôţ. Choďte.“
„Ale, pán Paradisi,“ začala Lyra, no on len pokrútil hlavou a po-
kračoval:
„Niet času. Prišli ste sem s cieľom a moţno neviete, aký je to cieľ,
ale vedia to anjeli, ktorí vás priviedli. Choďte. Si statočný a tvoja pria-
teľka je múdra. A ty máš nôţ. Choďte.“
„Neotrávite sa, však?“ znepokojene sa spýtala Lyra.
„Poďme,“ volal ju Will.
„A ako ste to mysleli s tými anjelmi?“ nevzdávala sa Lyra.
Will ju ťahal za ruku.
„Poďme,“ zopakoval. „Musíme ísť. Ďakujeme, pán Paradisi.“
Podal mu zakrvavenú zaprášenú pravú ruku a starec ju opatrne
potriasol. Chytil aj Lyrinu ruku a kývol Pantalaimonovi, ktorý v podobe
bieleho hranostaja na pozdrav sklonil hlavu.
Zvierajúc nôţ v koţenom puzdre Will prvý zišiel širokým tma-
vým schodiskom a vyšiel z veţe. Na malom námestí pálilo horúce slnko
[145]
a vládlo tam nekonečné ticho. Lyra sa ostraţito poobzerala, ale ulica
bola prázdna. Radšej nebude Willa znepokojovať tým, čo videla, uţ aj
tak má dosť trápenia. Viedla ho preč od ulice, kde videla deti a kde po
útoku fantómov zostal stáť Tullio, nehybný ako smrť.
„Ţelala by som si...“ povedala Lyra na konci námestia, kde zasta-
la a obzrela sa. „Je to strašné, keď si na to pomyslím... všetky zuby mal
polámané a na jedno oko skoro nevidel. Jednoducho prehltne nejaký jed
a zomrie, a ja by som si tak ţelala...“
Slzy mala na krajíčku.
„Pst,“ tíšil ju Will. „Nebude ho to bolieť. Jednoducho zaspí. Po-
vedal, ţe je to lepšie ako fantómovia.“
„Och, čo urobíme, Will? Čo budeme robiť? Si ťaţko zranený
a ten starý chudák... nenávidím toto miesto, naozaj, nechala by som ho
zhorieť do tla. Čo teraz urobíme?“
„To je predsa ľahké,“ odpovedal Will, „musíme získať alethio-
mer, takţe ho ukradneme. To teraz urobíme.“

9
Krádež

Najprv sa vrátili do kaviarne, aby sa spamätali, odpočinuli si

a prezliekli sa. Will predsa nemohol chodiť všade zakrvavený, a časy,
keď sa cítil previnilo, ţe berú veci z obchodov bez platenia, uţ pominu-
li. Vybrali si kompletné nové oblečenie i topánky, a Lyra, ktorá trvala
na tom, ţe mu pomôţe a striehla na všetky strany, či neuvidí deti, mu to
odniesla do kaviarne.
Lyra zohriala vodu, Will si ju vyniesol do kúpeľne a vyzliekol sa,
aby sa celý poumýval. Tupá bolesť v ruke neutíchala, no aspoňţe rany
mal čisté, a keď videl, čo nôţ dokáţe, vedel, ţe nijaký rez by nebol čis-
tejší, lenţe z kýpťov prstov mu stále tiekla krv. Keď na ne pozrel, prišlo
mu zle, srdce sa mu roztĺklo prudšie a zdalo sa, ţe zosilnelo aj krváca-
nie. Will si sadol na kraj vane, zavrel oči a niekoľkokrát sa zhlboka
nadýchol.

[146]
 Napokon sa upokojil a začal sa umývať. Robil, čo mohol, utieral
sa do čoraz zakrvavenejších uterákov, potom si obliekol nové šaty
a usiloval sa nezakrvaviť aj tie.
„Budeš mi musieť znova uviazať obväz,“ povedal Lyre, „utiahni
ho čo najsilnejšie, len nech to prestane krvácať.“
Lyra roztrhala plachtu, omotávala mu pásom plátna ruku a na rane
uťahovala, ako vládala. Will zatínal zuby, no aj tak sa neubránil slzám.
Bez slova si ich utrel a Lyra tieţ mlčala.
Keď ho obviazala, poďakoval sa a dodal: „Počuj. Chcem, aby si
mi niečo vzala do plecniaka, pre prípad, ţe by sme sa sem nevrátili. Sú
to iba listy. Môţeš si ich prečítať, ak chceš.“
Vybral zelené koţené puzdro na písacie potreby a podal jej hárky
leteckého listového papiera.
„Nebudem ich čítať, ak...“
„Mne to neprekáţa. Inak by som ti to nepovedal.“
Lyra poskladala listy a Will si ľahol na posteľ, odtisol mačku
a zaspal.
Oveľa neskôr v ten večer Will s Lyrou čupeli v tieni stromov
v uličke, ktorá viedla popri kroví v záhrade sira Charlesa. Na strane
Cittagazze boli v trávnatom parku obklopujúcom klasickú vilu, ktorá
nabielo svietila v mesačnom svite. Dlho im trvalo, kým sa dostali k do-
mu sira Charlesa, pretoţe sa pohybovali hlavne po Cittagazze, často sa
museli zastavovať, urobiť otvor, skontrolovať svoje miesto vo Willo-
vom svete a zase okno zavrieť, len čo sa dozvedeli, kde sú.
Kúsok za nimi chodila mačka. Odkedy ju zachránili pred deťmi,
čo do nej hádzali kamene, spala, a teraz, keď sa zobudila, nechcela ich
opustiť, akoby si myslela, ţe tam, kde sú oni, je v bezpečí. Will si tým
vôbec nebol istý, ale aj bez mačky mal starostí vyše hlavy a nevšímal si
ju. Celý čas sa pritom čoraz lepšie zoznamoval s noţom, ovládal ho
oveľa istejšie, ale rana ho bolela väčšmi, bolesť v nej neprestajne pul-
zovala a nový obväz, ktorý mu Lyra dala, keď sa zobudil, bol uţ pre-
siaknutý.
Vyrezal okno vo vzduchu neďaleko snehobielej vily a prešli do ti-
chej uličky v Headingtone, aby presne zistili, ako sa dostanú do pracov-
ne, kde sir Charles uloţil alethiomer. Záhradu osvetľovali dva svetlo-

[147]
mety a svietilo sa aj v oknách obrátených do ulice, hoci v pracovni nie.
Túto stranu osvetľoval iba mesačný svit a okno pracovne bolo tmavé.
Ulička viedla pomedzi stromy k ďalšej ceste na druhej strane
a nebola osvetlená. Obyčajný zlodej by sa ľahko nepozorovane dostal
do krovia a tadiaľ do záhrady, keby okolo celého pozemku sira Charlesa
nebol silný ţelezný plot, dva razy taký vysoký ako Will a zakončený
hrotmi. Pre magický nôţ to však nebola nijaká prekáţka.
„Drţ túto tyč, prereţem ju,“ zašepkal Will. „A potom ju zachyť.“
Lyra urobila, čo jej povedal, a Will prezeral štyri tyče, čo stačilo,
aby bez ťaţkostí prešli cez plot. Lyra poloţila kúsky tyčí na trávu a stra-
tili sa medzi kríkmi.
Keď jasne videli stranu domu, kde bolo popínavými rastlinami
obrastené okno pracovne, Will ticho povedal:
„Prereţem otvor do Ci'gazze a nechám ho otvorený, v Ci'gazze
prejdem ta, kde by podľa mňa mohla byť pracovňa, a potom sa prere-
ţem zase do tohto sveta. Vezmem alethiomer zo skrinky, zavriem okno
a vrátim sa k tomuto. Zostaň v tomto svete a dávaj pozor. Keď ťa zavo-
lám cez toto okno, vráť sa do Ci'gazze a potom ho zase zavriem. Dob-
re?“
„Áno,“ zašepkala. „My budeme s Panom dávať pozor.“
Jej démon bol teraz malá zlatohnedá sova, skoro neviditeľná
v strakatých tieňoch pod stromami. Veľkými bledými očami striehla na
kaţdý pohyb.
Will odstúpil a vystrčil nôţ, hľadal, jemnými pohybmi hmatal vo
vzduchu, aţ kým nenašiel miesto, kde mohol rezať. Urobil to rýchlo,
otvoril okno do parku v Ci'gazze zaplaveného mesačným svitom a po-
tom odstúpil a odhadoval, koľko krokov v tomto svete musí urobiť, aby
sa dostal do pracovne, a pritom si vrýval smer do pamäti.
Potom bez slova vošiel do otvoru a zmizol.
Lyra čupela neďaleko. Pantalaimon jej sedel nad hlavou na koná-
ri, otáčal sa raz na jednu, raz na druhú stranu a mlčal. Lyra za sebou
počula autá z Headingtonu a niečie tiché kroky na ceste na konci uličky,
ba aj ľahučké pohyby hmyzu medzi vetvičkami a lístím pri nohách.
Prešla chvíľka, potom ďalšia. Kde je teraz Will? Uprene hľadela
do okna pracovne, ale videla len tmavý štvorec obrastený brečtanom.
Iba dnes ráno v nej sir Charles sedel pri okne s prekríţenými nohami
[148]
a upravoval si puky na nohaviciach. Na ktorej strane okna je skrinka?
Dostane sa Will dnu tak, aby nikoho v dome nevyrušil? Lyra počula,
ako jej bije srdce.
Zrazu Pantalaimon ticho zahúkal a v tej istej chvíli sa spred domu
vľavo od Lýry ozval odlišný zvuk. Lyra dopredu nevidela, ale zachytila,
ako po stromoch prešlo svetlo, a pod pneumatikami zaškrípal štrk. Mo-
tor auta vôbec nepočula. Hľadala Pantalaimona, ale ten sa uţ nehlučne
vznášal vo vzduchu, tak ďaleko, ako mohol od nej odletieť. Potom sa
v tme otočil a zamieril na jej zápästie.
„Sir Charles sa vracia,“ zašepkal. „A niekto je s ním.“
Znova odletel a tentoraz ho Lyra nasledovala, po prstoch, nanaj-
výš opatrne sa zakrádala po mäkkej zemi, prikrčená za kríkmi, aţ napo-
kon liezla štvornoţky, aby mohla vykuknúť pomedzi lístie vavrínu.
Rolls-Royce stál pred domom, šofér ho obišiel a otváral dvere pa-
saţierovi. Sir Charles čakal pri aute. Usmieval sa a podával ruku vystu-
pujúcej ţene, a keď ju Lyra uvidela, zovrelo jej srdce, taký strašný šok
nezaţila od úteku z Bolvangaru. Hosťom sira Charlesa bola jej matka,
pani Coulterová.
Will opatrne kráčal v Cittagazze po tráve osvetlenej mesiacom,
počítal kroky a čo najpresnejšie sa usiloval vybaviť si, kde je pracovňa,
aby vedel odhadnúť jej polohu v porovnaní s neďalekou vilou s bielou
omietkou, stĺpmi a upravenou záhradou so sochami a fontánou. Uve-
domoval si, aký je v tom mesačným svitom zaliatom parku nápadný.
Keď usúdil, ţe je na správnom mieste, zastal, vystrčil nôţ pred
seba a opatrne hmatal. Malé neviditeľné puklinky boli všelikde, ale nie
všade, a ani hocijakým rezom okno neotvoril.
Najprv vyrezal malé okienko, nie väčšie ako dlaň, a nazrel cezeň.
Na druhej strane nebolo nič iba tma – nevidel ani, kde je. Zavrel okno,
otočil sa o deväťdesiat stupňov a otvoril ďalšie. Tentoraz pred sebou
našiel látku – hrubý zelený zamat – to sú závesy v pracovni. Lenţe kto-
rým smerom je skrinka? Musel zavrieť aj tento otvor, znova sa otočiť
a skúsiť to ešte raz. Čas beţal.
Na tretí raz to bolo lepšie – zistil, ţe v slabom svetle dopadajúcom
z pootvorených dverí na chodbu vidí celú pracovňu. Bol tam stôl, po-
hovka, aj skrinka! Videl, ako sa od mosadzného boku mikroskopu slabo

[149]
odráţa svetlo. Miestnosť bola prázdna a v dome vládlo ticho. Lepšie to
byť nemohlo.
Opatrne odhadoval vzdialenosť, zavrel okno, urobil štyri kroky
dopredu a znova vystrčil nôţ. Ak sa nepomýlil, je na správnom mieste,
postačí iba natiahnuť ruku, prerezať sklo na skrinke, vybrať alethiomer
a okno za sebou zavrieť.
Vyrezal okno v správnej výške. Sklo na skrinke bolo iba na šírku
dlane od neho. Priloţil tvár bliţšie, uprene hľadel na policu a prezrel ju
odhora nadol.
Alethiomer tam nebol.
Najprv si Will myslel, ţe to nie je správna skrinka. V miestnosti
boli štyri – ráno ich počítal a vrýval si do pamäti ich polohu – vysoké
hranaté skrinky z tmavého dreva so sklenými prednými a bočnými ste-
nami a policami pokrytými zamatom, vyrobené na to, aby sa v nich
mohli vystavovať cenné predmety z porcelánu, slonoviny alebo zlata. Je
moţné, ţe by jednoducho otvoril okno pred nesprávnou skrinkou? Len-
ţe na vrchnej polici leţal objemný prístroj s mosadznými prstencami,
ten si veľmi dobre všimol. A na strednej, tam, kde sir Charles poloţil
alethiomer, bolo prázdne miesto. Je to správna skrinka, ale alethiomer
tam nie je.
Will na chvíľku odstúpil a zhlboka sa nadýchol.
Bude musieť vojsť dnu a poobzerať sa. Náhodné otváranie okien
by zabralo celú noc. Zavrel okno pred skrinkou, otvoril ďalšie, aby vi-
del celú miestnosť, a keď si ju starostlivo prezrel, okno zavrel a otvoril
väčšie za pohovkou, cez ktoré by mohol rýchlo ujsť, keby to potrebo-
val.
V ruke mu nemilosrdne pulzovala bolesť a obväz sa uvoľnil.
Omotal si ho, ako najlepšie vedel, koniec zastrčil a vošiel do domu sira
Charlesa, s noţom v ruke sa prikrčil za pohovku a pozorne načúval.
Keď nič nepočul, pomaly vstal a rozhliadal sa po miestnosti. Dve-
re na chodbu boli pootvorené a dopadalo cez ne dosť svetla. Skrinky,
poličky na knihy, obrazy, všetko bolo na svojom mieste.
Prešiel po mäkkom koberci a nazrel do kaţdej skrinky. Alethio-
mer tam nebol. Nebol ani na stole medzi úhľadne poukladanými kni-
hami a papiermi, ani na rímse kozuba medzi pozvánkami na vernisáţ či

[150]
recepciu, ani na čalúnenej lavici pod oknom, ani na osemhrannom stolí-
ku za dverami.
Will sa vrátil k stolu a chcel prezrieť zásuvky, hoci nečakal, ţe ho
v nich nájde, keď začul tichý štrkot kamienkov pod pneumatikami. Bol
taký tichý, aţ si myslel, ţe sa mu to iba zdá, ale zmeravel a napínal uši.
Stíchlo to.
Vtom počul, ako sa otvorili vchodové dvere.
Okamţite prešiel za pohovku a čupol si vedľa okna, ktoré viedlo
na mesiacom postriebrený trávnik v Cittagazze. O chvíľku začul v tom
druhom svete kroky zľahka beţiace po tráve, a keď ta pozrel, videl, ţe
k nemu beţí Lyra. Práve včas jej kývol a priloţil si prsty k perám, načo
Lyra spomalila, lebo si uvedomila, ţe Will vie o návrate sira Charlesa.
„Nemám ho,“ zašepkal, keď prišla k nemu. „Nie je tam. Asi ho
má so sebou. Budem počúvať a pozriem sa, či ho nedá naspäť. Zostaň
tu.“
„Nie! Je to ešte horšie!“ Lýry sa zmocňovala panika. „Ona je
s ním – pani Coulterová – moja matka – neviem, ako sa sem dostala, ale
ak ma uvidí, som mŕtva, Will, som stratená – a ja uţ viem, kto to je!
Spomenula som si, kde som ho videla! Will, volá sa lord Boreal! Videla
som ho na kokteili u pani Coulterovej, vtedy, keď som utiekla. Celý čas
musel vedieť, kto som.“
„Psst. Nemôţeš tu zostať, keď budeš taká hlučná.“
Lyra sa ovládla, sťaţka preglgla a pokrútila hlavou.
„Prepáč. Chcem zostať s tebou,“ zašepkala. „Chcem počuť, čo
povedia.“
„Teraz buď ticho.“
Will počul hlasy na chodbe. Lyra bola tak blízko, ţe sa mohli na-
vzájom dotknúť, on vo svojom svete, ona v Cittagazze, a keď videla
Willov visiaci obväz, poklopkala ho po pleci a naznačila, ţe mu ho pre-
viaţe. Will jej otrčil ruku, medzitým čupel s naklonenou hlavou a načú-
val.
V miestnosti sa rozsvietilo. Will počul, ako sir Charles niečo ho-
vorí sluhovi, poslal ho preč, vošiel do pracovne a zatvoril dvere.
„Môţem vám ponúknuť pohárik tokajského?“ spýtal sa.
Ţenský hlas, hlboký a príjemný, odpovedal: „To je od vás milé,
Carlo. Uţ roky som neochutnala tokajské.“
[151]
 „Sadnite si ku kozubu.“
Bolo počuť slabý ţblnkot nalievaného vína, cinknutie fľašky
o okraj pohára, tiché poďakovanie a potom sa sir Charles usadil na po-
hovku kúsok od Willa.
„Na vaše zdravie, Marisa,“ povedal a odpil si. „Dúfam, ţe mi uţ
poviete, čo potrebujete.“
„Chcem vedieť, kde ste vzali ten alethiomer.“
„Prečo?“
„Pretoţe ho mala Lyra a ja ju musím nájsť.“
„Neviem načo. Je to odporná frkanka.“
„Dovoľujem si vám pripomenúť, ţe je to moja dcéra.“
„Potom je ešte odpornejšia, pretoţe odolávala vášmu očarujúce-
mu vplyvu naschvál. To náhodou nedokáţe nikto.“
„Kde je?“
„Poviem vám, sľubujem. Ale najprv musíte povedať niečo vy
mne.“
„Ak môţem,“ odvetila iným tónom, ktorý Willovi pripadal ako
varovanie. Jej hlas bol omamný: upokojujúci, ľúbezný, melodický
a navyše mladý. Zatúţil vidieť, ako vyzerá, lebo Lyra mu ju nikdy neo-
písala, a tvár, ktorá sa hodí k takému hlasu, musí byť pozoruhodná. „Čo
chcete vedieť?“
„Čo má lord Asriel za lubom?“
Nastalo ticho, akoby ţena zvaţovala, čo povedať. Will pozrel cez
okno na Lýru a videl jej tvár, osvetlenú mesiacom, vyvaľovala oči plné
strachu, mlčky si hrýzla peru a počúvala rovnako napäto ako on.
Napokon sa pani Coulterová ozvala: „Tak teda dobre, poviem
vám to. Lord Asriel zhromaţďuje armádu, aby dokončil vojnu, ktorú
bojovali v nebi pred celou večnosťou.“
„Aké stredoveké. Zdá sa však, ţe pouţíva veľmi moderné pro-
striedky. Čo spravil s magnetickým poľom?“
„Našiel spôsob, ako odstreliť bariéru medzi naším svetom a iný-
mi. Spôsobilo to značné poruchy zemského magnetického poľa a musí
sa to odzrkadľovať aj v tomto svete. Ale odkiaľ to viete? Carlo, myslím,
ţe aj vy by ste mi mali odpovedať na otázky. Aký je tento svet? A ako
ste ma sem priviedli?“

[152]
 „Je jeden z milióna. Medzi nimi sú priechody, ale nedajú sa ľahko
nájsť. Poznám ich asi tucet, lenţe miesta, do ktorých sa otvárajú, sa
posunuli, a to zrejme preto, čo urobil Asriel. Pravdepodobne teraz mô-
ţeme z tohto sveta do nášho prechádzať priamo a zrejme aj do mnohých
ďalších. Predtým bol jeden svet, ktorý slúţil ako kriţovatka, a všetky
priechody sa otvárali doň. Takţe si viete predstaviť, ako ma prekvapilo,
ţe som vás dnes uvidel, keď som prešiel cez priechod. No veľmi som sa
potešil, ţe vás môţem priviesť priamo sem a nemusíme riskovať pre-
chod cez Cittagazze.“
„Cittagazze? Čo je to?“
„Tá kriţovatka. Svet, o ktorý mám záujem, moja drahá Marisa.
Ale momentálne je pre nás priveľmi nebezpečné, aby sme ho navštívi-
li.“
„Prečo je to nebezpečné?“
„Je nebezpečný pre dospelých. Deti ta môţu slobodne ísť.“
„Čoţe? To ma zaujíma, Carlo,“ povedala a Will počul v jej hlase
veľkú netrpezlivosť. „Veď to je podstatou všetkého, rozdiel medzi
deťmi a dospelými! V tom je celá záhada prachu! Preto musím nájsť to
dieťa. Bosorky pre ňu majú meno – uţ som sa ho skoro dozvedela,
osobne od jednej bosorky, ale zomrela prirýchlo. Musím nájsť to dieťa.
Ona je kľúč, a ja ju musím mať.“
„Aj budete. Tento prístroj ju ku mne privedie – nebojte sa. A keď
mi dá, čo chcem, môţete si ju vziať. Ale povedzte mi, akú to máte zau-
jímavú stráţ, Marisa. Nikdy som takých vojakov nevidel. Kto je to?“
„Obyčajní muţi. Ale podstúpili intercídiu. Nemajú démonov,
a tak sa neboja, nemajú predstavivosť, ani slobodnú vôľu a budú bojo-
vať do roztrhania tela.“
„Nemajú démonov. To je skutočne zaujímavé. Keby ste mohli
jedného obetovať, navrhol by som experiment. Chcel by som zistiť, či
by o nich mali záujem fantómovia. Ak nie, moţno by sme napokon
mohli cestovať do Cittagazze.“
„Fantómovia? Kto je to?“
„To vám vysvetlím neskôr, moja milá. Existujú dôvody, prečo
dospelí do toho sveta nemôţu ísť. Prach – deti – fantómovia – démoni –
intercídia. Áno, mohlo by to vyjsť. Dajte si ešte trochu vína.“

[153]
 „Chcem vedieť všetko,“ naliehala pani Coulterová a Will počul,
ţe si nalievajú víno. „Nenechám vás na pokoji. Najprv mi povedzte: čo
robíte v tomto svete? Sem chodíte, keď si myslíme, ţe ste v Brasile ale-
bo v Indiách?“
„Našiel som cestu sem uţ dávno. Ako vidíte, zariadil som sa tu
veľmi pohodlne. Vďaka tomu, ţe doma som vo vládnej rade, o to ľahšie
som zistil, kde tu je sústredená moc.
Vlastne som sa stal špiónom, hoci som svojim pánom nikdy ne-
povedal všetko, čo viem. Bezpečnostné sluţby v tomto svete boli roky
priveľmi zaneprázdnené Sovietskym zväzom – my ho poznáme ako
Moskoviu. A hoci táto hrozba ustúpila, stále existujú odpočúvacie stre-
diská a stroje na to určené, a ja som stále v kontakte s ľuďmi, čo riadia
špionáţ.
Nedávno som sa dopočul o veľkom narušení zemského magnetic-
kého poľa. Bezpečnostné sluţby sú znepokojené. Kaţdý národ, ktorý
robí výskumy v oblasti elementárnej fyziky – my to voláme experimen-
tálna teológia – sa naliehavo obracia na svojich vedcov, aby zistili, čo
sa deje. Vedia totiţ, ţe niečo sa deje. A majú podozrenie, ţe to súvisí
s inými svetmi.
Vlastne majú niekoľko stôp. Robia aj výskumy prachu. Veru áno,
poznajú ho aj tu. Práve v tomto meste pracuje na tom jedna skupina.
A ďalšia vec: asi pred desiatimi či dvanástimi rokmi zmizol na severe
jeden muţ a bezpečnostné sluţby sa domnievajú, ţe vedel to, čo tak
veľmi potrebujú zistiť – konkrétne vedel, kde sa nachádza priechod
medzi svetmi, taký, akým ste dnes prešli aj vy. Ten, čo našiel, je jediný,
o ktorom vedia. Keď vzniklo toto nové narušenie, začali po tom muţovi
pátrať.
A, prirodzene, Marisa, ja sám som zvedavý a chcem rozšíriť svoje
vedomosti.“
Will sedel ako zmeravený a srdce mu tĺklo tak silno, aţ sa bál, ţe
ho začujú. Sir Charles rozprával o jeho otcovi! Takţe je jasné, kto boli
tí muţi a čo hľadali!
Celý čas si však okrem hlasov sira Charlesa a tej ţeny uvedomo-
val, ţe v miestnosti je ešte niečo. Po podlahe sa pohyboval nejaký tieň,
časť z neho videl za okrajom pohovky a pri nohách osemhranného sto-
la. No ani sir Charles, ani tá ţena sa nehýbali. Tieň sa pohyboval rýchlo
[154]
a kradmo a Willa to veľmi znepokojovalo. Jediné svetlo v miestnosti
vychádzalo zo stojatej lampy pri kozube, preto tieň bol jasný a mal
presný tvar, ibaţe nikdy sa nezastavil na tak dlho, aby Will rozoznal, čo
to je.
Vtedy sa stali dve veci. Najprv sir Charles spomenul alethiomer.
„Napríklad,“ pokračoval, „veľmi ma zaujíma tento prístroj. Mohli
by ste mi povedať, ako funguje.“
Poloţil alethiomer na osemhranný stolík vedľa pohovky. Will ho
jasne videl, skoro by naň dočiahol.
A tá druhá vec – tieň sa odrazu zastavil. Tvor, ktorý ho vrhal, si
zrejme sadol na operadlo stoličky pani Coulterovej, pretoţe svetlo spo-
za neho vrhlo na stenu jasný tieň. Vo chvíli, keď znehybnel, si Will
uvedomil, ţe je to démon tej ţeny – čupiaca opica otáčala hlavou na
všetky strany a niečo hľadala.
Will pocítil, ţe Lyra zatajila dych, keď ho aj ona uvidela. Potichu
sa otočil a zašepkal:
„Chod k druhému oknu a prejdi tam do záhrady. Nájdi nejaké
kamene a hod ich do pracovne, aby sa na chvíľu otočili, a ja vezmem
alethiomer. Potom sa vráť sem a počkaj na mňa.“
Lyra prikývla, otočila sa a potichu odbehla po tráve. Will sa obrá-
til do miestnosti.
Ţena práve hovorila: „...magister Jordanského kolégia je hlúpy
starec. Neviem si predstaviť, prečo jej ho dal, veď aby mu človek ako-
tak porozumel, vyţaduje si to roky intenzívneho štúdia. A teraz mi dl-
hujete jednu informáciu, Carlo. Ako ste ho získali? A kde je to dieťa?“
„Videl som ju s ním v múzeu v tomto meste. Samozrejme, spo-
znal som ju, veď som ju kedysi videl u vás na kokteili, a uvedomil som
si, ţe musela nájsť priechod. Vtedy mi zišlo na um, ţe by som ho pouţil
na vlastné účely. A tak keď som na ňu natrafil po druhý raz, ukradol
som jej ho.“
„Ste veľmi úprimný.“
„Načo sa ostýchať, obaja sme predsa dospelí.“
„Ale kde je Lyra teraz? Čo urobila, keď zistila, ţe ho nemá?“
„Prišla ma navštíviť, čo vyţadovalo podľa mňa riadny kus odva-
hy.“

[155]
 „Jej odvaha nechýba. A čo s ním chcete urobiť? Aký je ten váš
cieľ?“
„Povedal som jej, ţe ho dostane naspäť, ak mi niečo donesie –
niečo, čo si sám nemôţem vziať.“
„A čo je to?“
„Neviem, či vy...“
Vtedy do okna pracovne dopadol prvý kameň. Sklo sa rozbilo,
opičí tieň okamţite zoskočil z operadla kresla a dospelí zhíkli. Ozvalo
sa ďalšie tresknutie, potom ďalšie a Will cítil, ako sa pohovka pohla,
keď sir Charles vstal.
Will sa naklonil dopredu, schmatol alethiomer zo stolíka, strčil si
ho do vrecka a preskočil cez okno. Len čo bol na trávniku v Cittagazze,
nahmatal vo vzduchu takmer neviditeľné okraje, upokojoval si myseľ,
dýchal pomaly a po celý čas si uvedomoval, ţe iba kúsok od neho je
hrozné nebezpečenstvo.
Vtedy sa ozval strašný škrekot – ani ľudský, ani zvierací, a Will
vedel, ţe ho vydal ten protivný opičiak. Medzitým mal väčšinu okna
zavretú, zostala len malá medzierka na úrovni jeho pŕs, keď odskočil,
lebo sa v nej zjavila malá zarastená zlatá ruka s čiernymi nechtami
a potom tvár – strašná tvár. Zlatý opičiak ceril zuby, jeho oči zlovestne
zazerali a vyţarovala z nich taká sústredená zloba, ţe Will mal skoro
pocit, akoby ho prebodla kopija.
Ešte okamih a opičiak by bol prešiel, čo by bol koniec, ale Will
stále drţal nôţ, zdvihol ho a sekol ním vľavo a vpravo po opičiakovej
tvári, či tam, kde bola jeho tvár, lebo opičiak sa včas stiahol. Tak Will
získal chvíľku, ktorú potreboval, aby spojil okraje okna a zavrel ho.
Jeho svet zmizol, zostal sám v mesiacom osvetlenom parku v Cit-
tagazze, dychčal, triasol sa a bol strašne vydesený.
Musel však zachrániť Lyru. Beţal k prvému oknu, k tomu, čo ot-
voril v kríkoch, a pozrel cezeň. Výhľad mu zakrývali tmavé listy vavrí-
nu a cezmíny, ale načiahol sa a odhrnul ich, aby jasne videl na bočnú
stranu domu aj s rozbitým oknom pracovne, osvetleným mesiacom.
Videl, ţe opičiak skáče okolo rohu domu, beţí po tráve rýchlo ako
mačka, a potom uvidel sira Charlesa a tú ţenu, ako idú tesne za ním. Sir
Charles mal v ruke pištoľ. Ţena bola krásna – Willa to šokovalo –
v mesačnom svetle bola nádherná, tmavé oči jej pôvabne ţiarili, posta-
[156]
vu mala štíhlu a elegantnú, ale keď luskla prstami, opičiak okamţite
zastal a skočil jej do náručia. Will pochopil, ţe ţena s krásnou tvárou
a zlý opičiak sú jeden tvor.
No kde je Lyra?
Dospelí sa obzerali a potom ţena zloţila opičiaka na zem, ten sa
vrhal raz na jednu, raz na druhú stranu, akoby v tráve ňuchal alebo hľa-
dal stopy. Všade dookola vládlo ticho. Keby Lyra bola v kríkoch, ne-
mohla by sa ani pohnúť, aby nenarobila hluk, ktorý by ju ihneď prezra-
dil.
Sir Charles odistil pištoľ, ozvalo sa tiché šťuknutie. Nakúkal do
kríkov a Will mal pocit, akoby hľadel priamo naňho, no potom prešiel
pohľadom ďalej.
Vtedy obaja dospelí pozreli doľava, lebo opičiak niečo začul. Ako
blesk skočil ta, kde musela byť Lyra. V okamihu ju nájde.
V tej chvíli z kríkov vyskočila mačka a zaprskala.
Opičiak ju začul, v letku sa otočil, akoby prekvapene, hoci sotva
bol taký prekvapený ako Will. Opičiak dopadol na labky zoči-voči
mačke a mačka ohla chrbát, vysoko zdvihla chvost a postavila sa bo-
kom k nemu, prskala, vyzývala ho a syčala.
Opičiak sa vrhol na ňu. Mačka sa postavila na zadné a pazúrmi
šľahala vľavo-vpravo tak rýchlo, ţe sa to ani nedalo postrehnúť, a vtom
bola Lyra pri Willovi, aj s Pantalaimonom skočila cez okno do
Ci'gazze. Mačka zavrešťala, no opičiak zvrieskol tieţ, pretoţe mačacie
pazúry sa mu zadrapili do tváre. Potom sa otočil a skočil pani Coultero-
vej do náručia, mačka trielila do kríkov vo svojom vlastnom svete
a zmizla.
Will s Lýrou boli v bezpečí za oknom, a tak Will znova nahmatal
takmer nehmatateľné okraje vo vzduchu a rýchlo ich spájal, aby zavrel
okno po celej dĺţke, a pritom sa cez zmenšujúci sa otvor ozývali kroky
blíţiace sa po vetvičkách a pukajúcich konároch.
Zostávala uţ iba diera veľkosti Willovej dlane, nato sa načisto za-
vrela a celý svet stíchol. Will klesol na kolená na zarosenú trávu a na-
hmatal vo vrecku alethiomer.
„Tu máš,“ podal ho Lyre.
Lyra si ho vzala. Will trasúcimi sa rukami vloţil nôţ do puzdra.
Ľahol si na zem, lebo ruky a nohy sa mu triasli, zavrel oči a cítil, ako ho
[157]
mesiac zalieva striebrom, Lyra mu rozmotáva obväz a opatrnými jem-
nými pohybmi mu ho znova uväzuje.
„Och, Will, ďakujem ti za to, čo si urobil, za všetko.“ počul ju.
„Dúfam, ţe mačke sa nič nestalo,“ zašepkal. „Je ako moja Moxie.
Zrejme šla konečne domov. Znova je vo svojom svete. Uţ jej bude dob-
re.“
„Vieš, čo som si myslela? Na chvíľku som si myslela, ţe je to tvoj
démon. Vlastne urobila to, čo by urobil dobrý démon. My sme zachrá-
nili ju a ona zachránila nás. Poď, Will, neleţ na tráve, je mokrá. Musíš
si ľahnúť do normálnej postele, inak prechladneš. Pôjdeme tam do toho
veľkého domu. Bude tam plno postelí, jedla a všetkého. Poď, dám ti
nový obväz, uvarím kávu, urobím omeletu, čo budeš chcieť, a pôjdeme
spať... teraz budeme v bezpečí, keď máme alethiomer, uvidíš. Uţ ne-
spravím nič iné, budem ti iba pomáhať hľadať otca, sľubujem.“
Pomohla mu vstať a pomaly šli cez záhradu k veľkému jasnobie-
lemu domu zaliatemu mesačným svitom.

10
Šaman

Keď Lee Scoresby vystúpil z lode v ústí Jeniseja, v prístave vlá-

dol zmätok. Rybári sa pokúšali predať svoj chudobný úlovok – nezná-
my druh rýb konzervárňam, majitelia lodí sa hnevali pre prístavné po-
platky, ktoré vyrubili úrady, aby kompenzovali záplavy, a poľovníci
a lovci koţušinovej zveri sa hrnuli do mesta, lebo nemohli loviť v rých-
lo sa topiacich lesoch, i preto, ako čudne sa zvieratá správali.
Bude ťaţké dostať sa do vnútrozemia po ceste, to bolo isté. Za
normálnych okolností tvoril cestu jednoducho vyčistený kus zamrznutej
zeme, ale teraz sa topila ešte aj večne zamrznutá pôda a povrch bol ako
rozmiesené bahnisko.
A tak Lee uskladnil balón a výstroj v prístavnom sklade a za časť
zmenšujúcej sa kôpky zlata si prenajal čln s plynovým motorom, kúpil

[158]
si do zásoby palivo a potraviny a vydal sa na cestu po rozvodnenej rie-
ke.
Najprv postupoval pomaly. Nielen preto, ţe prúd bol silný, ale vo
vode plával aj všelijaký odpad – kmene stromov, haluze, utopené zvie-
ratá, ba videl aj nafúknutú mŕtvolu muţa. Lee musel kormidlovať opa-
trne a vyuţívať všetky sily malého motora, aby vôbec napredoval.
Mal namierené do dediny Grummanovho kmeňa. Orientoval sa
iba podľa toho, čo si pamätal, keď tadiaľto letel pred niekoľkými rokmi,
ale pamätal si to dobre a ľahko našiel správny smer medzi rýchlymi
prúdmi vody, i keď niektoré brehy zmizli pod mliečno hnedými zápla-
vovými vodami. Teplo prebralo hmyz a oblak pakomárov bránil jasné-
mu výhľadu. Lee si natrel tvár a ruky durmanovou masťou a jednu za
druhou fajčil silno aromatické cigary, ktoré odháňali ten najdotieravejší
hmyz.
Hester zamĺknutá sedela vpredu, dlhé uši jej leţali na chudom
chrbte a oči mala priţmúrené. Lee bol zvyknutý na jej mlčanie a ona na
jeho. Rozprávali, iba keď potrebovali.
Ráno na tretí deň Lee viedol malé plavidlo riečkou, ktorá sa vlie-
vala do hlavného toku, stekala z nízkeho pohoria, ktoré teraz malo byť
hlboko pod snehom, ale videl na ňom hnedé fľaky a pásy. Onedlho
riečka tiekla medzi nízkymi borovicami a smrekmi a po niekoľkých
míľach prišli k veľkej oblej skale vysokej ako dom, a tam Lee zamieril
k brehu a uviazal čln.
„Tu bývalo prístavisko,“ povedal Hester. „Pamätáš sa na toho sta-
rého lovca tuleňov v Novej Zemble, ktorý nám o ňom hovoril? Teraz je
asi tak dva metre pod vodou.“
„Dúfam, ţe mali rozum a postavili dedinu dosť vysoko,“ odpove-
dala Hester a vyskočila na breh.
O pol hodiny Lee zloţil batoţinu pri drevenom dome náčelníka
a otočil sa, aby pozdravil dav, ktorý sa tam zbehol. Urobil gesto vše-
obecne pouţívané na severe na vyjadrenie priateľstva a poloţil si pušku
k nohám.
Starý sibírsky Tatár, ktorému sa oči úplne strácali medzi vráska-
mi, poloţil svoj luk vedľa nej. Jeho démon – rosomák mykol nosom
smerom k Hester a tá na odpoveď zatrepala uchom. Vtedy náčelník
prehovoril.
[159]
 Lee odpovedal a vyskúšali pol tucta jazykov, kým našli taký, kto-
rým sa dohovorili.
„Prijmi moje úctivé pozdravenie ty i tvoj kmeň,“ povedal Lee.
„Mám trochu fajčiva, ktoré síce nie je cenné, ale bolo by mi cťou ti ho
ponúknuť.“
Náčelník odobrujúco prikývol a jedna z jeho manţeliek prijala ba-
líček, ktorý Lee vytiahol z batoha.
„Hľadám muţa menom Grumman,“ pokračoval Lee. „Počul som,
ţe ste ho adoptovali. Moţno získal iné meno, ale ten muţ je Európan.“
„Ach, čakali sme ťa,“ odvetil náčelník.
Ostatní dedinčania sa zhromaţdili v slabom zahmlenom slnečnom
svetle na blatistej zemi uprostred medzi domami, a hoci nerozumeli
slovám, videli, ţe náčelník je pokojný. Lee cítil, čo si Hester myslí – je
rád a odľahlo mu.
Náčelník niekoľkokrát prikývol.
„Čakali sme ťa,“ zopakoval. „Prišiel si odviesť doktora Grumma-
na do iného sveta.“
Lee nadvihol obočie, ale riekol iba: „Ako poviete. Je tu?“
„Nasleduj ma,“ vyzval ho náčelník.
Ostatní dedinčania úctivo odstúpili. Lee pochopil, ţe Hester sa
hnusí skákať po špinavom bahne, a tak ju zobral na ruky, batoh si pre-
hodil cez plece a šiel za náčelníkom po lesnom chodníku k chatke asi na
desať dostrelov šípu od dediny, na čistinu medzi smrekovcami.
Náčelník zastal pred chatrčou s drevenou konštrukciou potiahnu-
tou koţami. Bola vyzdobená kančími klami a losím i sobím paroţím,
ale neboli to obyčajné lovecké trofeje, lebo na nich viseli sušené kvety a
starostlivo pospletané borovicové vetvičky, akoby z nejakých rituálnych
dôvodov.
„Musíte s ním hovoriť s úctou,“ ticho povedal náčelník. „Je to
šaman. A má choré srdce.“
Odrazu Leeho zamrazilo na chrbte a Hester mu v rukách zmerave-
la, lebo si uvedomili, ţe celý čas ich niekto sledoval. Pomedzi vysušené
kvety a borovicové vetvičky hľadeli jasnoţlté oči. Bol to démon, a keď
sa Lee naňho zahľadel, vtáčia samica otočila hlavu, opatrne vzala do
mocného zobáka borovicovú vetvičku a zastrela ňou medzeru ako zá-
clonou.
[160]
 Náčelník niečo zavolal vo svojom jazyku a oslovil muţa menom,
ktoré spomínal starý lovec tuleňov: Jopari. Vzápätí sa otvorili dvere
chatrče.
Vo dverách stál chudý muţ s iskrivým pohľadom, oblečený v koţi
a koţušinách. Mal čierne prešedivené vlasy, výraznú čeľusť a na zápästí
mu sedel kršiak – jeho démon a zazeral.
Náčelník sa tri razy uklonil a odišiel. Nechal Leeho samotného so
šamanom-akademikom, ktorého hľadal.
„Doktor Grumman,“ oslovil ho, „volám sa Lee Scoresby. Som
z krajiny Texas a povolaním aviatik. Ak mi dovolíte na chvíľku si sad-
núť a porozprávať sa, poviem vám, čo ma sem privádza. Nemýlim sa,
však? Ste doktor Stanislaus Grumman z Berlínskej akadémie?“
„Áno,“ prikývol šaman. „A vy ste z Texasu, ako hovoríte. Vetry
vás odviali ďaleko od vlasti, pán Scoresby.“
„Teraz vanú na svete čudné vetry, pane.“
„Skutočne. Myslím, ţe slnko dostatočne hreje. V chatrči mám la-
vicu. Ak mi ju pomôţete vyniesť, môţeme si posedieť na tomto príjem-
nom svetle a porozprávať sa vonku. Mám aj kávu, ak máte chuť.“
„Je to od vás láskavé, pane,“ povedal Lee a vyniesol lavicu sám,
kým Grumman išiel k piecke a nalial horúci nápoj do dvoch plechových
šálok. Podľa Leeho nemal nemecký prízvuk, ale pravý anglický, priamo
z Anglicka. Riaditeľ observatória mal pravdu.
Keď sa usadili, Hester sa apaticky, s priţmúrenými očami uvele-
bila vedľa Leeho a veľký kršiak hľadel do slnka. Lee začal rozprávať.
Opisoval, ako sa v Trollesunde stretol s cigojínskym lordom Johnom
Faa, povedal Grummanovi, ako si najali medveďa Ioreka Byrnisona
a cestovali do Bolvangaru, zachránili Lyru a ostatné deti a potom sa
rozhovoril o tom, čo sa dozvedel od Lyry a Serafiny Pekkaly, keď leteli
v balóne k Svalbardu.
„Viete, doktor Grumman, podľa toho, ako to dievčatko opisovalo,
mám dojem, ţe lord Asriel pred magistrami iba zamával nejakou od-
seknutou hlavou uloţenou v ľade, a tak ich vystrašil, ţe sa na ňu zblízka
ani nepozreli. Preto mi napadlo, ţe ste moţno naţive. A je mi jasné,
pane, ţe o tejto záleţitosti máte zvláštne vedomosti. Počúvam o vás po
celom arktickom pobreţí, o tom, ako ste si dali prevŕtať lebku, o tom, ţe
predmetom vášho štúdia je všeličo od vykopávok na morskom dne aţ
[161]
po pozorovanie polárnej ţiary, o tom, ţe ste sa zjavili odrazu, akoby
z jasného neba asi pred dvanástimi rokmi, a to všetko je veľmi zaujíma-
vé. Lenţe ťahalo ma sem niečo viac ako len zvedavosť, doktor Grum-
man. Robím si starosti o to dievča. Myslím, ţe je dôleţitá, a myslia si to
aj bosorky. Ak viete niečo o nej a o tom, čo sa deje, bol by som rád,
keby ste mi to povedali. Ako vravím, neviem prečo, ale som presvedče-
ný, ţe mi môţete pomôcť, a preto som tu.
No ak som dobre rozumel, pane, náčelník mi povedal, ţe som vás
prišiel odviesť do iného sveta. Pochopil som to zle, alebo je pravda, čo
povedal? A ešte jedna otázka, pane: Akým menom vás to volal? Je to
nejaké kmeňové meno, nejaký čarodejnícky titul?“
Grumman sa krátko usmial a odvetil: „Meno, ktorým ma oslovil,
je moje pravé meno – John Parry. Áno, prišli ste ma odviesť do iného
sveta. A pokiaľ ide o to, čo vás priviedlo sem, myslím, ţe to bolo toto.“
Otvoril dlaň. Na nej mu leţalo niečo, čo Lee poznal, ale zmiatlo
ho to. Videl prsteň zo striebra a tyrkysu so vzorom Navahov, videl ho
jasne a spoznal v ňom prsteň svojej matky, poznal jeho váhu, hladkosť
kameňa i to, ako klenotník tesnejšie ohol kov na jednom rohu, kde bol
kameň odlomený. Vedel, ţe ten odlomený roh je vyšúchaný dohladka,
lebo pred mnohými rokmi ešte ako chlapec na lúkach rodnej krajiny po
ňom nespočetne ráz prechádzal prstom.
Uvedomil si, ţe stojí. Hester sa triasla, vzpriamila sa a uši mala
vztýčené. Kršiak sa pohyboval medzi ním a Grummanom, hoci Lee si
to ani nevšimol, a chránil svojho človeka. Lee sa však nechystal ho na-
padnúť, zmocnilo sa ho vyčerpanie, znova sa cítil ako dieťa a hlas mu
znel napäto a roztrasene, keď sa spýtal:
„Odkiaľ ho máte?“
„Vezmite si ho,“ povedal Grumman, či Parry. „Svoju úlohu splnil.
Privolal vás. Uţ ho nepotrebujem.“
„Ale ako.“ Lee si vzal milovanú vec z Grummanovej dlane. „Ne-
chápem, ako ho môţete mať... vy ste... ako ste ho zohnali? Nevidel som
ho štyridsať rokov.“
„Som šaman. Viem robiť veľa vecí, ktorým nerozumiete. Posaďte
sa, pán Scoresby. Upokojte sa. Poviem vám, čo potrebujete vedieť.“
Lee si znova sadol, prsteň drţal v ruke a stále po ňom prechádzal
prstami.
[162]
 „Otriaslo to mnou, pane,“ priznal. „Naozaj si potrebujem vypo-
čuť, čo mi môţete povedať.“
„Dobre teda,“ začal Grumman, „tak počúvajte. Ako som uţ pove-
dal, volám sa Parry a nenarodil som sa v tomto svete. Lord Asriel
v ţiadnom prípade nie je prvý, kto cestoval medzi svetmi, hoci prvý
otvoril priechod tak veľkolepo. Vo svojom svete som bol vojak a potom
výskumník. Pred dvanástimi rokmi som sprevádzal expedíciu na isté
miesto v mojom svete, ktoré zodpovedá vášmu Beringlandu. Moji spo-
ločníci mali iné ciele, ale ja som hľadal niečo, o čom som počul v sta-
rých legendách, trhlinu v matérii sveta, dieru, ktorá sa zjavila medzi
naším vesmírom a iným. Niektorí moji spoločníci sa nám stratili. Keď
sme ich hľadali, ja a dvaja ďalší sme prešli cez tú dieru, či dvere, a vô-
bec sme si nevšimli, ţe sme nadobro opustili náš svet. Najprv sme ne-
vedeli, čo sa stalo. Kráčali sme ďalej, aţ sme našli nejaké mesto a po-
tvrdilo sa, ţe sme v inom svete.
Nech sme sa ako usilovali, uţ sme tie dvere nevedeli nájsť. Prešli
sme cez ne v snehovej búrke a vy Arktídu poznáte dobre, takţe viete, čo
to znamená.
Nemali sme na výber, iba zostať v novom svete. Onedlho sme
však zistili, aké je to nebezpečné miesto. Vysvitlo, ţe tam máta akýsi
zvláštny démon či zjavenie, niečo smrteľne nebezpečné a neovládnu-
teľné. Obaja moji spoločníci onedlho zomreli, stali sa obeťami fantó-
mov, ako tie tvory nazývajú.
Ich svet bol odporný, a tak som sa nevedel dočkať, kedy ho opus-
tím. Cesta do môjho sveta bola navţdy zatarasená. Existovali však aj
iné dvere a po troške hľadania som našiel cestu do tohto sveta.
Po príchode sem som objavil ohromujúcu vec, pán Scoresby. Na-
še svety sa značne líšia a tu som po prvý raz uvidel svojho démona.
Áno, nemal som potuchy o Sajan Kôtôr, kým som nevošiel do vášho
sveta. Ľudia si tu nevedia predstaviť svety, kde démoni sú iba tichý hlas
v mysli človeka, nič viac. Skúste si predstaviť môj údiv, keď som sa
dozvedel, ţe časť môjho vlastného ja je ţenská, má podobu vtáka,
a navyše krásneho.
A tak som sa so Sajan Kôtôr túlal po severných krajinách a veľa
som sa v Arktíde naučil od takých ľudí, ako sú moji dobrí priatelia tu
v dedine. To, čo mi porozprávali o tomto svete, zaplnilo medzery vo
[163]
vedomostiach, ktoré som získal vo svojom svete, a vyjasňovali sa mi
odpovede na mnohé záhady.
Pod menom Grumman som sa dostal do Berlína. Nikomu som ne-
povedal o svojom pôvode, bolo to moje tajomstvo. Predloţil som aka-
démii vedeckú prácu a obhájil som ju v diskusii, pretoţe taký tam majú
postup. Bol som lepšie informovaný neţ akademici, a tak som bez ťaţ-
kostí získal členstvo.
S novými dokladmi som mohol začať pracovať vo svete, kde som
sa ocitol, a väčšinou som bol veľmi spokojný. Chýbali mi niektoré veci
z môjho sveta, to určite. Ste ţenatý, pán Scoresby? Nie? Nuţ, ja som
bol a veľmi som svoju manţelku miloval, ako aj syna, svoje jediné die-
ťa, chlapčeka, ktorý nemal ani rok, keď som opustil rodný svet. Veľmi
mi chýbali. Ale mohol by som hľadať tisíc rokov, nenašiel by som cestu
späť. Zostali sme navţdy rozdelení.
Práca ma však pohltila. Hľadal som iné formy poznania, zasvätili
ma do kultu lebiek, a tak som sa stal šamanom. Urobil som aj niekoľko
uţitočných objavov: napríklad našiel som spôsob, ako vyrobiť hojivú
masť z machu krvistavu, ktorá si zachová všetky prednosti čerstvej rast-
liny.
Dnes uţ viem o tomto svete veľa, pán Scoresby. Viem napríklad
o prachu. Podľa vášho výrazu usudzujem, ţe ste ten termín uţ počuli.
Vašich teológov na smrť desí, ale mňa desia oni. Viem, čo robí lord
Asriel, a viem aj prečo, a práve preto som vás zavolal sem. Chcem mu
pomôcť, lebo úloha, na ktorú sa podujal, je najväčšia v ľudských deji-
nách. Najväčšia za tridsaťpäťtisíc rokov ľudských dejín, pán Scoresby.
Ja sám toho veľa urobiť nemôţem. Mám choré srdce a nie je v si-
lách nikoho v tomto svete vyliečiť ho. Moţno mi zostal uţ len jeden
veľký pokus. Ale viem niečo, čo lord Asriel nevie, niečo, čo potrebuje
vedieť, aby sa jeho plán podaril.
Zaujímal ma totiţ ten nešťastný svet s fantómami, ktoré sa kŕmia
ľudským vedomím. Chcel som zistiť, čo to je, ako vznikli. Ako šaman
môţem duchovne objavovať veci tam, kde nemôţem ísť fyzicky, a veľa
času som strávil skúmaním toho sveta v tranze. Dozvedel som sa, ţe
tamojší filozofi pred stáročiami vytvorili nástroj vlastnej skazy, nástroj,
ktorý nazvali magický nôţ. Má všestrannú moc – väčšiu, neţ sa dom-

[164]
nievali, keď ho vyrobili, oveľa väčšiu neţ vedia doteraz – a pri jeho
pouţívaní do svojho sveta vpustili fantómov.
Poznám ten magický nôţ a jeho moţnosti. Viem, kde je a ako od-
halíte človeka, ktorý ho musí pouţívať, a viem aj to, čo musí urobiť,
aby pomohol lordovi Asrielovi. Dúfam, ţe tú úlohu zvládne. Preto som
vás privolal. Odveziete ma na sever do sveta, ktorý otvoril lord Asriel,
a kde, predpokladám, nájdem aj nositeľa noţa.
Nezabúdajte, ţe je to nebezpečný svet. Tí fantómovia sú horší neţ
čokoľvek vo vašom alebo v mojom svete. Musíme byť opatrní a odváţ-
ni. Ja sa uţ nevrátim, a ak vy ešte niekedy chcete vidieť svoju vlasť,
budete na to potrebovať všetku odvahu, silu a šťastie.
To je vaša úloha, pán Scoresby. Preto ste ma vyhľadali.“
Šaman zmĺkol. Tvár mal bledú a slabo sa mu na nej leskol pot.
„Doparoma, to je ten najbláznivejší nápad, aký som v ţivote po-
čul,“ vyhlásil Lee.
Rozrušene vstal a prechádzal sa – dva kroky sem, dva kroky tam,
pričom Hester ho bez mihnutia oka sledovala z lavičky. Grumman mal
privreté oči, jeho démon mu sedel na kolene a ostraţito sledoval Leeho.
„Chcete peniaze?“ spýtal sa Grumman po chvíli. „Môţem vám
zohnať zlato. Veľmi ľahko.“
„Doparoma, ja som sem neprišiel po zlato,“ vyhŕkol Lee prudko.
„Ja som sem prišiel... prišiel som sem, aby som zistil, či ţijete, lebo som
si to myslel. V tomto bode je moja zvedavosť uspokojená.“
„To rád počujem.“
„Táto záleţitosť má však ešte jednu stránku,“ dodal Lee a poroz-
prával Grummanovi o porade bosoriek pri jazere Enara, aj o rozhodnutí,
ktoré tam odprisahali. „Viete,“ pokračoval, „to dievčatko Lyra. V pr-
vom rade ona je príčinou, prečo som sa rozhodol pomáhať bosorkám.
Vy hovoríte, ţe ste ma privolali pomocou prsteňa so vzorom Navahov.
Moţno je to tak, a moţno nie je. Ja viem, ţe som sem prišiel preto, lebo
som si myslel, ţe tým pomáham Lyre. Ešte nikdy som nevidel také die-
ťa. Keby som mal dcéru, prial by som si, aby bola aspoň spolovice taká
silná, statočná a dobrá. Dopočul som sa totiţ, ţe viete o nejakom pred-
mete, čo ochraňuje človeka, ktorý ho má – hoci som nevedel, čo to je.
No podľa toho, čo hovoríte, myslím, ţe to musí byť ten magický nôţ.

[165]
 Poviem vám svoju cenu za to, ţe vás vezmem do iného sveta,
doktor Grumman: nie zlato, ale magický nôţ, a nechcem ho pre seba,
chcem ho pre Lyru. Musíte mi prisahať, ţe ju dostanete pod ochranu
tohto predmetu, aţ potom vás vezmem, kam budete chcieť.“
Šaman ho pozorne vypočul a prikývol: „Dobre, pán Scoresby, pri-
sahám. Veríte mojej prísahe?“
„Na čo budete prisahať?“
„Vyberte si sám.“
Lee sa zamyslel a po chvíli povedal: „Prisahajte na to, čo vás pri-
mälo odmietnuť lásku bosorky. Myslím, ţe to je pre vás najdôleţitej-
šie.“
Grumman prekvapene naňho pozrel a povedal: „Hádate dobre,
pán Scoresby. Na to prisahám rád. Dávam vám slovo, ţe sa postarám,
aby to dieťa Lyra Belaqua bolo pod ochranou magického noţa, ale va-
rujem vás – nositeľ noţa má tieţ svoju úlohu a moţno ju jeho konanie
vystaví ešte väčšiemu nebezpečenstvu.“
Lee váţne prikývol. „Moţno, ale ak je akákoľvek malá šanca, ţe
bude v bezpečí, chcem, aby ju dostala.“
„Máte moje slovo. Lebo ja musím ísť do nového sveta a vy ma ta
musíte odviezť.“
„A vietor? Predpokladám, ţe ste neboli taký chorý, aby ste nesle-
dovali počasie.“
„Vietor nechajte na mňa.“
Lee prikývol. Znova si sadol na lavičku a prechádzal prstami po
prsteni s tyrkysom, kým Grumman si do batohu z jelenice ukladal pár
potrebných vecí, a potom obaja po lesnom chodníku zišli do dediny.
Náčelník rečnil dlho. Prichádzalo čoraz viac dedinčanov, aby sa
dotkli Grummanovej ruky a zahundrali pár slov, za čo sa im od neho
dostalo niečo, čo vyzeralo ako poţehnanie. Lee medzitým skúmal poča-
sie. Obloha na juhu bola jasná a čerstvý vetrík nadvihoval a ohýbal vet-
vičky na vrcholkoch borovíc. Na severe nad rozvodnenou riekou stále
visela hmla, ale po mnohých dňoch sa po prvý raz zdalo, ţe sa moţno
čoskoro zdvihne.
Pri skale, kde bývalo prístavisko, Lee naloţil Grummanov batoh
do člna a natankoval nádrţ malého motora, ktorý hneď naskočil. Odra-
zil od brehu a loďka so šamanom vpredu uháňala dolu prúdom popod
[166]
stromy a vbehla do hlavného toku tak rýchlo, aţ sa Lee obával o Hester,
ktorá sa krčila v loďke. Bola však ostrieľaná cestovateľka, to vedel, tak
prečo je tak neuveriteľne nervózny?

Keď prišli do prístavu pri ústí rieky, zistili, ţe všetky hotely, uby-
tovne ba aj súkromné izby zabrali vojaci. A nie hocijakí vojaci: boli to
jednotky Moskovijskej cárskej gardy, najtvrdšie vycvičené a najlepšie
vyzbrojené vojsko na svete, ktoré prisahalo, ţe bude slúţiť moci magis-
téria.
Lee mal v úmysle pred cestou prespať v meste, lebo Grumman
vyzeral, ţe to potrebuje, lenţe nemali najmenšiu šancu zohnať izbu.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Lee lodníka, keď vracal prenajatú loďku.
„Nevieme. Regiment prišiel včera a zrekviroval všetko ubytova-
nie, všetko jedlo a všetky lode v meste. Boli by vzali aj túto, keby ste ju
nemali.“
„Viete, kam idú?“
„Na sever,“ odvetil lodník. „Vyzerá to tak, ţe bude vojna, najväč-
šia, aká kedy bola.“
„Na sever? Do nového sveta?“
„Presne tak. A prichádzajú ďalšie jednotky, toto je len predvoj.
O týţdeň tu nezostane ani krajec chleba či liter alkoholu. Pomohli ste
mi, keď ste mali túto loďku – cena sa uţ zdvojnásobila.“
Nemohli si dovoliť odpočívať, aj keby našli ubytovanie. Lee, plný
obáv o balón, okamţite aj s Grummanom zamieril do skladu, kde ho
nechal. Grumman s ním drţal krok. Bolo na ňom vidieť, ţe je chorý, ale
bol húţevnatý.
Skladník, ktorý práve usilovne odratúval rekvirujúcemu gardo-
vému serţantovi nejaké náhradné diely na motor, len zdvihol pohľad od
papierov.
„Ţiaľ, balón včera zrekvirovali,“ povedal. „Vidíte, čo sa deje.
Nemal som na výber.“
Hester zamihala ušami a Lee pochopil, čo mu naznačuje.
„Uţ ste ho odovzdali?“ spýtal sa.
„Dnes popoludní si ho zoberú.“
„Nie, nezoberú,“ odvetil Lee, „pretoţe mám splnomocnenie, ktoré
tromfne gardu.“
[167]
 A ukázal skladníkovi prsteň, ktorý stiahol z prsta mŕtvemu Skrae-
lingovi na Novej Zemble. Serţant pri pulte vedľa neho pri pohľade na
symbol cirkvi znehybnel a zasalutoval, no napriek disciplíne nedokázal
ovládnuť údiv, ktorý sa mu mihol na tvári.
„Balón si hneď aj vezmeme,“ pokračoval Lee, „a prideľte nám ne-
jakých chlapov, aby ho naplnili. A to hneď. Samozrejme, k tomu patrí
aj jedlo, voda a záťaţ.“
Skladník pozrel na serţanta, ktorý pokrčil plecami, a ponáhľal sa
postarať o balón. Lee s Grummanom sa utiahli do dokov, kde boli nádr-
ţe s plynom, aby dozreli na plnenie, a potichu sa rozprávali.
„Odkiaľ máte ten prsteň?“ spýtal sa Grumman.
„Stiahol som ho z prsta jednému mŕtvemu. Bolo trochu riskantné
ho pouţiť, ale nevidel som iný spôsob, ako balón získať. Myslíte si, ţe
sa to serţantovi videlo podozrivé?“
„Samozrejme. Ale je disciplinovaný. Nebude spochybňovať cir-
kev. Ak to aj ohlási, uţ budeme preč, kým niečo podniknú. Sľúbil som
vám vietor, pán Scoresby. Dúfam, ţe sa vám páči.“
Obloha bola belasá a jasne svietilo slnko. Nad morom na severe
ako hrozivé pohorie stále viseli chuchvalce hmly, ale vetrík ich hnal
preč a Lee sa uţ nevedel dočkať, kedy zase bude vo vzduchu.
Kým sa balón plnil a dvíhal nad strechu skladu, Lee skontroloval
kôš a veľmi starostlivo doň naukladal všetok výstroj, lebo ktovie, aké
turbulencie ich čakajú v tom druhom svete? Potom veľmi pozorne pri-
pevnil nástroje k rámu, ešte aj kompas, ktorého ručička sa točila po ci-
ferníku bez úţitku. Napokon okolo koša uviazal dvadsať vreciek s pie-
skom ako záťaţ.
Keď sa uţ plný balón nakláňal v nárazovom vetre na sever a celý
výstroj napínal mohutné laná, ktoré ho ukotvovali, Lee zaplatil skladní-
kovi posledným zlatom a pomohol Grummanovi nastúpiť do koša. Ob-
rátil sa k muţom pri lanách a dal im pokyn, aby ich uvoľnili.
No kým to stihli urobiť, vyrušili ich. Z uličky pri sklade sa ozval
dupot čiţiem a povel:
„Stáť!“
Muţi pri lanách znehybneli, niektorí hľadeli ta, iní na Leeho, a on
ostro zvolal:
„Pustite ho! Odviaţte ho!“
[168]
 Dvaja muţi ho poslúchli a balón poskočil nahor, kým ďalší dvaja
sa dívali na vojakov, čo v dvojstupe vychádzali spoza rohu budovy. Tí
mali laná uviazané o koly a balón sa pováţlivo naklonil nabok. Lee sa
zachytil závesného prstenca, Grumman sa ho drţal tieţ a jeho démon si
okolo neho zakvačil pazúry.
Lee kričal: „Pustite ho, vy hlupáci! Stúpa!“
Pretoţe vzostupná sila balóna bola veľká, muţi mohli ťahať, koľ-
ko chceli, nemohli ho stiahnuť naspäť. Jeden z nich lano pustil, a to sa
uvoľnilo z uväzovacieho stĺpika, ale druhý, keď cítil, ţe lano sa dvíha,
inštinktívne sa ho drţal, a nepustil ho. Lee to uţ raz zaţil a desil sa toho.
Démon toho chudáka, mohutný husky, zavýjal od strachu a bolesti na
zemi, keď balón letel k oblohe. Po piatich nekonečných sekundách bolo
po všetkom, muţa opustili sily a polomŕtvy spadol do vody.
Vojaci uţ na nich namierili pušky. Popri koši zahvízdala spŕška
guliek, jedna pri náraze o závesný prstenec vykresala iskru a tá popálila
Leeho na ruke, ale ţiadna im neublíţila. Kým vojaci vypálili druhú sal-
vu, balón bol uţ takmer mimo dosahu, fičal nahor a hnal sa nad more.
Lee cítil, ako sa mu zároveň dvíha nálada. Raz Serafine Pekkale pove-
dal, ţe na lietaní mu nezáleţí, ţe je to iba práca, ale nemyslel to váţne.
Veď stúpa nahor, s priaznivým vetrom v chrbte a novým svetom pred
sebou, čo môţe byť v ţivote lepšie?
Pustil sa závesného prstenca a videl, ţe Hester čupí v kúte ako
vţdy a oči má privreté. Hlboko pod nimi v diaľke sa ozvala ďalšia salva
z pušiek. Mesto sa rýchle vzďaľovalo a široké ústie rieky pod nimi sa
ligotalo v slnečnom svetle.
„Neviem ako vy, doktor Grumman, ale ja sa vo vzduchu cítim
lepšie. Len ten chudák mal povraz radšej pustiť. Nie je to nič zloţité,
ale keď ho nepustíte hneď, nemáte nádej.“
„Ďakujem, pán Scoresby,“ povedal šaman. „Zvládli ste to veľmi
dobre. Teraz sa uloţíme a poletíme. Bol by som vám vďačný za tie ko-
ţušiny, vzduch je ešte stále chladný.“

[169]
 11
Belvedér

Vo veľkej bielej vile v parku spal Will nepokojne, mučili ho

striedavo sny plné úzkosti, ale aj príjemných vecí, preto sa veľmi usilo-
val prebudiť sa, a zároveň túţil znova zaspať. Keď konečne otvoril oči,
cítil sa taký omámený, ţe sa nevládal ani pohnúť, no potom sa posadil
a zistil, ţe sa mu obväz uvoľnil a obliečky sú celé červené.
Horko-ťaţko vyliezol z postele a vliekol sa dolu do kuchyne cez
veľký tichý dom, kde v slnečnom svetle vírilo plno prachu. Spali s Lý-
rou v izbách pre sluţobníctvo v podkroví, lebo v majestátnych pos-
teliach s nebesami vo veľkolepých izbách na prízemí sa cítili ako vo-
trelci. Will kráčal neisto.
„Will!“ v Lyrinom hlase zaznelo znepokojenie, keď sa otočila od
sporáka a pomohla mu sadnúť si na stoličku.
Krútila sa mu hlava. Zrejme stratil veľa krvi, vlastne nebolo o tom
pochýb, stačilo naňho pozrieť. A rany stále krvácali.
„Práve varím kávu. Dáš si, alebo ti to mám najskôr previazať?
Urobím, ako chceš. V chladiacej skrinke sú vajíčka, ale nenašla som
nijakú pečenú fazuľu.“
„Toto nie je dom, v akom sa jedáva pečená fazuľa. Najprv obväz.
Tečie z vodovodu teplá voda? Chcem sa umyť. Protiví sa mi, keď som
celý takýto.“
Lyra pustila teplú vodu a Will sa vyzliekol do spodkov. Bol pri-
veľmi slabý a točila sa mu hlava, a tak nemyslel na ostych, no Lyra bola
v rozpakoch, a radšej vyšla von. Umyl sa, ako najlepšie vedel, potom sa
poutieral kuchynskými utierkami, ktoré viseli na šnúre pri sporáku.
Medzitým mu našla veci na oblečenie, priniesla mu košeľu, plá-
tenné nohavice a opasok. Obliekol sa, ona natrhala pásy z čistých ku-
chynských utierok a znovu mu ruku pevne obviazala. Robila jej veľké
starosti. Nielenţe rany stále krvácali, ale ruka mu aj opuchla a očerve-
nela. Will však o tom nehovoril a ona tieţ mlčala.

[170]
 Potom zaliala kávu, opraţila suchý chlieb a odniesli si to do veľ-
kej izby v prednej časti domu s výhľadom na mesto. Keď sa Will naje-
dol a napil, cítil sa trochu lepšie.
„Radšej sa spýtaj alethiomeru, čo máme teraz urobiť,“ poţiadal
ju. „Pýtala si sa ho uţ na niečo?“
„Nie,“ odvetila. „Odteraz sa budem pýtať iba na to, čo povieš.
Myslela som, ţe sa ho to včera v noci spýtam, ale nespýtala som sa.
A ani sa nebudem pýtať, pokiaľ ma o to nepoţiadaš.“
„No tak sa radšej spýtaj hneď. Tento svet je teraz rovnako nebez-
pečný ako môj. Po prvé, je tu Angelica a jej brat. A keby...“
Zmĺkol, lebo Lyra chcela niečo povedať, ale tieţ stíchla. Potom sa
spamätala a pokračovala:
„Will, včera sa stalo čosi, čo som ti nepovedala. Mala som, lenţe
toľko sa toho udialo... Mrzí ma to.“
A povedala mu všetko, čo videla z okna veţe, kým mu Giacomo
Paradisi ošetroval ranu – ako Tullia napadli fantómovia, Angelica ju
zbadala v okne, nenávistne na ňu pozrela a Paolo jej pohrozil.
„A pamätáš sa, ako sme sa s ňou rozprávali prvý raz?“ pokračova-
la. „Jej braček hovoril niečo o tom, čo tu všetci robia. Povedal: ,Musí
získať...‘ no ona ho zahriakla, plesla ho, pamätáš sa? Určite chcel pove-
dať, ţe Tullio sa usiluje získať nôţ, a preto sem všetky deti prišli. Lebo
keby mali nôţ, mohli by urobiť čokoľvek, mohli by aj dospieť bez stra-
chu z fantómov.“
„Ako vyzeral, keď ho napadli?“ spýtal sa Will. Na jej prekvapenie
sa naklonil dopredu a spýtavo a naliehavo na ňu hľadel.
„No...“ usilovala sa rozpomenúť. „Začal počítať kamene na stene.
Potom ako keby ich ohmatával. Ale nerobil to dlho. Nakoniec stratil
záujem a prestal. A potom znehybnel,“ dokončila, a keď videla Willov
výraz, spýtala sa: „Prečo?“
„Lebo... Myslím, ţe fantómovia predsa len pochádzajú z môjho
sveta. Ak sa ľudia správajú takto, vôbec by ma neprekvapilo, keby prišli
od nás. Keď muţi zo Spolku otvorili prvé okno a viedlo do môjho sveta,
fantómovia ním mohli prejsť.“
„Ale vy vo vašom svete nemáte fantómov! Nikdy si predsa o nich
nepočul.“
„Moţno sa nevolajú fantómovia. Moţno ich voláme inak.“
[171]
 Lyra si nebola istá, ako to myslel, ale nechcela naňho naliehať.
Líca mal červené a oči mu horeli.
„Dôleţité je, ţe Angelica ma videla v tom okne,“ odvrátila sa
a pokračovala. „A teraz vie, ţe máme nôţ, a všetkým to povie. Iste nás
viní z toho, ţe na jej brata zaútočili fantómovia. Je mi to ľúto, Will.
Mala som ti to povedať skôr. Lenţe bolo toho toľko.“
„Myslím, ţe by to aj tak bolo jedno,“ povedal. „Mučil toho starca
a keby sa dozvedel, ako sa nôţ pouţíva, bol by nás moţno oboch zabil.
Museli sme sa brániť.“
„Mám z toho zlý pocit, Will. Chápeš, bol to jej brat. A keby sme
na ich mieste boli my, určite by sme tieţ chceli mať ten nôţ.“
„Iste, ale nemôţeme vrátiť a zmeniť, čo sa stalo. Museli sme zís-
kať nôţ, aby sme dostali naspäť alethiomer, a keby sme ho boli mohli
získať bez boja, nebojovali by sme.“
„To je pravda,“ potvrdila Lyra.
Tak ako Iorek Byrnison, aj Will mal dosť bojovného ducha, a tak
bola ochotná s ním súhlasiť, keby sa rozhodol nebojovať. Vedela, ţe
z neho nehovorí zbabelosť, ale stratégia. Uţ bol pokojnejší a líca mal
znova bledé. Zahľadel sa do diaľky a premýšľal.
Potom povedal: „Teraz je asi dôleţitejšie zaoberať sa sirom Char-
lesom a tým, čo urobí, alebo pani Coulterovou. Moţno keď má tých
špeciálnych stráţcov, o ktorých sa rozprávali, tých vojakov, ktorým
odsekli démonov, sir Charles má pravdu a fantómovia ich neohrozia.
Vieš, čo si myslím? Podľa mňa fantómovia poţierajú ľuďom démo-
nov.“
„Ale aj deti majú démonov. A na deti neútočia. Musí to byť inak.“
„Tak potom ide o rozdiel medzi démonmi detí a dospelých. Roz-
diel tu je, však? Povedala si mi, ţe démoni dospelých nemenia podobu.
Musí to nejako súvisieť. Ak jej vojaci nemajú démonov, moţno to má
rovnaký účinok ako...“
„Iste! Moţné to je. Lenţe ona by sa fantómov aj tak nebála. Ne-
bojí sa ničoho. Je taká múdra, Will, čestné slovo, a taká bezohľadná
a krutá, ţe by ich vedela aj ovládať, to sa stavím. Mohla by im rozkazo-
vať, ako rozkazuje ľuďom, a museli by ju poslúchať. Určite. Lord Bo-
real je silný a chytrý, ale ona si ho onedlho omotá okolo prsta. Och,

[172]
Will, ja sa uţ zase bojím, keď si pomyslím, čo by mohla urobiť. Spýtam
sa alethiomeru, ako si povedal. Vďakabohu, ţe ho zase máme.“
Lyra rozvinula zamatovú látku a s láskou prešla prstami po ťaţ-
kom zlate.
„Spýtam sa na tvojho otca,“ povedala, „a ako ho môţeme nájsť.
Pozri, nasmerujem ručičky na...“
„Nie. Najprv sa spýtaj na mamu. Chcem vedieť, či je v poriadku.“
Lyra prikývla a otáčala ručičkami, skôr neţ si ho poloţila na ko-
lená, zastrčila si vlasy za uši, sklopila pohľad a sústredila sa. Will sle-
doval, ako sa dlhá tenká ručička cielene pohybuje po ciferníku, letí do-
predu, zastavuje sa a zase letí ďalej ako lastovička na love, a videl Lyri-
ne oči, modré a prenikavé, plné absolútneho pochopenia.
Potom zaţmurkala a pozrela naňho.
„Stále je v bezpečí. Tá známa, ktorá sa o ňu stará, je veľmi láska-
vá. Nikto nevie, kde tvoja matka je, a tá známa ju nevyzradí.“
Will si neuvedomoval, nakoľko ho to znepokojuje. Po dobrej
správe cítil, ako mu odľahlo, a keď sa zbavil vnútorného napätia, bolesť
v rane pocítil ostrejšie.
„Ďakujem. Dobre, a teraz sa spýtaj na otca.“
No kým mohla začať, zvonka sa ozval krik.
Ihneď pozreli von. V dolnej časti parku pred prvými domami
mesta bol pás stromov, a niečo sa tam hýbalo. Pantalaimon sa okamţite
zmenil na rysa, prešiel k otvoreným dverám a uprene hľadel dolu.
„To sú deti,“ povedal.
Obaja vstali. Deti po jednom vychádzali spomedzi stromov a bolo
ich štyridsať, moţno päťdesiat. Mnohé niesli palice. Viedol ich chlapec
v pásikavom tričku, no to, čo drţal v ruke on nebola palica, ale pištoľ.
„Tamto je Angelica,“ zašepkala Lyra ukazujúc na ňu.
Angelica šla vedľa vodcu, ťahala ho za ruku a pobádala. Tesne za
nimi jej braček Paolo vzrušene vykrikoval a aj ostatné deti kričali a má-
vali päsťami vo vzduchu. Dve z nich vliekli ťaţké pušky. Will uţ videl
deti v takejto nálade, ale nikdy ich nebolo toľko, a deti v jeho meste
nemali zbrane.
Niečo kričali a Willovi sa podarilo rozoznať Angelikin hlas, ktorý
ich prekričal: „Zabili ste môjho brata a ukradli ste nôţ! Vrahovia! Pre

[173]
vás ho dostali fantómovia! Vy ste zabili jeho, my zabijeme vás! Neute-
čiete! Zabijeme vás tak, ako ste vy zabili jeho!“
„Will, mohol by si vyrezať okno!“ naliehala Lyra a stískala mu
zdravú ruku. „Ľahko by sme ušli.“
„Áno? A kde by sme boli? V Oxforde, pár metrov od domu sira
Charlesa za bieleho dňa. Pravdepodobne na hlavnej ulici pred autobu-
som. Nemôţem vyrezať otvor hocikde a očakávať, ţe budeme v bezpe-
čí. Musím sa najprv pozrieť, kde sme, a to by trvalo dlho. Za týmto do-
mom je nejaký les či čo. Ak by sme sa dostali tam hore, medzi stromy,
boli by sme bezpečnejší.“
Lyra zlostne pozrela von oknom. „Mala som ju včera zabiť! vy-
hlásila. „Je rovnako zlá ako jej brat. Radšej by som...“
„Prestaň rozprávať a poďme,“ súril ju Will.
Skontroloval, či má nôţ pripnutý k opasku, a Lyra si prehodila na
chrbát plecniak s alethiomerom a listami od Willovho otca. Beţali cez
halu, kde sa ich kroky ozývali, po chodbe do kuchyne, cez komoru
s riadom, na dláţdený dvor za ňou. Bránka v múriku viedla do záhrady,
kde sa v rannom slnku piekli hriadky zeleniny a byliniek.
Od kraja lesa ich delilo pár sto metrov hore svahom porasteným
trávou, kde ich bolo veľmi dobre vidieť. Na pahorku vľavo, bliţšie neţ
stromy, stála malá budova, okrúhla stavba pripomínajúca nejaký chrám,
s horným poschodím otvoreným ako balkón s výhľadom na mesto.
„Beţme,“ povedal Will, hoci najradšej by si ľahol a zavrel oči.
Pantalaimon letel nad nimi a dával pozor, len čo sa rozbehli po
tráve. Bola však vysoká a terén hrboľatý a Will prebehol len pár kro-
kov, keď sa mu zatočila hlava a nevládal ďalej. Spomalil.
Lyra sa obzrela. Deti ich zatiaľ nezbadali, stále boli pred domom,
a moţno im chvíľu zaberie, kým poprezerajú všetky izby.
No Pantalaimon poplašne zašvitoril. V otvorenom okne na pos-
chodí vily stál chlapec a ukazoval na nich. Počuli výkrik.
„Poď, Will,“ súrila ho Lyra.
Ťahala ho za zdravú ruku, pomáhala mu, dvíhala ho. Usiloval sa,
ale nemal dosť síl. Vládal iba kráčať.
„Nedá sa nič robiť,“ povedal, „k stromom sa nedostaneme. Je to
priďaleko. Poďme do toho chrámu. Ak zavrieme dvere, moţno sa nám
podarí zdrţať ich natoľko, aby som stihol prerezať otvor.“
[174]
 Pantalaimon trielil dopredu, Lyra vzdychla a potichu naňho zavo-
lala, aby zastal. Will takmer naozaj videl puto medzi nimi, ktoré démon
naťahoval. Potkýnal sa v hustej tráve za Lýrou, ktorá beţala dopredu
preskúmať terén a potom naspäť, aby mu pomohla, potom zase do-
predu, aţ kým neprišli na kamenný chodník okolo chrámu.
Dvere pod stĺporadím neboli zamknuté, a keď vbehli dnu, ocitli sa
v prázdnej kruhovej miestnosti s niekoľkými soškami bohýň vo výklen-
koch v stene. Točité schodisko z krúteného ţeleza viedlo v strede k ot-
voru na druhé podlaţie. Nemali kľúč, aby zamkli dvere, a tak vyliezli
po schodoch na drevenú podlahu horného poschodia, ktoré naozaj bolo
vyhliadkovým miestom, kde sa ľudia mohli nadýchať čerstvého vzdu-
chu a pozerať na mesto, lebo tam neboli ani okná, ani steny, iba niekoľ-
ko otvorených oblúkov, ktoré po obvode drţali strechu. V kaţdom ob-
lúku bol parapet vo výške pása, taký široký, ţe sa na ňom dalo odpočí-
vať, a za nimi sa strecha z vlnitých škridiel mierne zvaţovala k odkva-
pu.
Keď pozreli von, za budovou aţ mučivo blízko videli les, dolu
vpredu vilu a za ňou otvorený park a červeno-hnedé strechy mesta, kde
sa naľavo týčila veţa. Okolo sivého cimburia krúţili vrany a Willovi
prišlo zle, keď si uvedomil, čo ich tam priviedlo.
Nemali však čas na obzeranie. Najprv si musia poradiť s deťmi,
ktoré uţ beţali ku chrámu a vrieskali od zlosti a vzrušenia.
Ich vodca spomalil, zdvihol pištoľ a dva či tri razy vystrelil sme-
rom ku chrámu a potom beţali ďalej a kričali:
„Zlodeji!“
„Vrahovia!“
„Zabijeme vás!“
„Máte náš nôţ!“
„Odtiaľto sa nedostanete!“
„Zomriete!“
Will si to nevšímal. Uţ drţal v ruke nôţ a rýchlo vyrezal malé
okienko, aby videl, kde sú – no hneď cúvol. Lyra ta pozrela tieţ a skla-
mane sa stiahla. Nachádzali sa vo vzduchu asi pätnásť metrov nad ruš-
nou hlavnou ulicou.
„Samozrejme,“ povedal Will, „išli sme hore svahom. Uviazli sme.
Musíme ich zadrţať.“
[175]
 O pár sekúnd sa uţ prvé deti hrnuli do dverí. Ich krik sa v chráme
ozýval a znásobil ich divosť, potom mimoriadne hlasno zaznel výstrel,
nato ďalší a vresk nadobudol iný tón. Schodisko sa začalo triasť, lebo
prvé deti uţ po ňom liezli hore.
Lyra sa ochromene krčila pri stene, ale Will mal nôţ stále v ruke.
Štvornoţky preliezol k otvoru v dláţke a odrezal ním ţelezo na vrch-
nom schode, akoby to bol papier. Keďţe schodisko uţ nemalo oporu,
začalo sa nakláňať pod ťarchou detí, ktoré sa naň tlačili, a potom sa
nahlo a so strašným rachotom spadlo. Nastal ešte väčší krik a zmätok,
znova sa ozval výstrel, ale tentoraz zrejme náhodou, lebo niekto zakri-
čal od bolesti, a keď Will pozrel dole, uvidel spletenec tiel pokrytých
omietkou, prachom a krvou.
Neboli to jednotlivé deti, bola to jedna masa, ako príliv. Nahrnuli
sa dolu, zlostne vyskakovali, načahovali sa, hrozili, kričali, pľuli, ale
nedočiahli.
Potom ktosi zavolal, deti pozreli na dvere, a tí, čo sa mohli hýbať,
sa hrnuli von. Niekoľkí zostali privalení pod ţeleznými schodmi alebo
omráčení a dvíhali sa zo zeme plnej trosiek.
Will onedlho zistil, prečo beţali von. Zo strechy pod oblúkmi sa
ozýval škrabot, a keď podišiel k parapetu, videl, ţe prvý pár rúk sa chy-
tá okraja škridiel a niekto sa vyťahuje hore. Zozadu ho ostatní tlačili.
A potom sa zjavila ďalšia hlava a ďalší pár rúk, lebo deti vyskočili na
plecia a chrbty tých dolu a liezli hore po streche ako mravce.
Lenţe po vlnitých hrebeňoch sa im išlo ťaţko a tí prví liezli hore
štvornoţky a blčiace oči ani na chvíľu nespúšťali z Willa. Lyra podišla
k nemu a Pantalaimon – leopard si vyloţil predné laby na parapet a vr-
čal. Prvé deti zaváhali. No napriek tomu šli ďalej a bolo ich čoraz viac.
Niekto kričal: „Zabi! Zabi! Zabi!“ a pridali sa aj ostatní, vykriko-
vali čoraz hlasnejšie, a tí, čo boli na streche, začali dupotať a búchať po
škridlách do rytmu, ale neodváţili sa prísť celkom blízko k vrčiacemu
démonovi. Potom sa jedna škridla zlomila a chlapec, ktorý na nej stál,
sa pošmykol a spadol, ale ten, čo bol vedľa neho, zdvihol odlomený kus
a hodil ho do Lýry.
Lyra sa uhla, škridla sa rozbila o stĺp vedľa a zasypala ju úlom-
kami. Will pri okraji otvoru po schodoch zbadal zábradlie, odrezal
z neho dva kusy dlhé ako meč a jeden podal Lyre. Lyra sa ním z celej
[176]
sily rozohnala a zboku zasiahla prvého chlapca do hlavy. Ten ihneď
spadol, ale vzápätí sa namiesto neho zjavila Angelica. Červenovlasá,
s bielou tvárou a šialeným pohľadom vyliezla aţ k parapetu, ale Lyra ju
štuchla ţeleznou tyčou a Angelica spadla dozadu.
Will robil to isté. Nôţ mal v puzdre za pásom a udieral, švihal a
štuchal tyčou zo zábradlia, no hoci niekoľko detí spadlo, zospodu liezli
na strechu ďalšie.
Potom sa zjavil chlapec v pásikavom tričku, ale pištoľ stratil, ale-
bo ju moţno odhodil, lebo bola prázdna. Uprene hľadel Willovi do očí
a obaja vedeli, čo sa stane – budú sa biť, a bude to krutý boj na ţivot
a na smrť.
„Poď,“ vášnivo ho vyzýval Will, „no tak poď.“
Ešte chvíľka a boli by sa bili.
Lenţe vtedy sa stala čudná vec – na roztiahnutých krídlach letel
nadol veľký sivý gunár a kričal tak hlasno, ţe deti na streche ho počuli
aj v tej haravare, a obrátili sa, aby videli, čo sa deje.
„Kaisa!“ radostne vykríkla Lyra, lebo to bol démon Serafiny Pek-
kaly.
Gunár zaškriekal znova. Bol to prenikavý výkrik, ktorý sa rozlie-
hal doďaleka. Potom zakrúţil a otočil sa kúsok od chlapca v pásikavom
tričku. Chlapec vyľakane cúvol, šmykol sa a skĺzol cez okraj, a ostatní
začali vystrašene kričať, lebo na oblohe sa zjavilo ešte čosi, a keď Lyra
zazrela na belasom pozadí čierne postavy, natešene volala:
„Serafina Pekkala! Tu sme! Pomôţ nám! Tu sme! V chráme!“
Vo vzduchu zasvišťal tucet šípov a vzápätí ďalší tucet tak rýchlo,
ţe leteli takmer naraz, a dopadali na strechu nad vyhliadkovým balkó-
nom, akoby do nej tĺkli kladivá. Ohromené a zdesené deti okamţite
opustila agresivita a nahradil ju hrozný strach – kto sú tie ţeny v čier-
nom rútiace sa k nim z oblohy? Ako sa to mohlo stať? Sú to duchovia?
Je to nový druh fantómov?
S fňukaním a plačom zoskakovali zo strechy, niektoré padali ne-
motorne a krivkajúc sa vliekli preč, ostatné trielili dolu svahom do bez-
pečia, ale uţ to nebola banda, iba kopa vyľakaných zahanbených detí.
Chvíľku nato, ako sa zjavil gunár, opustilo chrám aj posledné dieťa
a ozýval sa jediný zvuk – svišťanie vzduchu pomedzi vetvičky konárov,
na ktorých sedeli bosorky krúţiace nad nimi.
[177]
 Will hľadel hore, taký bol uţasnutý, aţ stratil reč, no Lyra vyska-
kovala a natešene volala:
„Serafina Pekkala! Ako si nás našla? Ďakujeme ti, ďakujeme!
Chceli nás zabiť! Poď dole, pristaň.“
No Serafina a ostatné bosorky pokrútili hlavami, znova vzlietli
a krúţili vysoko nad nimi. Gunár sa obrátil a letel dolu k streche, máva-
júc veľkými krídlami dovnútra, aby spomalil, a s hrkotom pristál na
vlnitej škridle pod parapetom.
„Zdravím ťa, Lyra,“ povedal. „Serafina Pekkala sa nemôţe priblí-
ţiť k zemi, ani ostatné bosorky. Toto miesto je plné fantómov – budovu
ich obklopuje najmenej sto, moţno aj viac a ďalší sa plazia po tráve.
Nevidíte ich?“
„Nie! My ich vôbec nevidíme!“
„Uţ sme jednu bosorku stratili. Nemôţeme viac riskovať. Môţete
odtiaľ zliezť?“
„Ak zoskočíme zo strechy, ako to urobili ony. Ale ako ste nás na-
šli? A kde...“
„Teraz nerozprávaj. Čakajú nás ďalšie problémy, a ešte väčšie.
Zíďte dolu, ako najlepšie viete, a potom choďte medzi stromy.“
Preliezli cez parapet a bokom sa posúvali po polámaných škrid-
lách k odkvapu. Nebolo to vysoko a dolu bol trávnik, ktorý sa mierne
zvaţoval od budovy. Prvá zoskočila Lyra a za ňou Will, kotúľal sa
a usiloval sa chrániť zranenú ruku, ktorá znova krvácala a strašne ho
bolela. Obväz sa uvoľnil a ťahal sa za ním, a keď sa ho pokúsil zvinúť,
gunár pristál na tráve vedľa neho.
„Lyra, kto je toto?“ spýtal sa Kaisa.
„To je Will. Pôjde s nami.“
„Prečo sa ti fantómovia vyhýbajú?“ oslovil priamo Willa.
Teraz uţ Willa nič neprekvapovalo a odpovedal: „Neviem. My
ich nevidíme. Nie, počkajte!“ a postavil sa, lebo mu čosi zišlo na um.
„Kde je najbliţší?“
„Desať krokov od teba dolu svahom,“ odvetil démon. „Nechcú
prísť bliţšie, to je jasné.“
Will vytiahol nôţ, otočil sa tým smerom a počul, ako démon pre-
kvapene zasyčal.

[178]
 Will však nemohol urobiť, čo zamýšľal, lebo v tej chvíli na tráve
vedľa neho pristála bosorka na konári. Neprekvapilo ho, ţe lieta, ale jej
nesmierna elegancia, jej divý, chladný a zároveň krásny jasný pohľad
i bledé obnaţené končatiny. Vyzerala tak mlado, a predsa ani zďaleka
nebola mladá.
„Ty sa voláš Will?“ spýtala sa.
„Áno, ale...“
„Prečo sa ťa fantómovia boja?“
„Pre ten nôţ. Kde je najbliţší? Povedzte mi! Chcem ho zabiť!“
No pribehla Lyra, prv ako stihla bosorka odpovedať.
„Serafina Pekkala!“ zvolala a vrhla sa bosorke okolo krku, a tak
tuho ju objímala, aţ sa bosorka nahlas zasmiala a pobozkala ju na teme-
no hlavy. „Och, Serafina, kde si sa tu vzala? Boli sme... tie deti... sú to
decká, ale chceli nás zabiť – videla si ich? Mysleli sme si, ţe umrieme,
a... och, taká som rada, ţe ste prišli! Uţ som si myslela, ţe ťa nikdy
neuvidím!“
Serafina Pekkala pozrela ponad Lyrinu hlavu ta, kde sa očividne
zhromaţďovali fantómovia, a potom pozrela na Willa.
„Počúvaj, tamto v tých lesoch, neďaleko, je jaskyňa. Choďte hore
svahom a potom po hrebeni doľava. Lyru by sme ten kúsok odniesli, ale
ty si priveľký, musíš ísť peši. Fantómovia za nami nepôjdu – kým sme
vo vzduchu, nevidia nás, a teba sa boja. Stretneme sa tam – je to asi pol
hodiny cesty.“
A znova vzlietla. Will si zaclonil oči, aby mohol sledovať ju
i ostatné elegantné postavy v čiernych franforcoch, ako zakrúţili vo
vzduchu a odleteli ponad stromy.
„Och, Will, teraz budeme v bezpečí! Všetko bude dobre, keď je tu
Serafina Pekkala!“ hovorila Lyra. „Myslela som, ţe ju uţ nikdy viac
neuvidím, a prišla práve včas, však? Tak ako predtým v Bolvangare.“
Veselo dţavotajúc, ako keby uţ zabudla na boj, Lyra kráčala hore
svahom k lesu prvá. Will ju mlčky nasledoval. Ruka ho veľmi bolela
a pri kaţdom údere srdca strácal ďalšiu krv. Drţal si ruku pri hrudi
a usiloval sa nemyslieť na ňu.

Netrvalo im to pol hodiny, ale hodinu a trištvrte, lebo Will sa mu-

sel niekoľkokrát zastaviť a odpočívať. Keď prišli k jaskyni, našli tam
[179]
ohník, na ktorom sa piekol zajac, a Serafina Pekkala niečo miešala
v malom ţeleznom hrnčeku.
„Ukáţ, nech sa ti pozriem na ranu,“ to bolo prvé, čo povedala
Willovi, a on jej mlčky podal ruku.
Pantalaimon v podobe mačky to zvedavo sledoval, ale Will sa od-
vrátil. Nemal rád pohľad na svoje zmrzačené prsty.
Bosorky sa potichu zhovárali a potom Serafina Pekkala povedala:
„Aká zbraň urobila túto ranu?“
Will vytiahol nôţ a bez slova jej ho ukázal. Serafinine spoločníč-
ky naň hľadeli s obdivom a podozrievavo, pretoţe ešte nikdy nevideli
takú ostrú čepeľ.
„Na to, aby sa rany zahojili, bude treba viac ako bylinky. Na to
treba zaklínadlo,“ povedala Serafina Pekkala. „Dobre teda, pripravíme
ho, kým vyjde mesiac. Medzitým budeš spať.“
Dala mu malý pohár z rohoviny s horúcim nápojom, ktorého trp-
kosť zmierňoval med, a Will si napokon ľahol a tvrdo zaspal. Bosorka
ho prikryla lístím a potom sa obrátila k Lyre, ktorá sa ešte stále napchá-
vala zajačinou.
„A teraz, Lyra, porozprávaj mi, kto je ten chlapec a čo vieš o tom-
to svete a jeho noţi.“
A tak sa Lyra zhlboka nadýchla a spustila.

12
Jazyk na obrazovke

„Porozprávaj mi to ešte raz,“ povedal doktor Oliver Payne v ma-

lom laboratóriu s výhľadom na park. „Buď som zle počul, alebo rozprá-
vaš nezmysly. Dieťa z iného sveta?“
„Presne to som povedala. Dobre, je to nezmysel, ale vypočuj si to,
Oliver, dobre?“ hovorila doktorka Mary Maloneová. „Pozná tiene. Na-
zýva ich... to... nazýva to prach, ale je to to isté. Sú to naše tieňové čas-
tice. Hovorím ti, keď mala na sebe elektródy, ktorými som ju pripojila
na jaskyňu, na obrazovke som videla absolútne úţasné veci – obrázky,

[180]
symboly. Mala aj taký prístroj, akýsi kompas, vec vyrobenú zo zlata,
ktorá mala po obvode rôzne symboly. Povedala, ţe ho vie čítať rovna-
kým spôsobom, a pozná aj ten stav mysle, pozná ho veľmi dobre.“
Bolo predpoludnie. Lyrina magisterka doktorka Maloneová mala
oči červené od nevyspatia a jej kolega, ktorý sa práve vrátil zo Ţenevy,
sa nevedel dočkať, aby počul viac, no pochyboval a bol priveľmi zauja-
tý.
„Ide o to, Oliver, ţe ona s nimi komunikovala. Majú vedomie.
A môţu odpovedať. Pamätáš sa na tie svoje lebky? Dievča mi spomína-
lo nejaké lebky v Pitt-Riversovom múzeu – s tým svojím kompasom, či
čo to je, zistila, ţe sú oveľa staršie, neţ je uvedené v múzeu a ţe sú na
nich tiene.“
„Počkaj. Kde je v tom systém? Čo to vlastne hovoríš? Chceš po-
vedať, ţe potvrdila to, čo uţ vieme, alebo ţe nám hovorí niečo nové?“
„Oboje. Ja neviem. Ale predpokladajme, ţe pred tridsiatimi, šty-
ridsiatimi tisícami rokov sa niečo stalo. Tie tieňové čiastočky tu uţ vte-
dy očividne boli – boli tu od Veľkého tresku, ale neexistoval nijaký
fyzický spôsob zosilnenia ich účinkov na našej úrovni, antropickej
úrovni. Na úrovni ľudských tvorov. A vtedy sa niečo stalo, neviem si
predstaviť čo, ale bola v tom evolúcia. Takţe to súvisí s tvojimi lebka-
mi, rozumieš? Nijaké tiene predtým, mnoţstvo potom. A lebky, ktoré to
dieťa našlo v múzeu a testovalo svojím kompasom. Tvrdila mi to isté.
Chcem tým povedať, ţe niekedy v tom čase sa ľudský mozog stal ide-
álnym prostriedkom pre proces zosilnenia. Odrazu sme mali vedomie.“
Doktor Payne naklonil plastový pohár a dopil kávu.
„Prečo by sa to malo stať práve v tom čase?“ spýtal sa. „Prečo od-
razu pred tridsiatimi piatimi tisícmi rokov?“
„Och, ktovie? Nie sme paleontológovia. Ja neviem, Oliver, ja len
špekulujem. Nemyslíš si aspoň, ţe je to moţné?“
„A ten policajt? Povedz mi o ňom.“
Doktorka Maloneová si pošúchala oči. „Volá sa Walters,“ pove-
dala. „Vraj je zo zvláštneho oddelenia. Tuším to súvisí s politikou či
čo.“
„Terorizmus, podvratná činnosť, tajná sluţba. Všetko dokopy.
Pokračuj. Čo chcel? Prečo sem prišiel?“

[181]
 „Pre to dievča. Povedal, ţe hľadá chlapca asi v rovnakom veku,
nepovedal mi prečo, a toho chlapca vraj videli v spoločnosti dievčaťa,
ktoré prišlo sem. Ale mal za lubom aj niečo iné, Oliver. Vedel o tom
výskume, dokonca sa pýtal...“
Zazvonil telefón. Doktorka Maloneová sa odmlčala, pokrčila ple-
cami a doktor Payne to zdvihol. Po krátkom rozhovore zloţil a oznámil:
„Máme návštevu.“
„Koho?“
„To meno nepoznám. Nejaký sir. Počuj, Mary, ja odchádzam,
vieš o tom?“
„Ponúkli ti miesto.“
„Áno. Musím to zobrať. Pochop ma.“
„Tak teda s týmto je koniec.“
Doktor Payne bezmocne rozhodil rukami: „Ak mám byť úprimný,
v tom, čo si teraz hovorila, nevidím nijaký zmysel. Deti z iného sveta
a fosílne tiene. To je priveľmi bláznivé. Nemôţem sa do toho zamotať.
Mám svoju kariéru, Mary.“
„A čo lebky, ktoré si testoval? Čo tiene na tvojej figúrke zo slo-
noviny?“
Pokrútil hlavou a otočil sa k nej chrbtom. Kým stihol odpovedať,
niekto zaklopal a on takmer s úľavou otvoril.
„Dobrý deň prajem,“ pozdravil sir Charles. „Doktor Payne? Dok-
torka Maloneová? Volám sa Charles Latrom. Milé od vás, ţe ste ochot-
ní ma prijať bez ohlásenia.“
„Poďte ďalej,“ pozvala ho doktorka Maloneová, unavená, ale
zmätená. „Oliver, myslím, hovoril, ţe sa voláte sir Charles? Čo pre vás
môţeme urobiť?“
„Moţno ja môţem niečo urobiť pre vás,“ povedal. „Dopočul som
sa, ţe čakáte, ako dopadne vaša ţiadosť o grant.“
„Odkiaľ to viete?“ spýtal sa doktor Payne.
„Bol som v štátnych sluţbách. Vlastne, mal som do činenia s ria-
dením vedeckej politiky. Ešte stále mám v tejto oblasti rad kontaktov
a počul som... môţem si sadnúť?“
„Och, áno, nech sa páči,“ prikývla doktorka Maloneová. Pritiahla
mu stoličku a on si sadol, akoby predsedal nejakému zasadnutiu.

[182]
 „Ďakujem. Počul som od jedného známeho – radšej nebudem
spomínať jeho meno – zákon o štátnom tajomstve obsahuje všelijaké
hlúposti – skrátka, počul som, ţe vašu ţiadosť posudzovali, a to, čo som
sa dozvedel, ma zaujalo natoľko, ţe som poţiadal, či môţem vidieť
nejakú vašu prácu. Viem, ţe na to nemám právo, no stále ešte pôsobím
ako neoficiálny poradca, a tak som to vyuţil ako zámienku. A naozaj,
to, čo som videl, je vskutku fascinujúce.“
„Podľa vás teda uspejeme?“ spýtala sa doktorka Maloneová a na-
klonila sa dopredu, akoby tomu chcela uveriť.
„Ţiaľ, nie. Budem otvorený. Nemajú v úmysle obnoviť vám
grant.“
Doktorke Maloneovej ovisli plecia. Doktor Payne sledoval starca
opatrne a so zvedavosťou.
„Prečo ste teda prišli?“ spýtal sa ho.
„Nuţ, viete, oficiálne rozhodnutie ešte nepadlo. Nevyzerá to
sľubne, a budem k vám úprimný – nezdá sa im perspektívne financovať
v budúcnosti takúto prácu. No moţno keby ste mali niekoho, kto by tú
vec za vás obhajoval, dívali by sa na to inak.“
„Advokáta? Hovoríte o sebe? Nemyslela som si, ţe to funguje
takto,“ doktorka Maloneová sa vystrela. „Myslela som, ţe sa hodnotia
výsledky a tak ďalej.“
„V princípe áno, ale pomôţe, ak človek vie, ako tieto komisie
fungujú v praxi. A je dobre vedieť, kto v nich je. Skrátka, som tu. Veľ-
mi ma zaujíma vaša práca a myslím si, ţe by mohla byť dôleţitá, a roz-
hodne by ste v nej mali pokračovať. Dovolili by ste mi, aby som vás
neformálne zastupoval?“
Doktorka Maloneová sa cítila ako topiaci sa námorník, ktorému
hodili záchranný pás. „Ale. No pravdaţe! Paneboţe, samozrejme!
A ďakujem... teda, naozaj si myslíte, ţe by to pomohlo? Nechcem tým
povedať, ţe by... vlastne neviem, čo chcem povedať. Áno, samozrej-
me!“
„Čo by sme museli urobiť?“ spýtal sa doktor Payne.
Doktorka Maloneová naňho prekvapene pozrela. Nepovedal jej
práve, ţe odchádza do Ţenevy? Zdalo sa však, ţe rozumie sirovi Char-
lesovi lepšie neţ ona, lebo sa medzi nimi mihlo čosi ako sprisahanecký
pohľad, a Oliver si tieţ sadol.
[183]
 „Som rád, ţe mi rozumiete,“ povedal starý pán. „Máte pravdu. Je
tu istý smer, a bol by som rád, keby ste sa ním uberali. Za predpokladu,
ţe by sme sa dohodli, moţno by sa mi z úplne iného zdroja podarilo
zohnať aj nejaké financie navyše.“
„Počkajte, počkajte,“ prerušila ho doktorka Maloneová, „počkajte
chvíľku. Priebeh výskumu je naša záleţitosť. Som ochotná diskutovať
o výsledkoch, ale nie o zameraní. Určite chápete.“
Sir Charles rozhodil rukami, akoţe ľutuje, a vstal. Oliver Payne
nervózne vstal tieţ.
„Prosím vás, sir Charles,“ zastavil ho. „Doktorka Maloneová vás
určite vypočuje. Mary, nič sa ti nestane, ak si to vypočuješ, prekristapá-
na. Moţno zistíš, ţe všetko je inak.“
„Myslela som si, ţe ideš do Ţenevy,“ poznamenala.
„Do Ţenevy?“ spýtal sa sir Charles. „Výborné miesto. Tam sú ši-
roké moţnosti. A aj dosť peňazí. Nechcem vás zdrţiavať.“
„Nie, nie, ešte nie je nič rozhodnuté,“ rýchlo namietol doktor Pa-
yne. „Ešte treba všeličo dohodnúť – všetko je ešte v pohybe. Sadnite si,
prosím, sir Charles. Dáte si kávu?“
„Bolo by to od vás milé,“ sir Charles si znova sadol a tváril sa ako
spokojná mačka.
Doktorka Maloneová si ho po prvý raz poriadne obzrela. Videla
muţa po šesťdesiatke, zámoţného, sebavedomého, krásne oblečeného,
ktorý je zvyknutý iba na to najlepšie, pohybuje sa medzi mocnými
ľuďmi a šepká do dôleţitých uší. Oliver mal pravdu: naozaj mu o niečo
ide. A nebude ich podporovať, ak mu nevyhovejú.
Prekríţila si ruky.
Doktor Payne mu podal šálku a povedal: „Prepáčte, máme to tu
dosť primitívne.“
„Ale nie. Mám pokračovať?“
„Áno, prosím,“ prikývol doktor Payne.
„Nuţ, dozvedel som sa, ţe ste urobili isté fascinujúce objavy
v oblasti vedomia. Áno, viem, ešte ste ich nezverejnili a na prvý pohľad
sú vzdialené konkrétnemu predmetu vášho výskumu. Napriek tomu,
chýry sa šíria. A zvlášť to ma zaujíma. Bol by som, napríklad, veľmi
rád, keby ste sa sústredili na oblasť manipulácie vedomia. Po druhé,
hypotéza mnohých svetov – ako isto viete. Everett okolo roku 1957.
[184]
Som presvedčený, ţe ste na stope niečoho, čo by mohlo posunúť teóriu
o kus dopredu. A takéto smerovanie výskumu by mohlo pritiahnuť aj
financie z ministerstva obrany, ktoré, ako viete, je bohaté ešte aj dnes,
a rozhodne nevyţaduje také únavné procedúry so ţiadosťami.
Neočakávajte, ţe odhalím svoje zdroje,“ pokračoval a zdvihol ru-
ku, keď sa doktorka Maloneová naklonila dopredu a chcela niečo pove-
dať. „Spomínal som zákon o štátnom tajomstve. Otravná právna záleţi-
tosť, ale nesmieme ho obchádzať. Ja celkom určite čakám istý pokrok
v oblasti teórie mnohých svetov. Nazdávam sa, ţe práve vy ho môţete
dosiahnuť. A po tretie, je tu istá záleţitosť spojená s jednou osobou.
S dieťaťom.“
Odmlčal sa a odpil si kávy. Doktorka Maloneová stratila reč.
Zbledla, hoci si to neuvedomila, ale cítila, ako ju obchádzajú mdloby.
„Z rôznych dôvodov,“ pokračoval sir Charles, „som v spojení
s tajnými sluţbami. Zaujímajú sa o jedno dieťa, o dievča, ktoré má ne-
zvyčajné zariadenie, staroţitný vedecký prístroj, určite ukradnutý a mal
by byť v bezpečnejších rukách neţ u nej. Potom je tu ešte chlapec,
zhruba v jej veku – asi dvanásťročný – ktorého hľadajú v súvislosti
s vraţdou. Je, pravdaţe, sporné, či dieťa v tomto veku je schopné vraţ-
diť, ale určite niekoho zabil. A videli ho s tým dievčaťom.
Takţe, doktorka Maloneová, moţno ste sa stretli s niektorým
z týchto detí. Moţno sa o tom chystáte porozprávať polícii, čo by bolo
chvályhodné. Ale urobili by ste oveľa väčšiu sluţbu, keby ste informo-
vali mňa súkromne. Môţem sa postarať, aby to príslušné orgány vyba-
vili efektívne, rýchlo a bez hlúpej publicity v bulvárnych plátkoch.
Viem, ţe včera prišiel za vami inšpektor Walters, a je mi známe, ţe sa
tu to dievča ukázalo – vidíte, naozaj viem, o čom hovorím. A dozvedel
by som sa, napríklad, aj keby ste sa s ňou stretli znova a nepovedali mi
o tom, tým si buďte istá. Bolo by od vás skutočne múdre, keby ste po-
rozmýšľali a jasne si premietli, čo všetko povedala a urobila, keď tu
bola. Je to otázka národnej bezpečnosti. Rozumiete mi.
No, to hádam stačí. Tu je moja vizitka, aby ste sa so mnou mohli
spojiť. Ja by som to veľmi neodkladal, grantová komisia zasadá zajtra,
ako viete. Ale na tomto čísle sa mi dovoláte kedykoľvek.“
Dal vizitku Oliverovi Paynovi, a keď videl, ţe doktorka Malone-
ová má ruky stále prekríţené, druhú poloţil vedľa nej na lavicu. Doktor
[185]
Payne mu podrţal dvere. Sir Charles si nasadil panamák, jemne ho
upravil, na oboch sa ţiarivo usmial a odišiel.
Keď sa dvere za ním zavreli, doktor Payne vyhŕkol: „Mary,
zbláznila si sa? Prečo sa takto správaš?“
„Prosím? Hádam si sa nedal nalákať tým starým sliziakom?“
„Takú ponuku predsa nemôţeš odmietnuť. Chceš, aby ten projekt
preţil, alebo nie?“
„To nebola ponuka,“ odsekla rozhorčene, „to bolo ultimátum.
Urob, čo ţiada, alebo to tu zavri. Oliver, preboha, a všetky tie nezakryté
hrozby a naráţky na národnú bezpečnosť – nevidíš, kam by to viedlo?“
„Myslím, ţe to vidím jasnejšie neţ ty. Keby si odmietla, nezavrú
to tu. Jednoducho to prevezmú. Ak majú taký záujem, ako hovorí, budú
v tom chcieť pokračovať. No iba za ich podmienok.“
„Lenţe ich podmienky by boli... ministerstvo obrany, prekristapá-
na – chcú nájsť nový spôsob zabíjania ľudí. Počul si, čo povedal o ve-
domí: chce ho manipulovať. Ja sa do toho nedám zatiahnuť, Oliver,
v ţivote.“
„Urobia to aj tak, a ty prídeš o prácu. Ak zostaneš, budeš môcť
výskum ovplyvniť kladným smerom. A naďalej budeš do práce zapoje-
ná! Zostaneš pri tom!“
„Ale prečo vlastne tebe na tom záleţí? Myslela som si, ţe v Ţene-
ve je uţ všetko dohodnuté.“
Prešiel si prstami po vlasoch a povedal: „No, dohodnuté to ešte
nie je. Nič som nepodpísal. Mení to celú situáciu, škoda by bolo odísť,
keď sme zrejme naozaj niečomu na stope.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Ja nič nehovorím.“
„Naznačuješ. Na čo naráţaš?“
„No.“ Prechádzal sa po laboratóriu, rozhadzoval rukami, krčil
plecami a krútil hlavou. „Ak mu nezavoláš ty, zavolám mu ja,“ vyhlásil
napokon.
Doktorka Maloneová mlčala. Po chvíli povedala: „Chápem.“
„Mary, musím myslieť...“
„Pravdaţe musíš.“
„Nieţeby...“
„Nie, nie.“
[186]
 „Nechápeš to.“
„Ale chápem. Veď je to prosté. Sľúbiš, ţe urobíš, čo povie, aby si
dostal grant, ja odídem a ty to prevezmeš ako riaditeľ. Nie je to ťaţké
pochopiť. Mal by si vyšší rozpočet. Veľa dobrých nových prístrojov.
A pod sebou ďalších doktorov. Dobrý nápad. Urob to, Oliver. Daj sa do
toho. Ale ja som skončila, idem od toho. Smrdí to.“
„Nemusíš.“
Ale jej výraz ho umlčal. Vyzliekla si biely plášť, zavesila ho na
dvere, vloţila si do tašky zopár papierov a bez slova odišla. Len čo bola
preč, zobral vizitku sira Charlesa a zdvihol slúchadlo.

O niekoľko hodín neskôr, vlastne tesne pred polnocou, doktorka

Maloneová zaparkovala auto pred budovou prírodovedného oddelenia
a vošla bočným vchodom. No len čo zabočila k schodisku, z vedľajšej
chodby vyšiel akýsi muţ a tak ju vyľakal, ţe skoro pustila aktovku. Mal
na sebe uniformu. „Kam idete?“ spýtal sa.
Stál jej v ceste, bol mohutný a pod nízko narazeným šiltom čiap-
ky mu ledva bolo vidieť oči.
„Idem do svojho laboratória. Pracujem tu. Kto ste?“ spýtala sa
trochu nahnevane, trochu vystrašene.
„Bezpečnostná sluţba. Máte nejaký preukaz?“
„Aká bezpečnostná sluţba? Odchádzala som z tejto budovy dnes
o tretej popoludní a bol tu iba vrátnik, ktorý mal sluţbu ako zvyčajne.
To ja by som si od vás mala pýtať preukaz. Kto vás sem poslal? A pre-
čo?“
„Tu je môj preukaz,“ povedal muţ a ukázal jej kartičku tak rých-
lo, ţe si ju nestihla prečítať. „A kde je váš?“
Všimla si, ţe v puzdre na boku má mobilný telefón. Alebo je to
zbraň? Začína uţ trpieť stihomamom. A neodpovedal jej na otázky.
Lenţe keby naliehala, vzbudila by v ňom podozrenie. Teraz je dôleţité,
aby sa dostala do laboratória – učičíkaj ho ako psa, pomyslela si. Hraba-
la sa v kabelke a našla peňaţenku.
„Toto vám stačí?“ ukázala mu kartičku, ktorú pouţívala pri otvá-
raní závory na parkovisku.
Letmo na ňu pozrel.
„Čo tu hľadáte v takomto čase?“ spýtal sa.
[187]
 „Prebieha mi pokus. Musím pravidelne kontrolovať počítač.“
Zdalo sa, akoby hľadal dôvod, aby jej ta zabránil ísť, no moţno si
len chcel vyskúšať svoju moc. Napokon prikývol a odstúpil nabok.
Doktorka Maloneová prešla popri ňom a usmiala sa naňho, no jeho tvár
zostala bezvýrazná.
Keď prišla do laboratória, ešte stále sa triasla. Táto budova nikdy
nemala inú „bezpečnosť“ ako zámky na dverách a starého vrátnika,
a ona vedela, prečo tá zmena. Lenţe to znamenalo, ţe má veľmi málo
času. Bude to musieť urobiť hneď, lebo ak zistia, čo robí, uţ sa sem
nedostane.
Zamkla za sebou dvere a zatiahla ţalúzie. Zapla detektor, vytiahla
z vrecka disketu a strčila ju do počítača, ktorý riadil jaskyňu, a o chvíľ-
ku uţ pracovala s číslicami na obrazovke, postupujúc napoly podľa lo-
giky, napoly odhadom a napoly podľa programu, na ktorom doma pra-
covala celý večer. Zloţitosť úlohy bola rovnakou hádankou ako z troch
polovíc urobiť jeden celok.
Napokon si odhrnula vlasy z očí, nasadila si na hlavu elektródy
a potom ohla prsty a začala písať. Mala pritom dosť rozpačitý pocit.
Ahoj. Neviem, čo vlastne robím. Moţno je to bláznovstvo.
Slová sa ukladali na ľavej strane obrazovky, a to bolo prvé pre-
kvapenie. Nepouţívala nijaký textový editor, vlastne do značnej miery
obchádzala operačný systém, a nech uţ slová podliehali akémukoľvek
formátovaniu, nebola jeho pôvodcom. Cítila, ako jej vzadu na krku
vstávajú vlasy dupkom, a vnímala pritom celú budovu, tmavé chodby,
vypnuté prístroje, aj automaticky beţiace rôzne experimenty, počítače
sledujúce testy a zaznamenávajúce výsledky, senzory klimatizácie
a nastavovania vlhkosti či teploty, všetky vedenia, potrubia a káble,
ktoré boli cievami a nervami budovy, ţili a striehli, vlastne skoro ako
keby mali vedomie.
Skúsila to znova.
Pokúšam sa slovami robiť to, čo som predtým robila v mysli, ale..
Vetu ešte nedopísala, keď kurzor preletel na pravú stranu obra-
zovky a napísal:
Poloţ otázku.
Prebehlo to takmer v okamihu.

[188]
 Mala pocit, akoby vstúpila do priestoru, ktorý bol niekde inde.
Tak ju to šokovalo, aţ sa strhla. Chvíľu jej trvalo, kým sa upokojila
natoľko, aby to mohla skúsiť znova. Keď to urobila, odpovede sa bles-
kovo ukladali na pravú stranu obrazovky, skôr neţ dokončila otázku.

Ste tiene? Áno.

Ste to isté ako Lyrin prach? Áno.
Je to tmavá hmota? Áno.
Tmavá hmota je vedomá? Samozrejme.
To, čo som dnes dopoludnia povedala Správne. Ale musíš položiť viac
Oliverovi, moja myšlienka o ľudskej evolú- otázok.
cii, je to…

Prestala písať, zhlboka sa nadýchla, odtisla stoličku a ohla prsty.

Cítila, ako rýchlo jej bije srdce. Preţívala niečo absurdné – celé jej
vzdelanie, spôsob myslenia, vnímanie samej seba ako vedkyne, to všet-
ko na ňu mlčky kričalo: toto nie je pravda! To nie je skutočnosť! Sní-
vaš! A predsa to videla na obrazovke, svoje otázky a odpovede nejakej
druhej mysle.
Pozviechala sa a znova začala písať a odpovede sa znova objavo-
vali bez akejkoľvek pauzy.

Myseľ, ktorá odpovedá, nie je ľudská? Nie, ale ľudia nás vždy poznali.
My? Je vás viac? Nespočetné miliardy.
Ale kto ste? Anjeli.

Mary Maloneová zvesila hlavu. Bola vychovaná ako katolíčka.

No nielen to: ako zistila Lyra, kedysi bola mníškou. Z viery jej uţ nič
nezostalo, ale o anjeloch vedela. Svätý Augustín povedal: „Anjel je
názov sluţby, nie prirodzenosti. Ak sa pýtaš na meno tejto prirodzenos-
ti, je to duch; ak sa pýtaš na sluţbu, je to anjel; podľa toho, čím je, je
duch, podľa toho, čo koná, je anjel.“
Krútila sa jej hlava, triasla sa, ale znova písala:

Anjeli sú tvory z tieňovej hmoty? Štruktúry. Komplikované.

[189]
Z prachu? Áno.
Tieňová hmota je to, čo sme nazvali duch? Podľa toho, čo sme, duch; podľa
toho, čo konáme, hmota. Hmota
a duch sú jedno.
Zachvela sa. Počúvali jej myšlienky.

Zasiahli ste do ľudskej evolúcie? Áno.

Prečo? Pomsta.
Pomsta za... och! Vzbúrení anjeli! Nájdi to dievča a chlapca.
Po vojne v nebi - Satan a Rajská záhrada - Už nestrácaj čas. Musíš prevziať
ale to nie je pravda, či áno? úlohu hada.
Urobili ste to. Ale prečo?

Odtiahla ruky od klávesnice a pošúchala si oči.

Kde Choď na cestu nazývanú Sunder-

land Avenue a nájdi stan. Oklam
strážcu a prejdi ním. Vezmi si
zásoby na dlhú cestu. Budeš mať
ochranu. Fantómovia sa ťa nedo-
tknú.

Ale ja Pred odchodom znič toto zariade-

nie.
Nechápem, prečo ja? Pripravovala si sa na to celý život.

A aká je to cesta? Tvoja práca tu je skončená. Po-

sledná vec, ktorú musíš urobiť v
tomto svete, je zabrániť nepriate-
ľom, aby sa jej zmocnili. Znič
zariadenie. Urob to teraz a hneď
choď.

Mary Maloneová odtisla stoličku a vstala. Pritisla si prsty k spán-

kom a zistila, ţe elektródy má ešte stále prilepené na pokoţku. Zamys-
[190]
lene si ich zloţila. Bola by pochybovala o tom, čo urobila a čo ešte stále
videla na obrazovke, ale za uplynulú polhodinu prekonala všetky po-
chybnosti i vieru. Niečo sa stalo a ona sa cítila ako nabitá elektrinou.
Vypla detektor a zosilňovač. Potom obišla všetky bezpečnostné
kódy a preformátovala pevný disk počítača, dočista ho vymazala, od-
stránila rozhranie medzi detektorom a zosilňovačom, ktoré bolo na špe-
ciálne upravenej karte, poloţila kartu na lavičku a rozdrvila ju podpät-
kom, lebo nič ťaţké nemala poruke. Potom rozpojila vedenie medzi
elektromagnetickým štítom a detektorom, plán prepojenia našla v zá-
suvke v skrinke a podpálila ho. Môţe ešte niečo urobiť? S tým, ţe Oli-
ver Payne pozná program, nespraví nič, ale špeciálny hardware zničila
účinne.
Natlačila si do aktovky nejaké papiere zo zásuvky a napokon strh-
la plagát s hexagramami I-ťingu, poskladala ho a strčila si ho do vrecka.
Potom zhasla a odišla.
Príslušník bezpečnostnej sluţby stál pod schodmi a s niekým tele-
fonoval. Keď Mary zišla dolu, skončil, mlčky ju vyprevadil k východu
a cez sklené dvere za ňou hľadel, ako odchádza.
O hodinu a pol zaparkovala auto na ceste pri Sunderland Avenue.
Musela si ju nájsť na mape Oxfordu, lebo túto časť mesta nepoznala. Aţ
doposiaľ ju poháňalo potláčané vzrušenie, ale keď vystúpila z auta do
tmy neskorej noci, chladnej a tichej, pocítila veľké obavy. Čo ak sa jej
to sníva? Čo ak je to všetko len nejaký starostlivo pripravený ţart?
Lenţe uţ bolo neskoro sa preto trápiť. Uţ sa na to dala. Zobrala si
batoh, ktorý nosievala na turistiku v Škótsku a v Alpách, a pomyslela si,
ţe aspoň vie preţiť pod holým nebom, a keby prišlo na najhoršie, môţe
ujsť, poberie sa do hôr. Smiešne.
Prehodila si batoh na chrbát, nechala auto tam, zabočila na Ban-
bury Road a prešla asi dvesto metrov k miestu, kde z kruhového objaz-
du vľavo vyúsťuje Sunderland Avenue. Nikdy v ţivote sa necítila tak
hlúpo.
No keď zabočila za roh a uvidela tie zvláštne, akoby nakreslené
stromy, ktoré videl aj Will, vedela, ţe aspoň niečo je na tom pravda.
Pod stromami na trávniku na vzdialenej strane cesty stál malý štvorcový
stan z červeno-bieleho nylonu, aký pouţívajú elektrikári, aby pri práci

[191]
na nich nepršalo, a neďaleko parkoval biely Ford Transit s tmavými
sklami a bez značky.
Nesmie váhať. Kráčala rovno k stanu. Keď uţ bola skoro tam,
zadné dvere auta sa otvorili a vystúpil policajt. Bez prilby vyzeral veľmi
mladý a pouličná lampa pod hustým zeleným lístím mu plne osvetľova-
la tvár.
„Môţem sa vás spýtať, kam idete, pani?“
„Do stanu.“
„Ţiaľ, to nemôţete. Mám príkazy nikoho do jeho blízkosti nepúš-
ťať.“
„Pravdaţe. Som rada, ţe to tu tak dobre stráţite. Ale ja som z Fa-
kulty fyzikálnych vied – sir Charles Latrom nás poţiadal, aby sme uro-
bili predbeţný prieskum a potom mu podali správu, kým to preskúmajú
podrobnejšie. Dôleţité je, aby sa to urobilo teraz, kým sa tu nepohybuje
plno ľudí – určite chápete prečo.“
„No áno, ale môţete sa nejako preukázať?“
„Och, pravdaţe,“ povedala, zloţila si batoh z chrbta a vytiahla
peňaţenku. Medzi vecami, ktoré vzala zo zásuvky v laboratóriu, bol aj
starý kniţničný preukaz Olivera Payna. Stálo ju to pätnásť minút práce
pri kuchynskom stole a za pomoci fotografie z pasu vytvorila čosi, čo
mohla – aspoň v to dúfala – vydávať za pravý doklad. Policajt vzal
plastovú kartičku a pozorne si ju prezrel.
„Doktorka Olive Paynová,“ čítal. „Nepoznáte náhodou doktorku
Mary Maloneovú?“
„Pravdaţe. Je to kolegyňa.“
„Neviete, kde je teraz?“
„Doma v posteli, ak má zdravý rozum. Prečo?“
„No, povedali mi, ţe pre vašu organizáciu uţ nepracuje a sem má
zakázaný prístup. Vlastne som dostal príkaz ju zadrţať, keby sa o to
pokúsila. A keď som uvidel ţenu, prirodzene, myslel som si, ţe je to
ona. Prepáčte, doktorka Paynová.“
„Chápem,“ odvetila Mary.
Policajt ešte raz pozrel na kartičku.
„Myslím, ţe je to v poriadku,“ povedal a vrátil jej ju. Bol nervóz-
ny, mal chuť rozprávať, a tak pokračoval: „Viete, čo je pod tým sta-
nom?“
[192]
 „Nuţ, nemám to z prvej ruky,“ povedala.. „Preto som tu.“
„Jasné. Tak teda dobre, doktorka Paynová.“
Odstúpil a nechal ju otvoriť vchod do stanu. Dúfala, ţe nevidí,
ako sa jej trasú ruky. Pritisla si batoh na prsia a vošla dnu. Oklam stráţ-
cu – to urobila, ale netušila, čo nájde v stane. Bola pripravená na nejaký
archeologický nález, na mŕtve telo, na meteorit, ale nič v ţivote ani
v snoch ju nepripravilo na ten meter štvorcový uprostred vzduchu, ani
na tiché spiace mesto pri mori, ktoré našla, keď preliezla otvorom.

13
Aesahaettr

Keď vyšiel mesiac, bosorky sa pustili do zaklínadla na zahojenie

Willovej rany. Zobudili ho a poţiadali, aby poloţil nôţ na zem, kde naň
dopadal ligot hviezd. Lyra neďaleko miešala v hrnci s vriacou vodou
nad ohňom nejaké bylinky a jej spoločníčky zatiaľ do rytmu tlieskali,
dupotali a vykrikovali, Serafina čupela nad noţom a vysokým prenika-
vým tónom spievala:
„Noţíček! Tvoje ţelezo vytrhli
z útrob matky zeme,
nakládli oheň a rozpálili rudu,
aţ plakala, krvácala a tiekla,
búšili do nej kladivom a kalili ju,
ponárali do ľadovej vody,
rozpaľovali ju vo vyhni,
aţ kým nebola čepeľ krvavočervená a ţeravá!
Potom si musel rozvíriť vodu
znova ešte raz,
aţ kým z nej nestúpala para
a voda nekričala o zľutovanie.
A keď si prekrojil jediný tieň
na tridsaťtisíc tieňov,
vedeli, ţe si hotový,
[193]
 a nazvali ťa magickým.
No čo si to urobil, noţíček?
Odomkol si brány krvi a nechal ich dokorán!
Void tá tvoja matka, noţíček,
z útrob zeme,
z hĺbky baní a jaskýň,
zo svojho tajného ţelezného lona.
Počúvaj!“
A Serafina znova dupala a tlieskala s ostatnými bosorkami, naťa-
hovali hrdlá, z ktorých vychádzalo divé zavýjanie a driapalo vzduch ako
pazúry. Will, ktorý sedel uprostred nich, cítil, ako mu po chrbte behajú
zimomriavky.
Potom sa Serafina Pekkala obrátila k Willovi a chytila mu zrane-
nú ruku do dlaní. Keď spievala, skoro sa uhýbal, taký mala prenikavý,
vysoký, jasný hlas a oči sa jej uhrančivo ligotali, no sedel bez pohnutia
a zaklínanie pokračovalo.
„Krv! Poslúchni ma! Obráť sa,
buď jazerom, nie riekou.
Keď prídeš na čistý vzduch,
zastav sa! A vystavaj zátarasu,
postav ju pevnú, aby zadrţala prúd.
Krv, tvojou oblohou je kupola lebky,
tvojím slnkom je otvorené oko,
tvojím vetrom je dych v pľúcach,
krv, tvoj svet je ohraničený. Zostaň v ňom!“
Will mal pocit, akoby všetky atómy jeho tela reagovali na jej roz-
kaz, pridal sa k nej a nabádal svoju tečúcu krv, aby načúvala a poslú-
chala.
Bosorka mu pustila ruku a otočila sa k ţeleznému hrnčeku nad
ohňom. Stúpala z neho horká para a Will počul, ako tekutina silno bub-
le. Serafina spievala:
„Dubová kôra, vlákna kleomy, mach, halimodendron, tesne zovri-
te, tuho stiahnite, rýchlo zachyťte, uzavrite, zataraste, zamknite bránu,
spevnite krvnú stenu, vysušte tok krvi.“
Potom bosorka zobrala vlastný nôţ a po celej dĺţke narezala jel-
šový stromček. V mesačnom svite zasvietilo ranené biele vnútro. Votre-
[194]
la trochu pariacej sa tekutiny do zárezu, zavrela drevo a pomaly po ňom
prešla od koreňa aţ po špičku a stromček bol zasa celý.
Will počul, ako Lyra zhíkla, a keď sa otočil, videl, ţe ďalšia bo-
sorka drţí v pevných rukách vrtiaceho sa a brániaceho zajaca. Zviera
dychčalo, oči malo vyvalené, zúrivo kopalo, ale ruky bosorky ho nemi-
losrdne zvierali. V jednej drţala predné laby, druhou ho chytila za zad-
né a naťahovala šialené zviera, s nadvihujúcim sa bruchom otočeným
dohora.
Serafina mu prešla po ňom noţom a Will cítil, ako sa mu zakrútila
hlava. Lyra drţala Pantalaimona, ktorý mal zo súcitu tieţ podobu zajaca
a vzpieral a trhal sa jej v náručí. Skutočný zajac znehybnel s vyvalený-
mi očami, hruď sa mu dvíhala a vnútornosti leskli.
Serafina zase zobrala trochu odvaru, postriekala ním otvorenú ra-
nu a potom ju prstami zavrela, hladila na nej vlhkú srsť, aţ kým po rane
nebolo ani stopy.
Bosorka drţala v ruke uvoľnené zviera, opatrne ho poloţila na
zem, kde sa otriaslo, obrátilo a oblizlo si slabiny, zamihalo ušami
a hryzkalo trávu, akoby tam bolo celkom samo. Odrazu akoby si uve-
domilo, ţe okolo neho stoja ľudia, vystrelilo ako šíp, znova zdravé,
a rýchlo trielilo do tmy.
Lyra, ktorá upokojovala Pantalaimona, pozrela na Willa a videla,
ţe vie, čo to znamená – liek je pripravený. Natiahol ruku, a keď Serafi-
na utierala pariacou sa zmesou krvácajúce kýpte prstov, odvrátil sa,
prudko sa niekoľkokrát nadýchol, ale neuhol.
Keď mal otvorené rany dôkladne omyté, bosorka priloţila na ne
rozvarené bylinky a pevne ich priviazala hodvábnym pásom.
Tým sa zaklínanie skončilo.
Will tvrdo spal celú noc. Bolo chladno, ale bosorky naňho navrs-
tvili lístie a Lyra spala schúlená tesne pri jeho chrbte. Ráno mu Serafina
ranu znova obviazala a on sa pokúšal vyčítať z jej výrazu, či sa hojí, ale
tvár mala pokojnú a bezvýraznú.
Keď sa najedli, Serafina povedala deťom, ţe bosorky sa dohodli,
prišli do tohto sveta, aby našli Lyru a ochránili ju, a preto jej teraz po-
môţu splniť úlohu: odviesť Willa k otcovi.

[195]
 Vyrazili na cestu, väčšinou prebiehala pokojne. Lyra sa najprv
opatrne poradila s alethiomerom a dozvedela sa, ţe by mali ísť k vzdia-
leným vrchom na druhej strane zálivu. Nikdy však neboli vysoko nad
mestom, a preto nevedeli, ako sa pobreţie stáča, a vrchy boli aţ za ob-
zorom. No keď stromy zredli a svah sa zvaţoval hlboko nadol, stále
videli prázdne modré more a vysoké modré kopce, za ktorými bol ich
cieľ. Čakala ich dlhá cesta.
Rozprávali sa málo. Lyra usilovne pozorovala ţivot v lese, od
ďatľov po veveričky, zelené hady s cikcakovou kresbou na chrbte,
a Will všetku energiu spotreboval na to, aby kráčal ďalej. Lyra a Panta-
laimon sa o ňom donekonečna rozprávali.
„Mohli by sme sa pozrieť na alethiomer,“ nabádal ju Pantalaimon
v jednej chvíli, keď sa pomaly zakrádali po chodníku a skúšali, ako
ďaleko sa dostanú k pasúcej sa srnke, kým ich zbadá. „Nesľúbili sme,
ţe sa naň nepozrieme. A mohli by sme preňho všeličo zistiť. Robili by
sme to preňho, nie pre seba.“
„Nebuď hlúpy,“ napomínala ho Lyra. „Robili by sme to pre nás,
lebo on sa nespytoval. Si chamtivý a zvedavý, Pan.“
„Tak to je zmena. Zvyčajne si to ty, kto je chamtivý a zvedavý,
a ja ťa musím pred všeličím varovať. Ako v salóniku v Jordanskom
kolégiu. Ja som ta vôbec nechcel ísť.“
„Pan, myslíš, ţe by sme toto zaţili, keby sme ta neboli išli?“
„Nie. Lebo magnifikus by otrávil lorda Asriela a tým by sa to
skončilo.“
„Áno, asi. Čo myslíš, kto je Willov otec, a prečo je taký dôleţi-
tý?“
„Práve to som mal na mysli! Hneď by sme to mohli zistiť!“
No Lyra sa zatvárila váţne. „Kedysi by som to moţno urobila,
Pan“ priznala sa, „ale myslím, ţe sa mením.“
„Nie, nemeníš.“
„Ty to asi tak nevnímaš. Hej, Pan, keď sa ja zmením, ty sa presta-
neš meniť. Čo budeš?“
„Dúfam, ţe blcha.“
„To nie, ale necítiš, čím by si mohol byť?“
„Nie, a ani nechcem.“
„Si namrzený, lebo nerobím, čo by si chcel.“
[196]
 Zmenil sa na prasa a krochkal, pišťal a funel, aţ sa musela smiať,
a potom sa zmenil na veveričku a skákal po konároch vedľa nej.
„A ty si čo myslíš, kto je jeho otec?“ spýtal sa Pantalaimon.
„Myslíš, ţe by to mohol byť niekto, s kým sme sa uţ stretli?“
„Mohol. Ale musí to byť niekto dôleţitý, takmer rovnako dôleţitý
ako lord Asriel. Určite. Veď vieme, ţe aj to, čo robíme my, je dôleţité.“
„Nie, nevieme to,“ podotkol Pantalaimon. „Myslíme si to, ale ne-
vieme to. Jednoducho sme sa rozhodli hľadať prach, lebo Roger zo-
mrel.“
„Vieme, ţe je to dôleţité!“ zvolala Lyra rozhorčene, ba ešte si aj
dupla. „A vedia to aj bosorky. Prišli nás hľadať aţ sem, len aby ma och-
raňovali a pomáhali mi! A my musíme pomôcť Willovi nájsť otca. To
je dôleţité. Vieš to aj ty, inak by si ho nebol oblizoval, keď bol zranený.
Prečo si to vlastne urobil? Vôbec si sa ma nespýtal, či môţeš. Zdalo sa
mi neuveriteľné, ţe si to urobil.“
„Urobil som to preto, lebo nemal démona, a potreboval ho. Keby
si veci chápala aspoň spolovice tak dobre, ako tvrdíš, vedela by si to.“
„Vlastne som to vedela,“ povedala.
Vtedy zastali, lebo dohonili Willa, ktorý sedel na skale pri chod-
níku. Pantalaimon sa zmenil na muchára, a keď poletoval pomedzi ko-
náre, Lyra sa opýtala: „Will, čo myslíš, ţe teraz urobia decká?“
„Nebudú nás prenasledovať. Priveľmi sa boja bosoriek. Asi sa
budú ďalej potulovať.“
„Áno, asi áno. Ale mohli by chcieť nôţ. Čo ak pôjdu za nami, aby
ho získali?“
„Nech prídu. Zatiaľ ho nemajú. Najprv som ho nechcel. No ak
môţe zabiť fantómov...“
„Od samého začiatku som Angelike neverila,“ cnostne vyhlásila
Lyra.
,Ale verila si,“ protirečil Will.
„Áno. Vlastne áno. A nakoniec som to mesto nenávidela.“
„Keď som ho našiel, najprv som si myslel, ţe je to nebo. Nič lep-
šie som si nevedel predstaviť. A pritom bolo celý čas plné fantómov
a my sme to vôbec nevedeli.“
„No, ja uţ deťom veriť nebudem,“ vyhlásila Lyra. „V Bol-
vangare som si myslela, ţe deti sú iné, neboli by schopné robiť zlé veci
[197]
ako dospelí, ţe nie sú také kruté. Ale uţ si tým nie som istá. Nikdy som
deti také nevidela, to je fakt.“
„Ja áno,“ povedal Will.
„Kedy? V tvojom svete?“
„Áno,“ potvrdil nesvoj. Lyra sa ani nepohla, čakala, a on pokra-
čoval: „Stalo sa to vtedy, keď mama mala jednu zo zlých chvíľ. Vieš,
bývali sme sami, lebo otec s nami, pravdaţe, nebol. Čoraz častejšie si
namýšľala veci, ktoré v skutočnosti neboli. A musela robiť všeličo, čo
som nechápal. Musela to robiť, inak sa tak rozrušila, ţe sa všetkého
bála, a tak som jej pomáhal. Napríklad, musela sa dotknúť všetkých
zábradlí v parku, alebo spočítať listy na kríku a tak. Po krátkom čase sa
jej stav zlepšil, lenţe ja som sa bál, ţe niekto zistí, ako na tom je, ţe ju
odvedú preč, a tak som sa o ňu staral a skrýval to. Nikdy som to nikomu
nepovedal.
No raz sa tak vyľakala, keď som s ňou nebol a nemohol som jej
pomôcť... Bol som v škole. Šla von a veľa toho na sebe nemala, ibaţe
ona si to neuvedomovala. Zopár chalanov z mojej školy ju stretlo a za-
čalo...“
Will mal rozpálenú tvár. Nevedel sa tomu ubrániť, zrazu vstal
a začal sa prechádzať sem a ta, nepozeral na Lyru, lebo do očí sa mu
tisli slzy a neistým hlasom pokračoval:
„Trápili ju ako tie decká pri veţi mačku. Mysleli si, ţe je blázni-
vá, a chceli jej ublíţiť, moţno ju aj zabiť, neprekvapilo by ma to. Bola
jednoducho iná a ony ju nenávideli. Skrátka, našiel som ju a odviedol
domov. A na druhý deň v škole som zbil chlapca, čo ich viedol. Pri bit-
ke som mu zlomil ruku a myslím, ţe aj nejaký zub, uţ neviem. Musel
som sa biť aj s ostatnými, no mal som z toho potom problémy a uvedo-
mil som si, ţe radšej prestanem, lebo učitelia a úrady sa pôjdu mame na
mňa sťaţovať, a keď zistia, ako na tom je, odvedú ju preč. Radšej som
predstieral, ţe mi je to ľúto, a sľúbil som učiteľom, ţe to uţ viac neuro-
bím. Za bitku ma potrestali, ale ani tak som nepovedal nič. No ochránil
som ju, chápeš? Okrem tých chlapcov o tom nikto nevedel, a im bolo
jasné, čo ich čaká, keby niečo povedali, vedeli, ţe by som ich druhý raz
zabil. Nielen im ublíţil. Neskôr sa jej stav zlepšil. Nikto sa to nedozve-
del.

[198]
 Lenţe potom som uţ deťom neveril o nič viac neţ dospelým.
Rovnako túţia druhým škodiť. Preto ma neprekvapilo, čo robili
v Ci'gazze. Ale bol som rád, keď prišli bosorky.“
Znova si sadol chrbtom k Lyre, stále na ňu nehľadel, a spakruky
si utrel oči. Lyra sa tvárila, ţe to nevidí.
„Will, čo si povedal o svojej mame a o Tulliovi, keď ho dostali
fantómovia... keď si včera spomínal, ţe asi prišli z tvojho sveta.“
„Áno. Pretoţe to, čo sa s ňou dialo, nedáva zmysel. Ona nie je
bláznivá. Tie decká si to moţno mysleli, smiali sa jej a pokúšali sa jej
ublíţiť, ale mýlili sa; ona nebola bláznivá. Len sa bála vecí, ktoré som
ja nevidel. A musela robiť veci, ktoré vyzerali bláznivo, človek nechá-
pal ich zmysel, ale ona očividne áno. Ako keď počítala všetky listy na
kríku, alebo Tullio včera, keď sa dotýkal kameňov v múre. Moţno sa
tak pokúšal odpútať fantómov. Ak sa obaja otočili chrbtom k niečomu
strašnému a pokúšali sa zamestnať kameňmi a tým, ako do seba zapada-
jú, alebo listami na kríku, asi si mysleli, ţe budú v bezpečí, keď sa sú-
stredia na niečo dôleţité. Neviem. Tak to vyzerá. Mala sa báť skutoč-
ných vecí, napríklad tých muţov, čo sa k nám vlámali, ale okrem nich
tam bolo ešte niečo. Takţe moţno naozaj máme v našom svete fantó-
mov, ibaţe ich nevidíme a nemáme pre nich pomenovanie, ale sú tam
a pokúšajú sa napadnúť moju matku. Preto som bol včera rád, keď alet-
hiomer povedal, ţe je v poriadku.“
Dýchal rýchlo a pravou rukou zvieral rukoväť noţa v puzdre. Ly-
ra mlčala a Pantalaimon sa ani nepohol.
„Kedy si zistil, ţe musíš ísť hľadať otca?“ spýtala sa Lyra po
chvíľke.
„Dávno,“ odvetil, „predstavoval som si, ţe je väzeň, a ja mu po-
môţem utiecť. Hrával som sa dlhé hry, trvali aj niekoľko dní. Alebo ţe
je na opustenom ostrove, ja sa ta doplavím a priveziem ho domov. On
by vedel, čo kedy robiť, hlavne ako pomôcť mame, a ona by sa uzdravi-
la, staral by sa o ňu i o mňa a ja by som mohol chodiť do školy a mať
kamarátov, mať mamu aj otca. A tak som si vţdy hovoril, ţe keď vyras-
tiem, pôjdem otca hľadať. Mama vravievala, ţe prevezmem otcovo ţez-
lo. Hovorievala to, aby ma potešila. Nevedel som, čo to znamená, ale
znelo to dôleţito.“
„Nemal si nijakých kamarátov?“
[199]
 „Ako som mohol mať kamarátov?“ úprimne sa prekvapil. „Kama-
ráti. Chodia k tebe domov, poznajú tvojich rodičov a... Občas ma neja-
ký chlapec pozval, a ja som išiel, alebo nešiel, ale nikdy som ich nemo-
hol zavolať k nám. Preto som nakoniec vôbec nemal kamarátov. A rád
by som ich bol mal. Mal som mačku,“ pokračoval. „Dúfam, ţe je v po-
riadku. Dúfam, ţe sa o ňu niekto stará.“
„A čo ten muţ, ktorého si zabil?“ spýtala sa Lyra a srdce jej pri-
tom silno tĺklo. „Kto to bol?“
„Neviem. Ak som ho zabil, je mi to jedno. Zaslúţil si to. Boli
dvaja. Stále k nám chodili a otravovali mamu, aţ sa zase začala báť,
a bolo to horšie neţ dovtedy. Chceli vedieť o mojom otcovi všetko
a nedali jej pokoj. Nevedel som, či sú to policajti alebo čo. Najprv som
si myslel, ţe patria k nejakej bande a myslia si, ţe otec vylúpil banku
a niekde skryl peniaze. Lenţe oni nechceli peniaze, chceli nejaké papie-
re. Chceli listy, ktoré otec poslal. Jedného dňa sa vlámali do domu,
a vtedy som pochopil, ţe bude lepšie, ak mama bude niekde v bezpečí.
Vieš, nemohol som ísť na políciu a poţiadať o pomoc, lebo by mamu
odviedli. Nevedel som, čo mám robiť.
A tak som sa nakoniec obrátil na jednu starú paniu, ktorá ma ke-
dysi učila hrať na klavír. Bola jediná, na koho som sa mohol spoľahnúť.
Poţiadal som ju, či by mama nemohla zostať u nej, a nechal som ju tam.
Myslím, ţe sa o ňu dobre postará. Potom som sa vrátil domov pohľadať
tie listy, lebo som vedel, kde ich má. Zobral som ich, lenţe vtedy prišli
hľadať aj tí muţi a znova sa vlámali do domu. Bolo to v noci. Alebo
skoro ráno. Skrýval som sa hore pri schodoch a Moxie, moja mačka
Moxie vyšla zo spálne, a ja som ju nevidel, ani ten muţ, a keď som
doňho sotil, potkol sa o ňu a spadol dolu schodmi.
Potom som utiekol. Tak sa to stalo. Nechcel som ho zabiť, ale je
mi jedno, ţe sa zabil. Utiekol som, prišiel som do Oxfordu a našiel som
to okno úplnou náhodou, lebo som zbadal mačku, zastal som a pozeral
som na ňu, a ona našla to okno prvá. Keby som ju nebol videl... Alebo
keby Moxie nebola vyšla vtedy zo spálne...“
„Jasné,“ prikývla Lyra, „mal si šťastie. Aj my s Panom sme práve
rozmýšľali, čo by bolo, keby sme neboli vliezli do skrine v salóniku
Jordanského kolégia a nevideli, ako magnifikus do vína sype jed. Nič
z toho všetkého by sa nebolo stalo.“
[200]
 Obaja mlčky sedeli na machom obrastenom kameni v šikmých lú-
čoch slnka dopadajúcich pomedzi staré borovice a mysleli na to, koľko
drobných udalostí sa spojilo, aby ich priviedli na toto miesto. Kaţdá
z tých udalostí sa mohla uberať iným smerom. Moţno v inom svete iný
Will nevidel okno na Sunderland Avenue a unavený a stratený šiel ďa-
lej, aţ ho chytili. A v inom svete iný Pantalaimon presvedčil inú Lyru,
aby nezostávala v salóniku, iného lorda Asriela otrávili a iný Roger
preţil a mohol sa s tou inou Lyrou večne hrať na strechách a v uličkách
iného nemeniaceho sa Oxfordu.
Napokon Will nabral sily a vykročili po chodníku cez veľký tichý
les.

Putovali celý deň, odpočívali, kráčali a zase odpočívali, stromy

rástli čoraz redšie a krajina bola skalnatejšia. Lyra sa radila s alethiome-
rom – choďte ďalej, hovoril, toto je správny smer. Napoludnie prišli do
dediny, ktorú netrápili fantómovia: na svahoch sa pásli kozy, na kame-
nistú zem vrhali tiene citrónovníky, a deti, čo sa hrali v potoku, vykríkli
a rozbehli sa za mamami, keď uvideli dievča v otrhaných šatách, bledé-
ho chlapca s blčiacim pohľadom a zakrvavenou košeľou a vedľa nich
elegantného chrta. Dospelí boli ostraţití, ale ochotní predať im chlieb,
syr i ovocie za jednu z Lyriných zlatých mincí. Bosorky sa drţali bo-
kom, hoci obe deti vedeli, ţe v okamihu by boli pri nich, keby im hrozi-
lo nebezpečenstvo. Po ďalšom vyjednávaní jedna starena predala Lyre
dve cestovné fľašky z koziny a jemnú plátennú košeľu. Will si s úľavou
vyzliekol špinavú, umyl sa v ľadovom potoku a potom si ľahol, aby
vyschol na horúcom slnku.
Osvieţení šli ďalej. Krajina bola teraz drsnejšia, ak chceli mať
tieň, museli odpočívať v tieni skál, uţ tam neboli široké koruny stro-
mov, a zem pod nohami ich pálila aj cez podráţky topánok. Slnko im
praţilo do očí. Ako stúpali, kráčali čoraz pomalšie, a keď sa slnko do-
tklo okraja hory, uvideli, ţe pod nimi sa otvorilo malé údolie. Rozhodli
sa, ţe ďalej uţ nepôjdu.
Namáhavo zostupovali dolu svahom, neraz sa pošmykli a museli
sa predierať cez husté trpasličie rododendrony s tmavými lesklými lis-
tami a jasnočervenými strapcami kvetov, v ktorých bzučali včely, a aţ

[201]
za večerných tieňov vyšli na horskú lúku pri potoku. Tráva bola po ko-
lená a rástlo v nej plno nevädzí, horcov a nátrţníkov.
Will sa zhlboka napil z potoka a potom si ľahol. Nemohol bdieť,
no nemohol ani spať, hlava sa mu krútila a všetko obklopovala čudná
hmla, ruka ho bolela a búšilo mu v nej.
A čo bolo horšie, znova začala krvácať.
Serafina mu ju prezrela, priloţila na rany ďalšie bylinky, uviazala
hodváb ešte tuhšie, ale tentoraz sa tvárila znepokojene. Will sa jej ne-
chcel na nič pýtať, načo aj? Bolo mu jasné, ţe zaklínanie nezabralo,
a videl, ţe ona to vie.
Keď sa spustila tma, počul, ţe Lyra si prišla k nemu ľahnúť, a na-
pokon začul tiché pradenie. Démon v mačacej podobe driemal so zloţe-
nými labkami iba kúsok od neho a Will zašepkal:
„Pantalaimon?“
Démon otvoril oči. Lyra sa ani nepohla. Pantalaimon sa šeptom
ohlásil: „Áno?“
„Pan, zomriem?“
„Bosorky ťa nenechajú zomrieť. Ani Lyra.“
„Ale zaklínanie nepomohlo. Stále strácam krv. Uţ mi jej veľa na-
zvyš nezostalo. A zase to krváca a neprestáva. Bojím sa.“
„Lyra si myslí, ţe sa nebojíš.“
„Naozaj?“
„Myslí si, ţe si najstatočnejší bojovník, akého v ţivote stretla,
rovnako statočný ako Iorek Byrnison.“
„Tak sa radšej budem usilovať, aby nebolo vidieť, ţe sa bojím,“
povedal Will. Chvíľku bol ticho a potom dodal: „Lyra je podľa mňa
statočnejšia neţ ja. Nikdy som nemal lepšieho priateľa.“
„Ona si myslí to isté o tebe,“ zašepkal démon. Napokon Will za-
vrel oči.
Lyra leţala nepohnute, ale oči mala dokorán a srdce jej silno tĺklo.
Keď sa Will prebral, bola úplná tma a ruka ho bolela ešte väčšmi.
Opatrne sa posadil a videl, ţe neďaleko horí oheň a Lyra sa usiluje na
rozvetvenej paličke opiecť chlieb. Na raţni sa pieklo aj niekoľko vtá-
kov, a keď si Will prisadol, Serafina Pekkala zletela dolu.
„Will, pred jedlom zjedz tieto listy,“ povedala mu.

[202]
 Dala mu za hrsť mäkkých listov trpkej chuti podobných šalvii a
on ich mlčky ţul a donútil sa prehltnúť ich. Stiahli mu ústa, ale osvieţili
ho a bolo mu menej zima, preto sa cítil lepšie.
Zjedli pečené vtáky ochutené citrónovou šťavou a potom nejaká
bosorka priniesla čučoriedky, čo našla pod kameňmi, a všetky sa zhro-
maţdili okolo ohňa. Potichu sa rozprávali, niektoré vyleteli vysoko na
výzvedy a jedna uvidela nad morom balón. Lyra sa ihneď posadila.
„Balón pána Scoresbyho?“
„Boli v ňom dvaja muţi, ale sú priďaleko, nevidela som, kto to je.
A za nimi sa chýlilo k búrke.“
Lyra zatlieskala. „Ak príde pán Scoresby, poletíme, Will! Och,
dúfam, ţe je to on! Vôbec som sa s ním nerozlúčila, a bol taký milý.
Rada by som ho ešte videla, naozaj rada.“
Bosorka Juta Kamainen počúvala s démonom – červienkou s ja-
gavými očkami na pleci. Zmienka o Leem Scoresbym jej pripomenula,
koho hľadá. Bola to bosorka, čo milovala Stanislausa Grummana a on
jej lásku odmietol, a Serafina Pekkala ju vzala so sebou do tohto sveta,
aby jej zabránila zabiť ho v ich svete.
Serafina by si ju bola všimla, ale niečo sa stalo – zdvihla ruku
a hlavu a ostatné bosorky tieţ. Will s Lyrou začuli zo severu slabý vý-
krik nejakého nočného vtáka. Nebol to však vták a bosorky hneď spo-
znali démona. Serafina Pekkala vstala a uprene hľadela na oblohu.
„Myslím, ţe je to Ruta Skadi,“ povedala.
Nehýbali sa a s naklonenými hlavami v tom tichu napínali sluch.
Vtedy sa ozval ďalší výkrik, teraz uţ bliţšie, a potom tretí. Všetky
bosorky schytili konáre a vyleteli do vzduchu. Iba dve zostali nablízku
so šípmi v tetivách a stráţili Willa s Lyrou.
Kdesi hore v tme nad nimi sa rozpútal boj. Vzápätí počuli svišťa-
nie letiacich predmetov, hvízdanie šípov, ozývali sa stony, výkriky hne-
vu, bolesti i povely.
Vtom čosi zadunelo tak nečakane, ţe nemali ani kedy odskočiť,
a z oblohy im k nohám spadol nejaký tvor – nejaký zver s hrubou koţou
a pochlpenou srsťou, v ktorom Lyra spoznala útesového ducha, či čo to
bolo.
Pri páde sa dolámal a z boku mu trčal šíp, ale aj tak sa prudko
zdvihol a zlovestne sa vrhol na Lýru. Bosorky nemohli strieľať, aby ju
[203]
nezasiahli, no Will tam bol prvý, spakruky sa zahnal noţom a tvorovi
odletela hlava a odkotúľala sa. Z pľúc mu s klokotaním vyletel vzduch
a zrútil sa mŕtvy na zem.
Znovu upreli oči nahor, lebo boj sa odohrával niţšie a vo svetle
ohňa bolo vidieť rýchlo poletujúce víry čierneho hodvábu, bledé konča-
tiny, zelené borovicové ihličie a sivohnedú prašivú koţu. Will nechápal,
ako môţu bosorky udrţiavať rovnováhu pri náhlych obrátkach, zastave-
niach a výpadoch dopredu, nehovoriac o mierení a strieľaní.
Do potoka a na neďaleké skaly dopadli ďalší útesoví duchovia,
tentoraz načisto mŕtvi, a ostatní kvíliac a škriekajúc utiekli do tmy na
sever.
Po chvíli pristála Serafina Pekkala so svojimi bosorkami i s ďal-
šou, krásnou bosorkou s prenikavým pohľadom a tmavými vlasmi, kto-
rej líca očerveneli od hnevu a vzrušenia.
Nová bosorka uvidela bezhlavého útesového ducha a odpľula si.
„Nie sú z nášho sveta,“ povedala, „ani z tohto. Odporné hnusoby.
Tisícky sa ich mnoţia ako muchy. Kto je toto? To dieťa je Lyra? A kto
je ten chlapec?“
Lyra pokojne opätovala jej pohľad, hoci cítila, ţe srdce jej bije
rýchlejšie, lebo z Ruty Skadi vyţarovala taká energia, aţ sa všetkým
okolo nej zachvievali strunky nervov.
Potom sa bosorka otočila k Willovi a on pocítil rovnako intenzív-
ne chvenie, ale tak ako Lyra ovládol svoj výraz. Nôţ mal ešte v ruke,
Ruta pochopila, čo ním urobil, a usmiala sa. Will ho hodil do zeme, aby
sa očistil od krvi odporného tvora, a potom ho opláchol v potoku.
„Serafina Pekkala, toľko som sa dozvedela,“ ozvala sa Ruta Ska-
di. „Všetky staré veci sa menia alebo hynú, či vyprázdňujú. Som hlad-
ná.“
Jedla ako zviera, trhala zvyšky pečených vtákov, pchala si do úst
plné priehrštia chleba a zapíjala to hlbokými dúškami z potoka. Kým
jedla, bosorky odniesli mŕtveho útesového ducha, priloţili na oheň
a potom vyslali hore stráţ.
Ostatné si prisadli k Rute Skadi, aby si vypočuli, čo im povie. Po-
rozprávala im, čo sa stalo, keď letela s anjelmi, a potom o svojej ceste
do pevnosti lorda Asriela.

[204]
 „Sestry, je to najväčší hrad, aký si viete predstaviť – hradby má
z čadiča, týčia sa aţ k oblohe, zo všetkých smerov k nemu vedú široké
cesty a po nich prúdia náklady pušného prachu, jedla a pancierového
plechu. Ako to dokázal? Podľa mňa to musel pripravovať dlho, celú
večnosť. Pripravoval to predtým, neţ sme sa narodili, sestry, hoci je
o toľko mladší. No ako je to moţné? Ja to neviem. Nechápem. Myslím,
ţe rozkazuje času, vie ho zrýchliť alebo spomaliť, ako chce.
Do pevnosti prichádzajú bojovníci kaţdého druhu z kaţdého sve-
ta. Muţi i ţeny, veru áno, aj bojovní duchovia, ozbrojené tvory, aké
som v ţivote nevidela – jaštery a opice, veľké vtáky s jedovatými ostro-
hami, tvory priveľmi zvláštne, aby som poznala ich meno. A vedeli ste,
sestry, ţe aj iné svety majú bosorky? Hovorila som s bosorkami zo sve-
ta, ako je náš, ale boli celkom iné, lebo tieto bosorky majú krátky ţivot,
a sú medzi nimi aj muţi, bosoráci, ktorí lietajú ako my.“
Jej rozprávanie spôsobilo, ţe bosorky z klanu Serafiny Pekkaly
počúvali s úţasom, strachom a neveriacky. Ale Serafina jej verila a vy-
zývala ju, aby hovorila ďalej.
„Videla si lorda Asriela, Ruta Skadi? Našla si k nemu cestu?“
„Áno, našla a nebolo to ľahké, lebo ţije v centre mnohých činnos-
tí a všetky sám riadi. Urobila som sa však neviditeľnou a dostala som sa
do jeho najvnútornejšej komnaty, keď sa chystal uloţiť na noc.“
Kaţdá bosorka vedela, čo sa stalo potom, no Will ani Lyra o tom
nemali potuchy. Ruta Skadi preto mohla hneď pokračovať:
„Spýtala som sa ho, prečo zhromaţďuje všetky tie sily a či je
pravda, čo sme počuli o jeho odmietaní Vládcu, načo sa zasmial.
,Tak teda o tom na Sibíri hovoria?‘ spýtal sa a ja som mu poveda-
la, ţe áno, aj na Svalbarde a v kaţdej oblasti na severe – na našom seve-
re, a povedala som mu aj, na čom sme sa dohodli, o tom, ako som odiš-
la z nášho sveta hľadať ho.
Vyzval nás, aby sme sa k nemu pridali, sestry, aby sme sa pripoji-
li k jeho armáde proti Vládcovi. Z celého srdca som si ţelala, aby som
mu to mohla hneď tam na mieste sľúbiť, s radosťou by som bola vrhla
svoj klan do vojny. Ukázal mi, ţe vzbúriť sa je správne a spravodlivé,
keď zváţite, čo agenti Vládcu urobili v jeho mene. Pomyslela som na
deti z Bolvangaru, aj na iné hrozné mrzačenia, ktoré som videla v juţ-
ných krajinách, a on mi povedal o mnohých ďalších príšerných krutos-
[205]
tiach vykonaných v mene Vládcu – o tom, ako v niektorých svetoch
chytajú bosorky a upaľujú ich zaţiva, áno, sestry, bosorky, ako sme my.
Otvoril mi oči. Ukázal mi veci, ktoré som nikdy nevidela, krutosti
a hrôzy, a to všetko páchané v mene Vládcu, aby zničil radosti a pravdu
ţivota.
Och, sestry, túţila som vrhnúť seba i celý svoj klan do tohto boja!
Ale viem, ţe najprv sa musím poradiť s vami a potom zaletieť do
nášho sveta porozprávať sa s Ievou Kasku, Reinou Miti a ostatnými
kráľovnami bosoriek.
A tak som neviditeľná odišla z jeho komnaty, zobrala som boro-
vicový konár a odletela. No nedostala som sa ďaleko, keď prišiel silný
vietor a vrhol ma do hôr. Musela som hľadať útočisko na vrchole útesu.
Pretoţe som vedela, aké tvory ţijú na útesoch, znova som sa urobila
neviditeľnou a v tej tme som počula hlasy.
Natrafila som zrejme na hniezdo najstaršieho zo všetkých úteso-
vých duchov. Bol slepý a priniesli mu jedlo – nejakú páchnucu zdochli-
nu odkiaľsi zdola. A pýtali si od neho radu.
,Starý otec,‘ hovorili, ,ako ďaleko siaha tvoja pamäť?‘
,Veľmi, veľmi ďaleko, ešte do čias, keď neboli ľudia,‘ odpovedal
a hlas mal tichý, trasľavý a krehký.
‚Je to pravda, ţe sa blíţi najväčší boj všetkých čias, starý otec?‘
,Áno, deti. Ešte väčší neţ ten posledný. Všetci budeme mať hody,
budú to dni radosti a hojnosti pre všetkých duchov v kaţdom svete.‘
,A kto vyhrá, starý otec? Porazí lord Asriel Vládcu?‘
,Armádu lorda Asriela tvoria milióny,‘ povedal im starý útesový
duch, ,zhromaţdili sa z kaţdého sveta. Je to väčšia armáda neţ tá, ktorá
bojovala proti Vládcovi predtým, a má lepšie vedenie. No pokiaľ ide
o sily Vládcu, tých je sto ráz toľko. Lenţe Vládca je nekonečne starý,
dokonca oveľa starší neţ ja, deti, a jeho vojská sa boja, a tie, čo sa ne-
boja, sú namyslené. Bol by to tesný boj, no lord Asriel by vyhral, lebo
je zanietený a odváţny a verí, ţe jeho vec je spravodlivá. Lenţe chýba
mu jedna vec, deti. Nemá Aesahaettra. Bez Aesahaettra ho i s celou
armádou porazia. A potom budeme hodovať roky, deti moje!‘
Nato sa zasmial a ţul smradľavú starú kosť, čo mu priniesli,
a ostatní škriekali od radosti.

[206]
 Viete si predstaviť, ako pozorne som počúvala, aby som sa doz-
vedela o tom Aesahaettrovi viac, ale v zavýjaní vetra som začula iba to,
ako sa nejaký mladý duch pýta: ,Ak lord Asriel potrebuje Aesahaettra,
prečo ho nezavolá?‘
Starý duch mu odpovedal: ,Lord Asriel nevie o Aesahaettrovi viac
ako ty, dieťa! To je ten vtip! Smej sa dlho a nahlas.‘
Keď som sa pokúsila dostať bliţšie k tomu hnusnému tvorovi, aby
som sa dozvedela viac, moje sily zlyhali a uţ som sa nevládala udrţať
neviditeľnou. Tí mladší ma uvideli a spustili vresk, tak som musela ujsť
naspäť do tohto sveta cez neviditeľnú bránu vo vzduchu. Celý kŕdeľ ich
letel za mnou a tamtí mŕtvi patrili k nim.
Je však jasné, ţe lord Asriel nás potrebuje, sestry, nech je ten Ae-
sahaettr ktokoľvek. Lord Asriel nás potrebuje! Keby som sa tak mohla
k nemu vrátiť a povedať mu: ,Neboj sa, my bosorky zo severu prídeme
a pomôţeme ti vyhrať.‘ Dohodnime sa, Serafina Pekkala, zvolajme
veľké zhromaţdenie bosoriek, všetky klany do jedného, a veďme voj-
nu!“
Serafina Pekkala pozrela na Willa a jemu sa zdalo, ţe si pýta na
niečo dovolenie. No on jej nevedel poradiť, a tak pozrela na Rutu Skadi.
„My ta nepôjdeme,“ povedala Serafina. „Našou úlohou je pomôcť
Lyre a jej úlohou je doviesť Willa k otcovi. Ty by si mala letieť naspäť,
dohodnúť sa, ale my musíme zostať s Lýrou.“
Ruta Skadi netrpezlivo pohodila hlavou.
„Nuţ, ak musíte.“
Will si ľahol, lebo rana ho bolela – oveľa väčšmi neţ vtedy, keď
bola čerstvá. Opuchla mu celá ruka. Lyra si ľahla tieţ, Pantalaimon sa
jej ovinul okolo krku a spod privretých viečok hľadel do ohňa a ospan-
livo počúval mumlanie bosoriek.
Ruta Skadi šla po prúde kúsok ďalej a Serafina Pekkala ju nasle-
dovala.
„Ach, Serafina Pekkala, mala by si vidieť lorda Asriela,“ hovorila
lotyšská kráľovná potichu. „Je to najväčší veliteľ sveta. Má jasne pre-
myslený kaţdý detail svojho vojska. Predstav si tú trúfalosť, viesť vojnu
proti stvoriteľovi! Ale čo myslíš, kto môţe byť ten Aesahaettr? Ako to,
ţe sme o ňom nepočuli? A ako ho môţeme presvedčiť, aby sa pripojil
k lordovi Asrielovi?“
[207]
 „Moţno to nie je človek, sestra. Vieme rovnako málo ako mladý
útesový duch. Moţno sa ten starý vysmieval jeho neznalosti. To slovo
znie, ako keby znamenalo ničiteľ boha. Vedela si to?“
„Tak by sme to mohli byť aj my, Serafina Pekkala! A ak áno,
o koľko silnejšie bude mať jednotky, keď sa k nemu pridáme. Ach, ako
túţim po tom, aby moje šípy zabíjali tých diablov z Bolvangaru, z kaţ-
dého Bolvangaru v kaţdom svete! Prečo to robia, sestra? V kaţdom
svete agenti Vládcu prinášajú ako obetu svojmu krutému bohu deti!
Prečo? Prečo?“
„Boja sa prachu,“ povedala Serafina Pekkala, „hoci neviem, čo to
je.“
„A kto je ten chlapec, ktorého ste našli? Z ktorého sveta pochá-
dza?“
Serafina Pekkala jej povedala všetko, čo vedela o Willovi. „Ne-
viem, prečo je dôleţitý,“ dokončila, „ale my slúţime Lyre. A jej prístroj
hovorí, ţe to má za úlohu. Pokúšali sme sa mu zahojiť ranu, sestra, ale
nepodarilo sa nám to. Usilovali sme sa predĺţiť pôsobenie zaklínadla,
ale nešlo to. Moţno bylinky v tomto svete nemajú takú silu ako naše. Je
tu prihorúco na mach krvistav.“
„Je zvláštny,“ ozvala sa Ruta Skadi. „Rovnaký ako lord Asriel.
Pozrela si sa mu do očí?“
„Ak ti mám povedať pravdu, neodváţila som sa,“ priznala Serafi-
na Pekkala.
Obe kráľovné ticho sedeli pri potoku. Čas plynul, niektoré hviez-
dy zapadli, iné vyšli, a odtiaľ, kde leţali spiaci, sa ozval tichý výkrik, no
to sa iba Lyre niečo snívalo. Bosorky počuli dunenie búrky a potom
videli, ako sa nad morom a nad úbočiami blýska, ale bolo to ďaleko.
Neskôr sa Ruta Skadi spýtala: „Akú úlohu má zohrávať Lyra?
O to ide? Je dôleţitá preto, lebo môţe zaviesť chlapca k jeho otcovi?
Ide o viac, však?“
„Toto musí urobiť teraz. Ale neskôr pôjde o oveľa viac. My bo-
sorky sme o tomto dieťati povedali, ţe má ukončiť osud. Poznáme jej
meno, ktoré by pani Coulterovej všetko ozrejmilo, a vieme, ţe tá ţena
ho nepozná. Na lodi pri Svalbarde mučili jednu bosorku, a tá ho skoro
prezradila, ale Yambe-Aka k nej prišla včas.

[208]
 No keď tak teraz rozmýšľam, Lyra by mohla byť ten Aesahaettr.
Nie bosorky, ani tie anjelské tvory, ale tamto spiace dieťa: rozhodujúca
zbraň vo vojne proti Vládcovi. Prečo inak by ju pani Coulterová tak
veľmi chcela nájsť?“
„Pani Coulterová bola milenkou lorda Asriela,“ povedala Ruta
Skadi. „Samozrejme, Lyra je ich dieťa. Serafina Pekkala, keby som ja
mala od neho dieťa, to by bola bosorka! Kráľovná kráľovien!“
„Psst, sestra,“ upozornila ju Serafina. „Pozri sa, čo je to za svet-
lo?“
Vstali znepokojené, ţe niečo prekĺzlo popri stráţach, lebo na
mieste, kde bol tábor, videli svetlo. Nebolo to svetlo ohňa, ani nič po-
dobné ohňu.
Potichu sa rozbehli so šípmi v tetivách, no odrazu zastali.
Všetky bosorky na tráve spali a Will s Lyrou tieţ. Obe deti obklo-
poval tucet, moţno aj viac anjelov a hľadeli na ne.
Vtedy Serafina pochopila niečo, na čo bosorky nemali výraz –
zmysel púte. Pochopila, prečo tie tvory čakali tisíce rokov a precestova-
li obrovské vzdialenosti, aby boli v blízkosti niečoho dôleţitého, a po-
chopila, ţe sa po zvyšok času budú cítiť iné, lebo chvíľku boli prítomné
pri tej dôleţitej udalosti. Presne tak teraz vyzerali tieto tvory, títo krásni
pútnici z jemného svetla stojaci okolo dievčaťa so špinavou tvárou
v kockovanej sukni a chlapca so zranenou rukou, ktorý sa v spánku
mračil.
Pri Lyrinom krku sa niečo pohlo. Pantalaimon – biely hranostaj
ospanlivo otvoril čierne očká a neohrozene sa rozhliadal okolo seba.
Neskôr si to Lyra pamätala ako sen. Zdalo sa, ţe Pantalaimon to prijí-
ma, akoby si Lyra zasluhovala takú pozornosť, po chvíli sa znova schú-
lil a zavrel oči.
Napokon jeden z tvorov roztiahol krídla. Ostatné, hoci boli blíz-
ko, to urobili tieţ, a ich krídla navzájom do seba prenikali, bez odporu
prechádzali jedno cez druhé ako svetlo, aţ sa okolo spiacich na tráve
vytvoril ţiariaci kruh.
Potom stráţcovia jeden za druhým vzlietli do vzduchu, ako pla-
mene stúpali k oblohe a pritom sa zväčšovali, aţ boli obrovskí, no uţ
boli ďaleko a ako lietavice mierili na sever.

[209]
 Serafina a Ruta Skadi vyskočili na borovicové konáre a nasledo-
vali ich, ale boli uţ ďaleko.
„Vyzerali ako tie tvory, ktoré si videla, Ruta Skadi?“ spýtala sa
Serafina, keď vo vzduchu spomalili a hľadeli, ako jasné plamene miznú
na horizonte.
„Myslím, ţe boli väčší, ale ten istý druh. Nemajú telo, videla si?
Sú iba zo svetla. Ich zmysly musia byť iné ako naše. Serafina Pekkala,
teraz ťa opúšťam, aby som zvolala všetky bosorky nášho severu. Keď
sa stretneme znova, bude vojna. Nech sa ti darí, moja milá.“
Vo vzduchu sa objali, Ruta Skadi sa obrátila a uháňala na juh.
Serafina za ňou chvíľu hľadela, potom sa otočila a pozerala sa,
ako v diaľke mizne posledný ţiariaci anjel. Cítila úprimný súcit s týmito
veľkými stráţcami. O čo všetko prichádzajú – nikdy nepocítia zem pod
nohami, ani vietor vo vlasoch, či chvenie hviezdneho svetla na obnaţe-
nej pokoţke! Odlomila si vetvičku z borovicového konára, na ktorom
letela, a s nenásytnou radosťou vdýchla ostrú ţivicovú vôňu a potom
zletela dolu, aby sa pripojila k spáčom na tráve.

14
Alamská roklina

Lee Scoresby pozrel dolu na pokojný oceán vľavo, zelené pobre-

ţie vpravo, zaclonil si oči a hľadal známky ľudského ţivota. Uţ prešiel
deň a noc odvtedy, čo opustili Jenisej.
„Toto je nový svet?“ spýtal sa.
„Nový pre tých, ktorí sa v ňom nenarodili,“ odvetil Stanislaus
Grumman. „Ale inak je rovnako starý ako môj alebo váš. To, čo urobil
Asriel, všetko zamiešalo, pán Scoresby. A zamiešalo tak, ako ešte nikdy
doteraz. Tie dvere a okná, o ktorých som hovoril, sa teraz otvárajú na
nečakané miesta. Je ťaţké navigovať, ale vietor je celkom slušný.“
„Nový či starý, ale tam dolu je čudný svet,“ vyhlásil Lee.
„Áno. Je to čudný svet, hoci niektorí sa tu nepochybne cítia do-
ma,“ podotkol Stanislaus Grumman.

[210]
 „Zdá sa, ţe je prázdny,“ čudoval sa Lee.
„Ani nie. Za mysom nájdete mesto, ktoré bolo kedysi bohaté
a mocné. A ešte stále ho obývajú potomkovia kupcov a šľachticov, ktorí
ho vybudovali, hoci za uplynulých tristo rokov preţívalo ťaţké časy.“
O chvíľu neskôr, keď balón odnieslo ďalej, Lee uvidel najprv ma-
ják, potom oblúk kamenného vlnolamu, veţe, kupoly a červeno-hnedé
strechy krásneho mesta okolo prístavu, v bujnej záhrade prepychovú
budovu v štýle opery, široké bulváre s elegantnými hotelmi a malé ulič-
ky, kde zakvitnuté stromy ovísali nad tienené balkóny.
Grumman mal pravdu: boli tam ľudia. No keď ich zanieslo bliţ-
šie, prekvapený Lee zistil, ţe sú to deti. Široko-ďaleko nevidel nijakého
dospelého. Deti sa hrali na pláţi, behali do kaviarní, jedli, pili, alebo
vynášali z domov a obchodov plné tašky vecí. Nejaká skupinka chlap-
cov sa bila, červenovlasé dievča ich pritom huckalo, a malý chlapec
hádzal kamene do neďalekej budovy a rozbíjal do radu okná. Vyzeralo
to ako detské ihrisko veľkosti mesta bez dozoru učiteľa, bol to svet detí.
Neboli tam však len ony. Lee si najprv musel pošúchať oči, keď
ich uvidel, ale nebolo pochýb, ţe vidí dobre – stĺpy hmly, alebo čosi
redšie ako hmla, zhustnutý vzduch. Nech to bolo čokoľvek, mesto ich
bolo plné, vznášali sa po bulvároch, vchádzali do domov, zhromaţďo-
vali sa na námestiach a na dvoroch. Deti sa pohybovali pomedzi ne,
zjavne ich nevideli.
Oni však deti videli. Čím dlhšie balón letel nad mestom, tým viac
mohol Lee pozorovať správanie tých tvarov. A bolo jasné, ţe niektoré
deti ich zaujímajú, okolo tých sa sústreďovali – staršie deti (pokiaľ Lee
dovidel ďalekohľadom) na prahu dospievania. Jedného chlapca, vyso-
kého chudého mladíka s čiernou šticou, priezračné tvory obklopovali
tak nahusto, aţ sa zdalo, akoby sa jeho obrysy vo vzduchu mihotali.
Zlietali sa okolo neho ako muchy na mäso. Chlapec to však vôbec netu-
šil, hoci občas si pretrel oči alebo pokrútil hlavou, akoby si chcel vyjas-
niť zrak.
„Čo to, doparoma, je?“ spýtal sa Lee.
„Ľudia ich nazývajú fantómovia.“
„Čo vlastne robia?“
„Počuli ste o upíroch?“
„Och, v rozprávkach.“
[211]
 „Tak ako upíri hodujú na krvi, tak je potravou fantómov myseľ.
Vedomý a zasvätený záujem o svet. Nezrelosť detí ich priťahuje me-
nej.“
„Tak sú opakom tých diablov v Bolvangare.“
„Naopak. Obetnú radu i fantómov apatie zaujíma fakt, ţe nevin-
nosť sa odlišuje od skúsenosti. Obetná rada sa bojí prachu a nenávidí
ho, fantómovia si na ňom zase pochutnávajú, ale jedni i druhí sú ním
posadnutí.“
„Zhlukujú sa tam okolo toho decka.“
„Dospieva. Onedlho ho napadnú a potom sa jeho ţivot zmení na
prázdnu, ľahostajnú biedu. Je odsúdený.“
„Prekristapána! Nemôţeme ho zachrániť?“
„Nie. Fantómovia by sa nás ihneď zmocnili. Tu hore sa nás nedo-
tknú. Nemôţeme urobiť nič, iba sledovať to a letieť ďalej.“
„Ale kde sú dospelí? Nehovorte mi, ţe v celom tomto svete sú iba
deti.“
„Tieto deti sú fantómové siroty. Potuluje sa tu veľa takýchto
bánd. Ţijú z toho, čo nájdu, keď dospelí utečú. A ako vidíte, nájdu toho
veľa. Nezomrú od hladu. Zdá sa, ţe toto mesto napadlo mnoţstvo fan-
tómov a dospelí utiekli do bezpečia. Všimli ste si, ako málo lodiek je
v prístave? Deťom sa nič nestane.“
„Okrem tých starších. Ako ten chudák tam dole.“
„Pán Scoresby, tak to v tomto svete chodí. Ak chcete skoncovať
s krutosťou a nespravodlivosťou, musíte ma odviezť ďalej. Čaká ma
práca.“
„Podľa mňa,“ ozval sa Lee hľadajúc slová, „proti krutosti bojuje-
me tam, kde ju nájdeme, a pomáhame tam, kde vidíme, ţe potrebujú
pomoc. Alebo sa mýlim, doktor Grumman? Som len nevzdelaný avia-
tik. Som strašne nevzdelaný, veril som napríklad tomu, keď mi poveda-
li, ţe šamani majú dar lietať. A predsa tu je šaman, ktorý ho nemá.“
„Ó, ale ja ho mám.“
„Ako to robíte?“
Balón klesal niţšie a zem sa pribliţovala. Priamo v ceste sa im tý-
čila hranatá kamenná veţa, no Lee akoby si ju nevšímal.
„Potreboval som letieť,“ povedal Grumman, „tak som zavolal vás
a aha, letím.“
[212]
 Plne si uvedomoval, aké nebezpečenstvo im hrozí, ale zdrţal sa
a aviatika nenapomínal. Lee Scoresby sa však presne načas vyklonil
ponad okraj koša a potiahol povraz na jednom vrecku so záťaţou. Pie-
sok sa vysypal a balón sa trochu nadvihol, minul veţu ani nie o dva
metre. Krákajúc k nim vzlietol asi tucet vrán, ktoré pritom vyrušili.
„Skutočne letíte,“ pripustil Lee. „Máte v sebe čosi zvláštne, dok-
tor Grumman. Strávili ste aj nejaký čas medzi bosorkami?“
„Áno,“ potvrdil Grumman. „Aj medzi akademikmi a medzi
duchmi. Všade som sa stretol s hlúposťou, ale v kaţdom jej prúde sa
našli zrnká múdrosti. Nepochybne zostalo viac múdrosti, ktorú som
nespoznal. Ţivot je ťaţký, pán Scoresby, ale napriek tomu na ňom lip-
neme.“
„A táto cesta, na ktorej sme? Je to hlúposť alebo múdrosť?“
„Najväčšia múdrosť, akú poznám.“
„Ešte raz mi porozprávajte, aký je váš cieľ – chcete nájsť nositeľa
magického noţa, a čo potom?“
„Musím mu povedať, aká je jeho úloha.“
„Aj to, ţe k tej úlohe patrí chrániť Lýru,“ pripomenul mu aviatik.
„Ochráni nás všetkých.“
Leteli ďalej a onedlho mesto zmizlo za nimi.
Lee skontroloval prístroje. Ručička kompasu stále voľne krúţila
dookola, ale výškomer pracoval presne, a pokiaľ to vedel odhadnúť,
leteli asi tisíc stôp nad morským brehom a rovnobeţne s ním. Pred nimi
sa v opare dvíhala reťaz vysokých zelených pahorkov a Lee bol rád, ţe
si obstaral dosť záťaţe.
No pri pravidelnej prehliadke obzoru ho trochu pichlo pri srdci.
Aj Hester to pocítila, zamihala ušami, otočila hlavu a jedným zlatohne-
dým okom spočinula na Leeho tvári. Zobral ju na ruky, zastrčil si ju na
prsia do kabáta a znovu roztiahol ďalekohľad.
Nie, nemýlil sa. Ďaleko na juhu (ak juh bol tým smerom, odkiaľ
prišli) sa v opare vznášal ďalší balón. Vzduch sa v teple chvel, a preto
sa nedali rozoznať nijaké detaily, ale ten druhý balón bol väčší a letel
vyššie.
Grumman ho zbadal tieţ.
„Nepriatelia, pán Scoresby?“ zacláňal si oči a hľadel do perlového
svetla.
[213]
 „O tom nemoţno pochybovať. Nie som si istý, či mám odhodiť
záťaţ a stúpať, chytiť rýchlejší vietor, alebo zostať nízko a byť menej
podozrivý. Som rád, ţe to nie je zepelín. Za pár hodín by nás dostihli.
Doparoma, doktor Grumman, idem radšej vyššie, lebo keby som bol
v tom balóne, uţ by som tento videl, a stavím sa, ţe majú ostrý zrak.“
Znovu Hester poloţil a vyklonil sa, aby odhodil tri vrecká záťaţe.
Balón okamţite stúpol a Lee si priloţil ďalekohľad k očiam.
O chvíľu si uţ bol istý, ţe ich zbadali, lebo v opare nastal pohyb,
potom sa zjavil šikmý pás dymu letiaci nahor z toho druhého balóna,
a v dosť veľkej vzdialenosti od neho sa zrazu rozţiaril. Na okamih za-
svietil tmavočerveno a potom sa rozplynul v páse sivého dymu, ale bol
to signál rovnako jasný ako poplach v noci.
„Môţete privolať silnejší vietor, doktor Grumman?“ poţiadal Lee.
„Kým nastane noc, rád by som bol v tamtých horách.“
Práve opúšťali pobreţie a kurz ich nasmeroval ponad asi päťdesiat
kilometrov široký záliv. Ďalej sa dvíhali kopce, no teraz, keď získali
výšku, Lee videl, ţe skôr by sa dali nazvať pohorím.
Obrátil sa ku Grummanovi, ale zistil, ţe je v hlbokom tranze. Ša-
man mal oči zavreté, na čelo mu vystúpili kropaje potu a pomaly sa
kolísal dopredu a dozadu. Z hrdla mu vychádzalo hlboké rytmické kví-
lenie a jeho démon sa drţal okraja koša, rovnako pohrúţený.
Či to bol dôsledok väčšej výšky, alebo to spôsobilo šamanovo ča-
rovanie, Lee zrazu pocítil na tvári vietor. Pozrel hore na balón a videl,
ţe sa o stupeň či dva naklonil smerom ku kopcom.
Lenţe vietor, ktorý ich poháňal rýchlejšie, pôsobil aj na druhý ba-
lón. Nepriblíţil sa, no ani za nimi nezaostal. A keď Lee k nemu znova
obrátil ďalekohľad, v diaľke za ním vo chvejúcom sa vzduchu uvidel
tmavšie, menšie tvary. Leteli zoradené v útvare, kaţdým okamihom sa
zväčšovali a boli jasnejšie.
„Zepelíny,“ povedal. „No, tu sa veru nemáme kde skryť.“
Pokúsil sa odhadnúť ich vzdialenosť, potom odhadoval, ako ďa-
leko sú hory, ku ktorým letia. Rýchlosť mali rozhodne väčšiu a vietor
hlboko pod nimi šľahal biele vrcholky vĺn.
Grumman odpočíval v kúte koša, kým jeho démon si upravoval
perie. Oči mal zavreté, no Lee vedel, ţe nespí.

[214]
 „Situácia je takáto, doktor Grumman. Nechcem, aby ma tie zepe-
líny chytili vo vzduchu. Nemáme sa ako brániť a o chvíľku by nás do-
stali na zem. Nechcem ani pristáť vo vode, či dobrovoľne, alebo nie,
chvíľu by sme sa síce udrţali na hladine, ale granátmi by nás ulovili
ľahko ako rybičky.
Potrebujem sa dostať k tým kopcom a pristáť. Uţ vidím nejaký
les. Na istý čas, moţno len nakrátko, a moţno i nadlho sa môţeme
skryť medzi stromami. Medzitým zapadne slnko. Podľa mojich výpo-
čtov máme do západu asi tri hodiny. Ťaţko povedať, ale myslím si, ţe
tie zepelíny budú dovtedy o polovicu bliţšie a my by sme sa mali dostať
na druhý breh zálivu.
Chápete, o čom hovorím. Odvezieme sa do tých kopcov a potom
pristanem, lebo všetko ostatné je istá smrť. Určite si dali do spojitosti
prsteň, čo som im ukázal, a Skraelinga, ktorého som zabil na Novej
Zemble, a neţenú sa za nami len preto, aby nám povedali, ţe sme si na
pulte zabudli peňaţenku.
Takţe niekedy dnes v noci, doktor Grumman, sa tento let skončí.
Pristávali ste niekedy v balóne?“
„Nie. Ale verím vo vaše schopnosti.“
„Pousilujem sa dostať v pohorí čo najvyššie. Je to otázka rovno-
váhy, lebo čím vyššie pôjdeme, tým väčšmi sa k nám priblíţia. Ak pri-
staneme, keď budú priveľmi blízko, uvidia, kam pôjdeme, ale ak zosad-
neme priskoro, nedostaneme sa pod tie stromy. Tak či onak, onedlho sa
bude strieľať.“
Grumman sedel ľahostajne a prekladal si magický symbol z peria
a korálkov z jednej ruky do druhej s pravidelnosťou, ktorá podľa Leeho
mala nejaký účel. Jeho démon nespúšťal z očí zepelíny, ktoré ich prena-
sledovali.
Prešla hodina, potom ďalšia. Lee ţul nezapálenú cigaru a z ple-
chovej fľašky popíjal studenú kávu. Na oblohe za nimi slnko kleslo
niţšie a Lee videl, ako sa po brehu zálivu a po úbočiach pred nimi plazí
dlhý tieň, kým balón a vrcholky hôr sa ešte kúpali v zlate.
Za nimi, takmer stratené v ţiare zapadajúceho slnka, sa zväčšovali
malé bodky – zepelíny. Uţ predbehli druhý balón a bolo ich ľahko vi-
dieť aj voľným okom – leteli štyri vedľa seba. Ponad šíry záliv sa

[215]
v tichu niesol bzukot ich motorov, ešte tenký, ale vytrvalý ako piskot
komárov.
Zostávalo im len pár minút od brehu pod úpätím hôr, keď si Lee
na oblohe za zepelínmi všimol niečo nové. Tvorila sa tam oblačná
hradba a do ešte stále jasných horných vrstiev oblohy sa dvíhali búrko-
vé mračná. Ako to, ţe si ich nevšimol? Ak sa blíţi búrka, čím skôr pri-
stanú, tým lepšie.
Potom z oblakov zavisla tmavozelená záclona daţďa a zdalo sa,
ţe búrka naháňa zepelíny rovnako, ako oni naháňajú Leeho balón, lebo
od mora k nim tiahol dáţď. Len čo slnko zapadlo, z oblakov vyletel
mohutný záblesk a o niekoľko sekúnd sa ozvalo také mohutné zahrme-
nie, aţ sa zachvela látka na Leeho balóne a vzduchom dlho letela ozve-
na z hôr.
Nato sa znova zablyslo, tentoraz cikcakovité svetlo udrelo priamo
z búrkového mračna do jedného zo zepelínov. Plyn v momente vzbĺkol,
na fialovo modrom pozadí oblakov vykvitol ohnivý kvet a vzducholoď
pomaly klesala, horiaca ako signálny oheň, potom sa ešte stále v pla-
meňoch vznášala na hladine.
Lee vypustil zadrţiavaný dych. Grumman stál vedľa neho s jed-
nou rukou na závesnom prstenci a na tvári mal hlboké vrásky vyčerpa-
nia.
„To vy ste privolali búrku?“ spýtal sa Lee.
Grumman prikývol.
Obloha bola teraz sfarbená ako tiger – zlaté pásy sa striedali
s hnedočiernymi a vzory sa kaţdú chvíľu menili, pretoţe zlata rýchlo
ubúdalo a hnedočierna ho pohlcovala. More za nimi bolo akoby pozoší-
vané z kúskov čiernej vody a svetielkujúcej peny, a ako sa zepelín potá-
pal, mizli z hladiny aj posledné plamene.
Zvyšné tri však leteli ďalej, a hoci nimi vietor zmietal, aj tak si
udrţiavali kurz. Okolo nich sa ďalej blýskalo a búrka sa blíţila, Lee sa
začal báť o plyn vo svojom balóne. Jeden zásah, a v plameňoch by leteli
k zemi. Neveril, ţe šaman by vedel ovládať búrku tak, aby sa im vyhla.
„Dobre, doktor Grumman, nateraz si zepelíny prestanem všímať
a sústredím sa na to, aby sme sa bezpečne dostali do hôr a na zem.
Chcem, aby ste si sadli, pevne sa drţali a boli pripravený vyskočiť, keď
vám poviem. Upozorňujem vás, ţe sa pokúsim pristáť čo naj mäkšie,
[216]
ale pristávať v takýchto podmienkach je rovnako otázkou šťastia ako
zručnosti.“
„Verím vám, pán Scoresby,“ povedal šaman.
Znova si sadol do kúta koša, kým jeho démon sa usalašil na zá-
vesnom prstenci a pazúry zaboril hlboko do koţeného viazania.
Vietor sa teraz do nich silno zapieral a veľký balón sa v jeho zá-
vanoch nadúval a vlnil. Laná vŕzgali a napínali sa, no Lee sa neobával,
ţe by nevydrţali. Zhodil ďalšiu záťaţ a pozorne sledoval výškomer.
V búrke, keď tlak vzduchu klesne, pri čítaní výškomeru musí človek ten
pokles vyrovnať, často je to však len otázka skúsenosti. Lee prešiel prs-
tami po číslach, dva razy ich skontroloval a potom vysypal poslednú
záťaţ. Teraz ovládal balón iba plynovým ventilom. Nemohol ísť vyššie,
mohol iba klesať.
Upieral zrak do rozbúreného vzduchu a na pozadí tmavej oblohy
rozoznal tmavú masu hôr. Zdola sa ozýval hukot, akoby sa tam niečo
rútilo, akoby surf vyletel na kamenistú pláţ, ale spoznal, ţe je to vietor
fičiaci pomedzi lístie stromov. Takţe uţ sú dosť ďaleko! Leteli rýchlej-
šie, neţ si myslel.
Nemal by dlho odkladať pristátie. Lee bol od prírody pokojná po-
vaha a nezlostil sa na osud, iba zdvihol obočie a lakonicky mu šiel
v ústrety, no teraz sa nemohol ubrániť záblesku zúfalstva, lebo mal je-
dinú moţnosť – letieť pred búrkou a nechať ju, nech sa vybúri – lenţe
tak ich zaručene zostrelia.
Zobral Hester na ruky, zastrčil si ju do bezpečia na hruď a poza-
pínal si plátenný kabát, aby nevypadla. Grumman sedel pevne a poti-
chu, jeho démona kmásal vietor, a tak si pevne zaboril pazúry do okraja
koša, pričom sa mu perie vo vetre dvíhalo.
„Ideme pristávať, doktor Grumman,“ prekričal Lee vietor. „Mali
by ste sa postaviť a byť pripravený skočiť. Chyťte sa prstenca, a keď
zavolám, vyšvihnite sa hore.“
Grumman poslúchol. Lee hľadel dole, pred seba, zase dole a pred
seba, preveroval kaţdý nejasný záblesk a ţmurkal pred daţďom, lebo
náhly nápor vetra priniesol ťaţké kvapky a vrhal ich na nich ako prie-
hrštia štrku, k zavýjaniu vetra sa pridalo ich bubnovanie na balón a šľa-
hanie konárov pod nimi, aţ Lee búrku uţ takmer nepočul.
„To teda je!“ kričal. „Uvarili ste poriadnu búrku, pán šaman.“
[217]
 Potiahol povraz plynového ventilu a omotal ho okolo kolíka, aby
ventil zostal otvorený. Keď plyn unikal cez pre nich neviditeľný otvor
vysoko hore, spodný oblúk balóna sa vtiahol dnu a postupne sa na mies-
te, kde iba pred chvíľou bola nadúvajúca sa guľa, zjavovali záhyby.
Košom hádzalo a nadskakoval tak prudko, ţe sa dalo ťaţko rozo-
znať, či klesajú, a poryvy vetra boli také nečakané a nezvládnuteľné, ţe
ich ľahko mohlo odfúknuť ďaleko k oblohe, ani by si to nevšimli, ale po
chvíli pocítili náhle trhnutie a Lee vedel, ţe hák sa zachytil o konár.
Bolo to iba dočasné zastavenie, lebo konár sa zlomil, ale aspoň zistili,
ako sú blízko.
„Päťdesiat stôp nad stromami!“ zakričal.
Šaman prikývol.
Potom nasledovalo ďalšie trhnutie, oveľa prudšie, a oboch muţov
hodilo o okraj koša. Lee bol na to zvyknutý a ihneď našiel rovnováhu,
ale Grummana tá sila prekvapila. Nepustil sa však závesného prstenca
a Lee videl, ţe má bezpečný postoj a je pripravený vyskočiť.
O chvíľu pocítili prudký otras, keď sa hák zachytil o konár, ktorý
ho pevne drţal. Kôš sa okamţite naklonil a vzápätí sa zrútil do korún
stromov, kde ho šľahali mokré listy, pukali vetvičky a vŕzgali zmučené
konáre, a nebezpečne sa zastavil.
„Ešte ste tu, doktor Grumman?“ zvolal Lee, lebo nič nevidel.
„Ešte som tu, pán Scoresby.“
„Radšej sa chvíľu nehýbte, kým nebude jasné, v akej sme situá-
cii,“ povedal Lee, lebo vo vetre sa divo kolísali a kôš trhane sadal tam,
kde sa zachytili.
Balón, ktorý uţ bol skoro prázdny, stále silno ťahal kôš nabok,
a to hlavne preto, ţe sa napínal ako plachta. Leemu zišlo na um, ţe ho
odreţe a uvoľní, ale keby neodletel preč, zostal by visieť v korunách
stromov a prezradil by ich polohu, takţe by bolo lepšie, keby ho mohli
stiahnuť dolu.
Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Búrka bola skoro priamo
nad nimi. V záblesku Lee uvidel kmeň duba s veľkou bielou jazvou na
mieste, kde sa odlomil konár, vlastne sa iba nalomil, lebo kôš spočíval
na ňom blízko miesta, kde bol pripojený ku kmeňu.
„Vyhodím lano a zlezieme dolu,“ zakričal. „Len čo budeme na
zemi, môţeme robiť ďalšie plány.“
[218]
 „Pôjdem za vami, pán Scoresby,“ odvetil Grumman. „Môj démon
hovorí, ţe zem je dvanásť metrov pod nami.“
Lee si uvedomil mohutný trepot krídel, keď sa démon – samica
kršiaka rybára znovu usadila na okraji koša.
„Ona môţe ísť tak ďaleko?“ spýtal sa prekvapene, ale pustil to
z hlavy a uviazal lano najprv o závesný prstenec a potom o konár, takţe
aj keby kôš spadol, nespadol by ďaleko.
Potom s Hester schúlenou v bezpečí na hrudi vyhodil druhý ko-
niec lana z koša a liezol dolu, aţ kým pod nohami nezacítil pevnú zem.
Konáre okolo kmeňa boli husté, bol to mohutný strom, obrovský dub,
a Lee sa mu potichu poďakoval a potiahol za lano, čo bol signál Grum-
manovi, ţe môţe zliezť.
Zdalo sa mu, ţe v tom hurhaji začul akýsi nový zvuk. Napäto po-
čúval. Áno, motor zepelínu, moţno aj viacerých, hučal kdesi nad nimi –
nedalo sa povedať ako vysoko, ani ktorým smerom letí, ale chvíľu ho
bolo počuť a potom sa stratil.
Šaman zliezol na zem.
„Počuli ste to?“ spýtal sa Lee.
„Áno. Myslím, ţe mieri vyššie do hôr. Gratulujem vám, pán Sco-
resby, ţe ste s nami bezpečne pristáli.“
„Ešte sme neskončili. Kým sa rozvidnie, chcem dostať balón pod
stromy, inak z diaľky prezradí našu polohu. Ste pripravený na fyzickú
prácu, doktor Grumman?“
„Povedzte mi, čo mám robiť.“
„Dobre. Ja vyleziem naspäť a spustím vám nejaké veci. Jednou
z nich je stan. Môţete ho postaviť, kým zistím, ako by sa dal balón
skryť.“
Pracovali dlho a v jednej chvíli to bolo aj nebezpečné, lebo konár
sa napokon odlomil a Lee spadol spolu s košom. Nedopadol však ďale-
ko, lebo balón sa zachytil medzi korunami stromov a kôš na ňom zostal
visieť.
Vlastne vďaka tomu sa dal ľahšie ukryť, Lee ho vtiahol pod vrch-
né konáre a pri svetle bleskov ťahal, krútil a sekal, kým sa mu nepodari-
lo celý korpus balóna stiahnuť aj pomedzi spodné konáre, kde ho uţ
nebolo vidieť.

[219]
 Vietor stále kmásal vrcholcami stromov sem a ta, ale najhorší
dáţď ustal a Lee medzitým dospel k záveru, ţe viac uţ urobiť nemôţe.
Zliezol dolu a zistil, ţe šaman nielenţe postavil stan, ale rozloţil aj oheň
a uvaril kávu.
„Aj toto ste vyčarili?“ povedal premočený a zmeravený Lee, keď
vliezol do stanu a zobral si od Grummana šálku.
„Nie, za to sa poďakujte detskému skautingu,“ odvetil Grumman.
„Máte detský skauting aj vo vašom svete? Byť pripravený. Zo všetkých
spôsobov, ako zapáliť oheň, je najlepšie zapáliť ho suchými zápalkami.
Nikdy necestujem bez nich. Mohli sme mať aj horšie táborisko, pán
Scoresby.“
„Nepočujete znova zepelíny?“
Grumman zdvihol ruku. Lee načúval, a naozaj, teraz bolo počuť
motor jasnejšie, lebo dáţď slabol.
„Uţ nad nami leteli dva razy,“ poznamenal Grumman. „Nevedia,
kde sme, ale vedia, ţe sme niekde tu.“
O chvíľu sa odkiaľsi zo smeru, kam odletel zepelín, zjavilo blika-
júce svetlo. Nebolo také jasné ako blesk, ale neprerušované, a Lee spo-
znal signálnu strelu.
„Radšej zahaste oheň, doktor Grumman. Je mi ľúto, ţe sa budeme
musieť zaobísť bez neho. Myslím, ţe koruny stromov sú husté, ale člo-
vek nikdy nevie. Ja idem radšej spať, mokrý-nemokrý.“
„Do rána vyschnete,“ povedal šaman.
Nabral hrsť mokrej zeme, zadusil ňou plamene a Lee sa uloţil do
malého stanu a zavrel oči.
Mal čudné a intenzívne sny. V jednej chvíli bol presvedčený, ţe
sa zobudil a vidí, ako šaman sedí s prekríţenými nohami v plameňoch,
ktoré rýchlo pohlcujú jeho telo, aţ zostala iba biela kostra, stále sediaca
na kôpke svietiaceho popola. Lee vyplašene hľadal Hester a našiel ju
spať, čo sa ešte nikdy nestalo, pretoţe keď on bol hore, bdela aj ona.
Keď ju teda našiel spať, a jeho vţdy lakonický démon s ostrým jazy-
kom vyzeral tak neţne a zraniteľne, dojal ho ten zvláštny pohľad, nepo-
kojne si ľahol vedľa nej bdejúc vo sne, hoci v skutočnosti spal a snívalo
sa mu, ţe dlho leţí a bdie.
Ďalší sen sa tieţ sústredil na Grummana. Leemu sa zdalo, ţe vidí,
ako šaman potriasa hrkálkou s perím a čomusi niečo prikazuje. Lee
[220]
s odporom hľadel, ţe to niečo je fantóm ako tí, ktorých videli z balóna.
Bolo to vysoké a skoro neviditeľné, a v Leem to vyvolávalo také zhnu-
senie, akoby sa mu celé vnútro prevrátilo naruby, a takmer sa zobudil
od hrôzy. No Grumman fantómovi smelo rozkazoval a jemu neublíţil,
pozorne šamana počúval a napokon sa vzniesol hore ako mydlová bub-
lina, aţ sa stratil v korunách stromov.
Potom tá vyčerpávajúca noc nabrala iný smer, pretoţe Lee bol
zrazu v kokpite zepelínu a sledoval pilota. Vlastne sedel na mieste dru-
hého pilota, krúţili nad lesom a hľadeli dolu na vrcholky stromov divo
sa zmietajúce vo vetre, na rozbúrené more lístia a konárov. Fantóm bol
v kabíne s nimi.
Lee, v tom sne ochromený, sa nemohol ani pohnúť, ani vykríknuť
a len preţíval hrôzu pilota, ktorý si uvedomoval, čo sa s ním robí.
Fantóm sa nakláňal nad pilota a pritláčal sa mu k tvári akoby tieţ
tvárou. Jeho démon – pinka, poletovala, škriekala a pokúšala sa unik-
núť, no napoly zamdletá spadla na prístrojovú dosku. Pilot sa otočil
k Leemu a natiahol k nemu ruku, no Lee sa nemohol pohnúť. Pohľad na
muky v muţových očiach bol neznesiteľný. Unikalo z neho niečo sku-
točné a ţivé a jeho démon slabo trepotal krídlami, kvílil vysokým di-
vým tónom, ale uţ umieral.
Potom pinka zmizla. Lenţe pilot ešte ţil. Oči mal priesvitné a vy-
hasnuté, načahujúca sa ruka klesla a ochabnuto udrela do regulátora.
Bol ţivý, ale neţil – všetko mu bolo ľahostajné.
Lee tam sedel a bezmocne sledoval, ako zepelín letí priamo do
skalnej steny, ktorá sa týčila pred nimi. Pilot ju cez okno videl tieţ, ale
nič ho nezaujímalo. Lee sa zdesene tlačil na operadlo sedadla v rútia-
com sa stroji, a vo chvíli zráţky vykríkol:
„Hester!“
A zobudil sa.
Bol v bezpečí v stane a Hester ho hryzkala do brady. Potil sa. Ša-
man sedel so skríţenými nohami, no Leeho striaslo, keď videl, ţe dé-
mon – kršiak pri ňom nie je. Tento les je zlé miesto, plné mátoţných
vidín.
Potom si uvedomil, ţe šamana vidí v nejakom svetle, hoci oheň
uţ dávno vyhasol a les sa ponoril do hustej tmy. V nejakom vzdialenom
blikote sa črtali kmene stromov a spodná strana kvapkajúcich listov,
[221]
a Lee hneď vedel, čo to je: jeho sen bol skutočný a pilot zepelínu vletel
do úbočia.
„Doparoma, Lee, trasieš sa ako osika. Čo je to s tebou?“ zamrm-
lala Hester a zastrihala dlhými ušami.
„Tebe sa nič nesníva, Hester?“ zašepkal.
„Ani ty nesnívaš, Lee, máš vízie. Keby som bola vedela, ţe si jas-
novidec, uţ dávno by som ťa bola vyliečila. Hneď s tým prestaň, poču-
ješ?“
Palcom si pošúchal hlavu a ona potriasla ušami.
A bez akéhokoľvek prechodu sa zrazu vznášal vo vzduchu vedľa
šamanovho démona Sayan Kôtôr. To, ţe bol v prítomnosti démona iné-
ho človeka a ďaleko od vlastného, vyvolalo v Leem mohutné výčitky
svedomia i zvláštne potešenie. Vznášali sa vo vzduchu, akoby aj on bol
vták, na nepokojných stúpavých prúdoch vzduchu nad lesom, a Lee sa
obzeral v tme teraz rozptyľovanej bledým svitom mesiaca v splne, ktorý
občas vykukol cez nejakú trhlinku v oblačnej prikrývke a postriebril
koruny stromov.
Démon – orlica prenikavo zaškriekala a zdola sa tisícimi rôznymi
hlasmi ohlásili tisíce vtákov: húkali sovy, poplašné čvirikali vrabce,
trilkovali sláviky. Sayan Kôtôr ich volala. Na jej volanie sa všetky zliet-
li, kaţdý vták v lese, či sa práve vznášal na tichých krídlach na love
alebo spal v hniezde. Tisícky ich vyleteli nahor do rozvíreného vzdu-
chu.
Lee cítil, ţe to, čo v ňom bolo z vtáčej povahy, s radosťou reaguje
na rozkaz orlej kráľovnej, a to, čo v ňom zostalo ľudské, pociťuje veľmi
zvláštne potešenie – ochotne sa podroboval moci silnejšieho, ktorý mal
na to úplné právo. Krúţil a obracal sa spolu s celým mohutným kŕdľom,
stovkou rôznych druhov, a všetky sa otáčali ako jeden útvar riadení
magnetizujúcou vôľou orlice, keď na striebristom pozadí oblakov uvi-
del hrozivý pravidelný tmavý obrys zepelínu.
Všetci presne vedeli, čo musia urobiť. Leteli k vzducholodi, tí
najrýchlejší na čele so Sayan Kôtôr ju dostihli prví, drobné oriešky,
pinky, rýchle dáţďovníky, tiché sovy – všetky vtáky o chvíľu pokryli
zepelín, pazúrmi škrabotali po naolejovanom hodvábe, alebo ho prepi-
chovali, aby sa mali o čo zachytiť.

[222]
 Motoru sa vyhýbali, hoci niektoré vtiahlo dnu a vrtule ich rozse-
kali na kúsky. Väčšina vtákov sa jednoducho usadila na trup zepelínu
a ďalšie sa ich pochytali, aţ zakrývali nielen celý trup (z ktorého cez
drobné dierky od pazúrov unikal vodík), ale aj okná kabíny, podpery
a laná – na kaţdom štvorcovom centimetri sedeli vtáky, dva, tri i viac.
Pilot bol bezmocný. Pod ťarchou vtákov vzducholoď klesala čo-
raz niţšie a odrazu sa z nočnej tmy vynorila ďalšia strmá skalná stena,
ktorú muţi v zepelíne, pravdaţe, vôbec nevideli, len divo mávali puš-
kami a bezhlavo pálili.
V poslednej chvíli Sayan Kôtôr vykríkla, hromobitie krídel pre-
hlušilo aj rev motora a všetky vtáky vzlietli. Muţom v kabíne zostalo zo
päť desivých sekúnd poznania, kým zepelín narazil a vybuchol v pla-
meňoch.
Oheň, horúčava, plamene. Lee sa znova prebudil a bolo mu horú-
co, ako keby leţal na púštnom slnku.
Zvonka na plátno stanu donekonečna odkvapkávala voda z lístia,
ale búrka uţ prešla. Prebúdzalo sa slabé sivé svetlo, a keď sa Lee na-
dvihol, Hester vedľa neho ţmurkala a šaman zamotaný v deke spal tak
tvrdo, ţe vyzeral ako mŕtvy, nebyť spiacej Sayan Kôtôr usadenej vonku
na odlomenom konári.
Okrem kvapkania vody sa ozýval len zvyčajný lesný spev vtákov.
Na oblohe nehučali nijaké motory, nebolo počuť nepriateľské hlasy,
a tak si Lee pomyslel, ţe by mohlo byť bezpečné rozloţiť oheň. Po
chvíľke námahy sa mu to podarilo a varil kávu.
„Čo teraz, Hester?“ spýtal sa.
„Uvidíme. Zepelíny boli štyri a on zničil tri.“
„Chcel som vedieť, či sme splnili svoju povinnosť.“
Zamihala ušami a povedala: „Nepamätám sa na nijakú zmluvu.“
„To nie je vec zmluvy. Je to morálny záväzok.“
„Kým sa začneš trápiť pre morálku, musíme myslieť na posledný
zepelín, Lee. To je tridsať-štyridsať ozbrojených muţov, ktorí idú po
nás. A navyše cárske vojsko. Takţe najprv pôjde o preţitie, morálka
príde na rad neskôr.“
Mala, samozrejme, pravdu, a kým Lee uchlipkával horúci nápoj
a fajčil cigaru v čoraz jasnejšom dennom svetle, rozmýšľal, čo by robil,
keby velil jedinému zostávajúcemu zepelínu. Nepochybne by sa stiahol
[223]
a čakal, kým sa úplne nerozvidnie, a potom by vyletel dostatočne vyso-
ko, aby preskúmal les nad širokou oblasťou, aby videl, kde Lee
s Grummanom vyjdú z úkrytu.
Sayan Kôtôr sa zobudila a roztiahla veľké krídla nad miestom,
kde sedel Lee. Hester otočila hlavu na jednu, potom na druhú stranu
a pozrela hore na mohutného démona najprv jedným zlatistým okom,
potom druhým, a nato vyšiel zo stanu aj šaman.
„Mali sme rušnú noc,“ povedal Lee.
„A čaká nás rušný deň. Ihneď musíme odísť z lesa, pán Scoresby.
Chystajú sa ho podpáliť.“
Lee sa neveriacky obzeral na premočenú vegetáciu. „Ako?“
„Majú stroj, ktorý vrhá akýsi druh kerosínu zmiešaný s potašou,
ktorá sa pri styku s vodou vznieti. Vyvinulo to cárske námorníctvo pre
vojnu s Nipponom. Ak je les premočený, o to rýchlejšie sa chytí.“
„Vy to vidíte, však?“
„Tak jasne, ako ste vy videli, čo sa v noci stalo so zepelínmi.
Zbaľte si, čo chcete odniesť, a poďme preč.“
Lee si pošúchal bradu. Najcennejšie veci, ktoré vlastnil, boli aj
najlepšie prenosné – totiţ prístroje z balóna, a tak ich vytiahol z koša,
opatrne uloţil do batoha, presvedčil sa, či je puška nabitá a suchá, a kôš
aj s lanami a balónom nechali tam, kde leţali spletené a pokrútené me-
dzi konármi. Odteraz uţ nebol aviatik, pokiaľ by sa mu nejakým zázra-
kom nepodarilo zachrániť si ţivot a nájsť dosť peňazí na nový balón.
Ďalej sa museli presúvať po zemi ako hmyz. Dym zacítili prv, neţ začu-
li plamene, lebo vetrík od mora ho zanášal do vnútrozemia. Kým sa
dostali na okraj lesa, počuli aj hlboký a lačný rev ohňa.
„Prečo to neurobili včera večer?“ spýtal sa Lee. „Mohli si nás
upiecť, keď sme spali.“
„Myslím, ţe nás chcú chytiť ţivých,“ povedal Grumman a čistil
akýsi konár od lístia, aby sa oň mohol opierať pri chôdzi, „a čakajú, kde
vyjdeme z lesa.“
A naozaj, o chvíľu vrčanie motora počuli aj cez hukot plameňov
a svoje dychčanie, lebo sa veľmi ponáhľali, preliezali korene, skaly
a spadnuté kmene stromov a zastavovali sa len na to, aby nabrali dych.
Sayan Kôtôr, ktorá letela vysoko, sa vrhala dolu a hovorila im, ako po-

[224]
stupujú a ako ďaleko je oheň, hoci onedlho uţ nad stromami za sebou
uvideli dym a šíriace sa plamene.
Malé lesné tvory, veveričky, vtáky i diviaky utekali s nimi a nao-
kolo sa ozýval zborový piskot, škrekot, poplašné volanie všemoţného
druhu. Dvaja cestovatelia sa usilovali dostať k okraju lesného porastu,
ktorý uţ nebol ďaleko, a dorazili k nemu vo chvíli, keď sa na nich valili
vlny horúceho vzduchu z hučiacich plameňov, čo miestami dosahovali
aj pätnásťmetrovú výšku. Stromy horeli ako fakle, miazga v ţilách im
vrela a štiepila ich, ţivica v ihličnanoch blčala ako kerosín, z konárov
v okamihu vykvitali divé oranţové kvety.
Lee s Grummanom lapajúc dych sa horko-ťaţko šplhali po str-
mom skalnatom svahu. Polovicu oblohy zakrýval dym a vzduch sa
chvel od horúčavy, a vysoko nad nimi sa vznášal okrúhly tvar zepelínu
– priveľmi vysoko, aby ich zbadal cez ďalekohľad, ako dúfal Lee.
Pred nimi sa týčilo strmé a nepriechodné úbočie. Existovala iba
jediná cesta z pasce, v ktorej sa ocitli, a tou bol úzky priesmyk, kde sa
z ohybu v útesoch vynorilo suché koryto riečky.
Lee ta ukázal a Grumman povedal: „Presne na to som myslel, pán
Scoresby.“
Jeho démon, krúţiaci nad nimi, sklopil krídla a letel k rokline na
vzostupnom prúde vzduchu. Muţi nezastavovali, liezli ďalej, ako naj-
rýchlejšie vládali, no Lee sa spýtal:
„Prepáčte mi, ţe sa na to pýtam, ak je to bezočivé, ale nikdy som
nepoznal nikoho okrem bosoriek, čí démon by sa mohol takto správať.
Ale vy nie ste bosorka. Naučili ste sa to, alebo to prišlo samo od seba?“
„U človeka nič nepríde samo od seba,“ povedal Grumman. „Mu-
síme sa naučiť všetko, čo robíme. Sayan Kôtôr mi hovorí, ţe roklina
vedie k priesmyku. Ak sa ta dostaneme, prv neţ nás uvidia, ešte by sme
mohli uniknúť.“
Orlica znovu zletela dolu a muţi liezli ďalej. Hester si radšej sama
hľadala cestu pomedzi skaly, a tak Lee ju nasledoval, vyhýbal sa voľ-
ným kameňom a po veľkých skalách liezol čo najrýchlejšie, stále mie-
riac do úzkej rokliny.
Lee sa o Grummana bál, lebo šaman bol bledý, vyčerpaný a ťaţko
dýchal. Nočná práca ho stála veľa energie. Lee sa nechcel zaoberať
otázkou, ako ďaleko sa dostanú, ale keď uţ boli skoro pri vstupe do
[225]
rokliny, vlastne na okraji vyschnutého riečneho koryta, počul, ţe zvuk
zepelínu sa zmenil.
„Zbadali nás,“ povedal.
A to bolo ako rozsudok smrti. Hester sa potkla. Hester, ktorá mala
istý krok a bola húţevnatá, sa potkla a zaváhala. Bolo jasné, ţe prena-
sledovatelia majú v úmysle ich zajať, nie zabiť, lebo spŕška výstrelov
by s oboma v okamihu skoncovala. Namiesto toho pilot šikovne manév-
roval so vzducholoďou, aby sa iba vznášala nad zemou na najvyššom
bode svahu, kde to bolo bezpečné, a z dverí kabíny vyskakovali muţi
v modrých uniformách s démonmi – vlčicami vedľa seba a začali liezť
hore.
Lee s Grummanom boli asi päťsto metrov nad nimi neďaleko
vchodu do rokliny. Keby sa do nej dostali, mohli by vojakov zadrţať,
kým im vystačí munícia – mali však iba jednu pušku.
„Ide im o mňa, pán Scoresby, nie o vás. Ak mi dáte pušku a vy sa
vzdáte, preţijete. Sú to disciplinovaní vojaci. Budete vojnový zajatec.“
Lee to ignoroval: „Nezastavujte sa. Choďte do rokliny a ja ich za-
drţím v ústí, kým prejdete na druhú stranu. Doviedol som vás aţ sem
a nemienim tu teraz sedieť so zaloţenými rukami, aby vás chytili.“
Muţi rýchlo vystupovali nahor, pretoţe mali dobrú kondíciu a bo-
li odpočinutí. Grumman prikývol.
„Uţ mi nezostali sily zlikvidovať aj ten štvrtý,“ iba toľko povedal
a rýchlo mierili k útočisku v rokline.
„No predtým, neţ odídete, povedzte mi jedno, lebo nebudem spo-
kojný, kým sa to nedozviem,“ poţiadal ho Lee. „Neviem, na čej strane
bojujem, a ani ma to veľmi nezaujíma. Ale povedzte mi – to, čo teraz
chcem urobiť, pomôţe Lyre, alebo jej to uškodí?“
„Pomôţe jej to,“ odvetil Grumman.
„A vaša prísaha? Nezabudnete, čo ste mi prisahali?“
„Nezabudnem.“
„Lebo vedzte jedno, doktor Grumman alebo John Parry, či aké
meno budete mať vo svete, v ktorom skončíte – ľúbim to dievčatko ako
svoju dcéru. Keby som mal vlastné dieťa, nemohol by som ho ľúbiť
viac. A ak porušíte prísahu, to, čo zo mňa zostane, bude prenasledovať
to, čo zostane z vás, a po zvyšok večnosti si budete ţelať, aby ste nikdy
neboli existovali. Taká dôleţitá je tá prísaha.“
[226]
 „Rozumiem. Máte moje slovo.“
„To je všetko, čo potrebujem vedieť. Majte sa dobre.“
Šaman mu podal ruku a Lee mu ju potriasol. Potom sa Grumman
otočil, zamieril hore roklinou a Lee hľadal najlepšie miesto, kde by si
urobil stanovište.
„Nie ten veľký balvan, Lee,“ povedala Hester. „Odtiaľ nevidíš
doprava a mohli by nás prekvapiť. Choď za ten menší.“
Leemu v ušiach zaznel hukot, ktorý nemal nič spoločné s poţia-
rom dolu v lese, ani s namáhavým bzučaním zepelínu, ktorý sa usiloval
znova vzlietnuť. Súvisel s jeho detstvom a bitkou pri Alame. Ako často
sa s kamarátmi hrali na tú hrdinskú bitku v ruinách starej pevnosti
a striedavo boli Dánmi alebo Francúzmi. Detstvo sa mu teraz vracalo.
Vybral matkin prsteň so vzorom Navahov a poloţil ho na skalu vedľa
seba. Kedysi pri hrách na Alamo Hester často bývala puma alebo vlčica,
zo dva razy štrkáč, ale väčšinou drozd. Teraz...
„Prestaň snívať a rozhliadni sa,“ napomenula ho. „Toto nie je hra,
Lee.“
Muţi šplhajúci sa hore svahom sa roztiahli a postupovali pomal-
šie, lebo videli situáciu tak ako on. Vedeli, ţe budú musieť dobyť rokli-
nu, a vedeli, ţe muţ s puškou ich môţe zdrţať nadlho. Na Leeho pre-
kvapenie sa zepelínu za nimi stále nepodarilo vzlietnuť. Moţno strácal
vzostupnú silu alebo nemal dostatok paliva, no v kaţdom prípade tam
ešte bol, a to Leemu vnuklo nápad.
Zaujal polohu, namieril starú winchestrovku, aţ mal na muške
uchytenie motora na ľavoboku, a vystrelil. Na tresknutie vojaci, ktorí
liezli k nemu, zdvihli hlavy. Motor zrazu zareval a potom sa rovnako
náhle zasekol a skapal. Zepelín sa mykol na jednu stranu. Lee počul,
ako druhý motor reve, ale vzducholoď zostávala pri zemi.
Vojaci zastali a kryli sa, ako vedeli. Lee ich mohol spočítať –
dvadsaťpäť. Mal tridsať guliek.
Hester sa mu priplazila k ľavému plecu.
„Ja budem dávať pozor z tejto strany,“ oznámila.
Prikrčená na sivom balvane s ušami ovisnutými na chrbte sama
vyzerala ako malý kameň, bola sivohnedá a nenápadná, nebyť očí. Hes-
ter nijako nevynikala krásou, bola úplne obyčajná a vycivená, ako len
zajac môţe byť, ale jej oči mali nádhernú farbu, boli zlatohnedé s flia-
[227]
čikmi rašelinovo hnedej a lesnej zelenej. A teraz nimi hľadela na po-
slednú krajinu, ktorú uvidí – holý svah s drsnými popadanými kameňmi
a za ním horiaci les. Ani stebielko trávy, ani fliačik zelene, kde by sa
dalo odpočinúť.
Trošku mihla ušami.
„Rozprávajú sa,“ povedala. „Počujem ich, ale nerozumiem.“
„Je to po rusky,“ vysvetľoval Lee. „Pôjdu hore všetci a behom.
To by bolo pre nás najťaţšie, preto to urobia.“
„Mier presne,“ upozornila ho.
„Budem. Lenţe, došľaka, Hester, ja nerád pripravujem niekoho
o ţivot.“
„Oni alebo my.“
„Nie, tu ide o viac. Oni alebo Lyra. Neviem ako, ale sme s tým
dieťaťom spojení a som tomu rád.“
„Naľavo sa jeden chystá vystreliť,“ upozornila Hester, vtom tres-
kol výstrel z pušky a z balvana odleteli úlomky kúsok od miesta, kde
čupela. Odrazená guľka so skučaním zamierila do rokliny, ale Hester
nemihla ani okom.
„Uţ sa cítim lepšie, nemám pochybnosti,“ povedal Lee a pozorne
zamieril.
Vystrelil. Mieril iba na kúsok modrej uniformy, ale zasiahol. Muţ
s prekvapeným výkrikom spadol a zomrel.
Vtedy sa začal boj. O chvíľu sa rozliehal pukot výstrelov, hvízda-
nie odrazených guliek a treskot skál rozbíjajúcich sa na prach zuneli po
celom úbočí i v dutej rokline vzadu. Pach pušného prachu a zhoreniny
z rozdrveného kameňa, kde ho zasiahli guľky, sa miešal s pachom ho-
riaceho dreva v lese, aţ sa zdalo, ţe horí celý svet.
Leeho balvan bol onedlho celý doškriabaný a samá jamka, pri ná-
razoch guliek cítil dunenie. Raz videl, ako sa Hester na chrbte postavila
srsť v prúde vzduchu, keď ponad ňu preletela guľka, ale neustúpila. Ani
on neprestal strieľať.
V prvej minúte bolo rušno. V prestávke, ktorá nasledovala, Lee
zistil, ţe je zranený – skalu pod lícom mu sfarbila krv a pravú ruku
a záver pušky mal červené.
Hester sa išla pozrieť.
„Nič veľké,“ povedala. „Guľka ti odšmykla vlasy.“
[228]
 „Počítala si, koľko ich padlo, Hester?“
„Nie. Nemala som kedy, musela som uhýbať. Nabíjaj, kým mô-
ţeš, chlapče.“
Lee sa stiahol za skalu a poťahoval záver dopredu-dozadu. Bol
horúci a krv voľne tečúca z rany na hlave zasychala a zadierala sa
v mechanizme. Opatrne na pušku napľul a mechanizmus sa uvoľnil.
Potom zaujal pozíciu, no ešte ani nezamieril, a zasiahla ho guľka.
Mal pocit, akoby mu ľavé plece vybuchlo. Na pár sekúnd ho to
omráčilo, a keď sa spamätal, ľavú ruku mal meravú a bezvládnu. Chys-
tala sa naňho zaútočiť poriadna bolesť, no ešte len zbierala odvahu, a to
mu dodalo sily sústrediť sa znova na strieľanie.
Oprel si pušku o meravú ruku, ktorá bola pred chvíľou plná ţivo-
ta, a pokojne a sústredene zamieril: jeden výstrel, dva, tri, kaţdý našiel
svoj terč.
„Ako nám to ide?“ zašepkal.
„Dobrá streľba,“ šeptom mu odpovedala Hester celkom blízko pri
jeho líci. „Neprestávaj. Tam pri tom čiernom balvane.“
Pozrel, zamieril a vystrelil. Postava padla.
„Doparoma, tí muţi sú ako ja.“
„To je nezmysel. Strieľaj.“
„Veríš mu? Grummanovi?“
„Pravdaţe. Len páľ, Lee.“
Tresk! Ďalší muţ padol a jeho démon zhasol ako sviečka.
Potom bolo dlho ticho. Lee sa hrabal vo vrecku a našiel ešte neja-
ké guľky. Keď nabíjal, pocítil niečo také zriedkavé, ţe mu skoro zlyha-
lo srdce – cítil, ako si Hester pritisla tvár k jeho tvári a bola vlhká od
sĺz.
„Lee, za toto môţem ja,“ povedala.
„Prečo?“
„Ten Skraeling. Povedala som ti, aby si mu vzal prsteň. Bez neho
by sme sa neboli dostali do tejto kaše.“
„Myslíš, ţe som niekedy urobil, čo si mi povedala? Zobral som
ho, pretoţe bosorka...“
Nedokončil, lebo si ho našla ďalšia guľka. Tentoraz mu zasiahla
ľavú nohu, a nestihol ani ţmurknúť, keď mu tretia oškrela hlavu, akoby
mu na ňu priloţili rozpálený kutáč.
[229]
 „Uţ to nebude dlho trvať, Hester,“ zašepkal a usiloval sa nehýbať.
„Bosorka, Lee! Povedal si bosorka! Zabudol si?“
Chuderka Hester teraz leţala, uţ nečupela napätá a striehnuca ako
po celú jeho dospelosť. Krásne zlatohnedé oči mala čoraz zastretejšie.
„Stále taká krásna,“ vzdychol. „Och, Hester, áno, bosorka. Dala
mi...“
„Pravdaţe. Kvietok.“
„V náprsnom vrecku. Vytiahni ho, Hester, nemôţem sa hýbať.“
Bolo to ťaţké, ale vytiahla malý červený kvietok silnými zubami
a poloţila mu ho do pravej ruky. S veľkou námahou ho zovrel v dlani
a povedal: „Serafina Pekkala! Pomôţ mi, prosím.“
Dole nastal nejaký pohyb – pustil kvietok, zamieril a vystrelil. Uţ
sa nič nehýbalo.
Hester strácala sily.
„Hester, neodíď prv neţ ja,“ šepkal Lee.
„Lee, nevydrţala by som bez teba nikde ani na okamih,“ o pove-
dala mu šeptom.
„Myslíš, ţe bosorka príde?“
„Určite príde. Mali sme ju zavolať skôr.“
„Mali sme urobiť veľa vecí.“
„Moţno.“
Ďalšie tresnutie a tentoraz sa mu guľka zavŕtala niekam hlboko do
vnútra, hľadala stred jeho ţivota. Tam ho nenájde, pomyslel si. Hester
je môj stred. Vtom uvidel, ako sa dole mihlo niečo modré, a napol sily,
aby namieril hlaveň.
„Tam je,“ hlesla Hester.
Lee nevládal potiahnuť kohútik. Všetko ho namáhalo. Musel sa
pokúsiť tri razy, kým sa mu to podarilo. Modrá uniforma sa skotúľala
dolu svahom.
Ďalšie dlhé ticho. Bolesť sa ho uţ prestávala báť. Bola ako svorka
šakalov, obkolesovala ho, oňuchávala, plazila sa bliţšie, a on vedel, ţe
teraz uţ nepustí, kým ho neohlodá aţ na kosť.
„Jeden muţ zostal,“ zašepkala Hester. „Ide k zepelínu.“
Lee ho hmlisto videl – vojak cárskej gardy sa odkrádal od poraze-
ných spolubojovníkov.
„Nemôţem zastreliť človeka od chrbta,“ namietol Lee.
[230]
 „Ale škoda zomrieť, keď ti zostala jedna guľka.“
A tak zamieril poslednou guľkou na samotný zepelín, ktorý ešte
stále hučal a usiloval sa vzlietnuť s jedným motorom, a tá guľka musela
byť doţerava rozpálená, alebo prúd vzduchu zdola z lesa vyniesol hore
nejaký horiaci úlomok, lebo plyn odrazu vybuchol do oranţovej ohnivej
gule a obal i kovová kostra zepelína sa nadvihli a potom sa prepadali
dole, veľmi pomaly, zľahka, ale plné ohnivej smrti.
Muţa, čo sa zakrádal preč, i šesť či sedem ďalších, ktorí zostali
z gardy a neodváţili sa prísť bliţšie k muţovi brániacemu roklinu, pohl-
til padajúci oheň.
Lee videl ohnivú guľu a počul, ako mu v tom hukote Hester šepká
do ucha: „Je po všetkých, Lee.“
„Chudáci, nemuseli takto dopadnúť. Ani my,“ vyslovil či pomys-
lel si Lee.
„Zadrţali sme ich,“ povedala Hester. „Vydrţali sme. Pomáhame
Lyre.“
Potom si pritisla malé, hrdé, zlomené ja k jeho tvári čo najbliţšie
a zomreli.

15
Mach krvistav

„Ďalej, vyššie,“ hovoril alethiomer. A tak šli ďalej. Bosorky leteli

nad nimi a hľadali najschodnejšie cesty, lebo pahorkatinu onedlho vy-
striedali strmšie svahy a skalnaté podloţie, a keď slnko napoludnie stú-
palo na vrchol, pútnici sa ocitli v neprehľadnej krajine so suchými jar-
čekmi, útesmi a údoliami posiatymi balvanmi, kde nerástol jediný zele-
ný lístok a kde sa neozývalo nič iba vrzúkanie hmyzu.
Šli ďalej, zastavovali sa iba, aby sa napili z fľašiek z koziny, roz-
právali málo. Pantalaimon chvíľu letel Lyre nad hlavou, aţ kým ho to
neprestalo baviť, potom sa zmenil na horskú ovcu s pevným krokom,
namyslený na svoje rohy, a skákal pomedzi skaly, kým Lyra s námahou
štvornoţky liezla vedľa neho. Will šiel zachmúrený, mračil sa na ţiaria-

[231]
ce slnko a zaháňal narastajúcu bolesť v ruke, napokon sa dostal do štá-
dia, keď ho pri sile drţal len pohyb a nehybnosť ho ubíjala, a tak väčšmi
trpel, keď odpočívali, neţ keď sa lopotil ďalej. Odkedy zlyhalo zaklí-
nadlo bosoriek na zastavenie krvácania, zdalo sa mu, ţe naňho hľadia
so strachom, ako keby bol poznačený nejakou kliatbou, ktorá je väčšia
neţ ich sily.
Dorazili k malému jazierku medzi červenými skalami, kúsku jas-
nomodrej plochy, ani nie tridsať metrov širokému. Na chvíľu sa tam
zastavili, aby sa napili, naplnili si fľašky a namočili boľavé nohy do
ľadovej vody. Po chvíľke však išli ďalej a krátko nato, keď bolo slnko
v zenite a najhorúcejšie, Serafina Pekkala zletela k nim, aby im niečo
povedala. Bola rozrušená.
„Na chvíľu vás musím opustiť,“ povedala. „Lee Scoresby ma po-
trebuje. Neviem prečo, ale nevolal by ma, keby nepotreboval pomoc.
Choďte ďalej, nájdem vás.“
„Pán Scoresby?“ vzrušene a nervózne sa spýtala Lyra. „Ale kde.“
No Serafina uţ bola preč, stratila sa z dohľadu, prv neţ Lyra stihla
dokončiť otázku. Lyra automaticky siahla na alethiomer, ţe sa ho spýta,
čo sa stalo Leemu Scoresbymu, ale ruka jej ovisla, lebo sľúbila, ţe ne-
bude robiť nič iné, iba povedie Willa.
Pozrela naňho. Sedel neďaleko, ruku mal voľne poloţenú na ko-
lene a stále z nej pomaly kvapkala krv, tvár mal spálenú od slnka a pod
opálením bledú.
„Will, vieš, prečo musíš nájsť otca?“ spýtala sa.
„Vţdy som to vedel. Mama povedala, ţe musím prevziať jeho
ţezlo. To je všetko.“
„Čo to znamená prevziať jeho ţezlo? Čo je to ţezlo?“
„Asi úloha. Neviem, čo robil, ale musím v tom pokračovať. Má to
rovnaký zmysel ako čokoľvek iné.“
Pravou rukou si utrel z očí pot. Nemohol povedať, ţe túţi po ot-
covi ako stratené dieťa po domove. To porovnanie by mu nezišlo na
um, lebo domov bol preňho miestom, ktoré udrţiaval bezpečné pre
matku, nebolo to miesto, kde by sa ostatní postarali o jeho bezpečnosť.
Prešlo uţ päť rokov od sobotňajšieho predpoludnia v supermarkete, keď
sa predstieraná hra na skrývačku pred nepriateľom zmenila na zúfalú
skutočnosť. V jeho ţivote to bol dlhý čas a duša mu pritom pišťala po
[232]
slovách: „Výborne, dieťa moje, výborne. Nikto na svete by to neurobil
lepšie. Som na teba hrdý. Poď, teraz si odpočiň.“
Will po tom túţil tak veľmi, ţe si to ani neuvedomoval. Stalo sa to
súčasťou všetkých jeho pocitov. Preto sa teraz nevedel vyjadriť, no Ly-
ra mu to videla v očiach a táto vnímavosť bola pre ňu nová. Pri Willovi
sa v nej vyvinulo akési nové poznanie, akoby on bol jednoducho dôleţi-
tejší neţ tí, ktorých poznala doteraz. Všetko na ňom bolo jasné, blízke
a bezprostredné.
Moţno by mu to aj bola povedala, no v tej chvíli k nim priletela
bosorka.
„Za nami niekoho vidím,“ oznámila. „Sú ďaleko, ale postupujú
rýchlo. Mám sa ísť pozrieť bliţšie?“
„Áno, choď,“ súhlasila Lyra, „ale leť nízko a skrývaj sa, nech ťa
nevidia.“
Will s Lyrou s námahou znova vstali a liezli ďalej.
„Veľakrát mi bolo zima,“ povedala Lyra, aby nemyslela na prena-
sledovateľov, „ale nikdy mi nebolo tak horúco. Je takto horúco aj v tvo-
jom svete?“
„Tam, kde som býval ja, nie. Zvyčajne nie. Ale podnebie sa mení.
Letá sú teplejšie, neţ bývali. Ľudia vraj chemikáliami poškodili atmo-
sféru a počasie je nevyspytateľné.“
„Áno, tak je to,“ prikývla Lyra. „A my sme uprostred toho všet-
kého.“
Willovi bolo veľmi teplo a vysmädol, preto neodpovedal, a za-
dychčaní liezli ďalej v pulzujúcom vzduchu. Pantalaimon ako svrček
sedel Lyre na pleci a bol taký unavený, ţe nevládal skákať ani lietať.
Občas bosorky niekde vysoko zbadali prameň, priveľmi vysoko, aby sa
ta dalo vyliezť, a tak ta zaleteli a naplnili deťom fľašky. Bez vody by
boli zomreli, lebo tam, kadiaľ šli, nijaká nebola, kaţdý pramienok, kto-
rý vyvrel na povrch, hneď vsiakli vysušené skaly.
A tak šli ďalej, aţ sa zvečerilo.
Bosorka, čo letela na výzvedy, sa volala Lena Feldt. Letela nízko,
od skaly ku skale, a keď slnko kleslo a dokrvava sfarbilo skaly, prišla
k malému modrému jazierku, kde našla oddiel vojakov, ktorí sa chystali
utáboriť.

[233]
 Prvý pohľad na nich jej prezradil viac, neţ chcela vedieť – tí vo-
jaci nemali démonov. A neboli z Willovho sveta, ani zo sveta Cittagaz-
ze, kde ľudia mali démonov v sebe a napriek tomu vyzerali ţivo. Títo
muţi boli z jej sveta a vidieť ich bez démonov bolo nesmierne desivé
a odporné.
Pri stanoch vedľa jazera však našla vysvetlenie. Lena Feldt uvide-
la ţenu, ţenu s krátkym ţivotom, v elegantnom loveckom kostýme kaki
farby a energia z nej vyţarovala rovnako ako zo zlatého opičiaka, ktorý
poskakoval pri vode vedľa nej.
Lena Feldt sa skryla medzi skaly a videla, ţe pani Coulterová nie-
čo hovorí veliteľovi, kým jeho muţi stavali stany, rozkladali oheň
a varili vodu.
Bosorka bola v skupinke Serafiny Pekkaly, ktorá zachránila deti
z Bolvangaru, a túţila namieste pani Coulterovú zastreliť, ale tú ţenu
chránil osud, pretoţe bola ďaleko, mimo dostrelu šípu, a bosorka sa
musela urobiť neviditeľnou, aby sa dostala bliţšie. A tak začala vyvolá-
vať kúzlo. Zabralo jej to desať minút hlbokého sústredenia.
Keď si Lena Feldt konečne bola istá, ţe je pripravená, zišla dolu
skalnatým svahom k jazeru, a keď kráčala cez tábor, jeden či dvaja vo-
jaci prázdnym pohľadom na ňu letmo pozreli, ale vzápätí si vôbec ne-
vedeli spomenúť, či niečo videli, a odvrátili sa. Bosorka zastala pred
stanom, do ktorého vošla pani Coulterová, a nasadila do tetivy šíp.
Cez plátno počula tichý hlas a potom opatrne prešla k otvorenému
vchodu otočenému k jazeru.
V stane sa pani Coulterová rozprávala s muţom, ktorého Lena
Feldt doteraz nevidela: bol to starší, sivovlasý a mocný chlap, ktorý mal
okolo zápästia ovinutého hada – démona. Sedel na plátennej stoličke
vedľa nej a ona sa k nemu nakláňala a ticho hovorila:
„Samozrejme, Carlo, poviem vám, čo len chcete. Čo vás zaují-
ma?“
„Ako ovládate fantómov?“ spýtal sa muţ. „Myslel som si, ţe je to
nemoţné, ale poslúchajú vás ako psy. Boja sa vašich stráţcov? V čom
to je?“
„Je to jednoduché,“ odvetila pani Coulterová. „Vedia, ţe im mô-
ţem dať viac potravy, keď ma nechajú ţiť, neţ keby ma pohltili. Mô-
ţem ich doviesť ku všetkým obetiam, po ktorých ich iluzórne srdce
[234]
zatúţi. Len čo ste mi ich opísali, vedela som, ţe ich ovládnem, a bolo to
tak. Jeden celý svet sa trasie v moci tých bledých tvorov! Ale, Carlo,“
zašepkala, „ja môţem uspokojiť aj vás, a vy to viete. Chcete, aby som
vám spravila ešte väčšiu radosť?“
„Marisa,“ zašepkal, „radosť mi robí uţ vaša blízkosť.“
„Nie, to nie je dosť, Carlo, vy viete, ţe to nestačí. Viete, ţe vás
môţem uspokojiť ešte viac.“
Malé zrohovatené čierne ruky jej démona hladkali jeho démona –
hada. Had sa pomaly odvíjal z muţovho zápästia a začal sa plaziť po
jeho ruke k opičiakovi. Muţ i ţena drţali v rukách poháre so zlatistým
vínom, ona si odpila a naklonila sa k nemu trochu bliţšie.
„Ach,“ vzdychol muţ, keď mu démon – had pomaly skĺzol z ruky
a vloţil sa do rúk zlatistého opičiaka. Opičiak si ho pomaly zdvihol
k tvári a lícom jemne prešiel po smaragdovej koţi. Čierny hadí jazyk sa
vystrkoval na všetky strany a muţ vzdychal.
„Carlo, povedzte mi, prečo prenasledujete toho chlapca?“ šepkala
pani Coulterová a jej hlas bol rovnako neţný ako hladkanie opičiaka.
„Prečo ho potrebujete nájsť?“
„Má niečo, čo chcem. Och, Marisa.“
„Čo je to, Carlo? Čo má?“
Pokrútil hlavou, no bolo preňho ťaţké odolávať, jeho démon sa
jemne ovinul opičiakovi okolo pŕs a hlavou mu hladkal lesklú srsť, kým
opičiak prechádzal rukami po celom vlniacom sa tele hada.
Lena Feldt ich sledovala, neviditeľná stála iba dva kroky od mies-
ta, kde sedeli. Tetivu mala napnutú, šíp nasadený, stačilo potiahnuť
a pustiť, a ani nie za sekundu by pani Coulterová bola mŕtva, prv neţ by
stihla vydýchnuť. No bosorka bola zvedavá. Stála tam nehybne a ticho,
s rozšírenými očami.
Pri sledovaní pani Coulterovej však nevidela za seba na modré ja-
zero. Na opačnom brehu v tme akoby vyrástol hájik prízračných stro-
mov, občas sa vedome zachvel. Neboli to však stromy, pravdaţe, a kým
Lena Feldt s démonom sústredili pozornosť na pani Coulterovú, jedna
z bledých foriem sa odpojila od ostatných a niesla sa po hladine ľadovej
vody, pričom nevyvolala ani vlnku, aţ zastala kúsok od skaly, na ktorej
sedel démon Leny Feldt.

[235]
 „Môţete mi to pokojne povedať, Carlo,“ tichým hlasom hovorila
pani Coulterová. „Môţete to zašepkať. Môţete predstierať, ţe rozpráva-
te zo spánku, a kto by vám to vyčítal? Len mi povedzte, čo ten chlapec
má a prečo to chcete. Mohla by som vám to priniesť. Nechcete, aby
som to urobila? Povedzte mi to, Carlo. Ja to nechcem. Chcem to dievča.
Čo je to? Povedzte mi to, a budete to mať.“
Muţ sa trochu zachvel. Oči mal zavreté. Potom povedal: „Je to
nôţ. Magický nôţ z Cittagazze. Nepočuli ste o ňom, Marisa? Niektorí
ho volajú teleutaia makhaira, posledný zo všetkých noţov. Iní mu hovo-
ria Aesahaettr.“
„A čo robí ten nôţ, Carlo? Prečo je taký výnimočný?“
„Ach. Ten nôţ prereţe čokoľvek. Ani jeho tvorcovia nevedeli, čo
všetko dokáţe. Nič, nikto, hmota, duch, anjel, vzduch – nič magickému
noţu neodolá. Marisa, je môj, rozumiete?“
„Samozrejme, Carlo. Sľubujem. Ukáţte, nalejem vám.“
Zlatý opičiak znova pomaly prechádzal rukami po smaragdovoze-
lenom hadovi, jemne ho stískal, nadvihoval, hladkal. A kým sir Charles
spokojne so zavretými očami vzdychal, Lena Feldt videla, čo sa v sku-
točnosti deje. Pani Coulterová mu potajomky naliala do pohára pár
kvapiek z malej fľaštičky a potom ho naplnila vínom.
„Nech sa páči, drahý,“ zašepkala. „Napime sa, na nás.“
Sir Charles uţ bol omámený. Zobral pohár a lačne pil.
Vtom pani Coulterová bez varovania vstala, otočila sa a hľadela
Lene Feldt rovno do tváre.
„No čo, bosorka? Myslíš si, ţe neviem, ako sa robíš neviditeľ-
nou?“
Lenu Feldt to tak prekvapilo, ţe sa nevládala ani pohnúť.
Muţ za ňou sa dusil. Hruď sa mu prudko dvíhala, tvár mal červe-
nú a jeho démon ochabnuto visel v opičiakových rukách. Opičiak ho
pohŕdavo odhodil.
Lena Feldt sa pokúsila zdvihnúť luk, ale plece mala smrteľne och-
romené. Nemohla sa donútiť urobiť to. Ešte nikdy sa jej to nestalo
a potichu vykríkla.
„Ó, na to je prineskoro,“ povedala pani Coulterová. „Pozri na ja-
zero, bosorka.“

[236]
 Lena Feldt sa otočila a videla, ţe jej démon – samček strnádky
sneţnej sa trepoce a škrieka, akoby bol v sklenej komore, kde nie je
vzduch, pokúšal sa vzlietnuť, no padal, ovísal, ochaboval, dokorán ot-
váral zobák a panicky lapal po vzduchu. Obklopoval ho fantóm.
„Nie!“ vykríkla a pokúsila sa ísť k nemu, ale zadrţal ju kŕč ne-
voľnosti. Aj v tej strašnej úzkosti Lena Feldt cítila, ţe pani Coulterová
má duševnú silu, s akou sa ešte u nikoho nestretla. Neprekvapovalo ju,
ţe fantóm sa podriaďuje jej moci. Nikto by neodolal jej autorite. Lena
Feldt sa zmučene obrátila k ţene.
„Pustite ho! Prosím, pustite ho!“ volala.
„Uvidíme. Je to dieťa s tebou? To dievča Lyra?“
„Áno!“
„Aj ten chlapec? Chlapec s noţom?“
„Áno... prosím vás.“
„Koľko máte bosoriek?“
„Dvadsať! Pustite ho, pustite ho!“
„Všetky sú vo vzduchu? Alebo sú nejaké aj na zemi s deťmi?“
„Väčšina je vo vzduchu, tri alebo štyri vţdy na zemi... och, to sú
muky... pustite ho, alebo ma hneď zabite!“
„Ako ďaleko sú? Idú ďalej, alebo sa zastavili a odpočívajú?“
Lena Feldt prezradila všetko. Vydrţala by akékoľvek muky, iba to
nie, čo robili jej démonovi. Keď sa pani Coulterová dozvedela o bosor-
kách a o tom, ako stráţia Lyru s Willom, čo potrebovala, pokračovala:
„A teraz mi povedz toto. Vy bosorky niečo viete o tom dieťati,
o Lyre. Uţ som sa to skoro dozvedela od jednej z vašich sestier, ale
zomrela, prv neţ som stihla dokončiť mučenie. Teba teraz nemá kto
zachrániť. Povedz mi pravdu o mojej dcére.“
Lena Feldt vyhŕkla: „Ona bude matka... ona bude ţivot... matka...
neposlúchne... bude...“
„Povedz mi jej meno! Hovoríš všetko okrem toho najdôleţitejšie-
ho! Jej meno!“ kričala pani Coulterová.
„Eva! Matka všetkých! Nová Eva! Matka Eva!“ jachtala Lena
Feldt vzlykajúc.
„Á,“ zvolala pani Coulterová.
A zhlboka si vzdychla, akoby jej konečne bol jasný cieľ vlastného
ţivota.
[237]
 Bosorka nejasne chápala, čo urobila, a v hrôze, ktorá ju zaplavo-
vala, sa pokúsila vykríknuť:
„Čo jej urobíte? Čo urobíte?“
„Budem ju musieť zničiť,“ odvetila pani Coulterová, „aby som
zabránila ďalšiemu hriechu. Ako to, ţe som to nepochopila skôr? Veď
to bolo také...“
Potichu tleskla ako dieťa a oči sa jej rozšírili. Lena Feldt fňukala,
no vnímala, čo hovorí ďalej:
„Samozrejme. Asriel povedie vojnu proti Vládcovi a potom...
Samozrejme, pravdaţe. Zase ako predtým. A Lyra je Eva. Ale tentoraz
nezhreší. O to sa postarám. Nebude nijaký prvotný hriech.“
Pani Coulterová sa vystrela a luskla prstami na fantómov kŕmia-
cich sa bosorkiným démonom. Drobná sneţná strnádka leţala na kame-
ni a mykala sa, fantómovia zamierili k bosorke, a to, čo Lena Feldt pod-
stúpila dovtedy, sa zdvojnásobilo, strojnásobilo, ba stonásobne zhoršilo.
Pocítila nevoľnosť v duši, odporné, hrozné zúfalstvo, takú depresívnu
únavu, ţe z nej umierala. Poslednou vedomou myšlienkou bolo znechu-
tenie zo ţivota – zmysly ju klamali, svet sa neskladá z energie a radosti,
ale z falše, zrady a nezáujmu. Ţiť je odporné a smrť nie je o nič lepšia,
a od jedného konca vesmíru po druhý je toto prvá a posledná, jediná
pravda.
Zostala stáť s lukom v ruke, ľahostajná, mŕtva zaţiva.
Lena Feldt uţ nevidela, ani jej nezáleţalo na tom, čo urobila pani
Coulterová potom. Nevšímajúc si sivovlasého muţa bez vedomia ovis-
nutého na plátennej stoličke, ani jeho démona – hada s matnou koţou
leţiaceho v prachu, zavolala kapitána vojakov a prikázala im, aby sa
pripravili na nočný pochod na horu.
Potom šla k okraju jazera a zavolala fantómov.
Prišli na jej rozkaz, kĺţuc sa po hladine ako stĺpy hmly. Zdvihla
ruky a prinútila ich zabudnúť, ţe sú pripútaní k zemi, a tak jeden za
druhým stúpali do vzduchu a voľne sa vznášali ako zlovestné páperie,
stúpali nahor a vzdušné prúdy ich niesli k Willovi, Lyre a bosorkám, no
Lena Feldt to uţ nevidela.

Po zotmení teplota rýchlo klesla, a keď Will s Lyrou zjedli po-

sledný kúsok suchého chleba, ľahli si pod skalný previs, aby sa zohriali,
[238]
a pokúšali sa zaspať. Lyra sa o to nemusela pokúšať – stúlila sa k Panta-
laimonovi a ani nie o minútu uţ o sebe nevedela, no Will sa spánku
nemohol dočkať, hoci dlho leţal. Čiastočne preto, ţe v ruke aţ po lakeť
cítil trhavú bolesť, mal ju nepríjemne napuchnutú, a čiastočne preto, ţe
zem bola tvrdá, oziabalo ho, bol do krajnosti vyčerpaný a navyše túţil
po matke.
Bál sa o ňu, pravdaţe, a vedel, ţe pri ňom by bola vo väčšom
bezpečí, lebo by sa o ňu mohol postarať, lenţe on chcel, aby sa aj ona
starala oňho, tak ako keď bol celkom malý. Chcel, aby mu obviazala
ruku, uloţila ho spať, spievala mu, zbavila ho všetkých starostí a obklo-
pila ho vrúcnosťou, neţnosťou a materinskou láskou, ktorá mu chýbala.
Nebolo to však moţné. Ešte stále bol dosť malý, a tak plakal, no leţal
pritom celkom nehybne, aby nezobudil Lyru.
No ani tak nezaspal. Bol ešte čulejší. Napokon vystrel meravé
končatiny a potichu vstal, roztrasený a s noţom za pásom sa pobral vyš-
šie hore kopcom, aby sa upokojil.
Za ním červienka – démon stráţiacej bosorky naklonila hlavičku
a bosorka sa otočila a videla, ako Will lezie nahor. Vzala si konár
a mlčky vzlietla, nechcela ho rušiť, ale stráţila ho, aby sa mu nič nesta-
lo.
Nevšimol si ju. Cítil takú potrebu hýbať sa a nezastavovať, ţe
sotva vnímal bolesť v ruke. Mal pocit, akoby mal kráčať celú noc, celý
deň, večne, lebo nič iné nemohlo upokojiť horúčavu v jeho hrudi.
A akoby zo súcitu s ním sa dvíhal aj vietor. V tejto divočine nebolo ani
lístka, čo by sa pohol, ale vietor mu naráţal do tela a odhŕňal vlasy
z tváre, všetko sa búrilo nielen v ňom, ale aj okolo neho.
Stúpal čoraz vyššie a vôbec nemyslel na to, ako nájde cestu späť
k Lyre, aţ sa dostal na malú plošinu takmer akoby na vrchole sveta.
Nikde okolo neho, ani na jednej strane, hory nesiahali vyššie. V ţiari-
vom svite mesiaca bolo všetko sfarbené do sýtočierna alebo smrteľnej
bieloby, kaţdý okraj bol zubatý a kaţdý povrch holý.
Búrlivý vietor zrejme na oblohu nad ním privial oblaky, lebo od-
razu zastreli mesiac a celú krajinu zahalila tma. Cez husté mračná ne-
prešiel ani lúč mesačného svetla. Ani nie o minútu sa Will ocitol v úpl-
nej temrave.
V tej chvíli pocítil na pravej ruke zovretie.
[239]
 Preľaknuto vykríkol a okamţite sa zvrtol, no zovretie nepoľavilo.
Will sa rozzúril. Cítil, ţe dospel na koniec cesty, na koniec svojho ţivo-
ta, ale musel sa brániť, bojovať aţ do odpadnutia.
A tak sa zvíjal, kopal, znovu sa krútil, ale neznámy ho nepúšťal,
drţal ho za pravú ruku, a tak nemohol chytiť nôţ. Skúšal to ľavou, ale
ten človek ho tak prudko mykol a napuchnutá ruka ho tak bolela, ţe naň
nemohol siahnuť, musel bojovať len holou a zranenou rukou s dospe-
lým muţom.
Zaboril muţovi zuby do predlaktia, ale ten mu uštedril omračujúci
úder do zátylku. Will znova začal kopať a raz trafil, raz nie, a po celý
čas ťahal, mykal sa, krútil, sácal, ale ruka ho pevne drţala.
Nejasne počul vlastné dychčanie a muţove stony a chrapľavý
dych, potom sa mu náhodou podarilo zasunúť nohu za muţa a zároveň
sa mu vrhol na prsia, muţ sťaţka dopadol na zem, privalený Willom,
ale ani na chvíľku neuvoľnil zovretie. Will sa kotúľal po kamennej ze-
mi, keď pocítil, ako mu srdce zovrel ťaţivý strach – tento muţ ho nikdy
nepustí a aj keby ho zabil, jeho mŕtvola by ho stále pevne drţala.
No Will slabol a uţ aj plakal, trpko vzlykal, keď kopal, ťahal
a udieral muţa hlavou a nohami, lebo vedel, ţe onedlho mu svaly
ochabnú. Zrazu si všimol, ţe muţ leţí nehybne, hoci rukou ho zviera
rovnako tuho. Leţal tam a nechal Willa, nech ho mláti kolenami a hla-
vou, a len čo to Will uvidel, opustili ho posledné sily a bezmocne spa-
dol vedľa protivníka, kaţdučký nerv v tele mu brnel, tŕpol a bolel ho.
Will sa bolestivo nadvihol a uprel oči do hlbokej tmy. Na zemi
vedľa muţa rozoznal nejaký biely fľak. Bola to biela hruď a hlava veľ-
kého vtáka, démona – kršiaka, ktorý leţal nehybne. Will sa pokúsil od-
tiahnuť a jeho slabý pokus muţa prebral, no zovretie neuvoľnil.
Pohol sa. Voľnou rukou opatrne ohmatával Willovu pravú ruku.
Willovi sa postavili vlasy dupkom.
Potom muţ povedal: „Daj mi druhú ruku.“
„Opatrne,“ vyhŕkol Will.
Muţova voľná ruka nahmatala Willovu ľavicu a končekmi prstov
mu jemne prechádzal cez zápästie na opuchnutú dlaň a veľmi opatrne
ku kýpťom po dvoch stratených prstoch.
Ihneď mu ruku pustil a posadil sa.
„Máš nôţ,“ povedal. „Si nositeľ noţa.“
[240]
 Hlas mal zvučný, hrubý, ale zadychčaný. Will cítil, ţe je ťaţko
zranený. Zranil tohto tmavého protivníka on?
Will zostal vyčerpane leţať na kameňoch. Videl iba muţovu silu-
etu, ako sa skláňa nad ním, ale nevidel mu tvár. Muţ siahol kamsi na-
bok a po chvíli sa Willovi od kýpťov prstov šíril do ruky nádherný upo-
kojujúci chlad, keď mu muţ vtieral do pokoţky nejakú hojivú masť.
„Čo robíte?“ spýtal sa Will.
„Liečim ti ranu. Nehýb sa.“
„Kto ste?“
„Som jediný človek, ktorý vie, načo ten nôţ je. Drţ ruku takto.
A nehýb sa.“
Vietor sa rozburácal silnejšie a Willovi dopadli na tvár zo dve
kvapky. Silno sa triasol, ale podoprel si ľavú ruku pravou, kým mu muţ
natieral masť na kýpte a rany a pevne mu okolo ruky omotával pás plát-
na.
Len čo bol obväz uviazaný, muţ sa zvalil nabok a ľahol si aj on.
Will, prekvapený poţehnanou chladnou necitlivosťou v ruke, sa pokúsil
sadnúť si a pozrieť naňho. Lenţe tma ešte zhustla. Tmavou rukou hma-
tal pred sebou a zistil, ţe sa dotýka muţovej hrude, kde mu v hrudníku
bilo srdce ako vtáča v klietke.
„Áno,“ povedal muţ zachrípnuto. „Skús ho vyliečiť.“
„Ste chorý?“
„Onedlho mi bude lepšie. Máš nôţ, však?“
„Áno.“
„A vieš, ako ho pouţívať?“
„Áno, viem. Vy ste z tohto sveta? Odkiaľ o ňom viete?“
„Počúvaj,“ povedal muţ a s námahou sa posadil. „Neprerušuj ma.
Ak si nositeľ noţa, máš úlohu väčšiu, neţ si vieš predstaviť. Dieťa. Ako
mohli dovoliť, aby sa to stalo? Nuţ, tak to musí byť. Blíţi sa vojna,
chlapče. Najväčšia vojna všetkých čias. Niečo podobné uţ kedysi raz
bolo, no tentoraz musí zvíťaziť správna strana. Celé tisíce rokov ľud-
ských dejín sme nemali nič iba lţi, propagandu, krutosť a podvod. Je
načase, aby sme začali odznova, ale tentoraz poriadne.“
Odmlčal sa, aby sa niekoľkokrát chrčavo nadýchol.
„Ten nôţ,“ pokračoval po chvíli, „starí filozofi vôbec nevedeli, čo
robia. Vytvorili prostriedok, ktorý môţe rozseknúť aj najmenšie čias-
[241]
točky hmoty, a pouţili ho na to, aby kradli cukríky. Netušili, ţe vyrobili
jedinú zbraň vo všetkých vesmíroch, ktorá by mohla poraziť tyrana.
Vládcu. Boha. Vzbúrení anjeli neuspeli, lebo nemali nič také ako tvoj
nôţ, ale teraz...“
„Ja som ho nechcel! Ja ho nechcem!“ kričal Will. „Ak oň stojíte,
vezmite si ho! Nenávidím ho, nenávidím, čo robí.“
„Prineskoro. Nemáš na výber – ty si nositeľ, nôţ si ťa vybral.
A navyše, oni vedia, ţe ho máš, a ak ho nepouţiješ proti nim, vytrhnú ti
ho z rúk a budú ho pouţívať proti nám, naveky.“
„Ale prečo by som mal proti nim bojovať? Bojoval som uţ pridl-
ho, uţ nevládzem ďalej, chcem...“
„A vyhral si tie boje?“
Will mlčal. Potom povedal: „Áno, myslím, ţe áno.“
„Bojoval si o nôţ?“
„Áno, ale...“
„Tak potom si bojovník. Si ním. Škriep sa o čokoľvek iné, ale ne-
popieraj vlastný charakter.“
Will chápal, ţe ten muţ hovorí pravdu. Lenţe bola to nevítaná
pravda. Ťaţká a nepríjemná. Zdalo sa, ţe muţ to vie, lebo dovolil Wil-
lovi skloniť hlavu a aţ potom pokračoval.
„Sú dve veľké mocnosti,“ rozhovoril sa, „a bojujú od počiatku
vekov. Kaţdý pokrok v ľudskom ţivote, kaţdý útrţok poznania, múd-
rosti a slušnosti, čo máme, jedna strana vytrhla zo zubov tej druhej.
O kaţdé malé rozšírenie ľudskej slobody urputne medzi sebou bojovali
tí, ktorí chcú, aby sme vedeli viac, aby sme boli múdrejší a silnejší,
s tými, ktorí chcú, aby sme poslúchali, boli pokorní a podriadili sa.
A teraz sa obidve sily pripravujú na boj. Obe chcú nado všetko na
svete získať tvoj nôţ. Musíš si vybrať, chlapče. Doviedli nás sem, nás
oboch – teba s noţom a mňa, aby som ti to povedal.“
„Nie! Vy sa mýlite!“ zvolal Will. „Ja som nič také nehľadal! Toto
som vôbec nehľadal!“
„Môţeš si to myslieť, ale toto si našiel,“ poznamenal muţ v tme.
A potom Stanislaus Grumman, Jopari, John Parry zaváhal.
Bolestne si uvedomoval, čo prisahal Leemu Scoresbymu, a pred-
tým, neţ prísahu porušil, zaváhal, ale porušil ju.

[242]
 „Musíš ísť k lordovi Asrielovi,“ vysvetľoval, „a povedať mu, ţe
ťa posiela Stanislaus Grumman a ţe máš zbraň, ktorú nadovšetko potre-
buje. Či sa ti to páči, chlapče, alebo nie, máš úlohu. Zabudni na všetko
ostatné, bez ohľadu na to, aké dôleţité sa ti to zdá, choď a urob to. Zjaví
sa niekto, kto ťa bude viesť: noc je plná anjelov. Rana sa ti teraz zahojí.
Počkaj. Predtým neţ pôjdeš, chcem sa na teba poriadne pozrieť.“
Nahmatal vedľa seba batoh, ktorý niesol, niečo z neho vybral,
rozmotal vrstvy voskového plátna a potom škrtol zápalkou a zapálil
malý lampášik. V jeho svetle, v daţdi a vetre tí dvaja hľadeli na seba.
Will videl blčiace belasé oči, strhanú, od bolesti vyčerpanú tvár,
s niekoľkodňovým šedivým strniskom na vzdorovito vytrčenej brade,
a chudé telo zhrbené pod hrubým plášťom lemovaným perami.
Šaman videl chlapca ešte mladšieho, neţ si myslel, štíhle telo
v roztrhanej plátennej košeli sa mu triaslo a na tvári sa mu zračilo vy-
čerpanie, prudkosť a ostraţitosť, ale ţiarila na nej aj neskrotná zveda-
vosť a veľké oči pod rovným čiernym obočím, také podobné očiam jeho
matky.
Obaja zrazu pocítili aj prvú iskričku čohosi iného.
No vtom, keď lampáš osvietil tvár Johna Parryho, zo zatiahnutej
oblohy čosi priletelo, a kým mohol povedať čo len slovo, padol mŕtvy
so šípom v chorom srdci. Démon - kršiak v okamihu zmizol.
Will tam iba omráčene sedel.
Niečo sa mihlo v kútiku jeho zorného poľa, pravá ruka mu oka-
mţite vyletela nahor a zistil, ţe v nej zviera červienku s červenou nápr-
senkou, vystrašeného démona.
„Nie! Nie!“ kričala bosorka Juta Kamainen a spadla dolu, drţiac
sa za srdce, nemotorne sa zvalila na skalistú zem a namáhavo sa usilo-
vala vstať.
No Will bol pri nej, prv neţ sa mohla postaviť, a magický nôţ jej
priloţil k hrdlu.
„Prečo si to urobila?“ skríkol. „Prečo si ho zabila?“
„Lebo som ho milovala a on mnou opovrhol! Som bosorka! Ja
neodpúšťam!“
A pretoţe bola bosorka, za normálnych okolností by sa chlapca
nebála. Z Willa však mala strach. Ešte nikdy nestretla silnejšieho a ne-
bezpečnejšieho človeka, neţ bola táto mladá zranená postava, a bála sa.
[243]
Cúvla, a on za ňou, ľavou rukou ju schmatol za vlasy a zrazu ho nebole-
la. Cítil iba nekonečné a zdrvujúce zúfalstvo.
„Ty nevieš, kto to bol!“ kričal. „Bol to môj otec!“
Bosorka pokrútila hlavou a zašepkala: „Nie. Nie! To nemôţe byť
pravda. Nemoţné!“
„Myslíš si, ţe všetko musí byť moţné? Veci musia byť skutočné!
Bol to môj otec, a ani jeden z nás o tom nevedel aţ do okamihu, keď si
ho zabila! Bosorka, čakal som celý svoj ţivot, prešiel som celú tú cestu,
a nakoniec som ho našiel, ale ty si ho zabila.“
Triasol jej hlavou, akoby to bola handra, a napoly omráčenú ju
šmaril na zem. Jej ohromenie bolo skoro väčšie neţ strach z Willa, a ten
bol skutočný. Omráčená sa zdvihla a prosebne ho chytila za košeľu.
Odstrčil jej ruku.
„Čo také ti spravil, ţe si ho musela zabiť?“ rozkričal sa na ňu.
„Povedz mi to, ak môţeš!“
Bosorka pozrela na mŕtveho muţa, potom na Willa a smutne po-
krútila hlavou.
„Nie, nemôţem ti to vysvetliť. Si primladý. Ty by si tomu nero-
zumel. Milovala som ho. To je všetko. To je dosť.“
A prv ako ju mohol Will zastaviť, pokojne klesla nabok, v ruke
drţala rukoväť noţa, ktorý si práve vytiahla spoza pása, a vrazila si ho
medzi rebrá.
Will necítil zdesenie, iba bezútešnosť a zmätok.
Pomaly vstal a pozrel na mŕtvu bosorku, na jej husté čierne vlasy,
červené líca, hladké biely končatiny mokré od daţďa a pootvorené pery,
akoby čakajúce na bozk.
„Nechápem,“ povedal nahlas. „To sa nedá pochopiť.“
Will sa znova otočil k mŕtvemu muţovi, k svojmu otcovi.
Tisíc vecí mu zvieralo hrdlo a iba lejak mu ochladzoval páľavu
v očiach. Lampášik stále blikal a sliepňal, keď závan vzduchu prenikol
povedľa zle priliehajúceho skielka a oblizol plameň, a pri jeho svetle si
Will kľakol, poloţil si ruky na muţovo telo, dotkol sa mu tváre, pliec,
hrudníka, zavrel mu oči, odhrnul z čela mokré sivé vlasy, pritisol si dla-
ne na drsné líca, zavrel otcovi ústa, stískal mu ruky.
„Otec,“ hovoril. „Ocko, otecko. Otec. Nerozumiem, prečo to uro-
bila. Pre mňa je to nepochopiteľné. Ale sľubujem, prisahám, ţe urobím,
[244]
o čo si ma ţiadal. Budem bojovať. Budem bojovník. Tento nôţ odne-
siem lordovi Asrielovi, nech je kdekoľvek, a pomôţem mu poraziť ne-
priateľa. Urobím to. Teraz môţeš odpočívať. Uţ je dobre. Teraz môţeš
spať.“
Vedľa mŕtveho muţa leţal batoh z jelenice, voskové plátno, lam-
pášik a škatuľka z rohoviny s hojivou masťou z machu krvistavu. Will
to pozbieral a potom si všimol, ţe za otcovým telom leţí jeho perím
lemovaný plášť, ťaţký a zmáčaný, ale teplý. Otec ho uţ nevyuţije
a Will sa triasol od zimy. Rozopol bronzovú sponu na hrdle mŕtveho
muţa, prehodil si batoh cez plece a zakrútil sa do plášťa.
Sfúkol lampáš, obzrel sa na nejasnú siluetu otca, na bosorku, zno-
va na svojho otca a potom sa otočil, aby zišiel dolu svahom.
V rozbúrenom ovzduší sa vznášal elektrizujúci šepot a v poryvoch
vetra Will počul aj iné zvuky – zmätenú ozvenu výkrikov a spevu, rin-
kot kovu o kov, mávanie krídel, ktoré v tej chvíli znelo tak blízko, ako-
by ho v skutočnosti mal v hlave, a ďalšie zvuky také vzdialené, ţe moh-
li byť aj z inej planéty. Kamene sa mu pod nohami kĺzali a odskakovali,
oveľa ťaţšie sa mu schádzalo dolu, neţ išlo hore, no neochaboval.
Keď zabočil po poslednom jarčeku tesne pred miestom, kde spala
Lyra, odrazu zastal. Stáli tam v tme dvaja muţi, akoby na niečo čakali.
Will poloţil ruku na nôţ.
Vtom jeden z nich prehovoril.
„Ty si ten chlapec s noţom?“ spýtal sa a jeho hlas znel rovnako
čudne ako to mávanie krídel. Nech to bol ktokoľvek, človek to nebol.
„Kto ste?“ spýtal sa Will. „Ste ľudia, alebo...“
„Nie, nie sme ľudia. Sme stráţcovia. Bene elim. V tvojom jazyku
anjeli.“
Will zostal ticho. Hovoriaci pokračoval:
„Iní anjeli majú iné funkcie a iné schopnosti. Naša úloha je jed-
noduchá – potrebujeme ťa. Sledovali sme šamana na kaţdom kúsku
cesty, dúfali sme, ţe nás dovedie k tebe, a aj doviedol. Teraz zase my
musíme odviesť teba k lordovi Asrielovi.“
„Boli ste celý čas s mojím otcom?“
„Kaţdý okamih.“
„Vedel o tom?“
„Netušil.“
[245]
 „Prečo ste teda nezastavili bosorku? Prečo ste jej dovolili, aby ho
zabila?“
„Predtým by sme to boli urobili. Lenţe keď nás doviedol k tebe,
jeho úloha sa skončila.“
Will nepovedal nič. V hlave mu zunelo. Ani toto sa nedalo po-
chopiť.
„Dobre,“ povedal napokon, „pôjdem s vami. No najprv musím
zobudiť Lyru.“
Odstúpili, aby ho nechali prejsť, a keď prechádzal blízko nich,
pocítil vo vzduchu chvenie, ale nevšímal si ho a sústredil sa na zostup
dolu svahom k malému úkrytu, kde spala Lyra.
Niečo ho však donútilo zastať.
V tme videl, ţe všetky bosorky, ktoré Lyru stráţili, nehybne sedia
alebo stoja. Všetky sa podobali na sochy, ibaţe dýchali, hoci sotva ţili.
Niekoľko tiel v čiernom hodvábnom oblečení leţalo na zemi, a keď
Will zdesene hľadel na ne, pochopil, čo sa muselo stať – vo vzduchu na
ne zaútočili fantómovia a ony z ľahostajnosti spadli a zabili sa.
Ale...
„Kde je Lyra?“ vykríkol nahlas.
Diera pod skalou bola prázdna. Lyra sa stratila.
Pod previsom, kde leţala, však niečo bolo. Uvidel Lyrin plátenný
plecniak a podľa toho, aký bol ťaţký, Will sa doň ani nemusel pozrieť,
aby vedel, ţe alethiomer zostal v ňom.
Will krútil hlavou. To nemôţe byť pravda. Lenţe bolo to tak –
Lyra zmizla, Lyru zajali, Lyra sa stratila.
Dve tmavé postavy bene elim sa ani nepohli, keď povedali:
„Teraz musíš ísť s nami. Lord Asriel ťa potrebuje ihneď. Sila ne-
priateľa rastie kaţdou minútou. Šaman ti povedal, čo je tvojou úlohou.
Nasleduj nás a pomôţ nám zvíťaziť. Poď s nami. Poď tadiaľto. Poď
teraz hneď.“
Will pozrel na nich, na plecniak a zase na nich, ale nepočul ani
slovo z toho, čo povedali.

[246]
Obsah
1 Mačka a hraby ................................................................................................ 5
2 Medzi bosorkami.......................................................................................... 25
3 Svet detí ....................................................................................................... 45
4 Trepanácia .................................................................................................... 57
5 Listy .............................................................................................................. 80
6 Svietiaci letci................................................................................................. 91
7 Rolls-Royce ................................................................................................. 112
8 Anjelská veža .............................................................................................. 129
9 Krádež......................................................................................................... 146
10 Šaman....................................................................................................... 158
11 Belvedér ................................................................................................... 170
12 Jazyk na obrazovke................................................................................... 180
13 Aesahaettr ................................................................................................ 193
14 Alamská roklina ........................................................................................ 210
15 Mach krvistav ........................................................................................... 231

[247]
Philip Pullman THE SUBTLE KNIFE
Copyright © 1997 by Philip Pullman
All rights reserved
Translation © 2003 by Oľga Kralovičová
Cover illustration © 2003 by Jacek Kopalski
Cover design © 2003 by Viera Fabianová
Slovak edition © 2003 by Ikar
Z anglického originálu The Subtle Knife
(Scholastic Children's Books, London 1997)
preloţila Oľga Kralovičová.
Redigovala Oľga Ruppeldtová.
Ilustrácia na obálke Jacek Kopalski.
Obálku navrhla Viera Fabianová.
Technická redaktorka Renáta Hrabušická.
Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2003
ako svoju 1602. publikáciu.
Zalomenie do strán Ikar, a. s., Bratislava.
Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bysttica.
ISBN 80-551-0556-1

[248]