Slovenský kopov je naše národné plemeno duričov. V hornatejších oblastiach Slovenska sa vyskytoval odnepamäti a prvá zmienka o ňom pochádza až z čias Uhorska. To dokazuje, že ide o poľovného psa, ktorý má veľmi dobré vlastnosti.
Slovenský kopov
Štandard plemena slovenského kopova vypracoval v roku 1940 slovenský kynológ Koloman Slimák. Samostatný klub duričov vznikol v roku 1962 a FCI uznala slovenského kopova za samostatné plemeno v roku 1963.
Aj keď ide o psa ľahšej stavby tela, zato má pevnú kostru obdĺžnikového tvaru. Jeho hlava je primerane veľká a má tmavé oči madľovitého tvaru, ktoré prezrádzajú, že ide o veľmi živého a odvážneho psa. Rovný chrbát je stredne dlhý, svalnaté nohy s primeraným zaokrúhlením sú rovné a má vždy čierne pazúre. Chvost v pokoji siaha po pätový kĺb.
Srsť kopova je stredne dlhá (3-5 cm), priliehavá a hustá. Jej farba je čierna so žltohnedými až mahagónovými odznakmi na pyskoch, nad očami, na vnútornej strane ušníc a končatinách, ale aj na spodnej časti chvostu a na zadku.
Využitie slovenského kopova
Ide o najrozšírenejšieho duriča u nás, a to nie len z dôvodu, že je národným plemenom Slovenska, ale najmä kvôli jeho výborným vlastnostiam. Je to odvážny a veľmi vytrvalý pes, ktorý dokáže hlasito prenasledovať teplú stopu zveri aj v náročnom teréne, a to i niekoľko hodín. Kopovy majú zo všetkých u nás chovaných duričov najviac titulov „divičiar„, teda punc špecialistov na lov diviačej zveri.
Slovenský kopov má veľmi vyvinutý orientačný zmysel a je samozrejmosťou, že sa dokáže vrátiť naspäť aj z niekoľkokilometrovej vzdialenosti v neznámom teréne. Má jemný čuch a dokáže efektívne nahradiť farbiara a vďaka tomu sa môže spolu so štajerským duričom zúčastniť na predbežných skúškach farbiarov, aj napriek tomu že nie je farbiarske plemeno.
Slovenské kopovy sa tiež vyznačujú silným loveckým pudom a živým temperamentom, preto si vyžadujú dôslednú výchovu a výcvik môže trvať dlhšie. Sú oddané svojmu pánovi a každú návštevu oznámia hlasným štekaním.
