Keď prehovorí ikona

Písať takmer celý život o balete a nevidieť Baryšnikova, zvlášť keď príde do Bratislavy (20. a 21. marca 2019), by som považovala za hriech. Iste, v jeho veku človek prirodzene nemôže očakávať, že bude robiť na javisku vrcholné kúsky klasického tanca, o to v predstavení BRODSKY / BARYSHNIKOV ani vôbec nejde. Baryšnikov je okrem baletnej legendy aj herec a podľa slov jeho priateľa spisovateľa Brodského aj úžasný človek s fantastickou mysľou a intuíciou.

Okrem svetových baletných scén účinkoval aj v niekoľkých filmoch neopomenúc aj populárny seriál Sex v meste, kde stvárnil ruského sochára. Hoci sa v minulosti chodilo na jeho predstavenia za jeho tanečným umením, tento umelec má v sebe niečo čo to umenie presahuje – charizmu. S tou prišiel aj na javisko Slovenského národného divadla a keby nepovedal ani slovo a keby sa ani len nepohol, bolo vzácne dýchať s ním rovnaký vzduch, ocitnúť sa spolu s ním v rovnakom čase na rovnakom mieste. Aj pre toto (okrem iných záležitostí) mám rada divadlo – že môžete byť tu a teraz s ľuďmi-umelcami-osobnosťami, s ktorými sa v normálnom živote bežný človek nemá možno ani šancu stretnúť.

Ako informuje bulletin „sólová inscenácia BRODSKY / BARYSHNIKOV je emocionálnou cestou do sveta poézie ruského básnika, nositeľa Nobelovej ceny Josifa Brodského. Michail Baryšnikov tlmočí strhujúce a hlboké verše svojho blízkeho priateľa a svojou krehkou fyzickou prítomnosťou prenáša divákov do najvnútornejšieho sveta ruského básnika. Režisérom a zároveň autorom námetu a scenára je významný lotyšský tvorca Alvis Hermanis, umelecký šéf Nového divadla v Rige. Michail Baryšnikov – ikona svetového baletu sa na Slovensku predstavil po prvý raz. Predstavenie bolo v ruskom jazyku so slovenskými titulkami v preklade Jána Strassera a uskutočnilo sa v spolupráci s agentúrou Kunst Via“.

Na javisku je situovaný architektonický objekt – dom/masívny sklený altánok/zimná záhrada/letovisko(?), ťažko povedať, či konkrétne sídlo Brodského, v ktorom sa zdržiaval, alebo len vizuálna metafora z fantázie scénografa. Pravdepodobne najbližším sa javí byť záhradný altánok inšpirovaný architektúrou 20. storočia, ktorý môže byť univerzálnym, nadčasovým odkazom na Brodského nezávislým na mieste a krajine situovania. Pred ním dve lavičky, starý pásový magnetofón a skrinka iskriacich haprujúcich poistiek s vytŕčajúcimi drôtmi. Atmosféru kreuje svetlo v interiéri objektu, aj mimo neho, hoci sa občas nasvieti objekt „slnečným“ svetlom, zväčša reprezentuje noc teplým interiérovým svetlom. Michail Baryšnikov doň vstupuje s kufrom, kde má všetko potrebné, čo postupne v inscenácii použije a v závere to všetko opäť zbalí, aby odišiel, rovnako ako prišiel. Akoby s kufrom cestoval z krajiny do krajiny, z domu do domu, z duše do duše.

Na javisku dominuje, napriek masívnej architektúre minimalizmus – výtvarný aj pohybový. Sem tam nebezpečne vyprsknú iskry, protagonista sa natrie na chvíľu penou/farbou, v jednom krásnom momente roztrúsi akoby mimochodom do povetria prach/dym, číta knižky, vyzlečie si časti odevu, vchádza do domu, otvára dvere (akoby symbolickým gestom vzduchu slobody) a znova vychádza a zatvára, utrie handrou kvapky z okna, dýchne naň, alebo ho natrie na bielo evokujúc hmlu z básne… všetko, čo sa fyzicky na javisku udeje je v metaforách zašifrované v poézii Brodského, ktorého Baryšnikov sprítomňuje. Raz recituje z pamäti, inokedy básne číta, alebo ich počujeme zo záznamu a vtedy ich rozpohybuje viac v pantomimickom geste, než v tom tanečnom.

Baryšnikov sa s Brodským stretol v zahraničí na jednej spoločnej večeri priateľov, kde ich rozhovor začal a podľa slov Baryšnikova, „neskončil ďalších dvadsať rokov“. Z predstavenia je evidentná nielen ľudská blízkosť týchto dvoch geniálnych umelcov, Baryšnikov sa priam do Brodského „prevteľuje“, akoby bol jeho druhým ja bez toho, aby sa ho snažil napodobňovať. Prirodzene vkĺza svojim hereckým prejavom (ale predovšetkým dušou) do jeho veršov, ktoré aj napriek intelektuálnej rovine robí zrozumiteľnými. A hoci divák má možnosť sledovať verše v slovenskom preklade na projekcii, vlastne to nie je ani nutné. Zážitkom je počuť interpretov hlas a jeho ruskú ľúbozvučnosť a melodiku. Umelec, ktorý takmer celý život fungoval v zahraničí, akoby sa týmto predstavením vrátil z emigrácie, vrátil k sebe, domov, k vlastnej identite. Akoby najvýznamnejší tanečník svojej doby, ktorému svedčí Paríž, aj New York, aj životná partnerka herečka Jessica Lange, (s ktorou má dcéru) „ťahajúc za rukáv“ svojho petrohradského priateľa z neba aj z Benátok, kde je pochovaný odrazu „otočil kľúčom v zámke svojho domu“ v rodnej Rige.

Projekt nie je prvoplánovou prezentáciou spisovateľových básní, ani imitáciou osoby Brodského. Baryšnikov obrazy jeho intelektuálnych a zároveň intuitívnych básní „tlmočí“ rečou tela. Spolu s režisérom predstavenia využili v pohybe idey divadla Kabuki, Flamenca, štylistiku japonského Buto a estetiku starogréckych skulptúr, bez toho, aby nasledovali ich proces, ale čerpali z nich inšpiráciu. Umelec sa zámerne snaží gesticky presne spredmetniť slovo básnika, pomáhajúc si tvrdením Marthy Graham, že „telo nevie klamať“. Josif Brodsky je/bol jedným z najväčších básnikov 20. storočia, narodený v roku 1940 v Leningrade (dnes st. Peterburg), stal sa univerzitným profesorom a držiteľom Nobelovej ceny – (nie žeby tieto skutočnosti neboli podstatné), ale Baryšnikov svojou ľudsky prirodzenou interpretáciou predstavil predovšetkým Brodského hĺbavú dušu, jeho privátnu intimitu. Silne zarezonujú slová o starobe, o čiernom koni a mnohé iné…, ale čo sa najviac chveje v divadelnom povetrí je duch Brodského, ktorý k nám prehovára cez telo a ústa Baryšnikova. Akoby bol Michail na deväťdesiat minút jeho médiom, ktoré prepožičiava Josifovi svoju telesnú schránku na sprostredkovanie básnikových odkazov z inej dimenzie tomuto svetu.

Tí, ktorí čakali viac pohybovej akcie, nevedeli zrejme tak celkom, na čo idú a boli možno sklamaní (opäť som sa musela hanbiť do rukáva za každého nevhodne odchádzajúceho diváka počas predstavenia, narátala som ich plus mínus pätnásť) a hoci bola sála opery a baletu SND plná, vnútorne ma podráždili tieto ojedinelé úniky, rovnako ako mimoriadne časté rušivé pokašliavania návštevníkov, zatiaľ čo som s napätím a úctou „striehla“ na každé Baryšnikove gesto. Práve v ňom (nielen v recitovanom slove) bol Brodský odrazu prítomný, akoby sme na tej onej večeri spred rokov, sedeli spolu s ním.

Michail Baryšnikov poskytol bratislavskému divákovi tichý, vnútorný, nádherne intelektuálny zážitok, v ktorom silou svojho generačného nadhľadu a pokory úprimne myslel na svojho priateľa, ktorého vo svojej vlastnej interpretácii ľudsky, dôverne a veľkoryso uprednostnil pred dôležitosťou svojej vlastnej osoby a oslavovanej ikony baletu. Urobil to prirodzene a so všetkou svojou charizmou, energiou ktorej obsiahol sálu približne o deväťsto divákoch a pritom dokázal zasiahnuť každého individuálne. Iste, nájdu sa aj takí, pre ktorých to asi bola nuda. Pre mňa osobne to bol divadelný sviatok. Akési slová z úst anjelov – toho z nebies cez toho pozemského. Tak nejako to vyzerá, keď prehovorí ikona.

Autor: Barbara Brathová

písané z predstavenia 20. 3. 2019

Mikhail Baryšnikov (narodený v roku 1948 v lotyšskej Rige) je považovaný za jedného z najlepších tanečníkov našej doby. Svoju veľkolepú kariéru začal v Kirovskom balete vo vtedajšom Leningrade. V roku 1974 ušiel na Západ a usadil sa v New Yorku, kde sa stal hlavným sólistom American Ballet Theatre (ABT). V roku 1978 začal pôsobiť v New York City Ballet, kde spolupracoval s Georgeom Balanchinom a Jeromom Robbinsom. O rok neskôr bol vymenovaný za umeleckého riaditeľa v ABT. Počas nasledujúceho desaťročia tu uviedol celú novú generáciu tanečníkov a choreografov. V období rokov 1990 až 2002 pôsobil ako riaditeľ a tanečník s White Oak Dance Project, kde spolu s choreografom Markom Morrisom vybudoval a rozšíril repertoár a zvýšil povedomie o modernom americkom tanci. Ako herec vystupoval v mnohých inscenáciách na Broadwayi a inde, ako aj vo filme a v televízii. Za inscenáciu Metamorfóza získal nomináciu na Tony Award a Drama Desk Award, ako aj nomináciu na Cenu akadémie – Oscara – za film Bod zlomu/The Turning Point. Medzi ďalšie divadelné inscenácie patria Zakázané Vianoce, alebo lekár a pacient/Forbidden Christmas or The Doctor and the Patient, Krátke Beckettove hry/Beckett Shorts, V Paríži /In Paris, Muž v bedni/Man in a Case, Starena/The Old Womana List človeku/Letter to a Man. V roku 2005 otvoril Mikhail Baryšnikov v New Yorku Baryshnikov Arts Center (BAC) – tvorivý priestor zameraný na podporu multidisciplinárnych umelcov z celého sveta. Mikhail Baryšnikov je nositeľom mnohých významných ocenení vrátane Čestnej ceny Kennedyho centra, Štátnej medaily za umenie, Ceny britského Spoločenstva národov, Chubb Fellowship, Ceny Jeromea Robbinsa, Vilcekovej ceny, ako aj prestížnej japonskej Najvyššej cisárskej ceny za umenie/Praemium Imperiale International Arts Award v oblasti divadla a filmu. V roku 2010 bol vymenovaný za Dôstojníka Francúzskej čestnej légie a v roku 2018 získal cenu The Arts Arena Award.

Autora námetu a režiséra inscenácie Brodsky / Baryshnikov Alvisa Hermanisa zaradil švajčiarsky časopis pre umenie a kultúru DU Magazine medzi najvplyvnejších divadelných režisérovi posledného desaťročia. V súčasnosti Hermanis spolupracuje s významnými európskymi divadlami (viedenský Burgtheater, Schaubühne v Berlíne, Kammerspiele v Mníchove, Schauspielhaus v Zürichu, Teatro alla Scala v Miláne, Opéra National de Paris, Staatsoper im Schiller Theater v Berlíne, Wiener Staatsoper a La Monnaie Brussels). Od roku 2012 Alvis Hermanis režíruje opery na SalzburgerFestspiele. Medzi jeho originálne operné diela patrí napríklad Trubadúr s Plácidom Domingom a Annou Netrebko (2014) či La Damnation de Faust s Jonasom Kaufmanom v Opéra National de Paris (2015). Alvis Hermanis je držiteľom mnohých ocenení (Európska cena New Theatre Realities, Stanislavského cena, Zlatá maska, Nestroyova cena a ďalšie). Jeho inscenácie uviedli na najdôležitejších divadelných festivaloch od Avignonu po Edinburgh. Svetová premiéra monodrámy BRODSKY/BARYSHNIKOV sa konala v októbri 2015 v Novom divadle v Rige, v rodisku Michaila Baryšnikova

(zdroj: SND)

Brodsky / Baryshnikov
Svetová premiéra: 15. októbra 2015, Nové divadlo v Rige, Lotyšsko
Inscenácia je koprodukciou Nového divadla v Rige a Baryshnikov Productions
Predstavenie v Balete SND 20. a 21. marca 2019

Réžia: Alvis Hermanis
Výprava: Kristīne Jurjāne
Svetelný dizajn: Gleb Filštinskij
Zvuk: Oļegs Novikovs
Svetlá: Lauris Johansons
Video: Ineta Sipunova
Hudba: Jim Wilson, “God’s Chorus of Crickets”, Kārlis Tone
Pyrotechnické efekty: PYRA, s. r. o.

Účinkoval: Michail Baryšnikov

Predstavenie v ruskom jazyku so slovenskými titulkami
Preklad: Ján Štrasser

video