Notofaqus (lat. Nothofagus) - nothofagaceae fəsiləsinə aid bitki cinsi.
Nothofagus növləriAvstraliya N. baumanniae • N. cunninghamii • N. discoidea • N. fusca • N. gunnii • N. menziesii • N. moorei • N. nuda • N. solandri • N. stylosa • N. truncata • N. womersleyiCənubi Amerika N. alessandri • N. alpina • N. antarctica • N. betuloides • N. dombeyi • N. glauca • N. nitida • N. obliqua • N. pumilio Notofaqus (lat. Nothofagus) - nothofagaceae fəsiləsinə aid bitki cinsi.
Nothofagus (faig austral) és un gènere compost per 35 espècies arbòries pròpies dels climes temperats oceànics fins a subtropicals de l'hemisferi austral. Es troba doncs a Sud-amèrica (Xile i Argentina) i Oceania (Austràlia, Tasmània, Nova Zelanda, Nova Guinea i Nova Caledònia).
Forma una família pròpia (Nothofagaceae), tot i que en el passat va ser inclosa a la família de les fagàcies. Estudis filogenètics han demostrat però que es tracta de famílies distintes.
Les fulles d'aquests arbres poden ser dentades o enteres, perennifòlies o caducifòlies. Els seus fruits són petites i aplanades núcules, reunides en grups de 6 o 7 dins d'una cúpula.
Nothofagus (faig austral) és un gènere compost per 35 espècies arbòries pròpies dels climes temperats oceànics fins a subtropicals de l'hemisferi austral. Es troba doncs a Sud-amèrica (Xile i Argentina) i Oceania (Austràlia, Tasmània, Nova Zelanda, Nova Guinea i Nova Caledònia).
Forma una família pròpia (Nothofagaceae), tot i que en el passat va ser inclosa a la família de les fagàcies. Estudis filogenètics han demostrat però que es tracta de famílies distintes.
Les fulles d'aquests arbres poden ser dentades o enteres, perennifòlies o caducifòlies. Els seus fruits són petites i aplanades núcules, reunides en grups de 6 o 7 dins d'una cúpula.
Pabuk (Nothofagus) je jediný rod čeledi pabukovité (Nothofagaceae) vyšších dvouděložných rostlin z řádu bukotvaré (Fagales). Jsou to opadavé nebo stálezelené dřeviny, rozšířené na jižní polokouli. V Česku se zejména v botanických zahradách a arboretech občas pěstuje pabuk jižní.
Pabuky jsou opadavé nebo stálezelené keře a stromy se střídavými jednoduchými listy s palisty. Listy jsou celistvé, celokrajné nebo pilovité, dvouřadě rozložené, se zpeřenou žilnatinou, krátce řapíkaté. Letorosty jsou štíhlé.
Květy jsou nenápadné, drobné, v trojkvětých vrcholících nebo jednotlivé, jednopohlavné. Samčí květy obsahují 8 až 40 tyčinek a jsou podepřeny zvonkovitým kalichem, Samičí květy jsou po 1 až 3 v číšce. Plodem jsou ostrohranné nažky, uzavřené v šupinaté a za zralosti pukající číšce, nejčastěji po 3.[1]
Kvetoucí větévky pabuku jižního (Nothofagus antarctica)
Plodící větévka pabuku Nothofagus alpina
Větévka pabuku Nothofagus fusca
Kmen pabuku Nothofagus solandri
Rod pabuk zahrnuje asi 35 druhů a je rozšířen výhradně na jižní polokouli. Pabuky rostou v jižní části jihoamerických And až po jih Patagonie, ve východní a jihovýchodní Austrálii a v oblasti od Papui-Nové Guiney po Tasmánii, Nový Zéland a Novou Kaledonii.[2]
V některých oblastech jižní polokoule tvoří pabuky převažující složku hustých lesních porostů, především v Chile a Argentině, méně výrazně i na Novém Zélandu.[3] Z fosilních dokladů je zřejmé, že v raných třetihorách se pabuky vyskytovaly na většině území Austrálie.
Rod pabuk byl často (např. Cronquist) řazen do čeledi bukovité (Fagaceae). Taková skupina je ovšem parafyletická, neboť pabukovité tvoří bazální větev řádu bukotvaré (Fagales).[2]
Pabuky se od bukovitých liší především plodolisty s jediným obalem, listy s lístkovitými palisty a celokrajným až dvakrát pilovitým okrajem. Buk má palisty úzce trojúhelníkovité, plodolisty se 2 obaly a listy celokrajné až pilovité ale nikdy dvakrát pilovité.[4]
Pabuk jižní (Nothofagus antarctica) je občas pěstován jako sbírková dřevina, např v Arboretu Žampach a Dendrologické zahradě v Průhonicích.[5]
Obrázky, zvuky či videa k tématu pabuk ve Wikimedia Commons
Pabuk (Nothofagus) je jediný rod čeledi pabukovité (Nothofagaceae) vyšších dvouděložných rostlin z řádu bukotvaré (Fagales). Jsou to opadavé nebo stálezelené dřeviny, rozšířené na jižní polokouli. V Česku se zejména v botanických zahradách a arboretech občas pěstuje pabuk jižní.
Sydbøg (Nothofagus) er en planteslægt med 12 arter, som i lang tid blev anset for at tilhøre bøge-familien, men genetiske studier har vist, at slægtskabet ikke er så tæt, som oprindeligt antaget. Sydbøg-familien har sin oprindelse på det historiske superkontinent Gondwanaland, og har i takt med dette superkontinents opløsning fået sin nuværende basis i den sydlige del af Sydamerika, Australien, Tasmanien, New Zealand, Ny Guinea og Ny Caledonien.
Die Scheinbuchen (Nothofagus), sehr häufig Südbuchen genannt, sind die einzige Pflanzengattung der Familie der Scheinbuchengewächse (Nothofagaceae) innerhalb der Ordnung der Buchenartigen (Fagales). Sie sind auf der Südhalbkugel beheimatet.
Die meisten Arten sind Bäume, wenige auch Sträucher. 26 Arten sind immergrün, sieben laubwerfend und zwei halbimmergrün. In den gemäßigten Regenwäldern Südamerikas, Tasmaniens und Neuseelands sind Scheinbuchen die vorherrschenden Baumarten der Waldflora. In den magellanischen Regenwäldern Patagoniens bilden sie sowohl den größten Teil der Kronenschichtbäume als auch die über das Laubdach ragenden Emergenten.
Die wechselständig und meist spiralig, manchmal zweizeilig am Zweig angeordneten Laubblätter sind in Blattstiel und Blattspreite gegliedert. Die Blattspreiten sind einfach. Die Blattränder sind selten glatt, meist gezähnt, gekerbt oder gesägt. Nebenblätter sind vorhanden.
Die Scheinbuchen sind einhäusig getrenntgeschlechtig (monözisch). Die kleinen Blüten stehen einzeln in den Blattachseln oder in achselständigen Blütenständen. Bis zu fünf männliche Blüten stehen in den Blütenständen zusammen; sie sind von Tragblättern umhüllt. In den weiblichen Blütenständen befinden sich ein bis drei auch von Tragblättern umhüllte weibliche Blüten.
Männliche Blüten bestehen aus meist sechs schuppenartigen, verwachsenen Blütenhüllblättern und sechs bis 15 fertilen Staubblättern (manchmal auch mehr, aber manche Autoren bezeichnen solche Organe bei den Nothofagus mit vielen Staubblättern auch als Pseudanthien, es sind also eigentlich mehrere zusammengefasste Blüten). Bei den weiblichen Blüten stehen ihre Blütenhüllblätter in einem Kreis und zwei bis drei Fruchtblätter sind zu einem unterständigen, zwei- oder dreikammerigen Fruchtknoten verwachsen. Jedes Fruchtknotenfach enthält zwei Samenanlagen. Es sind gleich viele Griffel wie Fruchtblätter vorhanden. Die Bestäubung erfolgt über den Wind (Anemophilie).
Zweig mit weiblichen Blütenständen
Zweig mit männlichen Blütenständen
Die Früchte sind kleine Nüsse. Zwei bis sieben Früchte stehen zusammen und werden von einer Fruchthülle, einer beschuppten oder bestachelten (Cupula) umgeben. Im Gegensatz zu früheren Annahmen hat sich die Cupula als nicht homolog zu der der Buchengewächse erwiesen. Damit entfällt das Hauptargument für eine Zugehörigkeit der Scheinbuchen zu den Buchengewächsen, wenngleich die entferntere Verwandtschaft zu diesen innerhalb der Buchenartigen bestehen bleibt.
Die Pollen der Scheinbuchen unterscheiden sich deutlich von denen der anderen Buchenartigen. Sie sind radialsymmetrisch, angenähert oblat und isopolar und verfügen über vier bis zehn Keimöffnungen (Aperturen). Man unterscheidet acht Pollentypen:
Die fossilen Pollen werden als Nothofagidites bezeichnet.
Die Gattung Nothofagus und damit die Familie hat ein disjunktes Areal: Sie ist im südlichen Südamerika, Australien, Neuseeland, Neuguinea und Neukaledonien vertreten. Diese Verbreitung ist typisch für Taxa, die sich schon entwickelt hatten, als der Urkontinent Gondwana noch existierte. Nach dem Auseinanderdriften der Landmassen liegen nun die Areale der Arten weit auseinander. Da die Arten dieser Gattung ausschließlich auf der Südhalbkugel vorkommen, werden sie am häufigsten als Südbuchen bezeichnet.
Das Verbreitungsgebiet reicht heute vom Äquator bis zum 54. südlichen Breitengrad, von Meereshöhe bis zur subalpinen Baumgrenze. Die Standorte finden sich in tropischen, subtropischen und temperierten Regen-, Feucht- und Bergwäldern.
Die Scheinbuchen waren auch in der geologischen Vergangenheit immer auf die südliche Hemisphäre beschränkt. Der Ursprung der Buchenartigen wird in Südostasien vermutet. Von einem Zweig der Buchenartigen (einschließlich der Vorfahren der Buchengewächse und der Birkengewächse) nimmt man an, dass er nordwärts gewandert ist, von dem anderen (einschließlich der Vorfahren der Scheinbuchengewächse) wird eine südwärtige Migration postuliert.
Scheinbuchenfossilen sind bekannt aus dem südlichen Südamerika, aus Antarktika, Australien, von Neuguinea und den benachbarten Inseln, aus Neuseeland und Tasmanien, aber nicht aus Afrika und Indien. Der Ursprung von Nothofagus war sicherlich in den südlichen hohen Breiten, gefolgt von einer Radiation in die anderen südhemisphärischen Regionen während der späten Kreide und des Tertiärs. Wegen des vollständigen Fehlens von Nothofagus in Afrika und Indien kann die Radiation frühestens nach der Trennung dieser Kontinente von der einheitlichen Gondwana-Landmasse begonnen haben.
Nothofagus-Pollen treten erstmals im frühen Campanium des südlichen Südamerika und der Antarktischen Halbinsel auf. Das ist das erste Auftreten der Gattung überhaupt. Seit dem späten Campanium bzw. frühen Maastrichtium sind Pollen von allen vier rezenten Untergattungen aus Westantarktika und Südamerika bekannt. Von dort aus erreichen sie Australien, Tasmanien und Neuseeland. Aus Neuguinea ist nur Brassospora bekannt (seit dem mittleren Eozän) und erst im Pleistozän erreicht Brassospora als einzige Untergattung Neukaledonien.
Dieses räumliche und zeitliche Verbreitungsmuster legt einen Ursprung von Nothofagus in der biogeographischen „Weddell-Provinz“ nahe. Die größte Diversität und maximale Verbreitung von Nothofagus ist für das späte Oligozän und frühe Miozän nachgewiesen. Seitdem ist außer in Neuguinea und Neukaledonien eine Abnahme in der Verbreitung und Diversität zu verzeichnen sowie ein Aussterben von Brassospora in allen anderen Regionen. Das ist sicherlich eine Konsequenz der klimatischen Änderungen in der südlichen Hemisphäre seit der Eozän-Oligozän-Grenze.
Die Gattung Nothofagus wurde früher der Familie der Buchengewächse (Fagaceae) zugeordnet. Unabhängig von dieser Zuordnung gehören sie der Ordnung der Buchenartigen (Fagales) an. Der botanische Namen leitet sich vom griechischen Wort nothos für falsch, unecht ab, deshalb auch die deutsche Übersetzung von Nothofagus = Scheinbuche, denn es sind ja Bäume, die den Buchen sehr ähnlich sind und auch eine gewisse Verwandtschaft mit ihnen haben.
Die Gattung Nothofagus wurde 1850 durch den deutsch-niederländischen Botaniker Carl Ludwig Blume in Museum Botanicum, 1, S. 307[1] aufgestellt. Synonyme für Nothofagus Blume sind Myrtilloides Banks & Sol. ex Hook. und Trisynsyne Baill.[2] Die Familie Nothofagaceae wurde 1962 durch Ljudmila Andrejewna Kuprijanowa in First International Conference Palinol. Reports Soviet Palinol., S. 21 aufgestellt.[3]
Es gibt etwa 35 Nothofagus-Arten. Die Gattung wird in die folgenden vier Untergattungen Brassospora, Fuscospora, Lophozonia und Nothofagus unterteilt:
Hier die Auflistung aller Arten der Gattung Nothofagus mit Untergattungszugehörigkeit:[5][6]
Die früher genannten Taxa Nothofagus nervosa und Nothofagus procera werden heute als Synonyme von Nothofagus alpina angesehen.
Misodendrum ist eine Gattung spezialisierter Halbschmarotzerpflanzen, die auf verschiedenen Nothofagus-Arten in Südamerika als Epiphyten vorkommen.
Eine spezifische Symbiose ist besonders interessant: Pilze der Gattung Cyttaria (davon gibt es etwa zwölf Arten) leben immer und nur mit Nothofagus-Arten zusammen. Die Gattungen Cyttaria und Nothofagus haben die gleiche disjunkte Verbreitung, die den Urkontinent Gondwana widerspiegelt. Beide Gattungen gibt es im australisch-neuseeländischen Raum und im südlichen Südamerika.
Weitere Beispiele sind die in Südamerika vorkommenden Pilz-Arten Amanita diemii (Gattung Wulstlinge), Cortinarius magellanicus (Gattung Schleierlinge), Russula fuegiana (GattungTäublinge) und Tricholoma fusipes (Gattung Ritterlinge), die mit verschiedenen Nothofagus-Arten in Symbiosen bilden. Die Pilz-Arten Amanita aurantiovelata und Russula nothofaginea leben nur mit Nothofagus dombeyi und Nothofagus obliqua zusammen.
Die Schmetterlingsfamilie Heterobathmiidae ist etwa 125 Millionen Jahre alt und gehört zu einer Schwestergruppe zu allen anderen Schmetterlingen (Lepidoptera). Sie hat eine sehr enge Verbindung nur zu Nothofagus-Arten: Die adulten Tiere fressen den Pollen und die Raupen nur Blätter von Nothofagus-Arten.
Der Blattkäfer Novocastria nothofagi (englischsprachiger Name „Gul beetle“) befällt ausschließlich Scheinbuchen. Die Larven durchlaufen mehrere Häutungsstadien und verpuppen sich dann in Form weißer, kristallharter Kügelchen. Nach zwei bis drei Wochen schlüpft der kupferfarbene Blattkäfer. Diese Art wurde von Margaret D. Lowman in Australien 1979 entdeckt und von Brian Selman von der University of Newcastle-upon-Tyne benannt.
Die drei am häufigsten in den Parks und Gärten angepflanzten Arten sind sommergrün; die immergrünen Arten sind in Mitteleuropa nicht ausreichend winterhart.
Das Holz mehrerer Arten wird genutzt, es hat bei einzelnen Arten eine gute Qualität.[7]
Einige Pflanzenteile von Nothofagus pumilio werden zu Nahrungsmitteln verarbeitet.[8]
Die Scheinbuchen (Nothofagus), sehr häufig Südbuchen genannt, sind die einzige Pflanzengattung der Familie der Scheinbuchengewächse (Nothofagaceae) innerhalb der Ordnung der Buchenartigen (Fagales). Sie sind auf der Südhalbkugel beheimatet.
Tha am faidhbhile deasach na craobh mhòr a tha a’ fàs ann an Sealainn Nuadh. Tha i coltach ri faidhbhile, ach tha duilleagan beaga air.
Suðurbók, eisini eldlandsbók (frøðiheiti - Nothofagus) er ein plantuætt við 12 sløgum, sum leingi varð roknað fyri at hoyra til bóka-familjuna, men genetisk gransking hevur víst, at skyldskapurin ikki er so tættur, sum fyrst hildið.
Lýst sløg:
Sí eisini: Bók (træ)
Walli icha Quywi (mapudungun simimanta; genus Nothofagus, familia Nothofagaceae) nisqakunaqa Arhintinapi, Chilipi, Musuq Silandapi, Awstralyapi, Ñukinipi, Kanakipipas wiñaq sach'akunam.
Kaymi huk rikch'aqninkuna:
Wikispecies nisqaqa qillqasqa p'anqayuqmi kay hawa: Walli
Walli icha Quywi (mapudungun simimanta; genus Nothofagus, familia Nothofagaceae) nisqakunaqa Arhintinapi, Chilipi, Musuq Silandapi, Awstralyapi, Ñukinipi, Kanakipipas wiñaq sach'akunam.
Јужни буки (науч. Nothofagus) — род од 35 видови дрва и грмушки умерената океанска до тропска клима на Јужната Полутопка - јужните делови на Јужна Америка (Чиле, Аргентина) и Австралазија (источна и југоисточна Австралија, Тасманија, Нов Зеланд, Нова Гвинеја и Нова Каледонија). Fossils have recently been found in Антарктикот[1].
Во минатото се сметало дека припаѓаат на фамилијата Буки, но денес е утврдено дека се генетски засебни и дека припаѓаат во своја сопствена фамилија Јужни буки (Nothofagaceae).
Листовите им се назабени или цели, зимзелени или листопадни. Плодот им е мал плоснат или триаголен орев, со по 2-7 орева во секое лежиште.
Разните видови јужни буки се храна за ларвите на молците од родот Aenetus, особено видовите A. eximia и A. virescens.
Многу единки на овие дрва се мошне стари, и се смета дека поради климатските промени низ вековите, јужните буки не би можеле да виреат така успешно како што вирееле тогаш.[2]
Во родот спаѓаат следниве отсеци:[3]
Ареалот околу јужниот Тихоокеански Обрач укажува на тоа дека распространувањето на родот датира од времето кога Антарктикот, Австралија и Јужна Америка биле поврзани во една голема копнена површина (суперконтинент) наречена Гондвана. [4]
Во Јужна Америка ареалот се протега на север сè до националниот парк Ла Кампана и планините Вискачас во средишниот дел на Чиле.[5]
Јужни буки (науч. Nothofagus) — род од 35 видови дрва и грмушки умерената океанска до тропска клима на Јужната Полутопка - јужните делови на Јужна Америка (Чиле, Аргентина) и Австралазија (источна и југоисточна Австралија, Тасманија, Нов Зеланд, Нова Гвинеја и Нова Каледонија). Fossils have recently been found in Антарктикот.
Во минатото се сметало дека припаѓаат на фамилијата Буки, но денес е утврдено дека се генетски засебни и дека припаѓаат во своја сопствена фамилија Јужни буки (Nothofagaceae).
Листовите им се назабени или цели, зимзелени или листопадни. Плодот им е мал плоснат или триаголен орев, со по 2-7 орева во секое лежиште.
Разните видови јужни буки се храна за ларвите на молците од родот Aenetus, особено видовите A. eximia и A. virescens.
Многу единки на овие дрва се мошне стари, и се смета дека поради климатските промени низ вековите, јужните буки не би можеле да виреат така успешно како што вирееле тогаш.
Нотофагус ( латин Nothofagus ) — Fagales чукöрса нотофагус котырса корья пу увтыр. Сійӧ быдмӧ Лунвыв Америкаын.
Нотофагус ( лат. Nothofagus ) — быдмассэзлöн Fagales чукöрись нотофагус котырись корья пу увтыр. Нотофагус увтырӧ пырöны 35 вид. Нотофагус пантасьӧ Лунвыв Америкаын.
Нотофагус ( лат. Nothofagus ) — Nothofagaceae семьяысь Лымшор Америкалэн лысо писпу. Дуннеын тодмо ог 35 пӧртэм.
Нотофагус ( латин Nothofagus ) — Fagales чукöрса нотофагус котырса корья пу увтыр. Сійӧ быдмӧ Лунвыв Америкаын.
Нотофагус ( лат. Nothofagus ) — Nothofagaceae семьяысь Лымшор Америкалэн лысо писпу. Дуннеын тодмо ог 35 пӧртэм.
Нотофагус ( лат. Nothofagus ) — быдмассэзлöн Fagales чукöрись нотофагус котырись корья пу увтыр. Нотофагус увтырӧ пырöны 35 вид. Нотофагус пантасьӧ Лунвыв Америкаын.
Nothofagus, also known as the southern beeches, is a genus of 43 species[3] of trees and shrubs native to the Southern Hemisphere in southern South America (Chile, Argentina) and east and southeast Australia, New Zealand, New Guinea, and New Caledonia. The species are ecological dominants in many temperate forests in these regions.[4] Some species are reportedly naturalised in Germany and Great Britain.[5] The genus has a rich fossil record of leaves, cupules, and pollen, with fossils extending into the late Cretaceous period and occurring in Australia, New Zealand, Antarctica, and South America.[6]
The leaves are toothed or entire, evergreen or deciduous. The fruit is a small, flattened or triangular nut, borne in cupules containing one to seven nuts.
Many individual trees are extremely old, and at one time, some populations were thought to be unable to reproduce in present-day conditions where they were growing, except by suckering (clonal reproduction), being remnant forest from a cooler time. Sexual reproduction has since been shown to be possible.[7]
The genus Nothofagus was first formally described in 1850 by Carl Ludwig Blume who published the description in his book Museum botanicum Lugduno-Batavum, sive, Stirpium exoticarum novarum vel minus cognitarum ex vivis aut siccis brevis expositio et descriptio.[8][9]
In the past, they were included in the family Fagaceae, but genetic tests revealed them to be genetically distinct,[10] and they are now included in their own family, Nothofagaceae.[10]
The following is a list of species, hybrids and varieties accepted by the Plants of the World Online as of April 2023:[2]
Four subgenera are recognized, based on morphology and DNA analysis:[11]
In 2013, Peter Brian Heenan and Rob D. Smissen proposed splitting the genus into four, turning the four recognized subgenera into the new genera Fuscospora, Lophozonia and Trisyngyne, with the five South American species of subgenus Nothofagus remaining in genus Nothofagus.[11] The proposed new genera are not accepted at the World Checklist of Selected Plant Families.[5][12]
The following additional species are listed as extinct:[6][13][14][15]
The pattern of distribution around the southern Pacific Rim suggests the dissemination of the genus dates to the time when Antarctica, Australia, and South America were connected in a common land-mass or supercontinent referred to as Gondwana.[17] However, genetic evidence using molecular dating methods has been used to argue that the species in New Zealand and New Caledonia evolved from species that arrived in these landmasses by dispersal across oceans.[18] Uncertainty exists in molecular dates and controversy rages as to whether the distribution of Nothofagus derives from the break-up of Gondwana (i.e. vicariance), or if long-distance dispersal has occurred across oceans. In South America, the northern limit of the genus can be construed as La Campana National Park and the Vizcachas Mountains in the central part of Chile.[19]
Nothofagus first appeared in Antarctica during the early Campanian stage (83.6 to 72.1 million years ago) of the Late Cretaceous. During the Campanian Nothofagus diversified and became dominant within Antarctic ecosystems, with the appearance of all four modern subgenera by the end of the stage. Nothofagus shows a progressive decline in the Antarctic pollen record through the Maastrichtian, before substantially recovering after the Cretaceous-Paleogene boundary.[20] Nothofagus persisted in Antarctica deep into the Cenozoic, despite the increasingly inhospitable conditions, with the final records from the late Neogene, around 15-5 million years old, which were small tundra-adapted prostrate shrubs, similar to Salix arctica (Arctic willow).[21]
Nothofagus first appeared in southern South America during the late Campanian. During the Paleocene and Eocene they were mostly restricted to southern Patagonia, before reaching a peak abundance during the Miocene. Their distribution contracted westwards during the late Miocene due to the aridification of Patagonia.[22]
Although the genus now mostly occurs in cool, isolated, high-altitude environments at temperate and tropical latitudes, the fossil record shows that it survived in climates that appear to be much warmer than those that Nothofagus now occupies.[23]
Nothofagus species are used as food plants by the larvae of hepialid moths of the genus Aenetus, including A. eximia and A. virescens. Zelopsis nothofagi is a leaf hopper, endemic to New Zealand, which is found on Nothofagus.
Cyttaria is genus of ascomycete fungi found on or associated with Nothofagus in Australia and South America. Misodendrum are specialist parasitic plants found on various species of Nothofagus in South America.
The species of subgenus Brassospora are evergreen, and distributed in the tropics of New Guinea, New Britain, and New Caledonia. In New Guinea and New Britain Nothofagus is characteristic of lower montane rain forests between 1000 and 2500 meters elevation, occurring infrequently at elevations as low as 600 meters, and in upper montane forests between 2500 and 3150 meters elevation. Nothofagus is most commonly found above the Castanopsis-Lithocarpus zone in the lower montane forests, and below the conifer-dominated upper montane forests. Nothofagus grows in mixed stands with trees of other species or in pure stands, particularly on ridge crests and upper slopes. The Central Range has the greatest diversity of species, with fewer species distributed among the mountains of western and northern New Guinea, New Britain, and Goodenough and Normanby islands.[24]
The New Caledonian species are endemic to the main island (Grand Terre), most commonly on soils derived from ultramafic rocks between 150 and 1350 meters elevation. They occur in isolated stands, forming a low or stunted and irregular and fairly open canopy. The conifers Agathis and Araucaria are sometimes present as emergents, rising 10 to 20 meters above the Nothofagus canopy.[24]
Every four to six years or so, Nothofagus produces a heavier crop of seeds and is known as the beech mast. In New Zealand, the beech mast causes an increase in the population of introduced mammals such as mice, rats, and stoats. When the rodent population collapses, the stoats begin to prey on native bird species, many of which are threatened with extinction.[25] This phenomenon is covered in more detail in the article on stoats in New Zealand.
Shoots, leaves, and cupules of N. obliqua 
Beech trees in New Zealand 
The Nothofagus plant genus illustrates the distribution on fragments of the old supercontinent Gondwana: Australia, New Guinea, New Zealand, New Caledonia, Argentina, and Chile. Fossils show that the genus originated on Gondwana. Nothofagus, also known as the southern beeches, is a genus of 43 species of trees and shrubs native to the Southern Hemisphere in southern South America (Chile, Argentina) and east and southeast Australia, New Zealand, New Guinea, and New Caledonia. The species are ecological dominants in many temperate forests in these regions. Some species are reportedly naturalised in Germany and Great Britain. The genus has a rich fossil record of leaves, cupules, and pollen, with fossils extending into the late Cretaceous period and occurring in Australia, New Zealand, Antarctica, and South America.
La notofago aŭ ŝajnfago (Nothofagus), kelkfoje konata per la evitenda nomo suda fago estas genro kun proksimume 35 da specioj de arboj kaj arbedoj originaj de la mezvarma ĝis tropika Suda duonglobo, nome suda Sudameriko (Ĉilio, Argentino) kaj Aŭstralio (orienta & sudorienta Aŭstralio, Tasmanio, Novzelando, Novgvineo kaj Novkaledonio). Freŝdate, fosilioj estis trovataj en Antarkto [1].
La folioj estas segildentaj aŭ glatrandaj, ĉiamverdaj aŭ deciduaj. La frukto estas malgranda, platigita aŭ triangula nukso, enŝlosita en kupuloj kiuj entenas 2-7 nuksojn.
Notofagaj specioj estas uzataj kiel nutraĵoplantoj de la larvoj de noktpapilioj el la genro Aenetus inkluzive A. eximia kaj A. virescens (familio Hepialidae).
Multaj individuoj estas ekstreme maljunaj, kaj iam oni kredis ke iuj populacioj ne kapablis reproduktadon en nuntempaj cirkonstancoj sur la lokoj kie ili kreskadas, krom per radikaj ŝosoj (neseksa reproduktado), estante relikva arbaro el pli malvarma estinteco. Ekde tiam estas pruvita ke seksa reproduktado povas okazi [1], sed disvastiĝo en malvarmetaj, izolitaj alt-altitudaj medioj je mezvarmaj kaj tropikaj latitudoj konformas al teorio ke la specio pli abundis dum pli malvarmeta pasinteco [2].
En la pasinteco la genro estis konsiderata troviĝi en la familio de la fagacoj, sed sciencaj esploradoj estas pruvintaj ke ĝi estas genetike diferenca, kaj nuntempe ĝi estas inkludata en sia propra familio, la Nothofagaceae aŭ notofagacoj.
La genro estas klasifikita laŭ la sekvantaj sekcioj [3] :
La modelo de distribuo ĉirkaŭ la Pacifika Rando (angle : Pacific Rim) sugestas ke la disvastiĝo de la genro datiĝas de la epoko kiam Antarkto, Aŭstralio kaj Sudameriko estis ligitaj kiel kolektiva teramaso nomata Gondvano [4].
En Sudameriko la norda genrolimito situas apud Nacia Parko La Campana kaj la Montoj de Vizcachas en la centra parto de Ĉilio.[5].
La notofago aŭ ŝajnfago (Nothofagus), kelkfoje konata per la evitenda nomo suda fago estas genro kun proksimume 35 da specioj de arboj kaj arbedoj originaj de la mezvarma ĝis tropika Suda duonglobo, nome suda Sudameriko (Ĉilio, Argentino) kaj Aŭstralio (orienta & sudorienta Aŭstralio, Tasmanio, Novzelando, Novgvineo kaj Novkaledonio). Freŝdate, fosilioj estis trovataj en Antarkto .
Lõunapöök (Nothofagus) on pöögilaadsete seltsi kuuluv taimeperekond, ainus perekond lõunapöögiliste (Nothofagaceae) sugukonnas. Varem arvati lõunapöök pöögiliste sugukonda.
Perekonda kuulub 35 liiki.
Ta on levinud lõunapoolkeral Lõuna-Ameerikas ja Australaasias. Lõunapöögi kivistisi on hiljuti leitud ka Antarktises.[1]
Lõunapöök (Nothofagus) on pöögilaadsete seltsi kuuluv taimeperekond, ainus perekond lõunapöögiliste (Nothofagaceae) sugukonnas. Varem arvati lõunapöök pöögiliste sugukonda.
Perekonda kuulub 35 liiki.
Ta on levinud lõunapoolkeral Lõuna-Ameerikas ja Australaasias. Lõunapöögi kivistisi on hiljuti leitud ka Antarktises.
Etelänpyökit (Nothofagus) on kasvisuku, joka muodostaa heimon Nothofagaceae. Sukuun kuuluu noin 35 alun perin eteläisellä pallonpuoliskolla kasvavaa lajia. Etelänpyökkejä tavataan Etelä-Amerikassa Chilen ja Argentiinan alueella Patagoniassa ja Tulimaassa sekä Oseaniassa muun muassa Uudessa-Seelannissa, Uudessa-Guineassa ja Australian itärannikolla.[1]
Etelänpyökit ovat puita, jotka muistuttavat jokseenkin pyökkejä (Fagus). Alun perin suku onkin sijoitettu pyökkikasveihin (Fagaceae).
Muutamia etelänpyökkilajeja viljellään koristepuina ja bonsai-kasveina.
Etelänpyökit (Nothofagus) on kasvisuku, joka muodostaa heimon Nothofagaceae. Sukuun kuuluu noin 35 alun perin eteläisellä pallonpuoliskolla kasvavaa lajia. Etelänpyökkejä tavataan Etelä-Amerikassa Chilen ja Argentiinan alueella Patagoniassa ja Tulimaassa sekä Oseaniassa muun muassa Uudessa-Seelannissa, Uudessa-Guineassa ja Australian itärannikolla.
Etelänpyökit ovat puita, jotka muistuttavat jokseenkin pyökkejä (Fagus). Alun perin suku onkin sijoitettu pyökkikasveihin (Fagaceae).
Nothofagus est un genre qui regroupe des espèces d'arbres à feuilles caduques ou persistantes, originaires des régions tropicales humides et de régions tempérées de l'hémisphère sud : Nouvelle-Guinée, Australie, Amérique du Sud, Nouvelle-Calédonie, Nouvelle-Zélande.
Le nom de genre Nothofagus dérive du grec νόθος / nóthos, « bâtard ; hybride », et du latin fagus, nom latin du hêtre (du grec φέγοσ / phégos)[1], « Le nom, qui signifie « hêtre bâtard », fait référence à la ressemblance de ses fruits avec ceux de nos hêtres [de l'hémisphère Nord]. Mais les Nothofagus sont aussi les vicariants [dans l'hémisphère Sud] des hêtres et chênes de l'hémisphère Nord, c'est-à-dire qu'ils occupent les mêmes niches écologiques dans deux parties différentes du monde. »[2].
La position du genre Nothofagus, arbres proches des hêtres de l'hémisphère nord, est encore discutée. Classiquement, le genre est placé parmi les Fagaceae. La classification APG (Angiosperm Phylogeny Group) le place dans une nouvelle famille qui lui est dédiée : les Nothofagaceae, proche des Fagaceae et des Betulaceae dans l'ordre des Fagales.
En 1850, le taxonomiste Blume sépare ces espèces des hêtres de l'hémisphère nord. Il les appelle Nothofagus, c’est-à-dire « faux hêtres ». Un siècle plus tard, de nouvelles espèces furent découvertes en Nouvelle-Guinée et en Nouvelle-Calédonie par le botaniste van Steenis. Le genre est connu et apprécié par les amateurs de bonsaï.
Les botanistes ont effectué une sous-classification à l'intérieur du genre, certaines espèces montrant des caractéristiques absentes chez les autres. La classification s'est faite sur la base des groupes polliniques. Les espèces sont réparties en quatre sous-genres :
Ce sous-genre représente plus de la moitié de toutes les espèces du genre (19 répertoriées sur un total de 35). C'est le sous-genre le plus ancien. Confiné aux montagnes de la Nouvelle-Guinée et à la Nouvelle-Calédonie, il est aujourd'hui localisé uniquement sous les latitudes tropicales sous des conditions climatiques non tropicales (forêts de montagne). Il était pourtant très répandu autrefois en Australie et en Nouvelle-Zélande avant que les glaciations du Quaternaire ne l'éradiquent des régions les plus froides de l'hémisphère sud. Les espèces Brassospora produisent toutes une cupule réduite, bivalve, qui ne renferme qu'un seul akène. Elles ont toutes un feuillage persistant.
Deuxième sous-genre à apparaître dans les fossiles. Il est peu variable, les espèces actuelles étant proches génétiquement les unes des autres. Il est présent des deux côtés du Pacifique, en Océanie et en Amérique du Sud. N. moorei et N. menziesii forment des forêts importantes dans leurs habitats respectifs. Les espèces d'Océanie ont un feuillage persistant plusieurs années. En revanche, les cinq espèces sud-américaines ont un feuillage caduc.
Un des derniers genres à apparaître dans les fossiles. Proche du sous-genre Nothofagus, il est principalement représenté en Nouvelle-Zélande où l'hybridation est généralisée entre les trois espèces néo-zélandaises qui ont un feuillage persistant ou semi-persistant. Il existe une autre espèce en Tasmanie, N. gunnii, qui pousse dans les zones montagneuses très humides. La dernière espèce, N. alessandri, est une essence à feuillage caduc qui ne vit qu'en quelques stations du Chili central.
Ce sous-genre n'est représenté qu'en Amérique du Sud. Il a disparu de l'Océanie. On le rencontre au Chili méridional, dans les montagnes du Chili central et dans les Andes humides de l'Argentine. Trois des espèces de ce sous-genre sont à feuillage persistant : N. nitida, N. betuloides et N. dombeyi. Elles occupent des zones très arrosées, fraîches l'été et à hivers relativement doux. N. antarctica et N. pumilio sont à feuillage caduc et se retrouvent dans les lieux plus froids.
Lophozonia
Fuscospora
Brassospora
Nothofagus
Les Nothofagus sont tous situés dans l'hémisphère austral. Leur répartition géographique naturelle est confinée à cinq endroits du globe.
Nothofagus est un genre qui regroupe des espèces d'arbres à feuilles caduques ou persistantes, originaires des régions tropicales humides et de régions tempérées de l'hémisphère sud : Nouvelle-Guinée, Australie, Amérique du Sud, Nouvelle-Calédonie, Nouvelle-Zélande.
Južna bukva (lat. Nothofagaceae), biljna porodica sa jednim jedinim rodom, notofag ili južnom bukvom (sjajna bukva, antarktička bukva, Nothofagus), koji je nekada pripisivan porodici bukovki (Fagaceae). Ime joj dolazi iz grčkog νόϑος u značenju lažan + fagus = bukva). Porodici i rodu pripada oko 40 vrsta[1], a rod je opisao još 1850. nemačko-nizozemski botaničar Karl Ludwig von Blume, a porodicu Ludmila Kuprianova (Людмила Андреевна Куприянова).
Vrste ove porodice rastu na južnoj zemljinoj polutki u Južnoj Americi, Australija, Novom Zelandu i Tasmaniji. Drvo se kao i bukovo koristi u stolarstvu, bačvarstvu, izradi furnira, papira i drugoga.[2]
bačve od drveta vrste Nothofagus alpina
Južna bukva (lat. Nothofagaceae), biljna porodica sa jednim jedinim rodom, notofag ili južnom bukvom (sjajna bukva, antarktička bukva, Nothofagus), koji je nekada pripisivan porodici bukovki (Fagaceae). Ime joj dolazi iz grčkog νόϑος u značenju lažan + fagus = bukva). Porodici i rodu pripada oko 40 vrsta, a rod je opisao još 1850. nemačko-nizozemski botaničar Karl Ludwig von Blume, a porodicu Ludmila Kuprianova (Людмила Андреевна Куприянова).
Vrste ove porodice rastu na južnoj zemljinoj polutki u Južnoj Americi, Australija, Novom Zelandu i Tasmaniji. Drvo se kao i bukovo koristi u stolarstvu, bačvarstvu, izradi furnira, papira i drugoga.
Nothofagus, juga dikenal sebagai beech selatan, adalah genus dari sekitar 35 spesies pohon dan semak yang berasal dari daerah oseania sejuk hingga daerah tropis belahan bumi selatan di bagian selatan Amerika Selatan (Chili, Argentina) dan Australasia (bagian timur & tenggara Australia, Tasmania, Selandia Baru, Irian and New Caledonia). Fosil baru-baru ini ditemukan di Antartika[1].
Dulu mereka ditempatkan pada famili Fagaceae, namun tes genetik oleh Angiosperm Phylogeny Group mengungkapkan bahwa mereka berbeda secara genetik, dan mereka sekarang dimasukkan dalam famili mereka sendiri, Nothofagaceae.
Tepi Daunnya bergerigi atau rata, selalu berdaun atau gugur. Buahnya berupa kacang kecil, memipih atau segitiga, terbungkus dalam kupula yang terdiri dari 2-7 kacang.
Spesies Nothofagus digunakan sebagai makanan oleh larva ngengat Hepialidae dari genus Aenetus termasuk A. eximia dan A. virescens.
Banyak individu sangat tua, dan pada suatu waktu dipercaya bahwa beberapa populasi tidak dapat berkembangbiak di lokasi tempat mereka tumbuh, kecuali dengan membentuk anakan (reproduksi klonal), menjadi hutan sisa dari masa yang lebih sejuk. telah ditunjukkan bahwa reproduksi seksual dapat terjadi, [1], tetapi penyebaran di lingkungan di tempat tinggi yang sejuk dan terpencil di garis lintang temperate dan tropis konsisten dengan teori bahwa spesies ini lebih kuat pada masa yang sejuk.[2]
Genus Nothofagus di klasifikasikan pada subgenus berikut:[3]
Pola sebaran di sekitar sabuk lingkar Pasifik memberi petunjuk bahwa genus ini mulai menyebar pada waktu Antartika, Australia dan Amerika Selatan terhubung satu sama lain, suatu daratan besar yang disebut Gondwana.[4]
Di Amerika Selatan batas sebaran genus ini di utara sampai Taman Nasional La Campana dan Pegunungan Vizcachas di bagian tengah Chile.
Nothofagus, juga dikenal sebagai beech selatan, adalah genus dari sekitar 35 spesies pohon dan semak yang berasal dari daerah oseania sejuk hingga daerah tropis belahan bumi selatan di bagian selatan Amerika Selatan (Chili, Argentina) dan Australasia (bagian timur & tenggara Australia, Tasmania, Selandia Baru, Irian and New Caledonia). Fosil baru-baru ini ditemukan di Antartika.
Dulu mereka ditempatkan pada famili Fagaceae, namun tes genetik oleh Angiosperm Phylogeny Group mengungkapkan bahwa mereka berbeda secara genetik, dan mereka sekarang dimasukkan dalam famili mereka sendiri, Nothofagaceae.
Tepi Daunnya bergerigi atau rata, selalu berdaun atau gugur. Buahnya berupa kacang kecil, memipih atau segitiga, terbungkus dalam kupula yang terdiri dari 2-7 kacang.
Spesies Nothofagus digunakan sebagai makanan oleh larva ngengat Hepialidae dari genus Aenetus termasuk A. eximia dan A. virescens.
Banyak individu sangat tua, dan pada suatu waktu dipercaya bahwa beberapa populasi tidak dapat berkembangbiak di lokasi tempat mereka tumbuh, kecuali dengan membentuk anakan (reproduksi klonal), menjadi hutan sisa dari masa yang lebih sejuk. telah ditunjukkan bahwa reproduksi seksual dapat terjadi, [1], tetapi penyebaran di lingkungan di tempat tinggi yang sejuk dan terpencil di garis lintang temperate dan tropis konsisten dengan teori bahwa spesies ini lebih kuat pada masa yang sejuk.
Nothofagus eða lenjur, einnig suðurbeyki,[1] er ættkvísl trjáa sem hefur útbreiðslu syðst í Suður-Ameríku, Nýja-Sjálandi, Ástralíu og Nýju-Gíneu ásamt Kyrrahafseyjum.
Þess má geta að Færeyingar nefna lenjur eldlandsbók, þ.e. eldlandsbeyki en tréð vex suður á Eldlandi, syðsta odda Suður-Ameríku. Lenjur hafa reynst vel í skógrækt í Færeyjum,[2] og eru algengar í Viðarlundinum í Þórshöfn.[3]
Ætthvíslin er flokkuð í eftirfarandi undirættkvíslir:[4]
Nýlega hefur verið sett fram tillaga að endurskoðun á flokkun Nothofagaceae þar sem undirættkvíslirnar eru settar sem sjálfstæðar ættkvíslir.[10] Þessi endurskoðun breytir litlu [11][12] og hefur ekki verið samþykkt fyrir utan Nýja Sjáland.
Nothofagus eða lenjur, einnig suðurbeyki, er ættkvísl trjáa sem hefur útbreiðslu syðst í Suður-Ameríku, Nýja-Sjálandi, Ástralíu og Nýju-Gíneu ásamt Kyrrahafseyjum.
Þess má geta að Færeyingar nefna lenjur eldlandsbók, þ.e. eldlandsbeyki en tréð vex suður á Eldlandi, syðsta odda Suður-Ameríku. Lenjur hafa reynst vel í skógrækt í Færeyjum, og eru algengar í Viðarlundinum í Þórshöfn.
Nothofagus Blume, 1850 è un genere di alberi, l'unico appartenente alla famiglia Nothofagaceae Kuprian., 1962[1]
Comprende 38 specie di alberi, sia decidui che sempreverdi, comunemente noti come faggi australi, diffusi dell'emisfero australe.[2]
Le larve di Heterobathmia si nutrono esclusivamente delle foglie di questi alberi.[3]
Le foglie sono dentate o intere, caduche o sempreverdi.
I fiori sono raccolti in infiorescenze unisessuali poco appariscenti (i fiori femminili possono essere anche isolati).
I frutti secchi sono noci piatte o triangolari riunite a gruppi di 2-7 entro cupole.
Le specie di questo genere crescono nelle foreste tropicali e temperate dell'emisfero australe: Sudamerica, Nuova Guinea, Australia, Nuova Caledonia e Nuova Zelanda.[2] Nel corso dell'Eocene inferiore (circa 55 milioni di anni fa) moltissimi esemplari del genere Nothofagus costituivano vere e proprie foreste in Antartide, dove erano presenti almeno fino al Pliocene.[3]
In questo genere sono riconosciute 38 specie:[2]
In origine questo genere veniva incluso nelle Fagacee, ma fin dagli anni sessanta alcuni studiosi hanno contestato questa attribuzione, proponendo una famiglia separata, sempre all'interno dell'ordine delle Fagali e costituita solo da questo genere (Nothofagaceae). Il principale motivo di questa distinzione sono le caratteristiche del frutto.
La classificazione APG, sulla base di indagini filogenetiche, avvalora questa tesi; la classificazione APG IV del 2016 riconosce Nothofagaceae come famiglia a sé.[4]
Secondo alcuni studiosi, le Fagali avrebbero avuto origine nell'Asia sud-orientale, durante il Cretaceo. Da qui, le Betulacee e le Fagacee avrebbero migrato verso nord, mentre un gruppo ristretto di specie (genere Nothofagus) avrebbe migrato verso sud.
Le specie fossili del genere Nothofagus o ad esso strettamente affini sono limitate all'emisfero australe;[3] esistono peraltro reperti fossili, oltre che in Sudamerica e in Oceania, anche in India (allora parte del continente Gondwana) e in Africa, nonché nell'Antartide, il cui clima era un tempo assai più mite di oggi.
Nothofagus Blume, 1850 è un genere di alberi, l'unico appartenente alla famiglia Nothofagaceae Kuprian., 1962
Comprende 38 specie di alberi, sia decidui che sempreverdi, comunemente noti come faggi australi, diffusi dell'emisfero australe.
Le larve di Heterobathmia si nutrono esclusivamente delle foglie di questi alberi.
Notofagas (Nothofagus) – monotipinės notofaginių (Nothofagaceae) šeimos medžių gentis.
Paplitusi pietų pusrutulio vidutinio ir subtropinio klimato zonose: Čilėje, Argentinoje, Australijioje, Tasmanijoje, Naujojoje Zelandijoje, Naujojoje Gvinėjoje ir kt.
Šeimoje yra apie 35 rūšis:
ir kt.
Kvapusis notofagas (Nothofagus alpina)
Skėstašakis notofagas (Nothofagus obliqua)
Nothofagus (schijnbeuk) is een plantengeslacht dat behoort tot de orde Fagales. Het is het enige geslacht uit de familie Nothofagaceae.
Het geslacht telt 35 soorten bomen en struiken. De soorten uit het geslacht komen voor in Zuid-Amerika en Australazië. Er zijn tevens fossielen gevonden van het geslacht op Antarctica.[1].
Het geslacht telt de volgende ondergeslachten en soorten:[2]
Nothofagus (schijnbeuk) is een plantengeslacht dat behoort tot de orde Fagales. Het is het enige geslacht uit de familie Nothofagaceae.
Het geslacht telt 35 soorten bomen en struiken. De soorten uit het geslacht komen voor in Zuid-Amerika en Australazië. Er zijn tevens fossielen gevonden van het geslacht op Antarctica..
Bukan, buk południowy, notofagus (Nothofagus Blume) – rodzaj roślin z monotypowej rodziny bukanowatych (Nothofagaceae Kuprian.). Obejmuje w zależności od ujęcia systematycznego 35[1], 36[3], 38[2] lub 43[4] gatunki. Do rodzaju tego należą zarówno drzewa zimozielone, jak i zrzucające liście. Występują one na półkuli południowej i są tam odpowiednikiem buka z półkuli północnej[1]. Drzewa te są ważnym źródłem surowca drzewnego – pod tym względem tylko eukaliptus ma większe znaczenie na półkuli południowej[5].
Współcześnie bukany występują od Nowej Gwinei, poprzez wschodnią Australię, Nową Zelandię po południową część Ameryki Południowej[1]. To rozmieszczenie jest związane z długą historią tego rodzaju. W zapisie kopalnym od późnej kredy znanych jest wiele liści, kupul i pyłku bukanów, ukazujących że miał on dawniej większy zasięg. Bukany wywodzą się z prehistorycznego superkontynentu Gondwany, którego częściami były m.in. Australia, Nowa Zelandia, Antarktyda i Ameryka Południowa. W przeszłości bukany rosły także na Antarktydzie i dopiero 3–4 miliony lat temu zlodowacenie doprowadziło do ich wymarcia na tym kontynencie[6].
Jedyny rodzaj z rodziny bukanowatych stanowiącej klad bazalny w rzędzie bukowców, należącym do kladu różowych w obrębie okrytonasiennych[1]. W przeszłości włączany był do rodziny bukowatych, ale dowody molekularne spowodowały wyodrębnienie rodzaju Nothofagus w rodzinę bazalną dla całego rzędu bukowców[4].
bukowcebukanowate Nothofagaceae
bukowate Fagaceae
woskownicowate Myricaceae
orzechowate Juglandaceae
rzewniowate Casuarinaceae
brzozowate Betulaceae
Gromada okrytonasienne Cronquist, podgromada Magnoliophytina Frohne & U. Jensen ex Reveal, klasa Rosopsida Batsch, podklasa oczarowe Takht., nadrząd Juglandanae Takht. ex Reveal, rząd bukowce Engl., rodzina bukanowate Kuprian.[9]
Niektóre gatunki mają zastosowanie komercyjne w Europie. Służą między innymi jako surowiec drzewny, jako drzewo do zastąpienia wiązu w krajobrazie (po epidemii holenderskiej choroby wiązu) lub także jako roślina ozdobna[5].
Bukan, buk południowy, notofagus (Nothofagus Blume) – rodzaj roślin z monotypowej rodziny bukanowatych (Nothofagaceae Kuprian.). Obejmuje w zależności od ujęcia systematycznego 35, 36, 38 lub 43 gatunki. Do rodzaju tego należą zarówno drzewa zimozielone, jak i zrzucające liście. Występują one na półkuli południowej i są tam odpowiednikiem buka z półkuli północnej. Drzewa te są ważnym źródłem surowca drzewnego – pod tym względem tylko eukaliptus ma większe znaczenie na półkuli południowej.
Nothofagaceae é uma família monotípico de plantas com flor da ordem Fagales cujo único género é Nothofagus, um grupo de 43 espécies de árvores e arbustos maioritariamente caducifólios,[3] conhecidos pelo nome comum de faias-do-sul, nativos do Hemisfério Sul (Chile, Argentina, leste e sudeste da Austrália, Nova Zelândia, Nova Guiné e Nova Caledónia). Os membros desta família são as espécies dominantes de muitas florestas temperadas dessas regiões, principalmente nas florestas patagónicas, a maior floresta temperada do Hemisfério Sul.[4][5]
Nothofagus, o único género que integra a família Nothofagaceae, conhecido por faias-do-sul dada a sua semelhança morfológica e ecológica com as faias do Hemisfério Norte, agrupa pelo menos 43 espécies de árvores e arbustos nativos das regiões temperadas e frias do Hemisfério Sul com distribuição natural na América do Sul (Chile, Argentina) e Australásia (leste e sueste da Austrália, Nova Zelândia, Nova Guiné e Nova Caledónia). Algumas das espécies são ecologicamente dominantes nas florestas temperadas dessas regiões, como ocorre com a lenga (Nothofagus pumilio) nos bosques do extremo sul da América do Sul.[2]
Algumas espécies estão naturalizadas na Alemanha e Grã-Bretanha.[2]
As folhas são dentadas ou inteiras, com espécies perenifólias e espécies decíduas. O fruto é pequeno, achatado ou triangular, do tipo noz, agrupado em cúpulas contendo 1-7 sementes.
Todas as espécies integradas nesta família produzem flores pouco visíveis, cujo pólen é disperso pelo vento.[6]
As espécies desta família apresentam uma fitoquímica distinta, tendo sido isolados triterpenoides com esqueleto de dammarano (dammarano-3,20,24,25-tetrol e o seus ésteres com ácido acético, de Nothofagus pumilio[7]) e oleanano (ácido 2-acetilmalisnico, isolado de Nothofagus dombeyi).[8] Também se obtiveram diversos flavonoides (aromadendrol e ramnoglucósidos de 4′,7-di-hidroxiflavona[9]), chalconas (chalconaringenina) e estilbenos (resveratrol).[10][11]
Várias espécies de Nothofagus são usadas como plantas alimentícias por larvas de várias espécies de borboletas da família Hepialidae dos género Aenetus, incluindo Aenetus eximia e Aenetus virescens.
Muitas árvores individuais são extremamente velhas e, durante algum tempo, algumas populações foram consideradas como incapazes de se reproduzir sexualmente nas condições actuais em que ocorrem, ficando limitada a reprodução à brotação basal (reprodução assexuada e reprodução clonal), sendo consideradas como florestas remanescentes de um período mais frio. Contudo, a reprodução sexual já foi demonstrado possível.
Embora a família agora ocorra principalmente em ambientes frios, isolados e de alta altitude nas latitudes correspondentes a climas do tipo temperado e tropical, o registo fóssil mostra que os seus membros sobreviveram climas que parecem ter ser muito mais quentes que aqueles em que Nothofagus agora ocorre.[12]
A cada quatro ou seis anos, aproximadamente, as espécies de Nothofagus produzem uma safra mais volumosa de sementes, conhecida na Nova Zelândia por « beech mast». Na Nova Zelândia, este evento provoca um aumento na população de mamíferos introduzidos, como murganhos, ratos e arminhos (Mustela erminea). Quando nos anos imediatos a população de roedores entra em colapso, os arminhos atacam as espécies de aves nativas, muitas das quais estão ameaçadas de extinção.[13]
O padrão de distribuição desta família em torno da margem sul do Pacífico sugere que a disseminação data da época em que Antárctica, Austrália e América do Sul estavam ligadas numa massa terrestre comum, o supercontinente conhecida por Gondwana.[14] No entanto, a evidência genética obtida pelo uso dos métodos dos relógios moleculares permite argumentar que as espécies hoje presentes na Nova Zelândia e Nova Caledónia evoluíram a partir de espécies que chegaram a essas massas de terra por dispersão através dos oceanos.[15]
Existe incerteza nas datações determinadas por métodos moleculares o que criou incerteza sobra se a expansão de Nothofagus ter derivado da fragmentação do supercontinente Gondwana (ou seja, por vicariância), ou se ocorreu dispersão a longa distância através do oceano. Na América do Sul, o limite norte de expansão da família está localizado no Parque Nacional La Campana e nas Montanhas Vizcachas, localizados na região central do Chile.[16]
No passado, as espécies que oram integram a família Nothofagaceae foram incluídas na família Fagaceae, mas os estudos filogenéticos revelaram que eram geneticamente distintas,[17] razão pela qual estão agora incluídas na sua própria família.[18]
A aplicação das técnicas da filogenética molecular sugere que Nothofagaceae é o grupo basal das Fagales e mantém as seguintes relações com as restantes famílias que integram aquela ordem:[1]
O género apresenta um rico registo fóssil de folhas, de cúpulas e pólen, com fósseis que recuam até ao final do período Cretáceo em depósitos da Austrália, Nova Zelândia, Antárctica e América do Sul.[19]
O género Nothofagus foi descrito por Carl Ludwig Blume e publicado em Museum Botanicum 1: 307. 1850,.[20] tendo como espécie tipo Nothofagus antarctica (G.Forst.) Oerst. A etimologia do nome genérico Nothofagus deriva de notho = "falso" e fagus = "faia", ou seja, "falsa faia".[21]
Na sua presente circunscrição taxonómica, o género está subdividido nos seguintes subgéneros:[22]
A classificação das Nothofagaceae em géneros foi recentemente proposta para revisão, com a elevação dos quatro subgéneros ao nível taxonómico de género.[23] Contudo, a subdivisão não é considerada taxonomicamente essencial,[2][28] não tendo merecido aceitação generalizada fora da Nova Zelândia.
Ramo com inflorescência feminina de rauli (Nothofagus alpina).
Ramo com inflorescência masculina de rauli (Nothofagus alpina).
.JPG)
.jpg)
|acessodata= requer |url= (ajuda) Nothofagaceae é uma família monotípico de plantas com flor da ordem Fagales cujo único género é Nothofagus, um grupo de 43 espécies de árvores e arbustos maioritariamente caducifólios, conhecidos pelo nome comum de faias-do-sul, nativos do Hemisfério Sul (Chile, Argentina, leste e sudeste da Austrália, Nova Zelândia, Nova Guiné e Nova Caledónia). Os membros desta família são as espécies dominantes de muitas florestas temperadas dessas regiões, principalmente nas florestas patagónicas, a maior floresta temperada do Hemisfério Sul.
Pabukovité (Nothofagaceae) je čeľaď drevín. Zahŕňa jediný rod pabuk (Nothofagus). Tento rod sa sa v minulosti zaraďoval ako jeden z viacerých rodov do čeľade bukovité.
Rod pabuk zahŕňa asi 35 druhov stálozelených alebo opadavých stromov a krov, s pílkovitými listami väčšinou menších rozmerov (maximálne 10 cm dlhé). Kvety sú jednopohlavné, drobné, nenápadné. Plody sú ploché alebo trojhranné tobolky usadené po 2 – 7 v laločnatej čiaške.
Vyskytujú sa v najjužnejšej časti Južnej Ameriky, Austrálii, Tasmánii, Novom Zélande, Novej Guinei a Novej Kaledónii.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pabukovité
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pabukovité
Pabukovité (Nothofagaceae) je čeľaď drevín. Zahŕňa jediný rod pabuk (Nothofagus). Tento rod sa sa v minulosti zaraďoval ako jeden z viacerých rodov do čeľade bukovité.
Rod pabuk zahŕňa asi 35 druhov stálozelených alebo opadavých stromov a krov, s pílkovitými listami väčšinou menších rozmerov (maximálne 10 cm dlhé). Kvety sú jednopohlavné, drobné, nenápadné. Plody sú ploché alebo trojhranné tobolky usadené po 2 – 7 v laločnatej čiaške.
Vyskytujú sa v najjužnejšej časti Južnej Ameriky, Austrálii, Tasmánii, Novom Zélande, Novej Guinei a Novej Kaledónii.
Sydbokssläktet (Nothofagus) är det enda växtsläktet i familjen sydboksväxter (Nothofagaceae) Släktet innehåller cirka 35 arter och förekommer naturligt från Nya Guinea till Australien, Nya Zeeland och Sydamerika.
Sydbokssläktet (Nothofagus) är det enda växtsläktet i familjen sydboksväxter (Nothofagaceae) Släktet innehåller cirka 35 arter och förekommer naturligt från Nya Guinea till Australien, Nya Zeeland och Sydamerika.
Нотофагус або південний бук (Nothofagus) — рід з близько 35 видів дерев і кущів, що ростуть в помірних океанічних та тропічних районах південної півкулі в Південній Америці (Чилі, Аргентині) і Австралазії (сході і півдні Австралії, Тасманії, Новій Зеландії, Новій Гвінеї і Новій Каледонії).
Нотофагус або південний бук (Nothofagus) — рід з близько 35 видів дерев і кущів, що ростуть в помірних океанічних та тропічних районах південної півкулі в Південній Америці (Чилі, Аргентині) і Австралазії (сході і півдні Австралії, Тасманії, Новій Зеландії, Новій Гвінеї і Новій Каледонії).
Nothofagus hay còn gọi là cử phương nam, sồi phương nam là chi duy nhất của họ Nothofagaceae. Chi này chứa khoảng 35 loài cây gỗ và cây bụi bản địa của khu vực ôn đới đại dương tới nhiệt đới Nam bán cầu ở miền nam Nam Mỹ (Chile, Argentina) và Australasia (đông và đông nam Australia, Tasmania, New Zealand, New Guinea và New Caledonia). Gần đây người ta đã tìm thấy các hóa thạch tại châu Nam Cực[2].
Trong quá khứ người ta từng gộp chi này trong họ Fagaceae, nhưng các thử nghiệm gen của Angiosperm Phylogeny Group đã phát hiện ra rằng chúng là khác biệt về mặt di truyền và hiện nay chi này được tách ra để lập nên họ của chính nó là Nothofagaceae.
Các loài trong họ này có lá thường xanh hay sớm rụng, mép lá nguyên hay khía răng cưa. Quả kiên nhỏ, dẹp hay tam giác, mọc thành dạng quả đấu chứa 2-7 quả kiên.
Các loài Nothofagus bị ấu trùng của các loài ngài thuộc chi Aenetus trong họ Hepialidae phá hại, bao gồm A. eximia và A. virescens.
Nhiều cây riêng lẻ là rất già, và có thời người ta tin rằng một vài quần thể không thể sinh sản trong điều kiện ngày nay tại các khu vực nơi chúng từng phát triển, ngoại trừ bằng phương pháp sử dụng rễ mút (sinh sản vô tính), là tàn tích sót lại của các khu rừng có từ thời lạnh hơn. Kể từ đó người ta đã chứng minh rằng sinh sản hữu tính có thể xảy ra[3], nhưng sự phân bố tại các môi trường lạnh, cô lạp có cao độ lớn tại các vĩ độ ôn đới và nhiệt đới là phù hợp với giả thuyết cho rằng các loài này là phong phú hơn trong thời kỳ lạnh giá hơn[4]
Chi này được chia ra thành các đoạn sau:[5]
Kiểu phân bố xung quanh miền nam vành đai Thái Bình Dương gợi ý rằng sự phổ biến của chi này có niên đại tới thời kỳ khi châu Nam Cực, Australia và Nam Mỹ nối với nhau thành một khối đại lục gọi là Gondwana[6].
Tại Nam Mỹ, giới hạn phía bắc của chi có thể coi là vườn quốc gia La Campana và dãy núi Vizcachas ở miền trung Chile[7].
Nothofagus là chi thực vật minh họa cho sự phân bố Gondwana, xuất phát từ siêu lục địa này và tồn tại ở Australia, New Zealand, New Caledonia và Chile ngày nay. Gondwana là một trong các siêu lục địa đã từng tồn tại ở Nam bán cầu vào cuối kỷ Trias. Các ước tính niên đại cho sự hình thành của siêu lục địa này và sự tách ra của nó khỏi siêu lục địa trước đó là Laurasia là khoảng 180-200 triệu năm trước (Ma).
Swenson và ctv. (2001)[8] và Knapp và ctv. (2005)[9] cho rằng địa sinh học của chi Nothofagus hỗ trợ trình tự phân chia của Gondwana. Họ này có lẽ có niên đại khoảng 90 Ma, và sự phân bố hiện tại của chi thường được giải thích là bằng trôi dạt lục địa. Phù hợp với ý tưởng này, các hóa thạch của 4 phân chi (đoạn) được biết đến từ Champagne muộn (73-71 Ma) ở châu Nam Cực[8][10], và phấn hoa tương tự như của Nothofagus (Nothofagites) định rõ đặc điểm của khu vực ôn đới miền nam Gondwana vào cuối kỷ Creta[11]. Tuy nhiên, Knapp và ctv. (2005)[9] và Cook & Crisp (2005)[12] cũng như Waters & Craw (2006)[13] lại gợi ý rằng chi Nothofagus vươn tới New Zealand, ít nhất là nhờ phát tán xa chỉ khoảng 30 Ma. Quả thực, Cook và Crisp (2005) ước tính niên đại cho nhóm thân cây của họ Nothofagaceae là 95-75 Ma[12], nhưng niên đại của nhóm chỏm cây chỉ là khoảng 66-34 Ma[12], nghĩa là sau các hồ sơ hóa thạch có sớm. Dựa vào khoảng niên đại này, hoặc là nhóm thân cây của Nothofagaceae phải gần như già gấp đôi như đã thông báo, các "kiểu" phấn hoa đã tiến hóa song song hoặc đã bị diễn giải sai[12].
Thân, lá và quả đấu của N. obliqua.
N. alpina.
Nothofagus hay còn gọi là cử phương nam, sồi phương nam là chi duy nhất của họ Nothofagaceae. Chi này chứa khoảng 35 loài cây gỗ và cây bụi bản địa của khu vực ôn đới đại dương tới nhiệt đới Nam bán cầu ở miền nam Nam Mỹ (Chile, Argentina) và Australasia (đông và đông nam Australia, Tasmania, New Zealand, New Guinea và New Caledonia). Gần đây người ta đã tìm thấy các hóa thạch tại châu Nam Cực.
Trong quá khứ người ta từng gộp chi này trong họ Fagaceae, nhưng các thử nghiệm gen của Angiosperm Phylogeny Group đã phát hiện ra rằng chúng là khác biệt về mặt di truyền và hiện nay chi này được tách ra để lập nên họ của chính nó là Nothofagaceae.
Các loài trong họ này có lá thường xanh hay sớm rụng, mép lá nguyên hay khía răng cưa. Quả kiên nhỏ, dẹp hay tam giác, mọc thành dạng quả đấu chứa 2-7 quả kiên.
Các loài Nothofagus bị ấu trùng của các loài ngài thuộc chi Aenetus trong họ Hepialidae phá hại, bao gồm A. eximia và A. virescens.
Nhiều cây riêng lẻ là rất già, và có thời người ta tin rằng một vài quần thể không thể sinh sản trong điều kiện ngày nay tại các khu vực nơi chúng từng phát triển, ngoại trừ bằng phương pháp sử dụng rễ mút (sinh sản vô tính), là tàn tích sót lại của các khu rừng có từ thời lạnh hơn. Kể từ đó người ta đã chứng minh rằng sinh sản hữu tính có thể xảy ra, nhưng sự phân bố tại các môi trường lạnh, cô lạp có cao độ lớn tại các vĩ độ ôn đới và nhiệt đới là phù hợp với giả thuyết cho rằng các loài này là phong phú hơn trong thời kỳ lạnh giá hơn
Nothofagus Blume, 1851
Типовой вид Виды Ареал
Нотофа́гус, или Ю́жный бук, (лат. Nothofágus) — род растений монотипичного семейства Нотофа́говые (лат. Nothofagáceae) порядка Букоцветные (лат. Fagales), включает в себя примерно 35 видов.
Вечнозелёные или листопадные деревья или кустарники, высотой до 40—50 м, диаметром 1,5—2 м, с прямым, угловатым стволом, имеющим контрфорсы у основания. Крона широкая.
Листья продолговатые или овальные, длиной до 5 см, цельнокрайние или пильчатые по краю, похожи на листья граба.
Соцветия — собраны по 1—3 (реже 7) дихазии, расположенные в пазухах листьев, причём мужские соцветия обычно расположены у основания, а женские — на вершине побега. Цветки мелкие, с короткими изогнутыми ножками.
Плод — маленький, сглаженный или треугольный орех, содержащий от 2 до 7 семян.
Произрастает в умеренном океанском или тропическом климате Южного полушария. Обнаружен в Южной Америке (Чили, Аргентина) и Австралазии (восточная и юго-восточная Австралия, Новая Зеландия, Новая Гвинея и Новая Каледония). Является основной лесообразующей породой в составе растительности голантарктической части Южной Америки и прилегающих островов Австралазии, где растут от уровня моря до границы вечных снегов.
Окаменелости были найдены в Антарктиде[3].
Большинство видов рода произрастают на кислых и вулканических горных почвах, нотофагус антарктический выдерживает временное затопление и высокий уровень грунтовых вод.
Древесина нотофагуса по механическим свойствам похожа на древесину бука. Поэтому в странах южного полушария она находит аналогичное применение и используется в строительстве, для изготовления мебели, фанеры, для получения древесного угля, после импрегнирования для телеграфных столбов и железнодорожных шпал. Древесина нотофагуса косого устойчива к воздействию влажного климата и без пропитки может применяться для строительства мостов и изготовления шпал.
Древесина некоторых видов благодаря красивой текстуре и цвету используется краснодеревщиками.
В Новой Гвинее местные жители используют некоторые виды в качестве декоративного растения, высаживая их на фермах, вдоль дорог и садов. Виды нотофагусов успешно культивируются в Европе, главным образом в Великобритании.
Нотофаговые леса имеют важное водоохранное и противоэрозионное значение, прежде всего в южной Аргентине.
Примерно каждый четвёртый — шестой год нотофагус даёт обильный урожай семян и орехов гораздо выше обычного, — эффект, известный как англ. beech mast. В такие годы, к примеру, в новозеландских буковых лесах наблюдается скачкообразный рост популяций грызунов и насекомых вследствие увеличения кормовой базы. В свою очередь, это ведёт к росту числа мелких хищников, таких как горностай и другие куньи, имеющих в результате чрезвычайно продуктивный сезон размножения. По прошествии урожайного года численность грызунов падает, и разросшаяся популяция горностаев ищет дополнительные источники пищи. От этого страдают прежде всего птицы, особенно гнездящиеся в дуплах — желтоголовая мохуа и птицы семейства попугаевых[4].
В прошлом род был включён в семейство Буковые (лат. Fagáceae), но генетические исследования филогенетической группы Покрытосеменных (лат. Angiospermae), выделили этот род в отдельное монотипическое семейство Нотофаговые.
По информации базы данных The Plant List (на июль 2016) род включает 38 видов[5]:
Нотофа́гус, или Ю́жный бук, (лат. Nothofágus) — род растений монотипичного семейства Нотофа́говые (лат. Nothofagáceae) порядка Букоцветные (лат. Fagales), включает в себя примерно 35 видов.
参见正文
南青冈科也叫南山毛榉科，只有一属—南青冈属，包括约35种，都是生长在南半球的乔木，分布在智利、阿根廷、澳大利亚、新西兰、新几内亚和新喀里多尼亚等地。亦曾分布於南極洲。
本科植物的叶有齿或全缘，常绿或落叶；果实为坚果，形态类似壳斗科植物。1981年的克朗奎斯特分类法将其列入山毛榉科，但1998年根据基因亲缘关系分类的APG 分类法认为其基因不同，可以单独分出一个科。
南青冈科也叫南山毛榉科，只有一属—南青冈属，包括约35种，都是生长在南半球的乔木，分布在智利、阿根廷、澳大利亚、新西兰、新几内亚和新喀里多尼亚等地。亦曾分布於南極洲。
本科植物的叶有齿或全缘，常绿或落叶；果实为坚果，形态类似壳斗科植物。1981年的克朗奎斯特分类法将其列入山毛榉科，但1998年根据基因亲缘关系分类的APG 分类法认为其基因不同，可以单独分出一个科。
노토파구스속(Nothofagus)은 남부너도밤나무로 알려진 속씨식물 속으로 온대 해양성 기후 지역부터 남아메리카 남부의 남반구 지역(칠레, 아르헨티나)과 오스트레일리아 (오스트레일리아 동부 및 남동부, 태즈메이니아, 뉴질랜드, 뉴기니, 누벨칼레도니)에 자생하는 나무와 관목, 35종으로 구성되어 있다. 최근에 남극에서 화석이 발견되고 있다.[1]
과거에는 참나무과에 포함시켰으나 속씨식물 계통발생 연구그룹(APG)의 유전자 검사에 의해, 콩과와는 유전적으로 다른 게 밝혀져서, 이제는 노토파구스과(Nothofagaceae)라는 별도의 과로 분류하고 있다.
잎은 거치(鋸齒) 또는 전연(全緣)이며, 상록수 또는 낙엽수이다. 열매는 작고, 평평하거나 삼각형 형태의 견과류로 깍정이에 2-7개의 알맹이가 들어있다.
A. eximia와 A. virescens를 포함한 박쥐나방과 아이네토스속(Aenetus) 나방의 유충은 노토파구스속 식물을 먹이로 먹는다.
노토파구스속은 다음과 같은 절로 나뉜다.:[2]
다음은 2001년 스티븐슨(Stevens, P. F.) 등의 연구에 의한 참나무목 계통 분류이다.[3]
참나무목노토파구스속(Nothofagus)은 남부너도밤나무로 알려진 속씨식물 속으로 온대 해양성 기후 지역부터 남아메리카 남부의 남반구 지역(칠레, 아르헨티나)과 오스트레일리아 (오스트레일리아 동부 및 남동부, 태즈메이니아, 뉴질랜드, 뉴기니, 누벨칼레도니)에 자생하는 나무와 관목, 35종으로 구성되어 있다. 최근에 남극에서 화석이 발견되고 있다.
과거에는 참나무과에 포함시켰으나 속씨식물 계통발생 연구그룹(APG)의 유전자 검사에 의해, 콩과와는 유전적으로 다른 게 밝혀져서, 이제는 노토파구스과(Nothofagaceae)라는 별도의 과로 분류하고 있다.
잎은 거치(鋸齒) 또는 전연(全緣)이며, 상록수 또는 낙엽수이다. 열매는 작고, 평평하거나 삼각형 형태의 견과류로 깍정이에 2-7개의 알맹이가 들어있다.
A. eximia와 A. virescens를 포함한 박쥐나방과 아이네토스속(Aenetus) 나방의 유충은 노토파구스속 식물을 먹이로 먹는다.
